17. HROZNÁ MINULOSŤ
Jane sa nemohla ani pohnúť. Bola úplne v moci diotrinového lúča. Ešte videla, ako sa k nej vrhol Beis a tiež ho žiarič zachytil. Potom Litz otočil spínačom, zrak sa jej zahmlil a upadla do bezvedomia. Keď znova otvorila oči, hneď sa ozval Beisov hlas:
"Chvalabohu, Jane, konečne si sa prebrala! Už som sa bál, že ti ten prenos uškodil."
Jane sa posadila a chytila sa za hlavu.
"Kde sme, Beis? kam nás to prenieslo?" prekvapene sa poobzerala okolo seba.
"Ale... veď sme stále na rovnakom mieste. Je to tu iné. Kde sú vojaci a Litz?"
"Niečo zrejme neklaplo. Trochu som sa tu poobzeral, ale naozaj tu nik nie je. Časť budovy je zborená a všetko technické vybavenie je preč."
"Doparoma!" skríkla Jane. "Hádam sme sa len..." nedokončila. Chvíľu premýšľala a potom sa spýtala:
"Beis, je tu ešte naše auto?"
"Áno, signál z centrálneho počítača stále zachytávam. Ale sú vypnuté všetky okruhy a je ich treba manuálne zapnúť."
"Tak na čo čakáme? Rýchlo."
Vydali sa na cestu k východiskovému bodu.
Stavba bola naozaj veľmi zanedbaná. Všade boli poškodené steny a porozbíjané zariadenie miestností. No neboli to následky predchádzajúceho boja. Tie boli oveľa menšie. Jane však už tušila, čo sa stalo. Preto sa ponáhľala k svojmu vozidlu, aby nadobudla absolútnu istotu.
Dostali sa až k miestu, kde bol poklop kanalizácie, ktorým sa predtým dostali do pevnosti. Teraz bol zasypaný zosunutými troskami jedného z múrov. Jane sa nezdržovala. Niekoľkokrát strelila do kopy a tá takmer bez stopy zmizla.
Dievča prudko odhodilo poklop a vliezlo po rebríku do kanalizácie. Potom rýchlo zničila dvere, vošla do miestnosti a zhlboka vydýchla. Stroj stál tam, kde ho nechali. Hoci bol obalený množstvom rias, zdal sa byť v poriadku. To však ešte väčšmi utvrdzovalo Janinu teóriu.
"Čo sa to tu deje?" udivene sa spýtal Beis.
"Pamätáš sa na prístroj, ktorý zostrojili moji rodičia?"
"Ty myslíš že..."
"V aute sa dozvieme viac."
Položila ruku na malú kovovolesklú plochu na boku vozidla, prsteň jej slabo zažiaril a kryt kabíny sa odklopil trhajúc pritom obal z rias. Nastúpili a Jane zavelila:
"Zapojiť všetky systémy lode! Pozemský čas!"
Na obrazovke sa objavila sústava znakov:
"14 h. 32 min. 30 sec. 20.5.2432."
Jane zbledla.
"Je to pravda, Litz nás premiestnil do budúcnosti."
Bezvládne sa hodila do kresla a privrela oči. Mysľou jej prebehla celá jej minulosť. Všetko bolo preč. Už nikdy neuvidí svojich rodičov. Určite sú už aspoň štyristo rokov mŕtvi.
Beis sa napojil na počítač auta a skríkol:
"Máme tu kódovanú správu od profesora. Mám ju vyvolať?"
Jane sa prebrala zo zamyslenia a prikývla. Beis zadal počítaču heslo, ktoré z pochopiteľných dôvodov neuvádzam a na obrazovke sa objavilo niekoľko údajov.
"Čo je to?" unavene sa spýtala Jane.
"Súradnice akejsi planéty. Zrejme sa na ňu uchýlil náš krížnik".
"Chceš ísť za nimi? Veď to nemá význam. Odohralo sa to pred štyristo rokmi," skleslo odvetila Jane.
"A čo iné nám zostáva?"
