Nasledujúca zástavka bola predajňa alabastru. Domáci nám predviedli, ako vyrábajú sochy a misky. Samozrejme, že nám ich potom ponúkali na predaj. Ich mámeniu som odolal. To, čomu som neodolal, bol čaj, ktorý ponúkali ako občerstvenie. Peťo si vybral dvoch veľkých skarabeov, jedného z bazaltu, druhého z alabastru. Vyjednal som mu cenu rovných sto libier (400 Sk). Nemyslím si, že je to najlepšia cena, Ilona však tvrdila, že je to fajn. A hlavne, Peťo bol spokojný.
Po komerčnej pauze sme navštívili chrám kráľovnej Hatšepsovet v Al-Deir Al-Bahari. Maľby na stenách chrámu ukazujú, ako faraónka obchodovala so vzdialenými africkými krajmi. Pred jej chrámom boli vysadené dva stromy, ktoré si priniesla z obchodných výprav. Dnes sú z nich iba pahýle.
Menej známe ako Údolie kráľov je Údolie kráľovien. Bohužiaľ sú tu otvorené len tri hrobky. Sú však nádherne zachovalé. V jednej z nich je uložená múmia ešte nenarodeného dieťaťa. Morbídne fascinujúce a fascinujúco morbídne. Ako som sa dopočul od jedného Čecha vonku, strážnik dieťaťu za peniaze nadvihol hlavičku, aby si ho mohli lepšie odfotiť. Z úcty k tomu dieťaťu dúfam, že to nie je pravda.
Poslednou zastávkou boli Memnónove kolosy. Povesť hovorí, že pri východe slnka ich počuť šepkať. Podľa vedcov to môže byť spôsobené pohybom vzduchu ohrievaného ranným slnkom. Škoda. My sme prišli neskoro. Som zvedavý, čo by mi povedali... Polomŕtvi sme sa s Peťom zvalili na postele v našej kajute. Počas rozprávania a vylihovania sa Peťo pozrel von oknom a zvolal: Loď vedľa nás odplávala! Nie! My sme odplávali! To znamenalo, že naša plavba po Níle začala. A tiež, že Ilona odišla. Už sme ju viac nevideli.
K nám a posádke sa na lodi pripojila delegácia Francúzov. To bola jasná výzva pre šéfkuchára, aby začal robiť to, za čo bol platený. S úderom piatej hodiny sa na najvyššej palube (mala ich 5) našej lode – Sundecku podával čaj o piatej. Posádka lode má anglické maniere, ktoré im tu zrejme zostali z obdobia kolónie. Oslovujú ma „Sir“ a nie „Friend“, kole hovoria „Coke“ a nie „Cola“. Páči sa mi to. Počas tejto koloniálnej zábavky naša loď spomalila v meste Esna. Nachádza sa tu jedna z mála plavebných komôr na Níle. Kým lode čakajú na povolenie preplávať, obkľúčili ich obchodníci na ručne poháňaných člnoch. Svoj tovar vyhadzovali na paluby lodí, niekedy až do výšky niekoľkých poschodí. Dodnes som nepochopil ako dokáže niekto vyhodiť tričko do výšky desať metrov, trafiť presne tam, kam chce (zákazníkovi do ruky) bez toho aby bol v tom tričku zamotaný kameň. Ak sa na lodi našiel záujemca hodil predavačovi peniaze, ak záujem nemal, hodil naspäť tričko. A keďže málo z turistov vie hádzať textil alebo bankovky tak dobre, väčšinou skončili vo vode. A tak sa náš predavač musel zamočiť. Horšie bolo, ak sa tovar cestou zachytil na ľubovoľnej časti lode. Vtedy záležalo len na ochote posádky, či loď zastaví (toto všetko sa deje za jazdy) a zhodí im ho, alebo nie. Kvôli tomuto divadlu Esnu spomína aj Agatha Christie vo svojej knihe Smrť na Níle. Pred večerou sme mali dohodnutý míting s našou novou sprievodkyňou, Jitkou. Predstavila nám možný postup na pár nasledujúcich dní, a ponúkla nám možnosť zakúpiť si dodatočné výlety. S Peťom sme si vybrali výlet do Abou Simbel a svetelnú show na ostrove Philae. Nahnevalo ma, že ponúkla balíček Káhiry a Abou Simbel, čo nám ponúknuté nebolo. Pripravili nás o 10 dolárov! Za to sme mohli mať 10 litrov koly alebo 15 litrov vody! Nakoniec sme to aj tak zaplatili, veď kvôli tomu sme tu (teda aspoň ja a aj to len z časti...).
