10. ZRADA A POKÁNIE
"Čo to má znamenať?"
"Hore ruky! Rýchlo!"
Jane poslúchla.
"Myslela som, že sme priatelia."
Adams sa zasmial. "Priatelia? Ha-ha! Naleteli ste, Jane Wernerová! Ja som Egenova posledné poistka. Ak by niečo nevyšlo, mal som vás odpratať z cesty. A ja to aj urobím, na to sa môžete spoľahnúť."
"Ale veď vás Egenovi chlapi chceli zabiť spolu so mnou."
"Neverte tomu. Všetko bolo dopredu dohodnuté. Egen mi prikázal, aby som sa s vami spriatelil a získal si vašu dôveru. To sa mi aj podarilo. Tam pri kamióne mi nehrozilo najmenšie nebezpečenstvo. Zradil som vás len preto, aby Black vedel, že sme prezradení. Pôvodne sme vás totiž vôbec nechceli zabiť, no teraz je to už nevyhnutné. Viete príliš mnoho a ste príliš čestná na to aby ste sa dali zlákať na spoluprácu. Black bol vždy veľký hlupák. Nechápem Egena, prečo ho stále zamestnáva. Zahral si divadlo a doplatil na to. Práve som sa k nemu chcel pridať, keď ste ho zdrapli pod krk. Neostávalo mi iné, len hrať svoju úlohu ďalej a zlikvidovať vás sám."
"Darebák!"
"Len si uľavte! Naposledy!"
Pevnejšie zovrel zbraň.
"Poďme! Hýbte sa!" pokynul smerom k priepasti.
Jane musela preliezť ochranné zábradlie.
"Skočte dole! Inak strieľam!"
Jane nemala na výber. Adamsova guľka by iste neminula cieľ. Pristúpila k priepasti a pozrela dole.
"Celkom pekný výhľad, však?" uškrnul sa Adams.
"Áno, celkom pekný," prisvedčila Jane. "Poďte sa pozrieť odtiaľto. Je to ešte zaujímavejšie."
Jane pri týchto slovách bleskovo hodnotila situáciu. Skok do hĺbky cez sto metrov okolo takmer kolmej steny by značil istú smrť. Čo robiť? Ako sa zachrániť?
Bola tu jedna možnosť. Asi v hĺbke piatich metrov pod ňou a dva metre doprava, zo skalnej štrbiny vyrastal malý stromček. Náhly zosuv pôdy, odohrajúci sa tu zrejme pred niekoľkými rokmi spôsobil, že sa dovtedy kolmo stojaci kmeň naklonil do dosť ostrého uhla. Prispôsobivá rastlina sa s tým vyrovnala a znova rástla do zvislej polohy, no zalomenie kmeňa hrubého ako ruka, sa už nedalo odstrániť. Pre Jane to však znamenalo jedno: Nebolo nemožné sa kmeňa zachytiť. Akoby mimovoľne postúpila kúsok doprava, čím sa jej šance ešte zvýšili.
"Však vás ten humor prejde," odvetil Adams kyslo na jej predchádzajúcu poznámku. "Skáčte! Inak bude mať moja zbraň robotu!"
Otrčil revolver bližšie k dievčaťu, no dával si veľký pozor, aby sa k nej nedostal na dosah. Jane nemala na výber. Naposledy vrhla letmý pohľad do očí človeka, ktorému dôverovala a ktorý ju sklamal a až teraz si uvedomila, aká bola naivná a hlúpa. Mohla hneď od začiatku tušiť, že jej partner je darebák. Bol to predsa Egenov človek. Vzdychla, pomaly sa otočila k hlbine, jej trénované telo sa naplo. Vymrštila sa dopredu smerom k stromčeku. Zmysel pre vzdialenosť a vrodený i trénovaný postreh jej pomohli bezpečne sa zachytiť tenkého kmeňa, ktorý sa síce nebezpečne prehol, ale nepovolil. Potom sa rýchlo presunula k skalnej stene, kde bol kmeň najhrubší.
Toto všetko Adams nevidel. Počul len zašumenie lístia a rachot padajúcich skaliek.
