2. Osada Teral
Od skorého rána pršalo. Zamračená obloha minulej noci urobila svoje. Už dve hodiny lialo ako z kanvy a stráž pri bráne nahnevane šomrala na psie počasie. Zrazu zaujal ich pozornosť osamelý chodec v diaľke, ktorý vyšiel z lesa.
"Aha, pozrite! Tamto sa blíži nejaký človek."
Všetci sa upriamili na tú stranu. Zatiaľ človek vyzeral, len ako malá čierna bodka, pomaly postupujúca k osade.
"Všimnite si, ako sa potáca. Treba mu ísť pomôcť. Zavolajte kapitána."
Medzi vojskom nastalo vzrušenie a pevnosť sa prebudila k čulému životu. Každý bol zvedavý na prichádzajúcu bytosť. Na opevnenie vystúpil starší vysoký muž.
"Pán kapitán!" vojaci zasalutovali.
"Čo sa deje?"
"K osade sa blíži neznámy človek a zdá sa, ehm... ako by som to povedal, že je chorý."
"Chorý? Ako to myslíte?"
"Pozrite sa, pane. Zdá sa akoby bol na konci so silami. Potáca sa z boka na bok."
"Tak na čo čakáte? Vidíte predsa, že je sám. Okamžite mu vyrazte na pomoc."
"Čo ak je to pasca, pane?"
"Nemyslím. Kým by sa sem ostatní nepriatelia dostali, stačíme predsa zavrieť bránu a nedostanú sa dnu. A ak je to špión, nedá sa nič robiť. Musíme ho prijať. Viete, že odmietnuť človeku pomoc, ktorý ju potrebuje, je v našich zákonoch považované za zločin."
"Rozumiem kapitán. Hneď k nemu pošlem dvoch mužov."
Odbehol a o chvíľu bolo z opevnenia vidieť dvoch jazdcov na lumách ako cválajú k neznámemu. Ten keď videl blížiacu sa pomoc, zrútil sa úplne a zostal nehybne ležať.
----------
"Vojak Lert!"
"Áno, pane?"
"K táboru sa blíži neznámy človek. Nie som nadšený vašimi bojovými schopnosťami, no na toto dúfam budete stačiť. Privediete sem toho cudzinca. Pre istotu vám však dám niekoho skúsenejšieho. Vojak Bun!"
"Áno, pane?"
Pribehol opak Lerta. Silný a vysoký svalovec s odhodlaným výrazom a čudným pohľadom.
"Pôjdete s ním. Dozriete, aby zasa nevykonal nejakú hlúposť. Sadajte na lumy a practe sa mi z očí!"
"Áno, pane!" zvolali obaja naraz a odbehli do stajne. O chvíľu odtiaľ vybehli dva tvory veľmi pripomínajúce pozemské kone, ale s krátkym chvostom a dlhými ovisnutými ušami. Bedlivejší pozorovateľ by zistil, že sú to párnokopytníky.
Lert bol do vojska pridelený len nedávno na vlastnú žiadosť no nik nemohol prísť na to, prečo to urobil. Bol malej postavy, a chýbala mu sila i šikovnosť. Tým niekoľko priateľom čo mal povedal, že práve pri vojsku ju chce získať no zatiaľ sa mu to veľmi nedarilo. Jeho velitelia už uvažovali o tom, že ho z armády prepustia.
Teraz uháňal s Bunom von z osady. Nemal ho príliš v láske. Bol to sebec, ktorý myslí len na svoje dobro. Ale na druhej strane bol dobrým vojakom, čo musel uznať. Smelý, silný, šikovný, jeho pravý opak.
Lert mal v podstate odpor k bojom a krviprelievaniu a vo svojom okolí to dával aj patrične najavo, čím si získal v radoch vojakov povesť zbabelca. No nebol zbabelý. Len veľmi nešikovný. Dokázala to príhoda, pre ktorú si získal niekoľko dobrých priateľov.