"Máš pravdu. Vyrazíme a možno po nich nájdeme aspoň nejaké stopy."
"Rád by som vedel, ako sa skončila galaktická vojna."
"Možno sa to neskôr dozvieme. Sú súradnice vhodné na priame použitie pre prenosový počítač?"
"Nie. Zrejme nechceli, aby ich podľa nich našla nejaká nepovolaná osoba. Sú kódované. No už na tom pracujem."
"Dobre, zatiaľ sa teda dostanem na obežnú dráhu tejto prekliatej planéty."
Jane ani nenapadlo aby sa vracala späť cez potrubie, ktorým prišli. Jednoducho vyrazila kolmo nahor rúcajúc pritom niekoľko podlaží starej budovy. Po krátkom čase už obiehali okolo Gronu.
"Údaje dekódované a vložené do prenosového počítača," hlásil Beis.
Z bočného pultu sa vysunuli známe kliešte gralikonu, do ktorých Jane vložila ruku. O chvíľu zaspala a loď automaticky nabehla na určený kurz. Celá sa rozžiarila a zmizla, aby sa o niekoľko sekúnd vynorila v úplne inej časti galaxie, vo vzdialenosti niekoľko stovák tisíc svetelných rokov od Gronu.
Kliešte sa roztvorili a Jane sa prebrala. Uvidela pred sebou modrú planétu, rýchlo sa približujúcu.
"Poznáš ju Beis?"
"Nie, nikdy som tu nebol a myslím, že ani nikto iný z Turnu alebo Algaidu.
Asi práve preto si ju zvolili za svoje útočisko. Obe planéty pravdepodobne úplne zanikli po Litzovom útoku.
"Základné údaje!"
Počítač zabzučal a na obrazovke sa zjavilo:
Hviezda KI - 9733 v súhvezdí Carina
Planéta..... druhá od hviezdy, názov neznámy.
Počet mesiacov..... 2
Polomer rovníka..... 5933 628,2 m
Obvod rovníka..... 38 621 452 m
Obvod jedného z poludníkov..... 38 592 511 m
Celková plocha..... 480 522 000 km2
Hmotnosť..... 5,738.1024 kg
Príťažlivosť..... 96% pozemskej
Otočenie okolo planetárnej osi..... 22h. 43.min. 12 s. poz. č.
Otočenie okolo hviezdy..... 284 poz. dní.
Ovzdušie..... dýchateľné.
Fauna: nižšie stavovce bez vyššieho stupňa inteligencie, niektoré nebezpečné.
Flóra: Veľmi rozvinutá, podobný princíp ako na Zemi, niektoré rastliny nebezpečné.
Inteligentné bytosti: Nezistené.
"Nachádza sa niekde na povrchu planéty objekt, ktorý by mohol byť kozmickou loďou?"
Stroj vyslal signál a po chvíli vydal súradnice miesta so zhlukom diotrinového materiálu, teda zrejme kozmickej lode.
Zamierili k udanej časti planéty a dostali sa nad svoj krížnik, teraz už úplne obalený rastlinstvom tejto planéty.
Automatika korábu zachytila pristávajúcu stíhačku a otvorila pristávaciu plošinu pre výsadkové lode.
Vystúpili zo stroja a pobrali sa k hlavnému riadiacemu centru, kde najskôr mohli nájsť nejakých ľudí. Všetko fungovalo bezchybne.
Keď prišli do kapitánskej kabíny, Jane ustrnula. V jednom z kresiel pred ovládacím pultom sedela postava obrátená k dievčaťu chrbtom. Jane pristúpila k nej no odrazu zdesene cúvla. Z človeka zostala len kostra, oblečená v modrastej kombinéze a lebka sa na ňu škerila radom bielych zubov.
"Kto je to, Jane?" zašepkal Beis.
"Neviem. Ty si lepšie poznal posádku krížnika, pozri sa sám."
Robot sa priblížil tesne ku kostre, chvíľu si ju prezeral a potom vyriekol pochmúrnym hlasom:
"To je Dok Lunar. Chudák. Pozri sa, na krku má prevesený na šnúrke uviazaný červený kameň. Nosil ho pre šťastie."
