4. Skúška dôvery
Na druhý deň prišiel do malého domca vojenský posol s listom. Kapitán Glin žiadal Lerta, aby sa dostavil do pevnosti. Lert sa teda rozlúčil s Jane a odišiel.
Niekoľko minút nato niekto zaklopal na dvere. Jane otvorila a do miestnosti majestátne vplával Bun.
"Dobré ráno!"
"Dobré..."
"Poznávate ma? Ja som ten, čo vás zachránil!"
"Bohužiaľ nie. Bola som v bezvedomí."
"Môžem sa posadiť?"
Nečakal na odpoveď a rozvalil sa na lavicu.
"Viete, ja som váš pravý záchranca."
"To je možné," pripustila Jane.
"Samozrejme, že je to tak! Snáď si nemyslíte, že by vás zachránil ten skrčok Lert!"
"Nuž, ak je to tak, ďakujem vám."
Bun sa usmial.
"Chcel by som vám niečo navrhnúť."
"Počúvam."
"Chcem, aby ste sa presťahovali do môjho domu. Je omnoho väčší a pohodlnejší, než tento."
"Ďakujem, ale ja som tu spokojná."
"Ale choďte! Žena vašich predností patrí do inej spoločnosti, než akú vám môže poskytnúť Lert!"
"To je váš názor, rozhodne nie môj. Zostanem tu."
"Ale prečo?!"
"Pretože Lert je na rozdiel od vás milý a má dobré srdce, zatiaľ čo vy ste hrubian, ktorý bez dovolenia vstúpi do cudzieho príbytku a otvorene sa dovoláva vďačnosti."
Rozrehotal sa.
"Och, aké máte vznešené ideály! Vám záleží na tom mamľasovi, okolo ktorého sa žiadna žena ani neobtrie?"
"Sú hlúpe."
"Ha, ha, ha! Že hlúpe!"
"Áno. Nedokážu odhadnúť pravú hodnotu vecí. Tomu vy však nemôžete porozumieť. Vy ste pravdepodobne obklopený ženami, je tak?"
"Presne tak! Dostanem každú, ktorú chcem!"
"Mňa nedostanete."
"Myslíš?" prešiel na tykanie. "Veď uvidíme." Obzeral si ju od hlavy po päty a jeho zrak sa zastavil na jej drieku.
"Čože to máš? Odkedy ženy nosia takéto opasky!?"
"U nás nosia."
"Je to nejaký kov, ak sa nemýlim."
"Áno."
Oči mu zažiarili a ďalej si prezeral postavu. Jane trpezlivo čakala.
"Prsteň! Ako to, že nosíš prsteň!? Veď to môžu len najváženejšie osobnosti mesta!"
"U nás nosí prstene hocikto. Sú len na ozdobu."
Skúmavo na ňu pozrel.
"A odkiaľ vlastne si?"
"To vám neprezradím. Vám nie."
"A čo Lert!" posmešne zvolal. "Ten to vie!?"
"Nie, ale raz sa to dozvie."
"A čo tvoje meno! Povieš mi ho?"
"Nie."
"Ó, koľko tajností voči mužovi, ktorý ťa zachránil!"
"Vy ste ma nezachránili. Iba ste ma preniesli z jedného miesta na druhé. To by dokázal ktokoľvek."
"Možno, ale nie Lert. A vieš prečo? Nevládal by ťa zodvihnúť, ha, ha, ha!"
"Ste nechutný. Žiadam vás, aby ste okamžite opustili tento dom!"
"Ó... Keď to hovorí taká dáma, musím poslúchať."
Vstal a pristúpil k dverám. Tam sa však obrátil a so smiechom povedal:
"Blahoželám vám! Lert je pre vás tá najlepšia partia! Už teraz sa z vás každý smeje!"
S rehotom vysadol na lumu a odcválal.
----------
Lert sa vracal od kapitána Glina. Prechádzal úzkou uličkou medzi domami, kde nebolo živej duše.
Za chrbtom sa mu ozval dupot kopýt. Tu to však bolo také bežné, že sa neobrátil a pokojne pokračoval v ceste. Keď mal druhý jazdec precválať vedľa neho, mierne sa v sedle natočil, aby ho videl. No prudká rana do zátylku mu zahmlila zrak. Skotúľal sa zo svojej lumy a druhý jazdec tiež zoskočil. Teraz ho videl. Bol to Bun. Priskočil k nemu a surovo ho kopol do tváre.
"Pes! To máš za svoj podraz. Ale nemysli si, že ti to prejde len tak ľahko! Ešte si ťa podám. A čo sa týka tej slečinky, dostanem ju! Či už po dobrotky, alebo násilím. No aj tak si myslím, že sa dá prehovoriť, Čo by videla na takom zdochliakovi!"
