15. V ZNAMENÍ HÁKOVÉHO KRÍŽA
Po čase narazili na ešte jedny dvere a postupovali pri nich tak, ako pri prvých. Za nimi sa ocitli v miestnosti zapratanej množstvom prístrojov a zariadení.
"Sme v laboratóriu. Za ním sa nachádzajú ubytovacie priestory vedcov. Tam dúfam nájdeme aj tvojich rodičov."
Prešli cez miestnosť a našli niekoľko dvier.
"Tretie," šepol Beis a Jane ich otvorila. Ocitli sa v malej tmavej izbe s dvoma lôžkami na ktorých ležali spiaci muž a žena. Pri pohľade na nich dievčaťu z očí vyhŕkli slzy.
"Mama... Otec..." šepla a priblížila sa k posteliam. Najskôr zobudila Alice. Keď žena otvorila oči chcela sa jej vrhnúť do náručia ale v poslednej chvíli sa zarazila. Neprítomný pohľad pekných ženských očí jej prezradil že čosi nie je v poriadku.
"Sú omámení nejakou látkou, ovplyvňujúcou mozog. Preto vykonajú všetko čo sa im prikáže bez ohľadu na vlastný úsudok."
"To takto ostanú navždy?" s obavou sa spýtala Jane.
"Ale nie," stačí im prečistiť krv a budú zasa takí ako predtým. Myslím, že Litz im nemanipuloval s mozgom mechanicky, aby ich rozum mohol plne využiť."
"Ako ich ale donútime ísť s nami?"
"Budú ťa poslúchať na slovo. Nemali by v tomto ohľade vzniknúť žiadne komplikácie."
Keď sa dievča znovu sklonilo nad svoju matku, mala znova zavreté oči. Trochu ňou pomykala a opäť sa na ňu uprel neprítomný pohľad.
"Vstaň!" zavelila Jane ostrým hlasom a Alice ju hneď poslúchla. Potom zobudila aj svojho otca.
"Odteraz budete počúvať iba mňa a Beisa," ukázala na robota. "Pokúsime sa odtiaľto ujsť. Budete ma nasledovať."
Ani muž ani žena nedali nijako najavo svoj súhlas, ale keď sa Jane pohla dopredu s uspokojením zistila, že obaja idú za ňou.
"Teraz nás čaká najťažšia časť plánu. Musíme sa dostať do miestnosti, ktorú Groňania označujú ako LC-136, a je vhodná na pristátie lode."
Na hviezdnom krížniku zatiaľ prebiehala ďalšia časť akcie. Hviezdolet zaútočil na severnú pologuľu planéty Gron a ochranné rakety rozmiestnené na jej obežnej dráhe sa stiahli k nepriateľovi. Na južnej pologuli tým ochrana poľavila a malej lodi sa podarilo cez ňu nepozorovane prekĺznuť.
V presne určený čas mala prieskumná loď preraziť strop v Litzovom sídle v miestnosti označenej ako LC-136. Táto časť stavby bola slabšie chránená a bola aj pomerne blízko laboratórií, preto ju vybrali.
Jane, Beis a obaja vedci sa vracali tou istou cestou k centrálnej hale. O chvíľu ich však zastavili mohutné pancierové vozy, zaberajúce takmer celú šírku chodby.
"Pozor! Majú plynové nálože s uspávacím účinkom. Teba síce chráni skafander, no plyn nesmie zasiahnuť tvojich rodičov. Mali by sme veľké problémy, keby nám teraz zaspali."
Urýchlene sa vzdialili z dosahu striel.
"Je tu iný východ?"
"Pokiaľ viem tak nie. Laboratóriá sú posledným oddelením tejto časti budovy."
Znova sa dostali do malej miestnosti, kde našli oboch vedcov.
"A teraz čo?"
"Hmm! Čo by si povedala na to, keby sme ich nechali tu, prebili by sme sa cez tie kovové potvory a potom sa po nich vrátili?"
"To nemá význam. Kým by sme sa tam dostali, nahradili by zničené stroje novými."
"Čo teda navrhuješ?"
"Mám jeden nápad. Môžeme sa predsa prebúrať cez steny."
"Lenže nemáme plány celej základne. Môžeme zablúdiť. No myslím že nám aj tak nič iné nezostáva. Teda začni."
Jane nastavila na zbrani väčšiu prieraznosť a niekoľkými dávkami tenkých lúčov vypálila do steny dosť veľký otvor aby cezeň mohli prejsť. Stena bola hrubá vyše metra ale lúče ju krájali ako maslo.
