Tam pod Tatrami, v slovenskej zemi,
strhóóóól sa tam boj prevéééliký. /2x/
Tam bojovali samííí Slováááci,
mamkýýý nad nííími zaplááákali. /2x/
V žargóne máme prezývku - bigoši. Dementi, čo sa lopatkou zakopávajú v zemi aj s obrnenou technikou. Mám dvadsaťšesť rokov. Moje telo je pre transportér ako stvorené, len bohémske srdce odmieta zelené epolety. Spoločný spev však posilňuje kolektívneho Ducha a prehluší aj individuálne Pochybnosti. Na etickej výchove mužstva sme sa dozvedeli, že vojna je príležitosť stať sa rozumným človekom. Výstižné! V našej rote sú samí učitelia, inžineri, farári, právnici, psychológovia, a iná neschopná intelektuálna smotánka. Neschopná preto, že nikto z nás nemá modrý preukaz. Jeden podnikateľ dokonca kvôli povolávaciemu rozkazu takmer prišiel o firmu. A ja-redaktor. Na uniformách máme zlatožlté koľajničky. (uniforma a ja sme jedno a to isté)
"Čo ste túúú, na semenóóó???" Poručík Vetrieska sa na mňa už nemohol pozerať. Od zlosti bol purpurový ako pivónia. Vedel, že sa stratím, keď ma pošle do skladu, že zablúdim, keď ma pošle pohrabať lístie pod jabloňami. Proste som sa ulieval kde sa dalo. Stal som sa majstrom sveta v zašívaní. Nesplnil som základnú hypotézu o svedomitom vojakovi. A to ho rozčuľovalo. Zato ja som mal čas na premýšľanie. Dej sa odohráva v martinských kasárňach v roku 2000. (Inak, s tým semenom sa poručík až tak nesekol. Večne obsadené toalety dávali tušiť, ako trávi rota večerné voľno počas mesačného celibátu. O kvalite brómu v čaji vážne pochybujem).