Ďalší kopanec, tentoraz do žalúdka. Potom Bun vyskočil na Lumu.
"Ešte sa stretneme," zvolal a odcválal.
Lert s ťažkosťami vysadol na svoje zviera a pomaly pokračoval v ceste domov. Z úst mu vytekal pramienok krvi, hlava a žalúdok ho neznesiteľne boleli.
Keď Jane začula prichádzajúceho jazdca, radostne vybehla priateľovi naproti, no vo dverách sa zhrozila. Schúlené telo sa na lume ledva držalo. Pomohla Lertovi zosadnúť a dostať sa do izby.
"Čo sa ti stalo, preboha?!"
"Prepadli ma."
"A kto?!"
"Ne... Neviem."
Ustarostene si ho prezerala a zdalo sa, že sa pre niečo rozhoduje.
"Lert. Dôverujem ti, preto moju dôveru nesklam."
"Môžeš sa... spoľahnúť!" odvetil rázne, hoci nevedel o čo ide.
"Dobre. Zavri oči a neotváraj ich, čo by sa čo robilo. A nehýb sa!"
Lert hneď privrel viečka.
"Prečo ich nesmiem otvoriť?" spýtal sa.
Jane chvíľku váhala, no napokon povedala:
"Nikto nesmie vidieť obsah môjho batohu. Vieš čo si mi sľúbil. Teraz ho otvorím."
"Neboj sa, dodržím slovo!"
"Verím ti."
Jane otvorila vak a vytiahla z neho prístroj veľkosti dlane. Bol to diagon, diagnostický počítač. Nebadaný slabý lúč sa dotkol mužovej hlavy a spracoval všetky potrebné informácie. Lert nebol vážnejšie zranený, no prístroj odhalil niekoľko starých ťažkých zlomenín, teraz už vyliečených. Jane diagon odložila a vytiahla krabičku s liekmi. Jednu pilulku vylúpila z obalu.
"Otvor ústa a prehltni to. Je to liek."
Poslušne prehltol a Jane zavrela vak.
"Môžeš otvoriť oči."
Keď tak urobil, usmiala sa naňho.
"Ďakujem ti."
"Za čo?"
"Za to, že si dodržal sľub."
"Vždy sa snažím dodržať dané slovo. Počuj, ten tvoj liek funguje výborne. Necítim žiadnu bolesť. V tom tvojom batohu sa musia skrývať hotové zázraky. Čo by sa stalo, keby som ich uvidel?"
Dievča vzdychlo.
"Musela by som odísť."
"V tom prípade nechcem ten batoh viac ani vidieť!" povedal rázne. "Vieš, Jane, musím ti dačo povedať."
"Aj ja. Bol tu Bun..." prerušila ho.
Mladík sa strhol.
"Bun?"
"Áno. Celkom príjemný chlapík. Trochu sme sa pozhovárali."
"Poroz.. právali ste sa? Nuž.. nuž áno. Je to skutočne príjemný chlapík."
"Čo si mi to chcel?"
"Nie... nič. Len že napoludnie k nám príde kapitán Glin pozhovárať sa s tebou. Chce odpovede na niekoľko otázok. Musím... musím ešte opatriť lumu."
Rýchle vyšiel z miestnosti, priviazal a nakŕmil svoje verné zviera a potom sa usadil na múrik pred domom.
Za tých niekoľko hodín čo bol s Jane sa z neho stával iný človek, pretože dúfal, že by ho mohla ľúbiť. A teraz sa musel pozrieť pravde do očí. Bun mal pravdu. Jeho asi nikto nemôže mať rád. Aj Jane je len priateľka, nič viac. Za nejaký čas ju omrzí a odíde, možno práve za Bunom.
Aj dievča bolo smutné, no nemohlo si dovoliť nijaký bližší vzťah, pretože vedelo, že raz bude musieť odísť.
----------
Napoludnie, podľa očakávania prišiel do Lertovho domca kapitán. Bol to príjemný a dobrosrdečný človek a Jane si ho hneď obľúbila. Bol jedným z mála ľudí, ktorí Lertovi rozumeli a snažili sa ho pochopiť. Rozpriadol sa živý rozhovor. Jane pri ňom prezradila, že pochádza z ďalekého južného mesta Lio a že sa stratila svojej karaváne, ktorá putovala za obchodom.
"Lio? Nikdy som o ňom nepočul. Tvoje mesto musí byť veľmi ďaleko. To vysvetľuje aj vaše oblečenie a vašu výstroj. Najmä ten váš opasok ma udivuje. Nikdy som nič podobné nevidel. To na jeho pracke je zrejme nejaký symbol. Mohli by ste mi povedať, čo to znamená?"
