3. Lertova sila.
"Môžete ísť dnu!" Ozvalo sa spoza dverí a Lert hneď vošiel.
"Kde je tvoj priateľ?"
"To nie je môj priateľ!" ostro povedal a potom miernejšie doložil:
"Musel sa vrátiť do pevnosti. Prepáčte, som trochu rozrušený."
Pozrel na posteľ a prekvapene sa obrátil k žene.
"Ona je už pri vedomí?"
"Pravdaže. Veď vidíš, že má otvorené oči. Nič jej nie je, len je hrozne vyčerpaná. Bola celá mokrá, tak som jej natiahla tvoju starú dlhú košeľu."
"Prosím vás," ozval sa slabý dievčenský hlas.
"Áno?" obaja priskočili k posteli.
"Ticho lež, dievčinka. Tu si v bezpečí. Nemusíš sa ničoho báť. "
"Kde je môj batôžtek?"
"Och joj," udrel sa Lert po čele. "Ostal zavesený na mojej lume."
V dievčatiných očiach sa zračila obava a Lert to postrehol.
"Hneď preň skočím."
Rozbehol sa ku dverám, no zastavil ho hlas pani Lurovej:
"Nie, počkaj! Ja pôjdem. Človeče, veď ty tu nemáš nič na jedenie. Donesiem niečo pod zub a pri tej príležitosti ti privediem aj lumu. Dúfam, že je krotká."
"Úplne. Nemajte obavy. A čo sa týka toho jedla, " ospravedlňoval sa, "viete, že som pri vojsku. Domov takmer nechodím, preto tu nemám nijaké zásoby."
Siahol do vrecka a vytiahol niekoľko kovových trojuholníkov.
"Tu máte a kúpte, čo bude treba."
"Ale to je kopa peňazí!"
"Veľa toho nepotrebujem a armáda je platená dobre. Niečo som našetril."
"Dobre. Ja teda idem. Zatiaľ sa postaraj o nášho hosťa. Zakúr do krbu a daj variť vodu na čaj. Nejaké bylinky tu hádam nájdeš, nie?"
"Určite."
"Vrátim sa skoro."
Dievča pozorne sledovalo rozhovor, keď však žena odišla, privrelo oči. Boli sami a Lert zrazu nevedel, čo robiť. Chvíľku sa motal po izbe a skoro zabudol, že má zakúriť. Len čo si na to spomenul, pustil sa do horúčkovitej činnosti.
Rýchlo nanosil drevo a po chvíli už v krbe blikotal horúci plameň ohňa. Potom na kovovú tyčku nad ním zavesil malý kotlík plný vody.
Dievča spod privretých viečok sledovalo jeho počínanie. Všimol si, že sa naňho díva a začal byť celý nesvoj. Priam sa roztriasol od nervozity a musel sa posadiť na lavicu. Sklonil hlavu a pozeral do zeme. Dievča sa pousmialo. Po chvíli sa ozval slabý hlas, pri ktorom sa mladík priam strhol:
"Varí sa voda."
Rýchle vyskočil a podišiel k malej skrinke zavesenej na stene. Otvoril ju, z malého vrecúška vytiahol za hrsť bylín a hodil ich do hrnca. Obydlie zaplnila omamná vôňa silného čaju. Nechal ho chvíľu povariť a potom ho železným hákom zvesil. Do pripraveného malého pohára z pálenej hliny nalial horúcu tekutinu. Potom sa opäť vrátil ku skrinke a vytiahol z nej biely valček zabalený v kúsku látky. Odkrojil dve malé kolieska, ostatok pozorne zabalil a vrátil späť. Bola to ilka, rastlina používaná ako sladidlo. Vzal malý stolček a prisunul ho k posteli. Pritom po prvý raz priamo pozrel do tváre dievčaťa. Mala zavreté oči a Lertovi sa pri pohľade na ňu zakrútila hlava. Rýchlo sa odvrátil a priniesol čaj. Znovu pozrel na tú tvár a skoro sa polial vriacim nápojom. Dve krásne hnedé oči pozerali priamo naňho. Rýchlo sklopil zrak, položil pohár na stolček a vrátil sa na svoje miesto na lavici, zabodnúc pohľad do zeme. Počul, ako vzala pohár zo stolčeka.
"Ďakujem..." ozvalo sa, čo ho tak vyviedlo z miery, že takmer nenašiel odpoveď.
"Nie... Niet za čo..."
Po chvíli sa ozvalo klopanie na dvere. Lert rýchlo vyskočil a odsunul závoru.
"Tak som tu. Priniesla som všetko potrebné a tu je zvyšok peňazí."
