V autobuse sme sa dozvedeli, že náš hotel sa volá Steigenberger. Nášmu arabskému sprievodcovi sa to nedarilo vysloviť, na čom sme sa celkom zabávali. Zo zvyšku z katalógu hotelov, čo som mal v ruksaku sme sa dozvedeli, že je to hotel určený pre hráčov golfu.
V hoteli nám delegát za pomoci recepčného vysvetlil čo a ako. Povedal nám aj to, že náš all inclusive program začína až obedom. Opýtal som sa, či majú hostia s AI nejaké náramky, alebo nejaký iný dôkaz a po zápornej odpovedi som sa v mysli zasmial a povedal si: „Skúste si ma chytiť...“ Pár minút na to sme sa s bohorovným výrazom prepašovali do jedálne a konečne sme sa naraňajkovali.
Po raňajkách sme sa vrátili na izbu, aby sme mohli dospať minulú noc. Izba bola veľmi pekná, ale najlepší bol sprchovací kút (o trochu menší ako futbalové ihrisko :D ).
V hotelovej reštaurácii sme si objednali ľahký obed. Trochu nás zmiatli ceny v jedálnom lístku, ale jeden z čašníkov nám vysvetlil, že pre nás neplatia. Pri ľahkom obede a ľadovo vychladených nápojoch sme prečkali najväčšie horúčavy. Hneď ako teplota klesla na nevražednú teplotu, sme sa vydali ochladiť do umelej morskej lagúny, obkolesujúcej celý areál hotela. Voda bola super a navyše, pláž aj lagúna boli podozrivo prázdne.
O ôsmej večer sme si dali skromnú večeru pozostávajúcu z troch chodov. Čašník nám priniesol na podpis účet za večeru a za všetko pitie. Suma bola 0 egyptských libier, čo som mu s radosťou podpísal. Také ceny by som prijal aj doma :D. Po večeri sme si prešli areál hotela a vrátili sme sa do izby, k prípravám. Zajtra sa začína naše putovanie.
Deň 2.
Ráno sme si privstali, aby sme sa stihli okúpať. Už pred ôsmou ráno sme si spokojne plávali v ľudoprázdnej zátoke. Po tejto malej rozcvičke sme sa naraňajkovali, pobalili a v dohovorený čas sme vyložili batožinu pred dvere. Poslíček, ktorý nám prišiel zobrať batožinu, nám povedal, že náš autobus už čaká. Neverili sme mu, ale nedal sa presvedčiť. Naozaj, čakali na nás. O 45 minút skôr. Mali sme šťastie, že sme už boli pobalení, ale nestihli sme si odfotiť areál hotela a izby. Snáď sa tam ešte vrátime.
To čo nás čakalo by som nikdy v živote nenazval autobusom. Bol to akýsi mini-makro-mikrobus, v ktorom bolo absolútne nemožné vyrovnať sa bez toho, aby som veľmi agresívnym spôsobom nenarušil osobný priestor niekoho iného. Po pár minútach jazdy si Peťo presadol do iného (a jediného voľného) radu, aby sme si mohli aspoň ako-tak vyrovnať nohy.
Okrem nás bol v mikrobuse náš domorodý sprievodca, vodič, neznámy spiaci domorodec a dve Slovenky. Keď si Peťo želal, aby s nami boli baby, neveril, že sa mu to splní takto. Boli to vyše 60-ročné panie z Bardejova. Vôbec nehovorili po anglicky. Nášmu sprievodcovi značne odľahlo, keď som mu prekladal jeho otázky do slovenčiny. O chvíľu sme už s našimi spolucestujúcimi živo diskutovali. Dozvedeli sme sa od nich, že už spolu prešli Izrael, Maroko, Tunisko a mnohé iné krajiny. Dodnes nechápem, ako sa im to mohlo podariť bez toho, aby sa vedeli dohovoriť.
Na poludnie sa autobusy, mikrobusy a iné motorové vozidlá zoradili do konvoja. Absurdné preteky do Káhiry sa začali. Šoféri sa predbiehali ako malé deti a vytláčali sa z cesty ako piráti. Keď sa náš mikrobus dostal konečne dostal do čela závodu, bolo vidieť ako to šoféra potešilo. Naopak, keď ho asi päť autobusov predbehlo v ostrej zákrute tým, že si skrátili cestu cez púšť, takmer mu tiekli slzy.
O tretej sme mali pauzu na občerstvenie. Zo spiaceho spolucestujúceho sa zrazu stal náš druhý vodič. Celú pauzu sme strávili hľadaním miesta, na ktoré nesvietilo slniečko. Skôr ako sme ho našli, sme sa znova vydali na cestu.
Behom jazdy nášmu domácemu sprievodcovi zazvonil mobil. Podal mi ho so slovami, že je to pre mňa. Najprv som si myslel, že si zo mňa robí srandu. Mobil som si však nakoniec vzal. Ženský hlas na druhej strane hovoril veľmi rýchlo. Po chvíli nechápavého počúvania a snahy preložiť si, čo žena vraví, som identifikoval jazyk. Čeština. Z návalu slov, ktorý na mňa vychŕlila, som zachytil, že sa nachádza v Asuáne, že do Káhiry príde vlakom a že dúfa, že to stihne do zajtra rána. Pre prípad núdze mi nadiktovala svoje číslo. Hneď ako ukončila svoj monológ, som sa jej opýtal, kto vlastne je? Ilona. A kto je Ilona? Naša sprievodkyňa. Pekne.
O siedmej večer sme dorazili do Káhiry. Sprievodca nám podal základné informácie o meste a ja som sa ich snažil čo najdôslednejšie prekladať a posúvať ďalej.
Ubytovali nás v hoteli Novotel. Nachádza sa v štvrti Káhiry nazvanej City of 6th October. Je to krásny, novopostavený hotel. Na recepcii nás očakával uvítací drink, ľadový ibištekový čaj. Sprievodca nám pomohol vybaviť všetky formality (t.j. vypil s nami čaj) a odišiel. Keď som sa mu pokúsil dať bakšiš, odmietol. To som fakt nečakal. Rýchlo sme si vyniesli batožinu na izbu a vydali sme sa hľadať jedáleň.
Pri večeri si k nám prisadol postarší Angličan. Pýtal sa nás, kto sme, odkiaľ sme, odkiaľ vieme o tomto hoteli a či sa nám tu (v Egypte, aj v hoteli) páči. Nakoniec sa nám poďakoval za rozhovor a povedal, že mu urobilo veľkú radosť znovu sa porozprávať s niekým, s tak dobrou angličtinou. Vtipný... Peťov názor bol, že je to homosexuál na love. Ako dôkaz použil, že je to Angličan. Ja si myslím, že je to buď majiteľ hotelu, alebo niekto extrémne bohatý, pretože okolo neho behajú všetci čašníci, nosia mu plné taniere jedla, bez toho aby sa na nich pozrel a šéfkuchár sa ho pýta na chuť každého jedla.
Cestou z večere sme na recepcii oznámili, že sa nám nedarí otvoriť trezor. Na izbe Peťo zistil, že máme v kúpeľni reproduktor od telky. Je to super nápad, musím si ho zapamätať. Na kúpeľne máme zatiaľ šťastie. Kvôli sejfu stále nikto neprišiel. Dúfam, že to nebol sofistikovaný spôsob ako nás okradnúť. Večerný hluk sme flegmaticky odignorovali pri zapnutej televízii a empétrojkách.