Chvíľu ešte čakal, kým preliezol ochranné zábradlie a pozrel dole. Akurát nad dievčaťom bol úzky skalný previs, takže ju takmer nebolo vidieť. Okrem toho bol Adamsov pohľad upretý do hlbiny, možno aj preto Jane nezbadal. Ona však dobre videla jeho nachýlenú postavu, ba uzrela aj niečo viac. Tesne nad vrcholom kopca sa určite nedávno zvalil do hlbiny veľký balvan, ktorý podopieral časť svahu. Teraz tam bola veľká diera, priamo pod Adamsom. Muža držala len niekoľkocentimetrová vrstva pôdy, ktorá sa mohla kedykoľvek odvaliť a strhnúť ho so sebou do priepasti. Jane, hoci ju chcel Adams zabiť, nerozmýšľala ani chvíľku a zakričala smerom nahor:
"Pozor! Stojíte na..."
Ostatné slová už nestačila vypovedať. Práve pri jej výkriku sa pôda aj so svojou obeťou s hrmotom zosunula. Jane zasiahli kúsky zeminy, no nehrozilo jej väčšie nebezpečenstvo, nakoľko Adams nestál priamo nad ňou.
Mohla celkom dobre pozorovať jeho počínanie. Nešťastný muž mal aspoň toľko duchaprítomnosti, že sa pri zosune obrátil ku skale a snažil sa jej zachytiť. Ruky sa však šmýkali po kamennej platni a prsty márne hľadali oporu. Zosúval sa dole síce pomaly, no nezadržateľne.
Jane sa pripravila. Adams bol od nej vzdialený niečo vyše metra. Jednou rukou sa čo najpevnejšie chytila kmeňa stromu a druhú natiahla k mužovi.
"Sem!" skríkla.
To stačilo na to, aby sa Adams pozrel tým smerom a zbadal malú ruku. Hneď sa za ňou natiahol a kŕčovito sa jej chytil. Jane si pri tom všimla jeho spotenú mŕtvolnú tvár s vytrešteným pohľadom človeka, hľadiaceho do očí smrti.
Muž ešte skĺzol o niečo nižšie, kým sa im ruky nevystreli. Teraz mohol oceniť Janinu vycvičenosť a silu. Držala predsa robustného chlapa a aj seba len jednou rukou nad bezodnou hlbinou. Jane však vedela že ak niečo nepodnikne, dlho to takto nevydrží. Preto zavelila:
"Zaprite sa nohami do steny a pomáhajte mi, ako len môžete. Vytiahnem Vás hore."
Začala ho pomaly dvíhať. Akú silu muselo mať toto stvorenie, keď unieslo toľkú váhu jednou rukou? Bolo priam počuť praskanie v jej rukách, pri tomto nadľudskom výkone. Nevýraznú pokožku napli vytrénované svaly, nie síce príliš objemné, ale aj tak veľmi silné. Nakoniec sa jej podarilo pritiahnuť mužovu ruku až k stromu a tá sa ho zachytila. Jane si uvoľnene vydýchla. Adams zovrel kmeň stromčeka aj druhou rukou.
Chvíľu oddychovali visiac vedľa seba a zapierajúc sa nohami do skalnej steny. Potom sa Jane vyšvihla na kmeň a pomohla dostať sa hore aj Adamsovi. Presilené ruky si konečne tiež mohli odpočinúť.
Jane pozrela do Adamsovej tváre a mimovoľne ho musela ľutovať.
Chlap bol bledý ako stena a mokrý ako myš. Stále mal na tvári vytreštený pohľad. Bol v šoku. Túto lekciu si určite zapamätá do konca svojho života.
Obzrela si okolie. Priamo hore sa nedalo vyliezť. Veď videla, že sa Adams nemal čoho zachytiť. Všimla si však niekoľko centimetrov hlbokú štrbinu, začínajúcu sa neďaleko nej a tiahnúcu sa do diaľky. Tým smerom bolo navyše viac výstupkov na zachytenie. Ak sa tam dostane, bude zachránená.
"Zostaňte tu," povedala mužovi a chytila sa prstami štrbiny. Adams nič nevnímal len sa kŕčovito pritískal ku skalnej stene a celý sa triasol. Jane rúčkovaním pomaly postupovala smerom doprava.