Lert ich mechanicky vložil do vrecka. Žena položila veci na stôl a priblížila sa k posteli.
"Ako je vám?"
"Už celkom dobre, ďakujem," odvetilo dievča celkom vyrovnaným hlasom.
"Mohli by ste nám povedať svoje meno, dievčinka?"
"Zaiste. Volám sa Jane."
Lerta oblial pot. V živote nepočul také meno, no náramne sa mu páčilo. No odrazu sa mu podlomili kolená. Keby nebol blízko lavice, asi by sa bol sklátil na podlahu. Dievča totiž dodalo:
"Jane Wernerová."
"Má druhé meno..." pomyslel si. "Druhé meno, je teda... je vydatá! Všetko je stratené."
"Čo je s tebou, Lert? Si v poriadku?" ustarostene sa spýtala žena, keď zbadala jeho malátnosť.
"Som v poriadku, pani Lurová," povedal sťažka. "Len som trochu unavený, včera v noci som držal stráž."
Žena sa trpko pousmiala. Zrejme vycítila, čo je vo veci. Znova sa sklonila nad dievča so slovami:
"Chúďa malé! Musí to byť pre vás ťažké byť odlúčená od rodiny a manžela. Zrejme nie ste odtiaľto."
Lert sa na lavičke ešte viac schúlil.
"Nie, máte pravdu. Nie som odtiaľto. Naozaj je ťažké byť bez rodiny. No nie od manžela. Nie som totiž vydatá."
Do Lerta akoby udrel blesk. Znova začal dúfať.
"Ako to, že nie ste vydatá? Veď ste povedali, že sa voláte Jane Wernerová..."
"Správne."
"Tak teraz tomu už vôbec nerozumiem. Potom musíte byť vdova!" udivene na ňu hľadela.
"Nie som. Nikdy som nemala manžela."
Už sa dovtípila, o čo ide.
"V našej krajine majú všetci dve mená. Aj ľudia slobodní, ba dokonca malé deti. Volám sa Wernerová, pretože aj môj otec sa volá Werner."
"To je zaujímavé. Tá vaša krajina musí byť veľmi ďaleko. Nikdy som o niečom podobnom nepočula."
"Áno, je to ďaleko. "Odrazu, akoby si dievča na niečo spomenulo, vyhŕklo:
"Priniesli ste môj batoh?"
"Priviedla som lumu. Je na nej niekoľko káps."
"Hneď sa tam pozriem," vyriekol už omnoho pokojnejší Lert a vyšiel von. Žena sa sklonila k dievčaťu a zašepkala:
"Nemajte z neho strach. Je to čudák, ale zrejme najčestnejší a najdobrosrdečnejší človek v tomto meste. Takých ľudí je málo a práve preto sa tak veľmi líšia od ostatných."
Dievča prikývlo a upilo si z pohára. Lert sa vrátil do miestnosti.
"Mám ho," povedal a položil batoh vedľa rôznych potravín, ktoré priniesla pani Lurová. Tá sa teraz starala o dievčatin žalúdok. Nejaké jemné pečivo potrela bielou nátierkou a podala jej ho. Pomaly si z neho začala ujedať a zapíjala ho čajom. Keď dojedla, žena sa jej spýtala, či ešte chce. Zakrútila hlavou, ľahla si a privrela oči.
Lert zatiaľ všetko poupratoval do skriniek, na stole zostal len malý batôžtek. Potom priložil do krbu, sadol si na lavicu a jeho oči začali opäť prehlbovať bod v podlahe. Žena zatiaľ rozvešala dievčatine šaty po krbe, aby oschli. Potom sa obrátila k Lertovi:
"Potrebujem zájsť domov. Musím myslieť aj na svoju rodinu, treba pripraviť obed. Prídem asi o dve hodiny, ak chceš. Čo sa týka jej, opakujem, že je v poriadku. Ale mala by si poriadne oddýchnuť."
"Samozrejme choďte, pani Lurová. A dnes už nemusíte prísť. Ak by som niečo potreboval, skočím za vami."
Rozlúčili sa a žena odišla.
Len čo zatvorila dvere, Lert opäť pocítil strašnú nervozitu. Chcel sa znovu posadiť na svoje miesto, no zadržal ho slabý hlas:
"Prosím vás..."
"Áno?"
"Nemohli by ste si sadnúť bližšie? Chcem sa s vami pozhovárať."
Lert vzal stolec a premiestnil ho k posteli. Sadol si a bol prinútený pozrieť do tej krásnej tváre.
"Chcem sa vás spýtať, či ste otvárali môj batoh."
