5. Únos a návrat
Do domca vtrhlo niekoľko chlapov. V jednom z nich Jane spoznala Buna. Chcela mu dať priúčku za napadnutie Lerta, preto nekládla odpor a dala sa zajať.
Prevedenie únosu bolo veľmi jednoduché. Hodili cez ňu veľké vrece a obtočili ju lanom. Potom ju vyložili na Lumu a odvážali preč. Nešli dlho. Po chvíli zastavili, zložili ju zo zvieraťa, vošli do domu a potom dole schodmi, zrejme do nejakej pivnice. Tam lano rozviazali a vrece z nej stiahli. Stála tvárou v tvár Bunovi. Držali ju dvaja mocní muži, no nevzpierala sa.
"Zdá sa, že si celkom spokojná s tým, že si vypadla z toho psinca."
"Bun. Urobil si veľkú chybu, že si ma uniesol."
"Naozaj?" zasmial sa.
"Áno. Dnes som sa zhovárala s kapitánom Glinom a okrem iného som sa dozvedela, že únos sa u vás trestá smrťou."
"To je pravda. Aspoň vidíš, ako kvôli tebe riskujem."
"Skutočne je to risk a práve si prehral. Ujdem odtiaľto a poprava ťa neminie."
"Lenže ty neujdeš! Budem ťa tu držať pokiaľ budem chcieť! A radím ti, o nič sa nepokúšaj! Stálo by ťa to život!"
"Môj priateľ ma nájde a zachráni."
"Hádam len nemyslíš Lerta?!"
"Nie."
"Koho teda?"
"Však ty ho spoznáš."
"Už sa teším. Zavrite ju!"
Muži ju strčili do malej cely a dvere z päť centimetrov hrubých dosák sa za ňou zavreli. Zaistila ich závora z hrubého kola.
Jane počula, ako muži vyšli hore a ako sa aj poklop v podlahe zavrel. Chvíľku čakala a potom siahla na opasok.
Miestnosť zalialo žlté svetlo a dievča sa zmenilo na čierneho bojovníka so zvláštnou výzbrojou. Mihla sa jeho noha a jedna z dosák sa s hrozným rachotom prelomila. Cez otvor sa prestrčila ruka a odsunula závoru. Jane bola voľná.
Po hmate sa dostala ku schodom, skryla sa za malý výklenok a čakala. Tušila, že rachot niekoho priláka a nemýlila sa. Otvoril sa poklop a do pivnice sa nahrnuli únosci na čele s Bunom.
"To nie je možné! Ona zmizla!"
So záujmom si prezerali vylomenú dosku na dverách. Jane to využila a ticho ako mačka rýchle vybehla hore schodmi.
"To sú nejaké čary, šéfe! Ako by mohla..."
"Drž hubu ty hlupák!" zreval Bun. "Musí byť niekde nablízku! Rýchlo hore!"
Jane ich čakala v miestnosti. Keď zbadali čiernu postavu, zarazili sa. Ozvali sa šeptavé slová:
"Máš smolu, Bun, Jane má dobrých priateľov. Chceš vedieť, kto prerazil dvere?"
Bun si s úsmevom prezrel nevysokú útlu postavu.
"Hádam len nie ty?"
Postava miesto odpovede pristúpila k veľkej hlinenej amfore a zovretá päsť do nej bleskovo udrela. Nádoba sa roztrieskala na niekoľko kusov a tie sa s hrmotom rozsypali na dlážku.
Muži meravo hľadeli na črepiny. Bun sa napokon spamätal:
"Naňho chlapi! Nás piatich nijako nepremôže!"
Mýlil sa. O chvíľu sa jeho druhovia váľali v bolestiach po podlahe. Postava teraz pristúpila k nemu. Na Bunovi bolo vidieť, že má strach. Meravo hľadel na nepriateľa, no odrazu prekvapene zvolal:
"Doparoma veď to je... to je ona!"
Hoci miestnosť bola veľmi zle osvetlená tromi olejovými lampami, z takej blízkosti mu obrysy tela prezradili pravdu. Objav mu dodal guráž, pretože rýchle priskočil k stene a zvesil z nej dlhú drevenú kopiju.
