Ako už viete, nachádzam sa v historickej stredovekej obci Santo Stefano di Sessanio. Je to vari najočarujúcejšia dedinka akú som kedy videl. Včera večer som sa ešte stihol poprechádzať vonku po tajomných uličkách a na to ticho nezabudnem. Nočná hmla sadla takmer všade, miestni obyvatelia už spali a ja som si naplno vychutnával romantiku Santa Stefana.
Santo Stefano di Sessanio sa nachádza len 27 km od L´Aquily a približne 150 km od Ríma. Apeninské pohorie, v ktorom leží, je zasnežené ešte aj na konci apríla. Tunajšie počasie sa dá prirovnávať asi ako k podtatranskej obci. Je tu avšak o čosi väčšia vlhkosť, keďže celý región je situovaný bližšie k moru. K jadranskému pobrežiu sa dostanete veľmi rýchlo a to je takisto značná výhoda pre potenciálnych návštevníkov.
Otváram okno a s veľkou zvedavosťou sa nachýlim von. Predo mnou sa týčia vzdialené pahorky Národného parku Gran Sasso. Idem si urobiť rýchlu kávu a kochám sa naďalej prekrásnym výhľadom na okolie. Cítim sa ako kráľ, ktorý má všetko pod kontrolou a v „mojej“ dedinke o mne všetci vedia.:) Vari som to aj vystihol. Veď v Santo Stefano žije len 120 obyvateľov a každý o každom vie. Dokonca na včerajšej večeri v miestnej útulnej reštaurácii som postretával domácich, ktorí si prišli posedieť k vínku. Medzi turistami Santa Stefana som bol jediný Slovák, ale nebol som sám. V našej skupinke boli aj traja Holanďania a jedna Češka. Nasledujúci program sme mali rovnaký a aspoň som sa čo to dozvedel aj o inej kultúre.
Vrátim sa naspäť k stručnému opisu lokality, kde som strávil príjemné chvíle. Santo Stefano je v Taliansku známe ako jedna z najmalebnejších dediniek a právom nesie neoficiálne pomenovanie „I Borghi Piu belli D´Italia“. Každoročne sa tu prvý septembrový víkend koná festival jedla tzv. „Sagra delle Lenticchie“. Ten som síce nemohol uvidieť, ale toto miesto na mňa zanechalo silný dojem a spomienky. Príjemní ľudia, bohatá história a skvelá atmosféra mi dali veľa. Naučil som sa pochopiť tunajší spôsob života a rád by som sa s domácimi vymenil aspoň na 1 mesiac.:)
Keď sme včera podvečer prišli do Santo Stefano, auto sme zaparkovali na začiatku a ďalej sme si museli s batožinou vystúpať pár desiatok krokov až k apartmánu. Autom by sme sa tam nedostali, keďže je to kamenné historické miesto s úzkymi a strmými uličkami. Vodič nechal auto aj s kľúčmi otvorené, nezamknuté. Dokonca nechal otvorené aj dvere na aute... Hneď som ho na to upozornil, že asi zabudol. Lenže on sa šalamúnsky pousmial a odpovedal: „Tu sa nekradne! Je to v poriadku.:)“ Vtedy som mal pocit, že to nemôže byť pravda, ale skutočne sme nechali auto úplne otvorené a vzďaľovali sme sa do centra dedinky.
Oficiálnym patrónom obce je „Sessanio“ alebo „Sextantia“. Obidva názvy vznikli v románskej dobe už v 11. storočí n. l. Santo Stefano malo ešte pred rokom krásnu vežu „Torre Medicea“, ktorú bolo vidieť už z diaľky. Bol to architektonický skvost, ktorý bohužiaľ zničilo zemetrasenie a veža sa zrútila. Dnes je možné vidieť len jej konštrukciu, ktorá dočasne nahrádza a pripomína pôvodný tvar. Veža sa má vraj znovu vybudovať a všetci dúfajú, že to bude čoskoro. Človek si aspoň takto vie predstaviť aké silné bolo minuloročné zemetrasenie. Hoci hlavné epicentrum bolo v L´Aquile, otrasom sa nevyhli ani okolité obce. Santo Stefano si príroda vybrala a historická veža padla. Miestny sprievodca (starší pán) nám poukazoval všetky uličky a povodil nás aj do niekoľkých apartmánov, ktoré sú pripravené na ubytovanie ďalších hostí.
Po vyše hodinovej zaujímavej prehliadke sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej. Calascio bol ďalším bodom nášho celodenného programu. Je to dedinka vzdialená od Santo Stefano len 5 km. Má podobný vzhľad, kde dominuje elegantný chrám so sakristiou zo 16. storočia „Chiesa Santa Maria delle Grazie“.
Nad Calasciom sa týči jedinečná pevnosť „Castello di Rocca Calascio“, postavená z kameňa a bola využívaná výhradne pre prípadné vojenské použitie a ochranu pred útočníkmi. K hradnej pevnosti sme použili auto a úzkymi cestami sme sa vyštverali až úplne hore. Rocca di Calascio má veľmi výhodnú polohu z obranného hľadiska. Pevnosť (cca 1500 metrov n. m.) je vybudovaná v tvare štvorca s vežami okolo centrálneho námestia a patrí medzi najvyššie opevnenia v Taliansku. Podľa slov miestneho sprievodcu tu tradične prebieha aj náboženská cesta a natáčali sa tu filmy „Lady Hawke“ (Michelle Pfeiffer, Rutger Hauer), či „Meno ruže“ (Sean Connery) alebo „Padre Pio“.
Po pár kilometroch ďalej na východ sme sa zastavili v ďalšej stredovekej obci Castel del Monte a mali sme možnosť prezrieť si múzeá historických obydlí, ale aj spôsobu života v nich.
Po prehliadke naša púť pokračovala prejazdom cez plošinu Campo Imperatore Plateau, odkiaľ je nádherný výhľad na najvyššie zasnežené vrcholy. V motoreste sme si dali typický neskorý abruzzský obed chutného opekaného mäsa s červeným vínom.
Na konci celodenného programu som absolvoval zaujímavý pobyt vo vlčej rezervácii v mestečku Popoli. Bolo to veľmi zaujímavé a zahliadol som vlkov v oplotenom a uzavretom priestore uprostred parku.
Podvečer som sa ubytoval v hoteli Best Western Parco Paglia v Chieti a na ďalší deň som sa stretol so známym talianskym priateľom. Spoločne sme si pozreli prístavné mesto Pescara s novovybudovaným mostom „Il Ponte del Mare“ a priľahlé letovisko Francavilla al Mare.
Aj pobrežné časti sú veľmi pekné a cítil som tam pokoj a celkovú spokojnosť miestnych obyvateľov. Letná sezóna sa pomaly začne a v Pescare to začne ožívať...
Môj pobyt v Abruzzo si veľmi cením a chcel by som sa tam raz opäť vrátiť. Odporúčam navštíviť všetky miesta, ktoré som videl a tie, ktoré som nestihol, verím, že uvidím niekedy v budúcnosti.