Štrbina sa časom prehĺbila, takže sa jej mohla lepšie zachytiť a postupovalo sa jej ľahšie. Aj nohy našli početnejšie oporné body. Po prekonaní asi dvadsiatich metrov terén konečne dovoľoval aspoň čiastočný výstup smerom nahor.
Čím bola vyššie, tým bol výstup ľahší, pretože sklon kopca sa zmierňoval, až sa jej napokon predsa podarilo dostať sa späť na cestu. Na chvíľku sa chytila zábradlia a zhlboka vydýchla. No nebol čas na dlhý odpočinok. Preliezla zvodidlo a rozbehla sa k Jeepu. V jeho výbave bolo aj pätnásťmetrové pevné lano. Rýchlo ho vzala a ponáhľala sa späť k priepasti. Priviazala ho k zábradliu a spustila dole na takom mieste, aby nebolo ďaleko od stromu. Začala sa spúšťať, no o chvíľu zbadala, že je to zbytočné. Adams sa už driapal hore. Preto ho len počkala a pomohla mu s výstupom na poslednom úseku.
Keď sa vyšplhali, Jane naňho skúmavo pozrela. Muž sa už čiastočne spamätal zo šoku. Neprítomný pohľad z jeho tváre zmizol, ale bol stále veľmi bledý.
Dievča si unavene sadlo, oprelo sa o zábradlie a s privretými očami oddychovalo. O malú chvíľu Jane začula pred sebou šramot. Otvorila oči a bola pripravená čeliť novému útoku. No keď uzrela Adamsa ako k nej pomaly pristupuje s otvorenými prázdnymi dlaňami pred sebou, upokojila sa. Bolo jasné, že jej nemieni ublížiť. Zhrbený pristúpil pred ňu a čupol si. Bol spotený a oči sa mu leskli. Jemne naznačil že sa jej chce dotknúť, aby sa nebála. "Ach, Jane..." šepol zachánili ste ma... Vzal ruky dievčiny do svojich veľkých dlaní.
"Ďakujem vám, ďakujem Jane. Prepáčte čo som urobil, zachránili ste ma, ďakujem. Odpustite mi, odpustite prosím..."
Pritiahol jej ruky k svojej tvári a pobozkal ich. Jane naňho hľadela so súcitom a pripadala si trápne. Vymanila sa z jeho zovretia.
"Nechajte to..."
Vstala, otočila sa k zábradliu a odviazala lano. Stočila ho do kotúča a šla k autu. Adams kráčal niekoľko krokov za ňou so sklonenou hlavou. Počula ako znova zašepkal: "Prepáčte Jane, prepáčte..."
Sadla za volant a čakala na Adamsa. Pozorovala ho. Obišiel auto, pristúpil k dverám no neotvoril ich. Jane sa teda nahla ponad sedadlo spolujazdca a stisla kľučku.
"Nastúpte Adams."
"Nie slečna Jane. Nechajte ma tu. Nie som hoden vašej priazne. Veď som vás chcel zabiť. A vy... vy ste ma zachránila."
"Netárajte hlúposti a počúvajte čo vám poviem! Odpúšťam vám! Rozumiete? Odpúšťam!"
"Ale ..."
"Ani slovo! Nie ste ani zďaleka taký oplan, akého ste pred chvíľou zo seba robili."
"Ako to že nie? Veď som vás prinútil skočiť do priepasti."
"Za ten čas čo sme spolu, som vás stihla spoznať. Nemyslím si, že ste sebec a vrah, nie skutočne. Vás len takým urobili. Ľudia ako Egen a ten, ten... Black," spomenula si na nedávny rozhovor. "Okrem toho zlý človek by nevyprosoval odpustenie takým spôsobom ako vy. Svojím správaním ste ma presvedčili, že dokážete ľutovať svoju vinu a priznať sa k nej. To by taký zbabelec ako Black nikdy nedokázal.