"Ale ako zomrel? Bol azda zasiahnutý lúčom?"
"Nie. Musel by mať poškodený odev, alebo časti kostry. Aj stopa po inej zbrani by bola viditeľná. Podľa mňa sú dve možnosti: Buď zomrel od staroby, čo je celkom prirodzené, alebo ho zabila nejaká choroba, či jed. Ale neviem pochopiť inú vec: Kde sú ostatní?"
"Či sa nám to páči, alebo nie, či umreli prirodzene alebo násilím, sú mŕtvi. Pravdepodobne budú pochovaní niekde v blízkosti lode. Poďme sa pozrieť."
Až neskôr si Jane uvedomila, že nájde aj hroby vlastných rodičov a striasla sa. No aj tak sa rozhodla ísť.
Otvorili bočný vchod a prezreli najbližšie okolie. Asi tristo metrov západne od ľavoboku lode objavili z hustej trávy trčiace kríže. Boli len dva. Pravdepodobne to boli hroby jej vlastných rodičov, pretože dobre vedela, že Turňania ani Algaiďania túto symboliku nepoužívajú. Po hroboch nebolo vidieť ani stopy. Všetko bolo dokonale zakryté hustým porastom trávy.
Jane si kľakla ku krížom, sklonila hlavu a rozplakala sa. Beis ju zo vzdialenosti niekoľko metrov smutne pozoroval.
Keď sa dievča upokojilo, obaja sa vrátili späť do lode. Beis sa napojil na centrálny počítač, no zistil, že všetky údaje o posádke sú vymazané z pamäti. Znechutene sa odpojil.
"Tu nemáme čo robiť. Pochováme Doka a pokúsime sa nájsť nejakú mierumilovnú obývanú planétu, kde by sme pokojne dožili svoj biedny život. Možnože Zem prežila. Mali by sme sa ísť na ňu pozrieť."
Jane prikývla.
Aby nenarazili na staré mŕtvoly, v dosť veľkej vzdialenosti od hrobov vykopali jamu veľkosti človeka. Potom Dokovu kostru opatrne preniesli do hrobu na sanitných nosidlách.
Jane trvala na tom, aby tu nechali nejaký pomník na počesť ich mŕtvych druhov. Preto pomocou žeriavu dopravili k hrobom náhradný bočný kryt fotónového reaktoru a Jane doň so slzami v očiach laserovým lúčom vypálila zopár pamätných slov a mená všetkých členov posádky, ako ich jej Beis nadiktoval. Potom dlho do noci sedela pri hroboch a Beis zatiaľ prezeral loď.
Bola značne poškodená po zásahoch diotrinových lúčov Litzovho vojska, no hlavné a dôležité časti boli v poriadku, takže bola schopná letu. Je síce náročné pilotovať taký kolos jedinou osobou, ale nie nemožné. Ak pôjde všetko hladko, spoločne to zvládnu.
Bol veľmi neskorý večer, keď sa Beis priblížil k dievčaťu.
"Jane..."
Strhla sa. "Čo je, Beis?"
"Niečo som našiel. Odkaz od profesora. Nechcel som ho čítať, kým nebudeš pri tom."
Jane vzdychla. "Fajn, tak poďme."
Postavila sa a po boku kovovej gule vstúpila do lode. Nemala najmenšiu chuť vrátiť sa do riadiaceho centra, preto zamierila do svojej izby, kde bol tiež výstup počítača. Pohodlne sa usadila v kresle a kývla robotovi.
"Môžeš to spustiť, Beis.
"Je to zakódované, pár sekúnd to bude trvať," riekol Beis a vyslal dekódovací impulz do centrálneho počítača. Ten po chvíli začal vysielať na obrazovku posmrtný odkaz od profesora. Objavila sa jeho tvár.
