Čierny bojovník.
Je temná noc. Ťažké mraky zahaľujú oblohu a viditeľnosť je takmer nulová. Tmavé zákutia lesa tajomne šumia a nik nevie, čo sa za týmito zvukmi skrýva. Možno nebezpečenstvo, ba dokonca smrť. Koruny rastlinných velikánov siahajú do nebies, no teraz to nevidieť. Len podľa šumu miliárd listov sa prezrádza ich prítomnosť.
V diaľke sa ozvalo zapraskanie a z húštiny sa vynorili dve postavy. Ktovie, čo ich núti potulovať sa uprostred noci tmavým lesom.
Ozval sa jemný dievčenský hlas:
"Nemali sme dnes ísť za tvojím otcom. Schyľuje sa k búrke."
Zo zafarbenia hlasu bolo cítiť strach. Na slová reagoval mladý muž:
"Muselo sa stať niečo vážne, keď otec poslal milkora so správou. Prosí ma v nej, aby som hneď prišiel, a ja tak aj urobím. Musíme sa tam dostať čo najskôr, možno ma súrne potrebuje."
"Ako je to ešte ďaleko?"
"Už nie veľmi. Čoskoro tam dorazíme."
Chlapec s istotou kráčal vpredu. Zrejme dobre poznal cestu a prešiel ju neraz aj v noci. Občas si pomohol kopijou, ktorú zvieral v pravej ruke, pripravenú na okamžité použitie v prípade nebezpečenstva. Dievča sa ho držalo za voľnú ruku a nechalo sa viesť.
"Nibo..."
"Áno?"
"Čo ak sa stretneme s Frailmi?"
"Neboj sa. Čo by tu teraz robili?" utešoval ju chlapec a pevnejšie stisol kopiju. "Frailovia sú čudní ľudia. Boja sa nočného lesa."
"Myslíš, že sú naozaj takí krutí, ako sa o nich hovorí? Počula som, že nedávno vyvraždili celú osadu. Vraj majú zbrane, ktoré dokážu zabiť aj na veľkú vzdialenosť."
Mladík ju chcel upokojiť, preto odpovedal ľahostajným tónom:
"Nie, určite nie. Poznáš ľudí. Každý k historke niečo pridá a vzniknú z toho fantastické veci. Pravda býva spravidla celkom iná, veď sú to ľudia ako my."
"A čo lietajúci Nood? Videl ho vraj starý Po len pred troma dňami!" dievča sa zachvelo.
"Nikdy som nevidel Nooda, neviem teda, či je nebezpečný. Doteraz však nikomu neublížil, zrejme teda nemá nepriateľské úmysly. Možno je to duch, alebo nejaká vyššia bytosť."
Pred nimi sa vynorila čistinka, v ktorej prostriedku stál malý drevený domec obkolesený dvojmetrovou kolovou ohradou. Brána v nej bola otvorená a cez úzke oblôčiky na dome prenikalo slabé svetlo. Nad domcom sa na dlhej drevenej tyči kolísala vo vetre biela vlajka.
"Všetko je v poriadku, môžeme ísť dnu. Otec nás zrejme očakáva, keď nechal bránu otvorenú."
Vošli do ohrady a ocitli sa uprostred rôzneho hospodárskeho náradia, ktorým bol zaprataný celý dvor. Zamierili k domcu. Zastavili sa pred dverami a podľa dohovoru Nibo päťkrát slabo zaťukal. Potom pomaly odtisol dvere a vošiel do miestnosti. No len čo to urobil, prudko sa strhol. Hneď si všimol zakrvavené telo ležiace na lôžku.
"Otec!" skríkol a chcel sa vrhnúť k nemu, no zadržali ho mocné ruky, ktoré mu hneď vytrhli kopiju. Za dverami boli ukrytí dvaja silní muži a teraz ho ťahali von z domca. Nibo na chvíľku zabudol na Ais. Teraz videl, že aj ju držia dvaja muži.
Dookola sa rozsvietili fakle a z úkrytov povychádzalo množstvo vojakov Frailu. Bolo ich vyše dvadsať a ozbrojení boli mečmi a kušami. Ich čierne uniformy dokonale splývali s tmou. Nibo sa začal mykať a snažil sa vyslobodiť, no hneď k nemu priskočili ďalší dvaja vojaci a tak ho zovreli, že sa nemohol ani pohnúť.