Adams vzdchol. "Mýlite, sa Jane. Som zlý človek. Nechcel som takým byť, to je pravda, ale okolnosti ma k tomu donútili. A aj keď mi to vadilo, napokon som sa s tým zmieril. Robil som to, čo som musel a už sa nedalo ustúpiť. Ale úprimne, Jane, vás som zabiť naozaj nechcel. Mrzelo ma to... Skutočne áno..." riekol sklesle.
"Rozumiem, Adams. A beriem na vedomie. Nastúpte, nemáme čas!"
Váhavo poslúchol a nastúpil na sedadlo spolujazdca. Jane rýchlo naštartovala a vyrazila.
Po chvíli sa muž ozval:
"Chcete dostať Egena za mreže, však?"
"Áno."
"Tak ma dobre počúvajte. Pred dvoma rokmi som sa ocitol vo väzení. Bol by som tam zostal pekných pár rokov, pretože som v jednej bitke zabil človeka. A Egen ma dostal von. Neviem ako sa mu to podarilo, no o mesiac ma pustili na slobodu. Vraj sa objavili nové fakty. Aké, to som sa nikdy nedozvedel. Zato som sa však dozvedel meno človeka, ktorý ma z toho vysekal. Ponúkol mi slušnú plácu, pokiaľ budem pracovať ako jeho osobný strážca. Súhlasil som a v krátkej dobe som si zvykol na najpodlejšie podfuky svojho pána. Robil som preňho všetko. Od krádeží a vydierania a pravdepodobne by ma to napokon priviedlo až k vražde. Ak na mňa padlo nejaké podozrenie, Egen sa vedel o to vždy postarať. Stal som sa profesionálnym zločincom.Zatiaľ som nebol nútený nikoho zabiť, ale to bola len otázka času. Vlastne, vy ste mali byť mojou prvou obeťou. A máte pravdu. Tá póza... To nebolo skutočné... Cítil som sa hrozne..." Adams stíchol.
"Pokračujte..."
"To je vlastne všetko. Vôbec som nerátal, že to dôjde tak ďaleko. Egen naplánoval túto akciu. Ale nechceli sme vás zabiť, len poriadne vystrašiť. Ako som už povedal, mal som si získať vašu dôveru a mať vás tak stále pod dozorom. Prepadnutie na lodi bolo samozrejme fingované. Aby som bol úplne mimo podozrenia, zahrali sme to škrtenie v mojej kajute. Egen myslel že sa zľaknete a pri ďalšej akcii nebudete klásť prílišný odpor. Vy ste však veľmi rýchlo odhalila o čo tu ide. A práve pre tento prípad som tu bol ja. S vašou smrťou som vôbec nerátal, aj keď pri plánovaní padla aj takáto krajná možnosť. Obľúbil som si vás, Jane. Ale..." Adams na okamih stíchol. Jane tiež mlčala a preberala si v mysli jeho slová.
Po chvíli ticha muž pokračoval: "Život si viacej cením ako slobodu. Preto vám pomôžem dostať Egena za mreže, hoci sa tam dostanem spolu s ním. A potom, ak sa ešte niekedy dostanem von, sľubujem vám, že budem žiť ako čestný človek."
Jane mlčala. Toto vyznanie ju hlboko dojalo.
"Verím vám," povedala po chvíli. Kútikom oka si všimla, ako sa Adams uvoľnil... Vedela že z neho spadlo obrovské bremeno. Cesta ďalej ubiehala mlčky.
—————
Do Denveru, hlavného mesta Colorada, jedného z najväčších miest Spojených štátov s milión dvesto tisíc obyvateľmi vo svojich uliciach a mrakodrapoch, prišli o jednej hodine popoludní. Jane musela čiastočne zmeniť plán, pretože pečať na krabičke s falošnými kameňmi bola porušená. Zašli najskôr na políciu.
Komisár s ktorým sa tam zoznámili, bol našťastie inteligentný človek a rýchlo pochopil Janin zámer. Spolu zapečatili krabičku. Keďže však nemali čínske pečatidlo, použili znak americkej polície, dúfajúc, že si rozdiel Egen pri preberaní krabičky nevšimne. Našťastie Adams poznal číselný kód kufríka, inak by ich plán dokonale zlyhal.