V rukách majstra je kopija jednou z najnebezpečnejších zbraní vôbec, no Bun zjavne s touto zbraňou príliš zaobchádzať nevedel. Urobil výpad, ktorému sa Jane poľahky vyhla, pritom však zachytila kopiju tesne za jej ostrím a druhou rukou ju preťala na dva kusy. Bun odhodil kýpeť zbrane a zaútočil na dievča päsťou. No tá skončila v objatí deviných oceľových prstov. Proti jeho vôli mu ruku stlačila dole.
"Spoznal si ma, lotor, no to je pre teba len horšie. Ak ešte raz prekrížiš cestu mne alebo Lertovi, dopadneš ako tá nádoba. To na čo si teraz prišiel zostane v tajnosti. Neopováž sa niekomu povedať, čo si zistil. Ak to urobíš, zničím ťa! Zapamätaj si to!"
Stisk natoľko zmocnel, že Bun zavyl od bolesti. Potom ho Jane pustila a obrátila sa k jeho bedákajúcim druhom.
"To platí aj pre vás, ničomníci. Inak..." pokynula smerom k črepom.
"Kto do pekla si?!"
"Tiger!" vyhŕklo dievča a vybehlo z miestnosti. Jej postava rýchle zmizla v temnote noci.
-----
Jane sa vracala k domcu už znova v normálnych šatách. Lerta našla sedieť pred domom na jeho obľúbenom mieste s hlavou zaborenou v dlaniach. Pomaličky sa k nemu priblížila a jemne sa dotkla jeho ramena. Strhol sa.
"Lert..."
"Jane!" skríkol. "Si v poriadku?"
"Samozrejme. Ale ty si akýsi nesvoj."
"Kde si bola?"
"Trochu sa prejsť."
"Tak... je všetko v poriadku. Vieš, premýšľal som."
"O čom?"
"Nerád ti to hovorím, ale nesmieš tu zostať." Hlas sa mu triasol.
"Prečo nie?"
"Jednoducho nesmieš!"
"Dobre, odídem. Nemôžem sa ti vnucovať. Ale rada by som vedela, čo ťa priviedlo k tomuto rozhodnutiu."
Vzdychol.
"Ty ma ničíš, Jane! Ničíš! Nikdy som nemal nikoho, s kým by som sa pozhováral a zabavil. Nemám priateľov, žiadnych príbuzných, rodičia mi umreli pri epidémii cholery, keď som mal šesť rokov. Tak ma to zobralo, že som sa stiahol do seba. Bolo to ťažké, no zvykol som si na samotu. A zrazu si prišla ty. Jediný tvor na tomto prekliatom svete, ktorý sa na mňa nepozerá ako na blázna a ktorý je ku mne milý a láskavý. Zaľúbil som sa do teba hneď ako som ťa prvý raz uzrel. No keď som spoznal tvoju dobrotu, začal som ťa priam zbožňovať."
Jane sa dostala do rozpakov. Čakala niečo také a predsa ju to zarazilo.
"Zrazu som zistil, že neviem na čom som. Neviem čo si mám o tebe myslieť. A to ma ničí. Kto si Jane? Kto? Prečo si sem prišla? Cítiš ku mne niečo viac ako len priateľstvo, alebo aj to je len predstieranie? Nemôžem uveriť, že dievča ako ty by sa mohlo zaujímať o trosku ako som ja. Okrem toho sa bojím tvojho odchodu. Viem, že čím dlhšie tu budeš, tým ťažšie sa mi s tebou bude lúčiť. Preto musíš odísť."
"Rozumiem." Jej oči sa zaleskli. "Sľubujem ti, že raz sa dozvieš pravdu. Ale dopredu ti hovorím, že tá je najkrutejšia zo všetkého. Keď však príde čas, vrátim sa a ak ju budeš chcieť poznať, dozvieš sa. Zajtra na svitaní odídem."
Aj jej hlas sa chvel.
"Musím ti ešte povedať, že môj vzťah k tebe nie je hraný, môžeš mi veriť. Si úplne iný človek ako napríklad Bun. Je to hulvát najtvrdšieho zrna!"
"Skutočne? A ja som si myslel, že si bola s ním..." váhavo vyriekol.
"Buď si istý, že s ním nemám nič spoločné."
"To som rád. Najviac ma trápilo, že také dobré dievča ako ty by sa mohlo priateliť s takým, takým... ani neviem ako ho mám nazvať."
Usmiala sa.
"Kdeže, to by mi ani na um neprišlo. Poď dovnútra, je chladno."
