S pocitom hanby sa stretáva dieťa už v najútlejšom veku, keď ho najbližšie okolie upozorňuje, čo je dobré, zlé, správne, nesprávne, slušné a neslušné. Dieťa sa tak učí žiť v spoločnosti a obetovať isté svoje potreby, ktoré nie sú prijateľné v konsenzuálnej realite (tvorenej morálkou rodiny a komunity). Je s tým spojené hodnotenie dieťaťa, ktoré je nútené prijímať mienku o sebe, aj keď to v ňom vyvoláva negatívne pocity.
Z hľadiska Gestalt terapie ide v prípade akceptovania hotových noriem spoločnosti o prijímanie introjektov. Introjekty sú tie aspekty nášho organizmu, ktoré sme prijali z prostredia bez toho, aby sme ich pretvorili v súlade a v kompromise s našimi potrebami. Keď detské potreby narazia na karhanie okolia, dieťa sa často hanbí.
V niektorých rodinách je zahanbovanie dieťaťa príliš silné. Ak to nie je vyvažované primeranou láskou a podporou, môže sa stať pocit hanby prekážkou zdravého vývoja osobnosti. Bežný a pre spoločenský život nevyhnutný pocit zahanbenia tak nahradí takzvaná „toxická hanba“, ktorá dlhodobo bráni sebarealizácii organizmu v dialógu s druhými, a to aj v bežných sociálnych situáciách. Základy bremena „toxickej hanby“ treba hľadať už v ranom detstve.
Podľa Gestalt terapie vzniká pocit hanby vtedy, keď sú potreby človeka prostredím hrubo zanedbané. Hanbu a introjekciu cudzích názorov priamo do nášho ja podporuje napríklad to, keď naše potreby vo vzťahu odmieta niekto pre nás bytostne dôležitý. Potrebu, ktorú ten druhý neprijíma, musíme odmietnuť ako niečo, čo nie je naším ja. Medzi odmietnutou potrebou a zážitkom hanby vznikne silná väzba. Preto sú podobné potreby často potlačené do nevedomia, aj keď ich energia zostane.
Väzby medzi potlačenými potrebami a hanbou podľa Gestalt terapie najčastejšie vznikajú na základe nahromadených a často neverbálnych skúsenosti z detstva. Menej často sú dôsledkom slovného odsúdenia. Pocit hanby preto u hanblivých ľudí pramení ešte z čias, na ktoré si nie sú schopní rozpamätať. Už dojča čelí neverbálnym aj verbálnym reakciám okolia, ktoré ho môže obklopiť atmosférou podpory a lásky, ale aj hanby a viny (ty si taký zlý, škaredý, ...). Pocity hanby môžu byť aj dôsledkom nevysvetliteľného chladu rodičov. Dieťa nevie pochopiť takéto správanie a vysvetlí si to tak, že si lásku okolia nezaslúži. Hnev, ktorý dieťa pôvodne cíti voči kritizujúcim rodičom, potom radšej smeruje na vlastné ja (ktoré stále žiada naplnenie odmietaných potrieb). Vzniká tak pocit, že bolesť vyvolali práve tieto potreby a nie až ich kritika.
Táto retroflexia (potlačenie emocionálnych prejavov, najmä agresivity dovnútra organizmu) je základom celou bytosťou prestupujúcej hanby. (J.Mackewn)
Neskôr (približne v ôsmom roku života) sa už dá hovoriť aj o zvnútornení morálnych noriem vo forme svedomia (tvorené do značnej miery introjektmi). Samozrejme, biologické a sociálne vplyvy pokračujú a na formovanie morálnych kritérií nášho správania vplývajú stále nové životné udalosti. Pocit zahanbenia sa objaví vtedy, keď sa vnútorné potreby dostanú do rozporu s normami správania, ktoré sme prijali za svoje pod tlakom sociálnej reality, v ktorej sme existovali. Hanbiť sa teda môžeme aj bez priamej fyzickej prítomnosti čo i len jedného človeka.
Pocit hanby môže byť ešte ťaživejší, keď nás „prichytia pri čine“ a keď sa chýr o našom konaní rozšíri v spoločenskom vedomí (sociálnom poli). Ak máme zo skoršieho obdobia pocit hanby v sebe silnejšie zakotvený, bludný kruh pokračuje zvyšovaním citlivosti v bežných sociálnych situáciách (neadekvátna hanblivosť, ktorá sama seba posilňuje). Človek sa hanbí už aj za to, že sa hanbí. Preto sa snaží hanbu maskovať. A to aj sám pred sebou.
Hanba sa objaví vo všeobecnosti intenzívnejšie v citlivých obdobiach, ako je napríklad obdobie puberty. Dieťa vtedy objavuje viac ako inokedy svoje intímne (napríklad pohlavné) potreby, či silnú potrebu vzdoru. Ak ho okolie zosmiešňuje alebo je príliš puritánske, môže to mať ďalekosiahle následky pri nadväzovaní partnerských kontaktov a pri postoji k autoritám.
Hanba ako celým organizmom prenikajúca kvalita je spojená so strachom o svoj obraz v komunite, vyhýbaním sa (deflexiou) zahanbujúcej realizácii potrieb, potláčaním potrieb a emócií (retroflexiou). Pocit hanby vedie k úniku zo situácií, v ktorých sa človek cíti ohrozený, ak nemá v sebe alebo v okolí primeranú podporu.
Hanbliví ľudia sa často správajú smiešne, neočakávane a dostanú sa do kolotoča nepríjemných situácií a snahy z nich uniknúť. Hotovou katastrofou sa pre nich stane, ak nie je zo situácie vyvolávajúcej v nich hanbu úniku.