Komisár sa navyše rozhodol pripojiť sa k nim. Ak celý plán vyjde, usvedčia Egena zo závažného zločinu a bolo žiadúce, aby pri tom bola úradná osoba ako svedok. A možno prítomnosť policajta Egena znervózni a urobí nejakú chybu, ktorej by sa za iných okolností nedopustil.
Vyšli pred budovu polície, kde stál Janin Jeep. Komisár si so záujmom prezeral diery po guľkách v čiernom povrchu karosérie.
"Ako vidím, prežili ste krušné chvíle. Zázrak že ste sa z toho dostali so zdravou kožou."
"Zázrak, že sa Jane z toho dostala so zdravou kožou," odvetil na to Adams. "Mne nehrozilo nebezpečenstvo. A ani jej by sa nič nestalo, nebyť toho že je príliš čestná a že je dobrý bojovník. Jane, ešte raz sa ospravedlňujem. Napokon neľutujem, že to takto dopadlo. Vlastne ste ma zastavila pred konečným zlomom. Ak by som vás zabil, skutočne by som sa už nemohol vrátiť späť. To by bol môj koniec. Bol by som buď navždy otrokom zločincov, alebo navždy za mrežami. Teraz mám inú možnosť. Odpykám si svoj trest a začnem znovu."
Komisár nevychádzal z údivu.
"Vy musíte byť veľmi zvláštny človek, slečna."
"Prečo myslíte?"
"Ťažkého zločinca ste doviedli na cestu práva. Keby som toto vedel, bol by som dobrý policajt. Moja úcta k vám rastie z minúty na minútu."
"Ďakujem, no vašu chválu si nezaslúžim. V každom človeku je niečo dobré, len to v ňom treba nájsť."
Komisár pokrútil hlavou. "Neviem, neviem či je to tak. Verte mi, mohol by som vám vymenovať niekoľko desiatok ľudí, v ktorých by ste dobro márne hľadali. Ale tí sa už vlastne ani ľuďmi nazvať nedajú. O.k. Poďme za Egenom, nech to máme čím skôr za sebou."
Nastúpili do voza, Jane za volant.
Komisár dobre poznal mesto a bezpečne ju viedol do jeho severnej časti, kde sa nachádzali vily milionárov.
Po niekoľkých minútach dorazili k vysokému živému plotu, obkolesujúcemu Egenov pozemok. Už len samotná jeho rozloha svedčila o bohatstve toho muža.
Čoskoro zastavili pred ručne kovanou železnou bránou s motívmi ruží. Jane vystúpila a stlačila spínač na telekome, aby ohlásila svoj príchod. Brána sa automaticky otvorila.
Po hladkými kameňmi vykladanej ceste sa cez krásny udržiavaný park plný kvetov a okrasných krov dostali pred veľkú bielu budovu. Pripomínala skôr starý hotel, než objekt na bežné bývanie, taká bola obrovská. V okolí bolo vidieť niekoľko mužov, zrejme Egenových poskokov a strážcov. Nik ich však nezdržoval, ani si ich nevšímal.
Hneď ako vystúpili objavil sa pri dverách Egen. Vyzeral rozrušene a keď v sprievode uzrel ďalšieho muža, ešte viac zneistel.
"Dobrý deň pán Egen," pozdravila ho Jane.
"Á... vítam vás slečna Wernerová," predstieral radosť, čo mu šlo mizerne. "Teda moje drahokamy sú už tu." Prevzal kufrík. "Tak skoro som vás nečakal. Všetko je v poriadku? Dúfam že neboli problémy."
"Nič, čo by sme nezvládli, pane," Odvetila Jane.
"To som rád. Poďte ďalej priatelia."
Vošli do veľkej prijímacej haly, veľmi luxusne zariadenej. Celá bola obložená mahagónovým drevom, strop bol vykladaný štvorcovými zrkadlami a doplnený obrovským krištáľovým lustrom. Steny boli zapratané umeleckými dielami, najmä obrazmi značnej hodnoty, množstvom loveckých trofejí, zbierkou pušiek a nožov. Na podlahe bol perzský koberec veľmi dobrej kvality a niekoľko kožušín z dravých zverov. Jane uzrela aj kožu z tigra, čo sa jej ani najmenej nepáčilo.