Dostali sa do veľkej miestnosti s rôznym technickým a elektronickým materiálom.
"Vieš kde sme?"
"Nie, tu som ešte nikdy nebol. Na poslednej výprave sme prešli iba malú časť komplexu. Ale spýtaj sa svojich rodičov. Veď hádam poznajú základňu, keď tu strávili toľké roky."
"To je dobrý nápad."
Obrátila s k postavám za nimi.
"Poznáte túto miestnosť? Viete kde sa nachádzame?"
Obaja začali monotónnym hlasom vysvetľovať, ale naraz a každý inak, preto im takmer nebolo rozumieť.
"Stačí!" skríkla Jane. "Nech hovorí len Peter."
Alice hneď zmĺkla a muž jej vysvetlil, že sa nachádzajú v hlavnom materiálovom sklade. Dievča sa ešte spýtalo na halu LC-136. Peter potvrdil, že ju poznajú a dokážu k nej nájsť cestu.
"Teda nás budete viesť. Je to odtiaľto ďaleko?"
"Asi dvesto metrov chodieb."
"To neje tak veľa. Ako sme na tom s časom Beis?"
"Deväť minút, tridsaťdva sekúnd do pristátia lode. Tri hodiny pätnásť minút dvadsaťosem sekúnd do útoku na Algaid."
"Nesmieme teda strácať čas. Rýchlo dopredu."
Už bolo načase, lebo do miestnosti sa cez vypálený otvor hrnuli vojaci. Museli však ustúpiť pred päsťami dievčaťa. Keď ich na chvíľu zahnala na ústup, rozbehla sa za tromi utečencami, už dosť vzdialenými.
Čakali ju pred kovovými dverami na druhej strane haly. Keď tam dobehla, Peter bez problémov otvoril a všetci sa ocitli v úzkej chodbe. Potom dvere opäť zavreli a Jane zničila ich zámok. Tým znova získali niekoľkosekundový náskok.
Po ceste stretli zopár vojakov, no Jane ich všetkých rýchlo a účinne zlikvidovala. Peter otvoril ďalšie dvere a dostali sa do miestnosti pristátia záchrannej lode.
"Koľko máme času?"
"Už len tridsaťosem sekúnd."
"Doparoma, kde je Den? Už by tu mal byť."
"Skús ho zavolať vysielačkou, mne sa neozýva."
Jane siahla na kovový pliešok."
"Den... Den... počuješ ma? Den, odpovedz..."
Nehlásil sa.
"To je zlé. Musíme..."
Ďalej sa nedostal, pretože ohlušujúci rachot preťal vzduch v hale. Strop sa preboril a rozlámal na tisíce kusov. Všetci sa uchýlili k stene miestnosti, čo najďalej od padajúcich trosiek. Loď bola tu. V Janinej vysielačke sa ozvalo:
"Tak som tu Jane. Môžete nastúpiť."
"Počkaj Dok, Den tu ešte nie je. Počkáme naňho, alebo použijeme plán B?"
"Nemôžem čakať. Moju loď trafili a ak tu zostanem ešte dlhšie, môžu ju zasiahnuť lúčomety Groňanov."
"Dobre teda, plán B. Zober na palubu mojich rodičov."
Dok otvoril bočný vchod do lode, pričom dvere pod sebou rozdrvili veľký elektronický pult posiaty tisíckami spínačov.
"Choďte dnu!" rozkázala Petrovi a Alice a tí bez slova nastúpili.
Spolu s Beisom potom ustúpili dozadu a loď sa vzniesla. O chvíľu bola preč a do miestnosti sa vovalilo množstvo vojakov Gronu.
Jane sa pripravila na obranu. Zrazu sa však z okolitých stien ozval už známy hlas. Tentoraz Jane rozumela, hoci Angličtina nebola práve najlepšia.
"Jane Wernerová! Odporúčam vám, aby ste sa vzdali, pretože inak váš druh, Den Alex, zomrie. Podarilo sa nám ho zajať."
Vojaci sa už hrnuli na Jane no zrazu ich okríkol nejaký rozkaz v cudzej reči a oni hneď ustúpili.
"Vidíte? Chcem vás ušetriť."
"Neverím vám. Môže ísť predsa o lesť," ostro odpovedala Jane. Hlas sa zasmial.
"Chcete dôkaz? Nuž dobre, dám vám ho. Pozerajte vľavo od seba."