Pristúpil k nemu chlap strednej postavy, zarastený bradou a fúzmi. Predtým rozkazoval, teda to bol vodca. Ostro pozrel na Niba.
"Ty pes! Zabil si môjho otca! Zato ťa..!"
"Omyl! Nezabil som ho! Ešte nie. Ale zabijem ho spolu s tebou! Odvlečte ho do domca! Tam ho zabijeme a dorazíme aj toho starca! Máme Ais, náčelníkovu dcéru. Tá nám úplne postačí."
Ais nebola ďaleko, preto počula jeho slová a začala prosiť o milosť pre Niba.
"Buď ticho!" okríkol ju vodca. "Zavrite jej hubu! Nemám chuť ju počúvať!"
Muži, ktorí ju držali jej previazali ústa šatkou.
Zrazu za veliteľovým chrbtom zašuchotalo lístie. Prudko sa obrátil, no nevidel nič podozrivé.
"Hej! Vy dvaja! Prezrite to krovie! Ja sa zatiaľ pokochám na smrti tých dvoch lotrov."
Dievča sa pri tých slovách začalo vzpierať, no zovretie štyroch silných paží nemohlo porušiť. Za okamih k nim pristúpil tretí muž s koženými remeňmi v rukách, ktorými ju hneď zviazali.
Dvaja vojaci podľa rozkazu prezreli krovie. No nič nenašli a vrátili sa k svojim druhom.
A predsa tam ktosi bol. No nie v kríkoch, ale na strome nad nimi dve oči bedlivo pozorovali situáciu. Veliteľ práve vchádzal do domca. Postava sa plavným skokom zniesla zo stromu a krytá rôznym haraburdím obišla domec a dostala sa za jeho zadnú časť. Vyšvihla sa na slamenú strechu a pridržiavajúc sa jedného z nosných brvien sa opatrne položila na ňu. Zvnútra bolo počuť hovor.
"Zviažte ho, porozprávam sa s ním."
Mladík sa vzpieral, no bolo to márne. Keď videl, že nemá šancu na útek, upokojil sa. Vodca im pokynul a vojaci zajatcov voviedli dovnútra domca. Nibo pohľadom sledoval telo postriekané krvou ležiace na posteli. Napokon Niba surovo zhodili na dlážku. Ozval sa veliteľ:
"Ja viem, že tvoj národ je veľmi vytrvalý a tvrdohlavý."
Pomalým krokom sa prechádzal po izbe.
"Ale je treba vyskúšať všetky možnosti. Čo ak práve ty si iný?"
Zrazu prudko vyštekol:
"Koľko bojaschopných mužov je v dedine?! Hovor, a zachrániš život svojmu otcovi."
Mladík sklonil hlavu. Zrada bola medzi jeho ľuďmi považovaná za najťažší zločin. Žili svorne a prísne dodržiavali svoje zákony, preto sa pomerne dlho vyhýbali stretu s Frailmi. Stisol pery a zaťal päste.
"Hneď som si to myslel, nebudeš hovoriť. Možno by ti pomohlo malé osvieženie pamäti."
Priskočil k nemu a voľnou rukou ho udrel do tváre. Chlapec nevydal ani hláska, len odhodlane pozrel do zákerných očí.
"Zdá sa, že je to zbytočné. Presne ako s ostatnými. Začínam mať pochybnosti, či únos náčelníkovej dcéry bude mať žiadaný účinok."
Ironicky si povzdychol.
"Veď uvidíme."
Obrátil sa na vojakov:
"Zabite ich! Najskôr však starého! Chcem, aby videl jeho smrť!"
Jeden z mužov vytasil dlhý meč a podišiel k posteli. Chytil ho za rukoväť oboma rukami a chystal sa na bodnutie. Chlapec sa odvrátil.
Zrazu im nad hlavami čosi zašumelo a cez slamenú strechu sa do miestnosti preborila tmavá postava. Dopadla presne za chrbát muža, ktorý sa chystal vraždiť. Z podrepu mu podkopla nohy, takže sa hneď sklátil na chrbát. Veliteľ a druhý vojak prekvapene ustúpili a vytiahli meče. Chlapec rovnako prekvapený z dlážky sledoval neznámeho záchrancu.
Postava bola celá zahalená do čierneho plátna, z tváre bolo vidieť len úzky pás ponechaný pre oči a jediným rozdielom vo farebnosti bol lesklý kovový opasok, ktorý odrážal svetlo ohňa ako zrkadlo. Hoci bojovník mal v puzdre na chrbte dve krátke palice, vydal sa proti mečom holými rukami.