Zariadenie tvoril nábytok z ebenu, umelecky vyrezávaný. Okrem toho sa tam nachádzalo jedno staré brnenie, malé mosadzné delo a niekoľko desiatok kameninových a hlinených nádob zaplnených kvetmi.
"Mimochodom," obrátil sa Egen k svojim hosťom," kto je tento pán?"
Policajt vytiahol odznak.
"Som komisár Scott z Denverskej polície," odvetil a Egen zneistel. "Mám len preveriť, či je s dodávkou kameňov všetko v poriadku."
"Ach... ach ták," vyjachtal muž. Položil kufrík na stôl a pristúpil k veľkému, bohato zásobenému baru.
"Dáte si niečo?"
"Nie, netreba. Ďakujeme," odvetil za všetkých komisár. "Len skontrolujte diamanty a pôjdeme."
"Samozrejme, samozrejme..."
Egen si nalial pohárik a na dúšok ho vypil. Potom pristúpil ku kufríku a vytočil na číselníku kombináciu. Vytiahol zvnútra neveľkú krabičku a bez záujmu rozlomil policajnú pečať.
"Áno," povedal potichu ale rázne. "Sú to moje diamanty."
Zobral jeden kameň a znalecky si ho obzrel proti svetlu.
"Je teda všetko v poriadku?" ešte raz sa spýtal komisár.
"V najlepšom. Slečna Jane a pán Adams dostanú sľúbenú odmenu."
Chcel zavrieť veko, no zadržal ho výkrik:
"Počkajte chvíľu!" priskočila k nemu Jane. "Chcela by som sa pozrieť, ako taký diamant vyzerá. Smiem?"
Siahla do krabičky a vytiahla niečo vyše centimetra veľký kameň. Prikročili k nej aj komisár a Adams. Egen ešte viac zbledol. Spýtavo pozrel na Adamsa, no z jeho výzoru nemohol nič vyčítať.
"Je pravdou, že diamant je najtvrdší nerast na Zemi?"
"Samozrejme," prisvedčil Egen a oblial ho pot.
Jane vytiahla spoza pása nôž. Položila kameň na stôl, pridržala si ho dvoma prstami a hrotom prešla po vyleštenom povrchu. Zostala v ňom zreteľná ryha.
"Čo to robíte!" stihol ešte skríknuť Egen.
"To je zaujímavé. Môj nôž je tvrdší než diamant."
Egen vedel, že je prezradený. Priskočil k Adamsovi.
"Ty pes!" skríkol, "zradil si ma!"
Dvakrát sa mihla vzduchom jeho noha a Adams i komisár sa zviezli na podlahu. Musel mať základy nejakého bojového umenia, ale bol amatér. Zasiahol tvrdo, ale neodborne. Adams sa zvíjal od bolesti a policajt bol v bezvedomí. Egen sa teraz obrátil k Jane.
"Takže ty si trénovala v Chráme tigra, čo? Hneď uvidíme čo dokážeš!"
Vrhol sa na Jane, no tá sa bleskovo uhla a sama mu zasadila poriadny úder. Chvíľu spolu zápasili tým spôsobom, že Egen útočil a Jane sa bránila. Muž však rýchlo zistil, že takto dievča nepremôže. Veď nemohol zasiahnuť žiadne jej citlivé miesto. Všetky údery boli zastavené na jej rukách či nohách a tie boli ako z kameňa. Preto sa rozhodol zmeniť taktiku. Rýchlo schmatol jednu z ťažkých hlinených váz a hodil ju do dievčaťa. Jane to však nezaskočilo. Z obrátky ju za ohromujúceho rachotu roztrieskala nohou.
Hneď na to sa rozleteli dvere a do haly vpadlo niekoľko maskovaných mužov s namierenými zbraňami.
"Ani hnúť!" skríkol jeden z nich. Jane najskôr myslela, že sú to Egenovi ľudia, no našťastie to nebola pravda. Prišla na to hneď ako uzrela niekoľkých uniformovaných policajtov, ktorí vošli dnu. Veliteľ protiteroristického komanda pokynul svojim ľuďom a tí nasadili Egenovi putá. Potom sa sklonil nad telo komisára Scota.
