6. Výcvik
Jane si prehodila cez plece svoj batoh.
"Zbohom. Tak ja teda odchádzam."
Lert na ňu hľadel meravým pohľadom. Keď sa však obrátila a vykročila k dverám, rýchle vyskočil a zastavil ju.
"Počkaj Jane, nechcem, aby si odišla!"
"Ale veď včera si..."
"Áno," povedal skleslo. Chytil ju za ruku a doviedol ju k lavici. Sadli si pri stole naproti sebe.
"Vieš, celú noc som premýšľal. Zvažoval som všetky pre a proti, aby som nespravil chybu. Faktom je, že dni strávené s tebou boli najkrajšími dňami môjho života. Viem... že raz odídeš. Viem aj to, že to bude kruté. No predsa ťa chcem požiadať, aby si zostala, pokiaľ budeš môcť. Chcem mať ešte nejaký čas pocit šťastia z nášho úprimného priateľstva. Chcem byť s tebou, pokiaľ to len bude možné. A keď raz odídeš, chcem mať aspoň spomienky na časy, kedy som bol skutočne šťastný. Zostaň, prosím..."
Jane sa pri tomto vyznaní vtisli do očí slzy. Sama dobre vedela, že najlepšie by bolo odísť. Doteraz nepoznala, čo je to láska a ako chutí bolesť pri odmietnutí od toho druhého. No podvedome cítila, že to musí byť strašné. A ona najlepšie vedela, že príde deň rozlúčky, deň definitívneho rozlúčenia, ktorý bol taký istý ako smrť. Sama sa nevyznala vo svojich citoch. Mala Lerta rada, no nevedela, či je to skutočná láska, pretože ju doteraz nepoznala. Pri myšlienke na to, že ho raz opustí, ju však zabolelo srdce. Pre toto všetko napokon zmenila svoje pôvodné rozhodnutie odísť. Preriekla len jediné slovo:
"Zostanem."
Lertovi tiež z očí vyhŕkli slzy. Schytil jej útle rúčky do svojich dlaní a jemne ich stisol. Na viac sa neodvážil.
"Ďakujem Jane," vyriekol pohnute. "Ďakujem z celého srdca."
Jane sa usmiala, no odrazu zvážnela. Všimla si totiž opuch na Lertovom zápästí.
"Čo sa ti stalo, Lert?"
"Ále, nič, nič... Trochu som sa udrel."
Chcel ruky odtiahnuť, no Jane mu to nedovolila.
"Trochu? To sa mi nezdá. To musela byť poriadna rana."
"Vieš, včera, keď som ťa po svojom príchode nenašiel doma, myslel som, že si šla za Bunom, alebo, že si jednoducho odo mňa ušla. Bol som hrozne sklamaný a nevedel som, čo robiť. V bezmocnej zlosti som udrel do nosného brvna strechy môjho domu. Chcel... chcel som ho zlomiť..." vyhŕkol rýchlo, aby to mal čím skôr za sebou. "Je to smiešne, čo?"
"Nie, vôbec nie. Niečo ma napadlo. V našej krajine sú iné štýly boja ako tu. Často som sledovala výcvik našich mužov a mohla by som ťa všeličomu naučiť."
"Ale ja som príliš slabý na bojovníka!"
"A ja ti naopak hovorím, že telesná sila nie je všetko. V našom štýle boja je najdôležitejšia sila duševná. Všetko ostatné sa dá získať, no duševné schopnosti musia byť v človeku."
"A v čom spočíva to vaše bojové umenie?"
"V tom, že prázdna ruka je najdokonalejšia zbraň. A tiež na postrehu, rýchlosti a na dobrom srdci. Mohol by si mi ukázať miesto, kde si sa zranil?"
Keď ju tam doviedol, s úsmevom povedala:
"Bojovník od nás by ten kôl zlomil. Vieš, prečo sa to nepodarilo tebe?"
"Asi som slabo udrel."
"To nezávisí od sily, ale od rýchlosti. Tvoja ruka udrela príliš pomaly. Ak chceš, naučím ťa aspoň teoreticky základy bojového umenia Kung-fu. Je to umenie, pri ktorom slabší môže zvíťaziť nad silnejším."
"Myslíš, že sa to môžem naučiť?"
"Samozrejme, pokiaľ budeš mať silnú vôľu."
"Tak to teda skúsim. Zverujem sa do tvojich rúk."
Jane ho teda začala trénovať. Jednoduché cviky aj napriek svojej nešikovnosti zvládol. Jeho obratnosť a postreh sa však rýchlo zlepšovali, čo svedčilo o tom, že ich má vrodené, len ich doteraz nedokázal využívať. Stále však bol len podpriemerným bojovníkom. Podľa Janinej rady si zhotovil železné pásy, ktoré potom stále nosil na rukách i nohách, čím sa mu zvyšovala fyzická kondícia a pohyby sa stávali rýchlejšie a mrštnejšie. Zhotovil si aj úderovú dosku a spevňoval si na nej úderové miesta. Jane mu začala pomaly vysvetľovať aj filozofiu čínskeho bojového umenia.
Zo začiatku mu šlo cvičenie ťažko, no čím viac trénoval, tým väčšiu istotu získaval. Jane mala neľahkú úlohu, pretože ho učila len teoreticky a jeho cvičenia korigovala len slovne. Nikdy nič nepredvádzala, pretože sa nechcela prezradiť.
Prešlo niekoľko dní. Hoci sa Lert všeobecne zdokonalil, vo svojom okolí to nedával najavo. Vojaci ho stále považovali za nemehlo, no už to nebola celkom pravda. Síce sa zlepšil len málo a stále bol len podpriemerný bojovník, predsa len bolo badať, že sa zmenil. Hlavne sa rozvinulo jeho odhodlanie, sebadôvera a mrštnosť. Na výraznejší pokrok ale nemal dosť času.
----------
A prišiel ten deň. Pred brány mesta pricválalo päť jazdcov vyslaných veliteľom Frailov. Oznámili náčelníkovi, že majú v zajatí jeho dcéru i jej snúbenca. Výmenou za ich život žiadali, aby sa osada dobrovoľne vzdala a odovzdala moc do rúk Frailov. Dali osade šesť hodín na rozmyslenie a ustúpili od hradieb.
"Čo sa deje?" spýtala sa Jane, keď sa Lert po niekoľkých minútach vrátil z pevnosti.
"Už je to tu. Frailovia nám dali ultimátum. Presne ako sme predpokladali, zajali Ais a Niba. Ak dobrovoľne nevydáme osadu, obaja zahynú. Máme šesť hodín na rozmyslenie." Lert sa skormútene usadil na lavicu.
"Bude náčelník súhlasiť?"
"Nie, nemôže. Nemá právo sám rozhodovať o osude osady a jej obyvatelia nikdy nebudú súhlasiť s dobrovoľným odovzdaním moci. Práve prebieha porada s najváženejšími rodinami v meste, no myslím, že jej rozhodnutie je už vopred jasné: nevzdáme sa!"
"Ais a Nibo sú vo Frailskom kráľovstve?"
"Áno. Ich osud je spečatený, nedá sa nič robiť. Po uplynutí šiestich hodín zrejme nastane boj. Kapitán si myslí, že keď dobrovoľne nevydáme osadu, nepriateľ sa jej bude chcieť zmocniť násilím. Dávam mu úplne za pravdu."
"Aspoň budeš mať príležitosť dokázať, že už nie si ten Lert, čo si býval. Dúfam, že to trochu ocenia."