"Nie, neotváral."
"Ani nikto iný?"
"Myslím, že nie. Neviem síce, či si ho niekto neobzrel, keď bol zavesený na lume, no poviem vám, že väčšina obyvateľov tejto osady sú čestní ľudia a tí sa nedotýkajú cudzieho majetku."
"Chápem. Mohli by ste mi ho podať?"
Lert sa zdvihol a batoh putoval do jej rúk. Letmo si ho obzrela a spokojne mu ho vrátila.
"Nebol otvorený. Mali ste pravdu."
Jej oči sa naňho prenikavo zahľadeli.
"Môžete mi niečo sľúbiť?"
"Čokoľvek chcete."
"Nikdy ho neotvárajte. Len o to jedno vás prosím."
"Samozrejme, ak si to želáte."
"Ďakujem vám." Na chvíľu sa zamyslela.
"Poznáte dievča menom Ais a mladíka zvaného Nibo?"
"Áno. Ais je dcérou náčelníka osady a Nibo je jej snúbenec. Včera večer odišli za Nibovým otcom, ktorý býva v horách a viac ich nikto nevidel."
"Čože?!" skríklo dievča. "Nevrátili sa?!"
"Nie. Záhadne sa tu však objavil Nibov otec. Niekoľko ľudí tvrdí, že ho priniesol lietajúci Nood. Bol celý doráňaný a v bezvedomí. Keď sa prebral, nevedel si na nič spomenúť. Nevedel nič ani o Ais a svojom synovi. Dnes ráno z nášho oddielu vybrali dvadsať mužov, ktorí sa ich vybrali hľadať. Odkiaľ ich vlastne poznáte?"
"Včera som ich stretla v lese." Rýchlo zmenila tému:
"Hovorili ste, že vybrali dvadsať mužov z vášho oddielu. Prečo nie ste medzi nimi? Kvôli mne?"
Táto otázka mala vyskúšať jeho charakter. Odpovie pravdivo, alebo sa bude vykrúcať? Lert sťažka prehltol.
"Nebol som medzi vybratými, pretože šli len tí najlepší."
Zmĺkol.
"Tak preto musel odísť ten muž, ktorý ma sem priviedol?"
"Presne tak. Musel sa pridať k ostatným, ktorí mali onedlho vyraziť."
"Takže vy nepatríte k najlepším bojovníkom. Zrejme ste priemerný, je to tak?"
Sklonil hlavu a veľmi pomaly a sťažka vyriekol:
"Ja som najhorší. Najhorší z celej roty. Najslabší, najnešikovnejší a najpomalší..."
Postavil sa.
"Prepáčte, musím ísť po drevo."
Vykročil k dverám no zastavil ho tichý vľúdny hlas:
"Mýlite sa. Vy ste najsilnejší a najudatnejší muž, akého som kedy stretla."
"Nie... Nie, nehovorte také veci. Iba ma ešte viac zosmiešňujete."
"Vaša sila je v duši a duševná sila je tisíckrát mocnejšia než telesná."
Lert akoby nepočul. Rýchle vyšiel z miestnosti a zavrel dvere. Jane vyskočila z postele a zasunula závoru. Rýchlo si obliekla svoje, ešte mokré šaty, potom otvorila batoh a vytiahla z neho opasok. Ais a Nibo tu neboli, preto ju nemohol prezradiť. Zapla ho a znak zažiaril. Prepla si šaty na svoju bojovú výzbroj. Opätovné prepnutie jej pôvodné ošatenie vrátilo, lenže bolo dokonale suché. Zavrela batoh a potichu odsunula závoru. Ustlala posteľ a sadla si na lavicu. Čakala, že sa Lert vráti, no márne. Vstala, pootvorila dvere a zbadala ho, ako sedí na múriku pod malou strieškou a pozerá do dažďa. Keď vrzli dvere, prudko sa obrátil.
"Čo tu robíte? Musíte ležať, ste chorá!"
"Už sa cítim dobre, nič mi nie je."
"Ale vaše šaty..."
"Už uschli. Nie som zvyknutá chodiť v dlhej košeli."
Chytila ho za plece.
"Poďte dnu, je chladno."
Spoločne vošli do domca, kde sa rozpriadol rozhovor. Čím ďalej tým viac sa mladík osmeľoval a prestával sa cítiť nesvoj. Teraz to vedel absolútne isto: Zaľúbil sa! Šialene, až po uši. Bola nielen krásna, ale aj dobrá a milá, čo väčšina pekných žien nebýva. Aj Jane si Lerta obľúbila a za ten krátky čas sa stali dobrými priateľmi.