"Bude v poriadku, je len v bezvedomí," vyriekla Jane.
Muž sa vztýčil.
"Jane Wernerová?"
"Áno."
"Major Samuel Hartman, špeciálny oddiel. Ste v poriadku?"
"Nič mi nie je, ďakujem. Ako ste sa sem dostali, pane?"
"To vám vysvetlím ja."
Komisár Scot sa práve prebral.
"Hrom do toho, ale mi dal. Vedel som, že Egen je nebezpečný chlapík, no toto ma naozaj prekvapilo."
"Ako sa cítite?" spýtala sa Jane.
"Bolí ma hlava, ale myslím, že to nebude nič vážne. Vráťme sa k vašej otázke. Už dlhú dobu idem po Egenovi. Niekoľko rokov. Mali sme podozrenie, že je to veľká ryba, no nikdy sme mu nemohli nič dokázať.
Keď ste za mnou prišli, hneď som vedel, že teraz nastala šanca dostať ho za mreže. Bolo mi však jasné, že Egen sa bude brániť. Preto som pred naším odchodom zalarmoval svojho dobrého priateľa Sama a jeho ľudí. Vďaka Sam." Muž mu stisol pravicu.
"Nemáš za čo, kamarát."
"Takže sa potvrdila naša výpoveď?" spýtala sa Jane.
"Samozrejme. Keby ste diamanty vymenili vy, Egen by nemal najmenší dôvod popierať, že sú nepravé. Svojim konaním úplne potvrdil vaše slová. Porušená čínska pečať už pre vás neznamená žiadnu hrozbu. Myslím, že tentoraz Egena žalár neminie."
"To teda naozaj nie," ozval sa Adams. "Viem mnoho a budem spolupracovať."
Komisár dal všetkých Egenových ľudí previezť na policajnú stanicu. Jane sa tam pobrala tiež svojim rozbitým autom, ktoré jej právom patrilo. Zadanú úlohu predsa splnila a za to, že jej zamestnávateľ bol darebák, predsa nemohla.
—————
O niekoľko dní sa konal súd, ktorý vzbudil veľký ohlas verejnosti. Vďaka Adamsovým informáciám a dôkazovému materiálu nemal Egen na lavici obžalovaných priveľké šance, hoci ho obhajoval jeden z najlepších právnikov v USA. Jeho vôľa sa napokon zlomila a ku všetkým činom ktoré mu mohli dokázať sa priznal. Dokonca chytili aj bandu, ktorá Jane prepadla v horách.
Egena nakoniec odsúdili za podvod, pokus o vraždu, pašovanie zbraní a drog a niekoľko spoluúčastí na vraždách na doživotie. Adams dostal desať rokov za zločiny, ku ktorým sa dobrovoľne priznal a za spoluúčasť na Egenových podvodoch. Súd vzal do úvahy, že usvedčil Egena a priznal sa dobrovoľne preto ten pomerne nízky trest.
Ostatní členovia bandy boli odsúdení rôzne, podľa miery viny, ktorú im bolo možné dokázať. Jane bola niekoľko krát v súdnej sieni ako svedok v prípade poistného podvodu, ktorý sa prerokúval prednostne a keďže mala na prípade účasť, musela niekoľko týždňov zostať súdu k dispozícii. Ubytovala sa v lacnom ale čistom moteli, ktorý jej odporučil komisár, s ktorým sa spriatelila. Napokon jej účasť na prípade bola uzavretá. Bola na súde posledný deň.
Pozorovala Adamsa. Nebol vôbec skľúčený, ba akoby sa tešil z tejto situácie. Po vypočutí keď ho vyvádzali zo súdnej siene, našiel ešte očami Jane a usmial sa na ňu.
Podľa informácii, ktoré neskôr získala si po piatich mesiacoch strávených vo väzení John Egen podrezal žily a zomrel na veľkú stratu krvi. Adams sa vo väzbe správa veľmi vzorne a po nejakom čase mu možno znížia trest. A Jane? Tá sa hneď po opustení súdnej siene zaplietla do ďalšieho dobrodružstva.
