pri dverách

tam diabol stojí pri mojich dverách

a človek oči do zeme klopí

nebudem s rúžom na mojich perách

za sebou hriešne nechávať stopy

tak ako parfum, čo sála z kože

zradil ma, hoc na tisíc tiel

díval sa z jeho kamennej lóže

chcem, aby viac už nenašiel

moje dvere a moju myseľ

otvorené sú dokorán

pýtam sa ticho „načo si prišiel?

uštedriť jednu z tvojich rán?“

a on len stojí pri mojich dverách

kým ja ho cítim z poza nich

možno, že to tak nevyzerá

no počujem odtiaľ slabý vzdych

a mne ho zrazu prichádza ľúto

ako tam stojí celkom sám

chcela som z hlavy vyhnať mu smútok

so strachom predsa otváram

výčitky moje svedomie kúšu

a ticho jeho veta znie:

„nechaj si život, nechaj si dušu,

daj mi len jedno objatie.“