Boli sme tam rýchlo - tak, ako sa na spravodajský štáb patrí. Predbehol nás len Nový Čas, iné televízie neprišli. Pred vchodom práve rodičia deťom zakrývali oči. Nakrútili sme celky, detaily. Keď priviezli manželku samovraha, mysleli sme si, že zošalie. (Možno práve toto je pre divákov atraktívne?) Niekoľko mužov neďaleko vrčalo s kosačkami. Bolo horúco, trávnik kosili len v oranžových nohaviciach na spotenom tele pripevnených trakmi. Uvedomil som si, že ma bzučanie kosenia vyrušuje (bolo to akési nedôstojné). Práve keď som sa rozprával s jedným policajtom, pristúpil k nám telnatý trávnikár. Úplne vážne sa spýtal, či môže pokosiť trávu neďaleko mŕtveho. Muž zákona rozpačito povedal: "Hádam nie, veď by naňho fŕkala tráva." Trávnikár si popod fúzy zamrmlal: "Veď je prikrytý!" V duchu si možno pomyslel: "Je to moja práca". Počkali sme ešte na funebrákov a potom sme bežali do redakcie. Aby sme to stihli čo najskôr postrihať. Cítil som sa ako hyena v ľudskej koži.. Kameraman bol na tom ešte o čosi horšie - hoci nakrútil výborné obrázky. Ktovie, ako sa cítil trávnikár ... (Netajím - nám bolo zo všetkého akosi na zvracanie.)
V redakcii vedia, že reportáže o samovraždách odmietam. Sú to recepty pre zúfalcov. Podľa Alberta Camusa je samovražda absurdné riešenie a strata slobody pod vplyvom emócií. Pri skúmaní jej dôvodov píše: "Červ je v srdci človeka, tam musíme pátrať." Je však cieľom spravodajstva hrať sa s emóciami divákov?
Filozofovia samovraždy je novinárovi v praxi na nič, keď spoločnosť o tom nerozpráva. Vákuum využívajú bulvárne aj seriózne médiá. V TA3 aj inde sú príspevky o samovraždách normálne. V STV nedávno podrobne informovali o hromadnej samovražde, na ktorej sa cez internet dohodlo niekoľko Japoncov. Pozvaní odborníci nemohli za niekoľko sekúnd zmierniť dôsledky "senzačných" otázok moderátora. Správa sa tuším nezaobišla bez headlinu. Slovenská televízia tak porušila Chartu spravodajstva a publicistiky STV, ktorá hovorí:
1. Spravodajstvo o samovraždách informuje veľmi citlivo, pretože takéto správy môžu podnecovať napodobňovateľov. Spôsob samovraždy sa spravidla neuvádza, rozhodne sa nepopisujú detaily. 2. STV o samovraždách informuje spravidla len vtedy, ak ide o známe osobnosti - aj vtedy stručne a bez emócií.
Rada STV opäť neprekročila vlastný tieň kvalitnou diskusiou a sebavedomým názorom. O nepríjemnej téme mlčí novinárska obec, syndikát novinárov a licenčná rada. Verejnosť? Tá u nás tradične bez protestov zhltne menu, ktoré jej naservírujú televízne štúdiá. V zahraničí je to inak. Príkladom je Nórsky kódex žurnalistiky (The Code of Ethics of the Norwegian Journalist ), bod 4.9: "Samovraždám a pokusom o samovraždu netreba venovať žiadnu pozornosť." Pre Slovákov nie sú ľudské životy hodné reflexie?
Kompromisom sú hádam relácie, v ktorých problém vysvetlia odborníci. Tie samozrejme stoja mimo spravodajstva. Nedávno tak do svojej Vadkerti talkshow moderátorka pozvala ľudí po suicidálnem pokuse v minulosti. Na môj vkus trochu bulvárne, ale nechýbal v nej priestor pre psychiatra Petra Breiera. Ten dal nádejným samovrahom pri obrazovkách potrebnú podporu. Pán Breier mi neskôr povedal, že pred reláciou trval na konzultácii a odmietol hovoriť o konkrétnych spôsoboch samovraždy. Otázne je, kde začína, a kde končí show. Ak to totiž myslí STV naozaj úprimne, prečo opakovane odmietla spoluprácu pri výrobe seriálu dokomentov o duševných chorobách a problémoch? (odborné združenia pritom našli sponzorov, televíziu by to stálo len vysielací čas)
Ak nám záleží na podpore zdravého potenciálu divákov, tak o mieste samovraždy v správach diskutovať treba. Sám som predsa videl, že rodičia chránili oči detí pred tristným pohľadom na suseda L. Možno však zistíme, že nám taký pohľad cez sklo nevadí. Možno práve Dav pri obrazovke je ako zvrhlý trávnikár a zvrhlý trávnikár je ten Dav. Lebo abstraktná mŕtvola až tak nevadí a každý má v sebe aj pud sebadeštrukcie. Je to normálne a objektívne spravodajstvo nepotrebuje cenzúru ani komentár. Čo si ale majú počať útlocitní novinári?
