Pred pár dňami sme sa s priateľkou vybrali na nedeľňajšiu oddychovú prechádzku do prírody. Pri príjemných potulkách sme prechádzali známou košickou Kalváriou, ktorú naozaj odporúčam navštíviť.
Najväčší kalvársky kostol na Slovensku spolu s jednotlivými kaplnkami z 18. a 19. storočia tvoria úchvatné dielo, ktoré je v súčasnosti bohužiaľ akoby mŕtve. Kaplnky nahlodal zub času a je vidieť ich postupný úpadok. Ešte šťastie, že ich mesto v minulosti (pred r. 1989) nenechalo zbúrať, inak by sme prišli o jednu z významných kultúrnych pamiatok.
Po prechádzke spomínanou Kalváriou sme sa ďalej vybrali smerom k známemu cintorínu Rozália, ktorý je vzdialený od Kalvárie len zhruba 10 minút kľudným krokom. Podľa mňa je to jeden z najkrajších cintorínov na Slovensku vôbec. Od začiatku na nás dýchal tajomnou históriou a dôkazom toho boli starobylé kaplnky postavené v barokovom štýle v západnej časti cintorínu.
Cintorín vznikol v 18. storočí, po veľkej morovej epidémii v meste. Sú v ňom pochované významné košické meštianske rodiny, profesori, umelci, doktori, či právnici ako napríklad rodina Károly Pürstingera (r. 1885), či Józsefa Altha s manželkou (r. 1890) alebo rodina Aranyossy Forbászi (koncom 19. storočia). Napokon za obzretie stojí aj hrobka šľachtického rodu Desewffy. Cintorín je dodnes funkčným a prestížnym pohrebným miestom Košíc, veď je tu pochovaná aj manželka bývalého slovenského prezidenta Rudolfa Schustera, Irena.
Je zaujímavé ako si jednotlivé rodiny stavali svoje hrobky. Sú veľmi pekne a veľkolepo vybudované a naozaj pôsobia na svoju dobu reprezentatívnym štýlom. Množstvo zelene a stromov dotvára pocit pokoja a dojem, že sa skutočne nachádzate v tichom prostredí. Verím, že tento cintorín bude aj po ďalšie desaťročia pokojným a dôstojným odpočinkom pre zosnulých.
