Napísať si sám sebe nekrológ je na prvé počutie celkom morbídny nápad. Už písanie závetu je niekedy nepríjemné. Ale nekrológ? Zhodnotiť svoj život s myšlienkou na vlastnú pominuteľnosť? Fuj! Prečo by som mal vôbec myslieť na smrť? Experiment je ale dôležitý prinajmenšom podľa existenciálnych psychoterapeutov. Tvrdia, že písanie nekrológu núti človeka bojovať s vnútorným odporom a vytvárať zmysel.
„Napíšte dva odseky dlhý opis, ako by ste chceli, aby na vás ľudia spomínal po smrti. Potom diskutujte, aké to pre vás je. Čo to vo vás vyvolá vzhľadom na to, ako v súčasnosti žijete svoj život? Ako to zmení váš pohľad na budúcnosť? Ako vnímate čas, svoje starnutie, smrť? Toto cvičenie by malo zabrať asi pol hodinu a pre študentov je najlepšie, ak sa robí v posledný deň semestra.“ (K.Schneider, R.May, „Psychológia existencie“)
Experiment s nekrológom núti človeka zastaviť šialený prúd života. Je ušitý na mieru workoholikom, ambicióznym a iným čudným ľudom. Osobne si pri ňom uvedomujem zanedbané vzťahy a vnútorné pochybnosti. Nie som povrchný človek, tak prečo žijem povrchne? Čo si o mne myslia tí druhí? Keby som zajtra zomrel, čo by o mne napísali? Považujú ma za – Nevýrazného? Nudného? Namysleného? Ľahostajného? A čo by som o sebe mohol napísať ja, ak by som bol úprimný? Uvažovanie o smrti je aj uvažovanie o živote ... Myslím na pohrebný sprievod a dychovku.
Istý francúzsky spisovateľ raz napísal o sladkastej vôni hrobov. Spomenul som si na to počas prechádzky po cintoríne. Všade – vidím - ležia dobrí ľudia. Význam niektorých zvýrazňujú nápisy na náhrobku. „Tu leží Doc. Ing. ...., CSc.“ Zúfalé! Mŕtvola obalená titulmi namiesto alobalu. Prázdne zátvorky. Iste mu prečítali nádherný nekrológ. Ilúzie. Na ich pochovanie sú v pohrebníctvach osobitné zľavy. Pekne ich vraj spália alebo zahrabú do zeme. Nakoniec sa už vraj ani nedá rozoznať, pod ktorým kopčekom odpočíva človek, pod ktorým ilúzia. (Človek, to znie hrdo! Ilúzia v rozklade očisťuje).
Nechajme však iróniu. „De mortuis nil nisi bene" (O mŕtvych len dobre). Aj mafiánov na poslednej ceste farári chvália ako dobrých otcov a štedrých mecenášov. O špinavých prstoch sa nezmienia. Medzi touto pohrebnou rečou a epitafom básnika však predsa len istý rozdiel existuje. Asi v úprimnosti. A v nesmrteľnosti. Spisovateľa, nie Lenina.
Žijeme odsúdení v dialógu. Podľa niektorých filozofov sprevádza medziľudské vzťahy boj o ovládnutie toho druhého prostredníctvom reči, jazyka. Neviditeľné nitky názorov, klebiet a pripisovaných vlastností vytvárajú definíciu našej osoby, proti ktorej sa len ťažko bránime. Pero a ústa sú asi najsilnejšia zbraň. Človek sa cíti osamelý. Po smrti mu niekto napíše nekrológ. Buď sa trafí alebo netrafí. Koho je to vina? Nekrológ by si mal každý napísať za života. Aby vedel, ako má žiť.
Na mozgové závity sa mi lepí spev priateľov, ktorí zhudobnili verše z prachom zapadnutého čísla Dotykov. Pamätám si na slová, bez mena autora/ky/. Ospravedlňujem sa za to. Ale tie verše sa mi vtierajú do špiku lebkových kostí: „Cintorín pri Kozej bráne, ležím si tam nebadane, nikým nerušená – nie, už nie som žena!“ Ale to by som už do svojho nekrológu nepísal.