Prvý zaútočil radový vojak. Urobil niekoľko výpadov, pred ktorými postava mrštne uhýbala. Pri jednom z nich jeho ruka zachytila zápästie s mečom a bolestivo udrela. Zbraň mu so zarinčaním vypadla. Potom nasledovalo niekoľko úderov rukou, po ktorých sa vojak zviezol na zem. Veliteľ spätkoval k dverám. Teraz sa pozornosť čiernej postavy upriamila naňho.
"Stráže! Poplach!" zareval a rozohnal sa mečom na nepriateľa. No nestačil zaťať. Bleskovo sa mihla noha čierneho bojovníka a zasiahla ho do hrude. Bol blízko dverí a teraz sa na ne celou váhou vyvalil. Staré pánty nevydržali a povolili. Ťažké dvere pri páde zavalili aj dvoch vojakov, ktorí ako prví pribehli na pomoc svojmu nadriadenému. Jeden úder do hlavy a veliteľ bol v mrákotách.
Ďalší z mužov mal pri dverách pripravenú kušu, no skôr ako stihol vystreliť, mu bola zbraň vyrazená z ruky a prudký úder ho vyradil z boja.
Ostatní vojaci sa zbiehali k domcu. Kuše už mali len dvaja a tí sa teraz chystali k streľbe z väčšej vzdialenosti. Postava siahla na svoj chrbát a vytiahla obe tyče. V okamihu k nej leteli dva šípy, no boli neškodne zastavené touto novou výzbrojou.
Niekoľko vojakov, čo boli najbližšie sa s mečmi vrhlo na protivníka a niekoľko čepelí sa stretlo s tyčou. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa jednému z nich meč zlomil!
Muži vydesene ustupovali. Niektorí už vybehli bránou v ohrade do lesa. Bojovník sa blížil k spútanej dievčine. Jeden z vojakov priskočil k nej a rozohnal sa nad ňou mečom.
"Stoj!" skríkol, "Inak ju zabijem!"
Postava sa naozaj zastavila a ruky klesli vedľa tela. Jedna však nebadane siahla dozadu k puzdru, kde z malého vrecka vytiahla ostrú hviezdicu. Potom sa bleskurýchle vymrštila a zbraň zasiahla muža do ruky s mečom. Bolestivo zavyl a meč spadol na zem. Vystrašene sa pozeral na blížiaci sa prízrak. Nečakal, kým príde až k nemu a rozbehol sa k bráne.
Ostatní sa tiež rozpŕchli v strachu na všetky strany. Postava sa priblížila k dievčaťu. Vytiahla nôž a sklonila sa nad ňu, no v tom zbadala, ako sa jej telo zachvelo. Ozval sa veľmi tichý šeptavý hlas:
"Mňa sa nemusíš báť. Iba ti chcem prerezať putá."
Nôž sa dva razy mihol a dievča bolo voľné. Šatku z úst si samo stiahlo dole a hneď skríklo:
"Nibo!"
"Je v poriadku. Upokoj sa a poď za mnou."
Tyče sa zasunuli do puzdra a spoločne vykročili k domu. Vošli dnu a dievča sa hneď chcelo vrhnúť k Nibovi ležiacemu na zemi.
"Ais! Si v poriadku?" skríkol, no dievča zastavila mocná ruka.
"Počkaj! Najskôr prezrieme tohto!" zašeptal cudzinec a ukázal na telo ležiace na lôžku.
Starec bol v bezvedomí. Bol celý doudieraný, no smrteľné zranenie nebolo vidieť. Z jednej nohy mu cez nohavicu presakovala krv. Postava sa obrátila k dievčaťu.
"Rozviaž ho, ale nech zostane tam, kde je!"
Ais priskočila k chlapcovi a zbavila ho pút. Pritom mu zopakovala slová bojovníka.
"Kto je ten... ten... "
"Neviem, ale zachránil nás. Nebude to zlý človek."
Nibo sa pozbieral zo zeme a napriek zákazu sa pohol k posteli. Zastavil ho šeptavý hlas:
"Stojte! Ani krok!"
Nedbal na výstrahu a postupoval vpred. Zastavila ho prudko vymrštená ruka. Hroty prstov sa zastavili tesne pred jeho hruďou.
"Pozeraj!"