"Je to písmeno našej abecedy a zároveň začiatočné písmeno mena jedného zvieraťa."
"A môžem poznať to meno?"
"Prečo nie, volá sa Tiger."
"Tiger? Ani o takom niečom som ešte nepočul."
"Podobá sa vašim Pintom, no je o niečo väčší a nebezpečnejší."
"A čo ten váš prsteň? Môžem si ho obzrieť?"
"Áno, ale nesmiem ho zložiť z ruky."
"Prečo nie?"
"Ako by som to povedala... Bolo by to zneuctenie našej viery."
"Rozumiem. Pre niektoré národy to veľa znamená."
Obzrel si prsteň a samozrejme si všimol, že aj na ňom je znázornený znak tigra, no už sa k tejto téme nevrátil. Namiesto toho sa pokúšal zistiť viac o jeho majiteľke.
"Ako ste sa vlastne stratili?"
"Och, bolo to vlastne veľmi jednoduché. Až sa za to hanbím. Moja luma začala krívať a preto som zastavila, aby som jej prezrela kopytá. Nikto z karavány si to zrejme nevšimol. Zostala som trochu pozadu, no nie tak ďaleko, aby som ich nemohla poľahky dohoniť. No prerátala som sa. Luma mala v kopyte zabodnutý dlhý tŕň chetu."
"Ach už chápem. Luma pravdepodobne dlho nežila."
"Ani pol hodiny. Jed chetu je nesmierne účinný."
"To áno. Ale aj tak je zvláštne, že ste karavánu nedohonili. Veď vozy nemôžu cez lesy postupovať príliš rýchlo."
"Nemali sme vozy. Obchodujeme s drobnými umeleckými predmetmi a šperkami a na ich prepravu stačia leváti. Tie pešo nedohoníte."
"Ale prečo vás nehľadali?"
"Zrejme dosť dlho trvalo, kým zistili, že som zmizla. V karaváne som totiž nemala príbuzných, ani dobrých priateľov. Cestovala som po prvý raz namiesto môjho chorého otca. Možno ma aj hľadali, no nakoniec to vzdali."
"Hmm! A čo chcete teraz robiť? So zásobami a dobrou lumou by ste ich predsa len mohli dohoniť. Samozrejme to však záleží na vašej šikovnosti a vytrvalosti."
"To neprichádza do úvahy, pane. Za prvé, nemám skúsenosti s cestovaním, za druhé, nemám si za čo dovoliť lumu ani zásoby a za tretie nemám ani potuchy o trase našej karavány. Tú pozná len vodca a dvaja jeho zástupcovia."
"Vyzerá to zle, slečna, hoci lumu a zásoby by sme vám mohli poskytnúť, skúsenosti vám dať nemôžeme. Dobrý stopár by vám však mohol pomôcť dostať sa k svojim. Máme tu pár takých ľudí."
"Nie, pane, ďakujem za láskavosť, no to nebude potrebné. Vaša osada je síce z tých menších, no predsa ju naši sprievodcovia poznajú. Pochádzajú tu niekde z okolia a pred pár rokmi prišli na juh za obchodom. Podľa plánu sa chcú dostať čo najďalej, a potom sa vracať a zastavovať sa postupne v niekoľkých osadách, kde by mohli predať svoj tovar. Osada Teral je jednou z nich. Takže stačí len počkať na ich návrat."
"Chápem. Ale čo váš majetok?"
"Každá naša karavána počíta s tým, že sa niekto stratí, alebo nebodaj zahynie. V takom prípade vodca karavány zodpovedá za predaj jeho tovaru a zisk potom odovzdá jeho príbuzným. Takže ani pán Lert nepríde skrátka, hoci teraz uňho žijem takpovediac na dlh. Vyrovnám sa s ním až sa tu karavána zastaví."
"Ach, to nestojí za reč," namietol Lert.
"Ale áno. Viem, že mi dovolíš tu zostať a budem u teba rada až do svojho odchodu. Potom ti však zaplatím všetko, čo som ti dlžná a ešte ťa aj štedro odmením."
"Samozrejme tu môžeš zostať, aj ja budem rád. A o odmene sa porozprávame niekedy inokedy," odvetil na to Lert.
Kapitán naňho úkosom pozrel a usmial sa. Ani sa nečudoval mladému vojakovi, že tak srdečne ponúkal cudzinke pohostinstvo. Aj on bol prekvapený devinou krásou, no mal už svoje roky, preto ho nemohla natoľko vyviesť z miery.
Rozhovor pokračoval až do zotmenia. Potom sa srdečne rozlúčili a Lert šiel kapitána na kúsok cesty odprevadiť. Keď sa po niekoľkých minútach vrátil, Jane bola preč.
