Na stanici sme nakrútili obrázky, ktoré sme poslali satelitom do televízie. Na rozhovory vhodná chvíľa nebola. Štyri dni deti strávili vo vlaku a napriek oddychu na slovenskom veľvyslanectve v Moskve ich premáhala únava. A cestovali ešte ďalej - do Oravíc. S učiteľkami sme sa dohodli, že ich prídeme pozrieť až okolo obeda.
Oravice sú kúzelným miestom. Ideálnym pre deti, ktoré žijú doma v neustálom napätí. Vlani prežili rukojemnícku drámu, na ktorú svet nikdy nezabudne. Po obsadení školy teroristami boli tri dni bez chleba a vody natlačené v telocvični. Pili vlastnú moč, kráčali po telách mŕtvych kamarátov. „Prosím Vás, detí sa na beslanskú drámu radšej nepýtajte“, požiadala nás učiteľka fyziky Tereza Kokova. „Aj nám je o tom ťažko hovoriť“.
A potom rozpráva. S hrčou v hrdle, ale rozpráva. O tom, že žiť v Beslane je stále strašnejšie. „Nedá sa na to zabudnúť, aj keď sa o tom nehovorí. Spomienky na tie dni nezmiznú s pamäte ani na minútu.“ Práve deti sa podľa nej zachovali v dramatických chvíľach často odvážnejšie ako dospelí. „Éti rybjáta maladcý!“ Skutoční hrdinovia. Mnohé z nich sa však dodnes vôbec nespamätali.
Tereza Kokova mala vtedy šťastie. Drámu prežila ona aj jej dve deti. Chlapca cez okno vyhodila tlaková vlna po výbuchu. Dievčatko mohlo ujsť, zostalo však s mamou. „Oná ne chatéla meňá tam astáviť.“ Nie všetci mali také šťastie. Pri streľbe a výbuchoch zahynulo 400 školákov, učiteľov a rodičov. Tereza Kokova nám podáva ruku, v ktorej nezostáva sila na pevné zovretie.
„V Oraviciach je perfektná príroda a podobá sa na našu. A navyše je to dosť ďaleko od Beslanu“, hovorí pani Tokarova, vedúca skupiny. „U nás na výlety zo strachu vôbec nechodíme. Aj preto sme strašne radi, že si môžeme tri týždne oddýchnuť na Slovensku.“
„Keď som videl to nešťastie, chcel som deti pozvať sem. Je to tu nádherné. Aj naše veľvyslanectvo v Moskve mi pomohlo“ hovorí pán Murín. Pripravil im perfektný program: oravský zámok, splav na plti, jazdecká škola, bojnický zámok, ZOO, hry s deťmi z okolitých škôl, návšteva Bratislavy a ... V Oraviciach je nové termálne kúpalisko. Dúfam, že sa im tu bude páčiť.
Po odvysielaní reportáže mi telefonovali nejakí ľudia, ktorí by chceli deťom pobyt na Slovensku ešte viac spríjemniť. Práve som rozmýšľal o ľudskej solidarite, keď mi zazvonil mobilný telefón.
„Dobrý deň prajem, tu je XY-ová z Vadkerti talkshow. Mám vaše číslo od pána Z. Že vraj vy ste robili reportáž o deťoch z Beslanu. Nedali by ste mi na niekoho kontakt? Chceli by sme ich deti pozvať k nám do štúdia.“
Po chvíľkovom váhaní jej vysvetľujem, že talkshow nie je pre tieto deti najvhodnejšia relácia. Prišli si na Slovensko oddýchnuť a nie nechať sa trápiť v televíznom štúdiu. V duchu sa mi vynorili prosebné oči učiteľky: prosím vás, na beslanskú tragédiu sa detí nepýtajte ....
Pani XY sa nevzdáva: „Viete, mohli by sme s nimi rozprávať o tom, ako sa im páči na Slovensku“. Nie veľmi ochotne jej sľubujem, že sa spýtam pána Murína.
„To sa nedá. To neprichádza do úvahy. Pre deti je to obrovská trauma. Včera sme s nimi boli v Tvrdošíne, aby s našimi oslávili deň detí. Policajti tam práve prevádzali ukážku zásahu. Zrazu niekto hodil petardu ... Tie deti sa rozplakali a bežali si hľadať úkryt. Potrebujú si naozaj oddýchnuť.“
Potom sa zamyslel a povedal. „Viete čo? Dajte im moje číslo. Ja im to vysvetlím...“
