Letiskové obchodíky ešte len otvárajú a jednotlivé terminály sa postupne zapĺňajú cestujúcimi z rôznych končín sveta.
Milujem pocit, keď ma čaká cesta niekam, kde moja noha zatiaľ nevkročila. Tentokrát mierim do talianskeho regiónu Abruzzo, severovýchodne od hlavného mesta Rím. Tento kraj nie je Slovákmi až tak prebádaný ako napríklad severná časť Talianska so známymi letoviskami (Bibione, Lignano, Lido di Jesolo a pod.). Abruzzo je miesto, ktoré som si zamiloval hneď na prvý dojem. Nádherné hory s možnosťou lyžovania, či využitia agroturistiky a na druhej strane prekrásne pobrežné časti, kde si môže človek skvele oddýchnuť pri jadranskom mori.
Do Talianska som cestoval v čase, kedy väčšina štátov znovu otvorila svoje vzdušné priestory, keďže predtým niekoľko dní bolo akékoľvek lietanie v Európe pozastavené z dôvodu chŕlenia popola známej islandskej sopky. Môj let nakoniec nezrušili a ja som mohol odletieť na juh.
Prílet na rímske letisko Fiumicino prebehol v úplnom poriadku, ale na prekvapenie ma privítalo chladné veterné a daždivé počasie. Pripadal som si ako niekde v Írsku a nie v slnečnom Laziu.:) Približne 90-minútový let ubehol veľmi rýchlo a po pár minútach na letisku ma už čakal transfer do Abruzza.
Kraj Abruzzo je vzdialený len necelých 100 km od Ríma. Je ľahko dostupný kvalitnou diaľnicou, takže po pár desiatkach minút cestovania sa ocitnete v čarovnom horskom masíve. Ten pohľad na hory je doslova úchvatný. Taliani môžu byť na čo pyšní, veď majú všetko (more, hory, nížiny, údolia, ostrovy...).
Moja cesta viedla do L´Aquily – do mesta, ktoré si zaslúži byť spomenuté. Je to malebné historické mestečko v strednom Taliansku, v údolí Aterno-Pescara. Leží v nadmorskej výške 721 metrov n.m., v Národnom parku Gran Sasso a neďaleko Abruzzských hôr vysokých až cca 2900 metrov.
Obyvatelia L´Aquily si už toho v histórii dosť vytrpeli. Posledné mesiace prežívajú ťažké chvíle, ktoré neprajem nikomu... V utorok 6. apríla 2009 v noci o 03:32 hod. sa zmenilo v podstate takmer všetko. Silné zemetrasenie s magnitúdom 6.3 vyhnalo ľudí z ich rúcajúcich sa domov. Niektorí nestihli utiecť a zahynuli priamo v troskách. Pri spomínanom zemetrasení prišli o domovy tisíce ľudí. Zahynulo 308 obyvateľov (z nich 20 detí) a vyše 1500 bolo zranených.
V stredovekej L´Aquile sa odvtedy akoby zastavil čas. Keď som prichádzal autom do mesta, pred vstupom do centra nás zastavila policajná hliadka a prikázala nám zaparkovať auto. Do historického centra nie je povolená žiadna doprava, iba policajné, armádne, či iné dôležité vozidlá. Stred mesta je plný trosiek a tehál a pripomína mesto duchov. Je to ako taliansky Černobyľ, ibaže človeku nehrozí riziko ožiarenia.
Okolie L´Aquily je známe častými zemetraseniami. Veď prvé spomínané otrasy už zaznamenali 3. decembra r. 1315, kedy bol vážne zničený kostol sv. Francesca. Ďalšie zemetrasenia sa datujú na rok 1349, kedy zahynulo až 800 ľudí alebo ďalšie katastrofické roky ako napríklad (1452, 1461, 1501, 1646, 1703, 1706). Vari najväčšie straty životov boli v roku 1786, kedy zomrelo až 6 tisíc nevinných obyvateľov. Niektorí L´Aquilčania si ešte pamätajú posledné otrasy s magnitúdom 5.0 dňa 26. júna 1958. Mesto bolo v tom čase zničené, ale dalo sa dokopy a miestni obyvatelia si rýchlo opravili svoje domy. Odvtedy zemetrasenie nikto nepocítil, až nastala osudná spomínaná noc pred zhruba rokom. Pri L´Aquilskom zemetrasení stratilo svoje domovy cca 65 tisíc občanov. Slabšie chvenia vraj pocítili aj v susedných krajoch Lazio, Marche, Molise, Umbria a Kampánia.
Do centra mesta som vstupoval pešo a bol som skutočne rád, že mi bolo umožnené vidieť to, čo dokáže vyviesť príroda. Privítali ma prázdne ulice a budovy, ktoré ledva stoja. Nikto v nich nežije. Dovnútra som sa nedostal ani ja, keďže mi bolo povedané, že tam je to ešte horšie. A navyše statika všetkých domov je tak silne narušená, že by bol akýkoľvek pohyb pre človeka vo vnútri veľmi nebezpečný.
Domy sú obohnané konštrukciami alebo inými rôznymi materiálmi a mne to celé pripadalo ako keby som sa ocitol v umelom meste. Podľa sprievodcu vraj mnohí obyvatelia vyjadrujú svoj hnev s príliš pomalým postupom rekonštrukčných prác. Práve tie im neumožňujú vrátiť sa do ich domovov. Tí, čo stratili svoje príbytky, umiestnili do kasární alebo ďalších ubytovacích zariadení mimo mesta. Je ich vyše 50 tisíc ľudí a poberajú štátnu podporu. Niektorých umiestnili do nových (väčšinou) radových domov, ktoré som zahliadol blízko L´Aquily.
Primátor Massimo Cialente oznámil, že v meste padli tisícky starých budov a vyše 15 tisíc bolo poškodených. Všetci si uvedomujú, že znovunavrátenie pôvodného stavu historického centra už nie je bohužiaľ možné. Po porušení statiky hrozí zrútenie a o všetkom rozhodujú statici. Budovy zatiaľ držia ako keby boli dočasne polepené, či opásané pomyseľnými opaskami.
L´Aquila pred zemetrasením vraj žila nočným životom a hojne ju navštevovalo mnoho turistov. V meste som zahliadol úplne chátrajúce kino, čerpaciu stanicu, či hotel, ktorý vraj dovtedy lákal väčšinu návštevníkov. Teraz je obohnaný plotom a strážený armádou. Človek, ktorý sa ocitne v L´Aquile má pocit bezmocnosti a beznádeje, chcel by pomôcť, ale je to zložité.
Na jednej ulici som zbadal stovky kľúčov zavesených o plot. Sú to kľúče miestnych obyvateľov, ktorí ich v zúfalstve nechali visieť a čakajú, kedy sa budú môcť vrátiť tam, kde prežili celý svoj život. Niektorí z nich napísali na kúsky papiera odkazy, túžby alebo básne. Dúfajú, že raz sa vrátia domov, i keď už to nie je väčšinou reálne.
Medzi obeťami L´Aquilského zemetrasenia našťastie neboli žiadni Slováci, o život prišiel jeden občan Českej republiky. Po odchode z mesta som si uvedomil, aký je človek na tejto Zemi slabý a krehký. Ďakujme, že na Slovensku nemáme podobné prírodné skazy, i keď nechcem nič privolávať.
