Myjava, streda, sedem hodín večer, týždeň po školskom incidente. Zatiaľ čo deti pýtajú od nás cigarety, z druhej strany budovy, na poschodí kultúrneho domu stoja rodičia a učitelia. V kinosále sa práve skončilo verejné zhromaždenie občanov. Zvolal ho primátor mesta a obidve základné školy. Aby vysvetlili, čo sa vlastne 9. marca stalo. Udalosť sama o sebe šokovala. Niektoré médiá však pridávali zbrane, obete aj motívy páchateľov. Podľa najčiernejších správ mali traja šiestaci v pláne zavraždiť dve učiteľky a piatich spolužiakov.
Na základné školy v Myjave chodí viac ako 1400 žiakov z viac ako 1300 rodín. Na stretnutí bolo asi 200 ľudí. Riaditeľka školy s poetickým menom im rozpráva o nepoetickej realite:
„ O šokujúcom pláne sme sa dozvedeli od jedného zo žiakov, ktorý sa vypýtal na WC. Kým nám však rozklepaný povedal, čo sa deje, už bolo po všetkom. Traja šiestaci sa údajne dohodli, že zabijú triednu učiteľku. Tá s nimi mala hodinu až na piatej hodine, incident sa stal na tretej. Nevieme, či to psychicky nevydržali alebo sa zľakli prezradenia. Hrozný čin plánovali asi štyri alebo päť dní dopredu. Trieda o tom vedela, ale žiaci to nebrali vážne. Okrem štyroch, ktorým sa aj vyhrážali, že ich v prípade prezradenia zabijú. Nie je teda pravda, že chceli zabiť štyroch spolužiakov. Takisto bol útok plánovaný na jednu a nie na dve učiteľky. Sú to mediálne dezinformácie. Na tretej hodine sa to stalo tak, že nič netušiaca slovenčinárka zavolala jedného z nich k tabuli, lebo vyrušoval. Na to odzneli hrubé slová: všetci držte .... . Práve to bol dohodnutý signál. Jeden z chlapcov priložil nôž pod krk najbližšieho spolužiaka. Kričal na ďalšieho, aby zabil učiteľku: „Zabi ju, zabi ju!“ Učiteľka otvorila dvere a skríkla: „Deti utekajte!“ Kráčala smerom k chlapcovi. Ďalší dvaja spanikárili a začali utekať. Potom odhodil nôž a aj tento posledný a dal sa na útek. Polícia ich po dvoch, troch hodinách chytila v katastri susednej obce.. S týmito chlapcami boli isté problémy, mali viac poznámok ako ostatní, ale zas to nebolo nič mimoriadne. Navyše som sa s jedným z nich rozprávala pár dní predtým a vidíte, nič som nerozpoznala. Za dlhé roky praxe som už toho odhalila veľa, ale toto sa mi nepodarilo. Dodnes si to vyčítam, ale je to ťažké rozoznať. Aké mali motívy, vyšetruje polícia.“
Psychológovia tvrdia, že deti nie sú agresívnejšie ako v minulosti. Častejšie sú však násilné prejavy agresivity. Akoby boli oslabené vnútorné brzdy, akoby rodičia mali menej času na deti, akoby nikomu nevadili násilné scény v televízii. Spoločnosť sa zmenila a myjavský prípad treba analyzovať. Podľa primátora Myjavy Pavla Halabrina sme spoločnosťou my všetci a incident nie je len vecou myjavskej komunity. Tam zatiaľ sprísnili bezpečnostné opatrenia v školách. Diskutujú o tom, či učiteľ má právo prehliadať deťom šaty a vrecká. Dôležitejšia je však prevencia. „Rodičia by sa mali s deťmi rozprávať o ich pocitoch. Nestačí len skontrolovať žiacku knižku a viac sa nestarať.“ Zdôraznila na zhromaždení psychologička z pedagogicko-psychologickej poradne. V školách pribudnú anonymné schránky detskej istoty.
Politici už zverejňujú represívne recepty – zníženie vekovej hranice trestnej zodpovednosti na 14 rokov, sprísnenie trestov za napadnutie učiteľa a podobne. Menej už počuť hlasy odborníkov, ktorí pracujú s mladistvými vo výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody. Zhruba povedané, väzenie nemá väčšinou pozitívny efekt. Mladí ľudia odchádzajú na slobodu s nálepkou a často pokračujú v trestnej činnosti. Posunutie hranice o rok nižšie by do väznice zavialo aj 14 ročné deti. S nálepkou: zločinci. Je toto cieľom spoločnosti? Je cieľom médií tú nálepku nafarbiť čo najčiernejšie?
Podľa primátora väčšina ľudí neverí, že by traja šiestaci naozaj nakoniec niekoho zabili. Závažné je však to, ako všetko zorganizovali. Vyzbrojili sa niekoľkými kuchynskými nožmi a bodákmi. Lepiacu pásku mali po ruke, aby mohli poviazať prípadných rukojemníkov. Mali tri alternatívy, čo sa potom bude diať /rukojemníci, útek do zahraničia, samovražda/. Vedeli, že cestou musia zahodiť mobilný telefón, aby ich tak rýchlo po úteku nenašli. Všetko ako z filmu alebo nešťastnej rozprávky.
Čo teda bude ďalej? Prípad vyšetruje polícia, chlapci sú v diagnostickom centre. Majú ešte šancu sa polepšiť? Myjavská škola má jednu prednosť: odvahu o tom diskutovať. Boli by rodičia, žiaci, učitelia ochotní prijať chlapcov do tej istej triedy?
Jeden otec mi na to povedal: „Moja dcéra sedela s jedným z nich v lavici, ďalší sedel za ňou. Len náhoda bola, že ten nôž na krku nemala. Doteraz nevie poriadne spať. Neviem, možno by sme prijali naspäť len jedného z tých chlapcov“. Je pochopiteľné, že v tejto situácii pravdepodobne prevládne strach. Je však možné, že deti niekde ešte šancu dostanú.
Pri Bowling Clube sa ešte stále rozprávam s deťmi o škole a o meste. „Učitelia sa s nami o všetkom rozprávajú každý deň. Nikdy by som také niečo neurobil,“ tvrdí chalan v modrej šiltovke. Aj detí sa teda napriek silným slovám predsa len všetko dotklo viac, ako chcú ukázať. Len je ich ťažké niekedy pochopiť. „Učiteľov vôbec nerešpektujeme“ rázne tvrdí chalan v šiltovke. „A tu na Myjave nemáme aj tak čo robiť. Tak chodíme aj do klubu, fajčíme a niekotrí si aj vypijú.“ Hovoria aj o veciach, pri ktorom by rodičom stáli dupkom vlasy na hlave. Keby tí o tom samozrejme vedeli.
