V pondelok na obed som začal cítiť bolesť v tej časti chrbta, ktorá už nemá ďaleko od zadku. Prichádzala postupne a ja som ju tvrdohlavo ignoroval. Nebolo to predsa prvýkrát, dokonca by som povedal, že sa to stáva pomerne pravidelne a stále som to rozchodil... Mám svoje metódy. Keďže som bol ubytovaný v tatranskom hoteli črtala sa mi možnosť večernej masáže a horúcej sauny. V tejto kombinácii to do druhého dňa určite prejde.
Asi po dvoch hodinách sa to zhoršilo natoľko, že som si musel ísť skrivený od bolesti ľahnúť na izbu. Večerná masáž a sauna boli posledné svetielka nádeje. Našťastie, už to viem aj ja nielen maséri v hoteli, namiesto masáže som dostal rašelinový zábal, ktorý mi evidentne trochu pomohol. Nanešťastie, už to viem ale maséri v hoteli nie, mala horúca sauna taký zdrvujúci účinok, že som z nej vyšiel a po pár metroch som chodil po štyroch. Také zlé to zatiaľ nikdy nebolo. Alternatívu ísť na pohotovosť som po pár hodinách ležania v posteli zavrhol. Do rána to prejde.
Neprešlo. Vynechal som raňajky a keďže som sa potreboval prepraviť do Bratislavy pred obedom som sa odhodlal vstať z postele. Na druhý pokus sa mi podarilo usadiť sa za volant a s viacerými zastávkami, počas ktorých som menil vertikálnu polohu za horizontálnu som to došoféroval pred Ružinovskú nemocnicu. Motiváciou mojej návštevy centrálneho príjmu bola najmä zvedavosť a obavy prečo to neprechádza. Možno to bude predsa len niečo, čo nedokážem vyliečiť vlastnými metódami.
Z chodieb v nemocniciach s poškriabanou omietkou a neónovým svetlom mám pocit, že majú motivovať pacienta, aby prijal svoj neľahký osud. Predo mnou boli v čakárni dvaja pacienti, každý s doprovodom. Keď sa po dvadsiatich minútach nič neudialo mal som obrovskú chuť vstať a odísť. Typické. Pacient na poslednom mieste, lekári určite kávičkujú a rozoberajú argentínske seriály, prípadne študijné úspechy svojich geniálnych detí. Navyše som sa vyrovnával s predstavou arogantnej sestričky, ktorá mi bude dávať jasne najavo, že ich otravujem.
Po ďalších piatich minútach vyšiel pacient s barlami, evidentne mladý športovec a sestrička, ktorá sa usmievala. Dokonca, na moje prekvapenie, som bol na rade, pretože pacienti predo mnou čakali na výsledky. Keď som vošiel dnu bol som prekvapený ako to tam žije, žiadna kávová atmosféra. Asi v štyroch miestnostiach bolo viacero pacientov a veľa personálu, ktorý tvorili samí mladí ľudia, tipoval som vekový priemer dvadsaťpäť rokov. Niektoré priestory boli pooddeľované len bielymi plachtami, čo mi pripomínalo poľnú nemocnicu z vojenských seriálov. Žiaden luxus, žiadne veľké vybavenie, ale to som ani nečakal.
Ujala sa ma mladá lekárka, ani stopa po arogancii, veľmi profesionálny prístup. Otázky, vyšetrenie, a vyše hodinová infúzia s látkami proti bolesti priamo na mieste. Celý čas som sledoval ruch a činnosť personálu a bol som príjemne prekvapený. Mal som pocit, že všetci pracujú a vedia čo majú robiť. Keďže infúzia nevyriešila môj problém poslala ma vyšetrujúca lekárka na röntgen a rezervovala lekára – neurológa, ktorý mal prísť z pracoviska mimo centrálneho príjmu.
Vnútorne som si kládol otázku, kde je teda problém v slovenskom zdravotníctve? Ak majú ľudia takýto prístup, tak to predsa musí ísť. Samozrejme chce to zmenu viacerých vecí súvisiacich s financovaním, hospodárnosťou, efektivitou, ale tí najdôležitejší sú predsa ľudia a ich snaha pracovať v slovenskom zdravotníctve. Napriek všetkému to bol to pozitívny zážitok a ja som začal meniť svoj predchádzajúci názor.
Na oddelení RTG som sa stretol so zamračenou tvárou staršej lekárky, s prístupom, ktorý nazvem profesionálny a pokúsim sa vyhnúť pomenovaniu arogantný. Keď videla aký som pokrivený vyjadrila sa, že na diagnózu nepotrebuje ani röntgen, napriek tomu som ho absolvoval. Pozitívny pocit z ľudského prístupu sa zmiernil, ale stále zotrval.
Po mojom návrate do čakárne centrálneho príjmu a ďalších dvadsiatich minútach prišiel očakávaný neurológ. Zobral ma na vyšetrenie a po pár otázkach som mal pocit, že ho otravujem. Potvrdil mi to jeho otázkou, či som vo svojom stave naozaj považoval za také nevyhnutné ísť na pohotovosť?! Jeho záverom po piatich minútach bolo, že som predsa urobil všetko pre to, aby som si svoj stav zhoršil. S ironickým podtónom mi naordinoval injekciu do zadku, aby som prežil bolesti nasledujúcej noci. Keď som sa ho opýtal na röntgen povedal, že ten nie je potrebné robiť. Na moje prekvapenie, že už bol predsa urobený a otázku, či ho videl sa vyjadril, že áno a nie sú na ňom žiadne negatívne nálezy. Pozitívny pocit z ľudského prístupu sa vytrácal tak rýchlo ako prišiel.
Po absolvovaní trestnej injekcie do zadku a uhradení poplatku 1,99 € za návštevu pohotovosti som s pocitom hypochondra odchádzal a rozmýšľal, kde je teda problém v slovenskom zdravotníctve?
Možno to predsa len bolo niečo, čo som mal dokázať vyliečiť vlastnými metódami.
