Počas cesty k našej prvej zastávke – k pyramídam, nám Ilona podala veľmi základné informácie o Egypte. Pri pyramídach sme prešli (podľa mňa vypnutým) policajným počítadlom a mikrobus, mimochodom omnoho pohodlnejší ako ten včerajší, nás vyviezol na vyhliadku k pyramídam. Na tomto mieste sa robia všetky známe fotografie, na ktorých sú pyramídy v rade vedľa seba. Odtiaľ totiž nie je vidieť, že pyramídy sú časť predmestia. Po štvrťhodinovom fotení sa nás mikrobus previezol na parkovisko pri pyramídach.
Prvý na programe bol vstup do Chefrénovej pyramídy. Nebol však zahrnutý v cene, takže sme si museli kúpiť vstupenky. Aby sme ušetrili, vypýtali sme si študentské lístky. Aby sme ich dostali, potrebovali sme ISIC karty. Peťovu vstupenku sme kúpili na Peťov ISIC. Ja som nič také ako ISIC nemal, tak som sa identifikoval skautským preukazom. Peťovým. Predavač mi vstupenku nechcel predať, pretože to „vraj“ nie je ISIC a na fotke „vraj“ nie som ja. Keď som zázračne prestal rozumieť angličtine, prestalo ho to baviť a študentskú vstupenku mi predal.
Do pyramídy sme zostupovali chodbičkou o rozmeroch 1x1 meter, nasledoval krátky rovný úsek a výstup do miestnosti v ktorej nikdy nič nenašli. Výstup z pyramídy prebiehal rovnako, tou istou úzkou chodbičkou. Jediný rozdiel bol v tom, že oproti nám išli ľudkovia zostupujúci do pyramídy. Ale zmestili sme sa... nejako. Mimochodom, človek by si myslel, že pod zemou a chránený hrubými kamennými stenami, bude vzduch v pyramíde oveľa chladnejší ako vonku. Nie je. Je rovnako horúci, alebo aj viac, ako keď ho tam pred tisícročiami zavreli. Len zatuchol.
Keď som vyšiel z pyramídy, vonkajšia teplota mi pripadala ako úžasných 20°C (bolo asi 50°C), pot sa zo mňa lial a trochu sa mi točila hlava. Pár dúškov relatívne studenej vody to však hneď zahnalo. Vrátili sme sa do mikrobusu pre foťáky – do Chefrénovej pyramídy sa vchádzalo cez skenery a fotoaparáty boli zakázané. Fotili sme mobilmi. Taký pokrok Egypt ešte nestihol vstrebať.
Urobili sme pár záberov jednotlivých pyramíd, obišli sme Cheopsovu pyramídu, aby sme sa dostali k pyramíde Hethepheres, matky Cheopsa a manželky Snofua. Návšteva tejto pyramídy bola v cene vstupeniek k pyramídam. Pri vstupe do tejto malej pyramídy stál turistický policajt. Odmietol nás pustiť dovnútra s fotoaparátmi. Vraj si ich môžeme nechať u neho, on nám ich postráži. Slušne som ho poslal niekam. Keď videl, že vyberám peňaženku, povedal, že peniaze nechce. Dal som mu 5 egyptských libier (20 korún). Zaželal nám, nech sa nám fotky podaria. Hajzlík.
Pyramída bola omnoho menšia, takže zostup a výstup nebol taký náročný. Okrem pocitu, že sme v pyramíde a plesne žerúcej kameň nebolo vo vnútri nič zaujímavé. Urobil som jednu fotku, na ktorej je kovový rebrík v pyramíde. Fakt super obchod. Ale ten pocit!
Od pyramíd sme sa previezli ku Sfinge. Cvakli sme pár fotiek a išli sme ďalej.
Nasledoval prevoz cez Káhiru, po Mexico City druhé najšpinavšie mesto na svete. Počet obyvateľov je niečo medzi 15 až 25 miliónmi.
Mikrobus nás zaviezol k Egyptskému národnému múzeu, ktoré malo byť už dva roky presťahované, ale nová budova sa ešte nezačala stavať. Už štyri roky sa v areáli múzea nesmie fotiť, takže sme foťáky nechali v mikrobuse a išli sme sa kochať.
Vo vnútri nám Ilona dala základný výklad pri tých najznámejších a najdôležitejších artefaktoch a dostali sme čas, aby sme si to prešli ešte raz sami.
Ako prvý cieľ sme zvolili klimatizovanú miestnosť s pokladom z hrobky faraóna Tutanchamóna. Hrobku v roku 1922 objavil Howard Carter. Po pár minútach vtrhli do miestnosti fotografi a kameramani. Za nimi nasledoval Dr. Zahi Hawass, generálny tajomník Egyptskej najvyššej rady pre starožitnosti a vedúci vykopávok. Už mnohokrát som ho videl v televízii, ale naživo to bolo omnoho pôsobivejšie. Dúfam, že som na nejakom zábere s ním.
V miestnosti so zvieracími múmiami sa Peťo začal sťažovať, že je hladný, bolí ho hlava a nohy. Ja by som tam dokázal pochodovať celé dni, takže som si neuvedomil, aké to môže byť vyčerpávajúce. Sadli sme si na schody k nohám Ramzesa Veľkého. Tu som sa trochu rozkecal a spravil som Peťovi výklad o kartušiach a hieroglyfoch. Po prestávke sme sa dohodli, že si ešte raz prezrieme sochu pisára s krištáľovo-uhrančivými očami a sochy Hóra a Sechmet. Kým sme ich hľadali (bolo to tam trochu popresúvané), všimol som si sochu, ktorú som ešte nevidel. Je na nej Ramzes III. v bojovom postoji, po bokoch mu stáli Hór a Seth a dotýkali sa mu čela. Zvláštne, že som si ju predtým nevšimol. Pochybujem, že by bola nová.
Keď sme vyšli z múzea (a samozrejme z obchodov zo suvenírmi), pochválili sme sa Ilone (dobre, ja som sa pochválil.), koho sme videli. Prekvapilo ju to, pretože ona Zahiho nestretla behom troch rokov, čo je v Egypte. Mali sme šťastie.
Po múzeu sme išli do obchodu s papyrusmi, kde nám Ilona vysvetlila, ako sa papyrus vyrába. Peťo vyberal papyrus ako darček pre rodičov a ja, po rokoch odolný voči podobným suvenírom, som zápasil s fľašou Sprite, ktorá tam bola ako občerstvenie na účet podniku. Nakoniec si Peťo vybral malý papyrus so znázornením Ankhu.
Cestou do hotela sme sa dohodli na programe na zajtrajší deň a na jeho cene.
V hoteli sme sa vrhli do plaviek a hor sa do bazénu. Po kúpaní na večeru a po večeri na izbu. Peťo ešte zašiel ukázať paniam ako zasunúť niečo do zásuvky (???). Zajtra začíname skoro ráno.