Jane sa otočila. Vo výške očí sa vo vzdialenosti dva metre od nej zmaterializovala obrazovka. Chvíľu bola temná no potom sa na nej objavil obraz zajatca sediaceho a pripútaného v obrovskom kresle. Jane spoznala Dena.
"To je prekvapenie, čo?" znova smiech. "Hádam nenecháte umrieť svojho priateľa? Dajte sa zajať! Nemáte inú možnosť!"
Dievča pozrelo na Beisa.
"Ten lotor má pravdu, nemáme na výber. Za Dena by som dal svoj život."
Jane prikývla a obrátila sa späť k obrazovke. Tá však zatiaľ zmizla. Preto len zakričala do priestoru:
"Litz, počúvaj ma! Dám sa dobrovoľne zajať, ale chcem na vlastné oči vidieť Dena."
"Ó... dokonca poznáš moje meno! To je skvelé! Už sa stávam slávnym. A s vaším návrhom súhlasím. Nevidím dôvod, prečo by ste sa nemohli stretnúť s Denom."
Vydal nejaký rozkaz a dvaja vojaci veľmi opatrne pristúpili k dievčaťu. Dala sa bez slova odporu zviazať a potom obaja vojakov nasledovali.
Keď sa dostali k neporušeným častiam budovy, nasadli na pripravené malé vozidlo. Na ňom potom prechádzali rozľahlými chodbami základne.
Zrazu sa zastavili pred veľmi úzkou a veľmi vysokou miestnosťou, cez ktorú naprieč prechádzali zelené lúče.
"Smrtiace Klio-lúče," šepol Beis. "Keď sú zapnuté, žiadny človek tadiaľto neprejde. Dostanú sa aj cez skafander."
Jeden z vojakov vystúpil a podišiel k trom kotúčom umiestneným na stene. Na každom z nich boli tri tlačidlá a vojak ich začal stláčať v rôznych kombináciách a zároveň aj kruhy pootáčal. Keď skončil, žiarenie zmizlo. Nasadol do vozíka a pustili sa ďalej.
Keď cez chodbu prechádzali, Jane si pozorne prezrela jej zariadenie. Bola dlhá asi pätnásť metrov a široká asi dva. Po bočných stenách boli v tvare mriežky umiestnené malé zrezané kužele a v každom z nich bola úzka štrbina cez ktorú lúč vychádzal. Vzdialenosť medzi žiaričmi bola dvadsať centimetrov. Dievča však zaujalo čosi iné. Miestnosť bola vysoká cez päť metrov a kužele siahali len do výšky troch. Potom nasledovala hladká stena. Tesne pod stropom bolo vidieť v metrových vzdialenostiach od seba otvory hrúbky ruky a podľa všetkého dosť hlboké. Teraz už Jane vedela, že keby na to prišlo, dostala by sa cez túto miestnosť.
Na konci chodby boli dvere, ktoré vojak otvoril priložením ruky na vyleštený štvorec uprostred nich. Keď prešli, dvere sa opäť zavreli.
Ocitli sa v miestnosti preplnenej množstvom obrazoviek a riadiacich pultov. V najvzdialenejšej časti bolo akési pódium vyvýšené nad úroveň podlahy. Pred ním v stene bola zabudovaná veľká priestorová obrazovka.
Spredu na pódium viedli úzke schodíky a bokom od nich stál jediný človek v priliehavej kombinéze. Mal veľmi ostré črty tváre a pevne zovreté pery so zvláštnym, akoby sileným úsmevom. Prenikavé oči pozerali spod riedkych strieborných vlasov. Nemal príliš vysokú postavu, ale pod kombinézou bolo vidieť dobre vyvinuté svalstvo. Bol teda mocný. Hoci musel mať najmenej sedemdesiat rokov, nevyzeral ani na päťdesiat.
Ozval sa prekvapivo silným a zvučným hlasom:
"Tak vy ste Jane Wernerová, Američanka zo Zeme, ktorá vyrastala v Číne?"
Jane neodpovedala, len uprene hľadela na starca.
"A pokiaľ sa nemýlim, ste dcérou Alice a Petra Wernerových, ktorých sa vám pred chvíľou podarilo tak bravúrne vyslobodiť."
"To teda som," odvetilo dievča hrdo.
"A ty," obrátil pozornosť na robota, "si automatický elektronický mechanik, robot triedy BE-3, zvaný Beis a pridelený ako pomocník Denovi Alexovi, ktorý je teraz v mojej moci. Vlastne..." pohrabal sa starec vo vlasoch, "teraz ste už všetci v mojej moci."