Celá osada mala tvar štvorca s dĺžkami strán asi kilometer dlhými a bola postavená na miernom svahu. Cesty v nej boli dláždené hladkými kameňmi, dovážanými z niekoľko kilometrov vzdialenej rieky Darenin. Preto sa dali ľahko udržovať a boli pomerne kvalitné. V minulosti sa niekoľkokrát stalo, že sa vďaka svahu dal do pohybu nezaistený voz. Raz bol pri takomto nešťastí aj Lert. Ľudia uskakovali z cesty a kričali od hrôzy. V dráhe voza sa len niekoľko metrov od Lerta hralo malé dievčatko. Lert neváhal a skočil mu na pomoc. Schytil ho do náručia a snažil sa dostať z dosahu nebezpečenstva, no nebol dosť rýchly. Pritúlil si dieťa k sebe a v tom momente ho voz zasiahol. Voľnou rukou sa zachytil jeho okraja a ten ho ťahal so sebou. Pevne držal dieťa a chránil ho vlastným telom. Potom sa voz mierne stočil a narazil do jedného z domov. Ľudia sa zbehli na miesto nešťastia a vyprošťovali dve telá z trosiek. Lert, celý zakrvavený, bol v bezvedomí, ale dievča bolo v úplnom poriadku. Stále ho držal v náručí, ledva ho od neho odtrhli.
Potom bol niekoľko týždňov jeho stav natoľko vážny, že mu miestny doktor nedával šancu na prežitie. Ošetrovali ho rodičia zachráneného dievčatka. On už dávno nemal rodičov a ani žiadnych príbuzných.
Obľúbili si ho ako vlastného syna no keď sa predsa len zotavil, znovu sa utiahol do svojho malého domca, ktorý mu zostal po otcovi.
Svojim činom sa preslávil, no pre svoju utiahnutosť a samotárstvo sa čoskoro na udalosť zabudlo. Jeho opatrovatelia mu niekoľkokrát ponúkli pomoc, no vždy rázne odmietol a ešte viac sa im vyhýbal. Zanedlho potom vstúpil do armády a teraz cválal na Lume k ležiacemu telu v diaľke.
Keď sa priblížili na takú vzdialenosť, že mohli lepšie rozoznať postavu, prekvapene usúdil, že ten človek je žena. Zo začiatku to bola len domnienka, no čím boli bližšie, tým viac sa potvrdzovala. Keď prišli celkom blízko, Lert skúmavo pozrel na svojho spoločníka. Ten si ho vôbec nevšímal a zoskočil k dievčaťu. Bolo schúlené do klbka a po šatách mu stekali kvapky dažďa. Bun si dal dole svoj ťažký kožený plášť a prikryl telo. Potom ho schytil do náručia, pričom sa prevrátila hlava dievčaťa a oni prvý raz uzreli jej tvár.
Boli šokovaní. Deva bola mladá a veľmi pekná. Hebké hnedasté vlasy , tvár trocha bledá, malé ústa so stisnutými perami a privreté oči s dlhými riasami jej dodávali neobyčajnú príťažlivosť. Lert si uvedomil, že takú peknú ženu ešte nevidel a Bun zrejme myslel na to isté. Vyložiť ju na Lumu bolo dosť náročné, no nakoniec sa im to spoločnými silami podarilo. Bun pri tom nepriateľsky zazeral na Lerta, keď sa dotýkal tela dievčaťa. Keď ju mal v sedle, ukázal prstom na zem.
"Vezmi ten batoh!" prikázal a hneď odcválal. Lert teda vzal malý batôžtek, ktorý zrejme patril dievčaťu a pustil sa za Bunom.
V jeho srdci bol zmätok. Po prvý raz v živote pocítil niečo čo sa dalo nazvať láskou k žene, no rýchle sa snažil tieto myšlienky zahnať. Veď kto by aj chcel jeho, slabého a neohrabaného. V osade bolo veľa pekných žien, ale každá sa od neho radšej odvrátila. Preto žil osamote. A táto cudzinka? Takú krásu ešte nevidel, no dobre vedel, komu by dala prednosť. Iste svojmu záchrancovi a nie neschopnému babrákovi.