Asi v metrovej vzdialenosti od postavy boli pri stene do zeme zarazené dva hrubé koly, ktoré pridržiavali police. Ruka sa zovrela v päsť a jej chrbát dopadol na jeden z kolov a zlomil ho.
"Nechcem ti ublížiť. Tvojmu otcovi sa nič nestane ak ma poslúchneš na slovo. Ustúp!"
Nibo ešte raz pozrel na zlomený kôl a váhavo poslúchol.
"Veľmi dobre. Teraz zoberieš Ais a vrátite sa spolu do dediny."
"Ale čo otec? Nemôžem ho tu predsa nechať."
"Dôveruj mi a rob, čo ti kážem. Choďte už."
"Ja mu verím, Nibo, poď vrátime sa."
Mladý muž sklonil hlavu.
"Dobre teda. Neviem síce kto si, ale zachránil si nám životy. Poslúchnem ťa. Ale ak sa môjmu otcovi niečo stane, nájdem ťa a pomstím sa ti!"
Zobral jeden z mečov ležiacich na zemi. Schytil Ais za ruku a vyrazil do lesa.
Postava chvíľu počkala, či si to hádam nerozmyslia. Potom vytiahla z batoha prístroj podobný malej pištoli, nožom rozrezala látku na nohavici a ožiarila zranené miesto. Prístroj putoval späť do puzdra a bytosť siahla na pásik na prsiach.
"Beis, ako ďaleko sú Nibo a Ais?"
"Pol kilometra od teba a stále sa vzďaľujú."
"Počkaj ešte chvíľu a potom opatrne zosadni niekde nablízku."
"Rozumiem a končím."
Jane skontrolovala starcov tep. Bol síce trochu pomalší ako normál, no nebolo to vážne. Od dverí sa ozval hrmot. To sa prebral veliteľ porazeného oddielu. Jane k nemu priskočila. Zdrapla ho za uniformu a zdvihla na nohy. Muž vystrašene pozeral na zahalenú tvár a dve prenikavé oči.
"Počúvaj ma dobre! Povedz svojmu vládcovi, že jeho krutovláda skončila. Ak neprestane s drancovaním osád, nájdem ho a potrestám. Teraz choď!"
Odsotila ho od seba a muž sa prekotil na zem.
"Kto vlastne si?" vyriekol prestrašeným hlasom.
"Tiger!"
"Ti... tiger?"
"Zmizni mi z očí, darebák!"
Chlapovi to nebolo treba dvakrát hovoriť. Vstal na rovné nohy a rozbehol sa k bráne. No neušiel ďaleko. Medzi stromami si našiel miesto, odkiaľ mohol pozorovať, čo sa bude diať.
Jane sa vrátila do domca a sadla si k starcovi na posteľ. Po chvíli začula jemný bzukot, ktorý prezradil, že jej loď je už tu. Jej staré dobré auto, premenené na hviezdolet, stálo len niekoľko metrov od vchodu. Kabína sa odsunula a zvnútra zažiarili Beisove oči.
"Som tu, Jane, všetko v poriadku?"
"Viac-menej áno. Máme tu však zraneného. Musíme ho previezť do dediny. Našťastie to nie je nič vážne. Priprav omračovač, aby sa predčasne neprebral."
Vstúpila späť dnu a vrátila sa so starcom v náručí. Usadila ho na sedadlo a na čelo mu priložila malú krabičku. Zablikala kontrolka a muž bol na hodinu zbavený vedomia. Kabína sa zatvorila a stroj sa ladne vzniesol k oblohe.
Veliteľ Frailov toto všetko sledoval s hrôzou a bázňou zaostalého človeka, ktorý sa stretol s vyspelou technikou. O desať minút boli nad dedinou. Bola neskorá noc a väčšina jej obyvateľov spala. Tábor bol pomerne rozsiahly, preto ľahko našli nestrážené miesto. Potom sa spustili kolmo z oblohy, vyložili telo a zasa vystúpili do značnej výšky. Jane zapla poplašnú sirénu a obyvateľstvo celej osady bolo razom na nohách. Pomocou radaru sa z takej výšky, aby ich nebolo vidieť, presvedčili, že starcovo telo našli, a potom bezhlučne opustili dedinu. Za ten čas Ais a Nibo neprešli ani štvrtinu cesty k táboru a narazili na silný oddiel frailských vojakov, ktorý sa ich opäť zmocnil.