Zasmial sa. Smiech prerušila Jane.
"Čo s nami chcete urobiť? Prečo ste nás hneď nezabili?"
"Pretože mám s vami veľmi určité plány."
"Chcete nás azda držať ako rukojemníkov a žiadať od Turňanov nejaké ústupky?"
"Nie, to nie je ono. Ide o úplne niečo iné. Mám jeden vážny problém, nedostatok dobrých bojovníkov. Čo si mám myslieť o svojich vojakoch, keď ich porazí partia troch ľudí? Ba nie, dokonca len dvoch a to ešte akými zbraňami. Vy ste iný prípad. Stačí niekoľko ožiarení vášho mozgu a stanem sa vaším neobmedzeným pánom. Keby moji vojaci mali aspoň polovicu z vašich bojových predností, stal by som sa neporaziteľným."
"Chcete ma teda používať ako zabijaka. Je to tak?"
"Presne tak," s úsmevom pokojne odvetil starec.
"Nemýľte sa teda. Radšej zahyniem, akoby som sa mala stať vrahom."
"Och! To sú silné slová! Ale hoci vás nepoznám dlho, verím že by ste toho bola schopná. Preto sa poistím."
Vydal akýsi rozkaz a vojaci jej hneď odobrali všetky zbrane. Dievča sa nebránilo. Litz jej sľúbil stretnutie s Denom, pritom sa im možno podarí ujsť. Aj keď nemá zbrane ostali jej ešte ruky a nohy, ktoré sú takmer rovnako účinné. A keby sa musela zabiť, dokázala by to aj bez zbrane. Zatiaľ však na to nemyslela. Litz si prezeral jej vak.
"Veľmi zaujímavá výzbroj. Priznám sa, že som bol pobavený, keď ste ich vytiahla, o to viac som bol však prekvapený ich účinkom," ukázal na dve kovové tyče.
"Najskôr som mal záujem len o Dena, pretože som vedel, že je dobrý strelec a ešte lepší pilot, no keď som videl v akcii vás, hneď som vedel, že ste lepšia ako on. Veru, nemôže sa s vami rovnať. Ale rozhodol som sa, nerozdeľovať váš tým, keď ste tak dobre zohratí. Lenže budete pracovať pre mňa."
Litz položil vak na nízky ovládací pult a znova sa otočil k Jane.
"Lúčim sa s vami, slečna Wernerová. O hodinu už z vás bude iný človek. Môj človek!" uškrnul sa starec.
Vydal rozkaz a vojaci začali tlačiť Jane von z miestnosti.
"Počkajte ešte!" skríklo dievča a Litz pokynul hlavou, aby zastali.
"Počúvam."
"Mám len jednu otázku."
"Tak len smelo, smelo."
"Prečo to robíte?"
"Vraj prečo to robím! Zreval Litz. "No predsa pre svoju vlasť, pre ríšu! Pre Nemecko!"
Až teraz si Jane všimla maličký hákový kríž zobrazený na ľavej strane jeho hrude.
"Ale ríša už neexistuje."
"To je jedno! Tridsať rokov som zhromažďoval najdokonalejšie zbrane vo vesmíre. Tridsať rokov som nepoznal galaktické súradnice našej rodnej planéty. A keď som sa tam predsa len dostal, zistil som, že Nemecko prehralo druhú svetovú vojnu a že ľudstvo už dlhý čas udržuje mier!"
"Lenže dnes už Nemecko nepatrí medzi krajiny bažiace po moci. Dnešní Nemci sú veľmi inteligentní ľudia a doslova sa hanbia za to, čo urobili ich predkovia."
"Veľmi dobre viem, aká je situácia v dnešnom Nemecku. Ale to sa zmení! Hneď po Algaide kolonizujem Zem a Nemci budú vládnuť svetu, presne ako to chcel náš vodca. Česť jeho pamiatke."
Litz sa postavil do pozoru a zdvihol pred seba ruku. Jane sa s hnusom odvrátila.
"Pochopila som."
"Vážne?"
"Ste blázon... A šialenec."
"Možno máte pravdu! Ale je to krásne bláznovstvo," s úsmevom odvetil Litz.
"Naopak, je to hrozné."
Jane sama vykročila preč z miestnosti. Pri dverách sa však znova otočila a dodala.
"Urobím všetko pre to, aby sa vám vaše plány nepodarilo uskutočniť."
Vyšla z miestnosti a za sebou počula starcov smiech.