Takéto myšlienky mu chodili po rozume. Chcel ich zahnať, no nedalo sa to. Stále myslel na tú krásnu tvár.
Dorazili do tábora a pri bráne ich už čakal kapitán Glin.
"Doparoma! Veď je to žena! Čo s ňou budeme robiť? Naša armáda nie je zariadená na takéto prípady. Budeme ju musieť dať do nejakého súkromného domu."
Zrazu, čo nik nečakal sa ozval Lert:
"Pán kapitán, ja by..."
"Mlč!" okríkol ho Bun.
"Vojak Bun!"
"Áno, pane?"
"Mlčte a neprerušujte vojaka Lerta!"
"Áno, pane."
Kapitán poznal Lerta lepšie ako hocikto iný. Vážil si jeho zmysel pre spravodlivosť a jeho dobré srdce a pamätal sa aj na príhodu s vozom. Bol smutný, že taký dobrý človek nie je aj dobrým vojakom.
"Pokračujte, Lert."
"Chcel som len povedať, že bývam sám a že by sme ju mohli previezť do môjho domca. Poznám niekoho, kto sa o ňu dobre postará."
Kapitán prižmúril oko a pousmial sa.
"Ten niekto je pani Lurová?"
"Ako to viete, pane?"
"Len tak ma to napadlo," zasmial sa. "Dobre teda. Vojak Bun!"
"Áno, pane."
"Zariaďte prepravu tejto slečny do domu vojaka Lerta."
Bun zaťal päste.
"Áno, pane," povedal po chvíli.
"Vojak Lert teraz pôjde za pani Lurovou a poprosí ju aby sa postarala o to dievča. Som presvedčený, že neodmietne. Lert, dávam vám dva týždne voľna. Postarajte sa o ňu ako najlepšie viete."
"Môžete sa spoľahnúť, pane."
"Tak hýbte sa predsa, dokedy tu ešte chcete čakať?"
Práve dorazil malý voz, do ktorého naložili dievča. Bun ho potom viedol k Lertovmu domu. Lert sa vydal za ním, pretože dom pani Lurovej bol rovnakým smerom.
----------
Zabúchal na dvere. Ozvali sa pomalé kroky a vo vchode sa objavila staršia žena. Bola veľmi prekvapená keď videla, kto prišiel.
"Lert..."
"Áno, pani Lurová, som to ja. Prepáčte že vás vyrušujem, ale potrebujem vašu pomoc."
"Čokoľvek chceš, chlapče. Nikdy nezabudnem, že..."
"Nehovorte o tom. Mohli by ste ísť prosím so mnou?"
"Už aj, len čo si niečo oblečiem."
Zmizla v dome no o chvíľu sa vrátila. Cez plecia mala prehodený ťažký kabát s kapucňou na hlave, pretože stále pršalo.
"Lumu nechám tu, vyzdvihnem si ju neskôr. Pôjdeme pešo, môj domec nie je ďaleko."
"Ale o čo ide?"
"Veľmi dobre ste sa o mňa starala, keď som bol chorý. Za to som vám nesmierne vďačný, verte mi."
"Nemáš mi byť za čo, veď..."
"Nie!" prerušil ju. "Nehovorte o tom." Vzdychol. "Chcem vás porosiť, aby ste sa postarali o jedno dievča. Vyzerá byť choré. Našli sme ho dnes skoro ráno pred bránami mesta. Viete, nie som si istý, či ja som ten najvhodnejší opatrovateľ."
"Dobre si urobil, že si sa obrátil na mňa. Neboj sa, urobím všetko, čo bude v mojich silách."
Po chvíli dorazili k Lertovmu domčeku. Pred dverami stál Bun.
"Je vnútri," oznámil im. "Uložil som ju na posteľ."
"Počkajte zatiaľ tu," povedala žena a sama vošla dnu.
Bun nasadol na voz a zagánil na Lerta.
"To oľutuješ!" povedal, švihol Lumu a o chvíľu zmizol. Lert si sadol na múrik pred domom tak aby bol chránený pred dažďom a čakal.