"Vitaj, Jane. Som rád, že ťa aspoň takýmto spôsobom môžem ešte pozdraviť. Si jediným človekom, ktorý sa mohol k tejto správe dostať, pretože všetci z krížnika okrem teba a Beisa sú mŕtvi. Viem, že tieto slová na teba dopadnú veľmi ťažko a chápem to. Najmä pri spomienke na tvojich rodičov, ktorých sa ti podarilo zachrániť a hneď si ich tak nešťastne stratila. Ale ovládni sa, prosím a vypočuj si moje rozprávanie do konca. Je to dôležité.
Takže, si jediná, čo zostala nažive. Nevieme, čo sa stalo s Denom no predpokladáme že je mŕtvy. O tebe sme nevedeli nič, no ak počúvaš tieto slová si živá a v poriadku.
Nebudem to viac preťahovať. Veľmi stručne ti vyrozprávam, čo sa stalo po tvojom zmiznutí, hoci možno sama väčšinu z toho poznáš. Môže sa ti to však hodiť."
Profesor na chvíľku zmĺkol, akoby zbieral myšlienky.
"Nevieme, prečo zlyhala vaša misia, ale som si istý, že ak sa ju nepodarilo uskutočniť vám, nepodarilo by sa to ani nikomu inému. Neodsudzujem vás, ani ja ani nikto z krížnika, Algaidu alebo Turnu.
Faktom zostáva, že Litzov centrálny počítač zostal v činnosti. Po Denových posledných slovách, v ktorých nám odkazuje, že akcia sa nepodarila, sme sa pokúsili presvedčiť Algaiďanov, aby prijali Litzove podmienky. Nesúhlasili. O hodinu začal boj, trvajúci napokon pätnásť dní. Bolo to niečo hrozné. Všetko prebiehalo tak, ako sme predpokladali. Litzove stíhačky vyradili neznámym systémom z činnosti automatiku našich lodí a potom ich poľahky likvidovali. Spočiatku spoločenstvo posielalo do boja stále nové a nové posily, no čoskoro s tým prestalo, pretože to nemalo nijaký význam. Algaid a Turn prišli o celú flotilu svojich lodí a zahynuli tisíce neskúsených pilotov, pričom Litzove straty boli zanedbateľné. Okolie Algaidu bolo priam posiate vrakmi a mŕtvolami. A Litz splnil svoju hrozbu a spálil prakticky celú planétu. Prežili len tí, čo práve neboli na nej, len niekoľko tisíc vyslancov, cestovateľov a vedcov pracujúcich mimo. Bol to hrozný úder hlavne pre Galaktickú radu, ktorá nesie zodpovednosť za riešenie krízových situácií. Nemohla si však s Litzom poradiť, kým sa neodhalí jeho smrtonosná technológia.
Celý vedecký svet pracoval na plné obrátky. Ale ani Litz nezaháľal. Ďalším na rade bol Turn. Odmietol sa vzdať a skončil rovnako ako Algaid, ale už po piatich dňoch. Náš krížnik sa tiež zúčastnil na bojoch, no nakoniec sme boli nútení sa stiahnuť, pretože nám Litzove stíhačky zničili prakticky všetku výzbroj. Neustále sme však sledovali ďalšie Litzove kroky.
A teraz pozorne počúvaj: treťou planétou bola... Zem!"
Jane až zamrazilo, keď to počula.
"O tomto útoku ti poviem viac. Litz pristál v Nemecku a samozrejme to vyvolalo svetový ohlas. Bol to prvý oficiálny kontakt s inou inteligenciou. Asi si ale dokážeš predstaviť, čo sa začalo diať, keď Litz vyzradil, kto v skutočnosti je.
Nastala panika. Litz ponúkol nemeckému prezidentovi vládu nad svetom. Ten však o tom nechcel ani počuť a rozhodne sa postavil proti vojne na Zemi v jeho prospech. Po niekoľkých minútach padol zasiahnutý Litzovou pištoľou, mŕtvy na zem. Potom Litz sám vyhlásil celému svetu vojnu od nemeckej ríše.
Napojil sa na satelitnú televíznu sieť a žiadal, aby sa ľudstvo dobrovoľne podrobilo nemeckej nadvláde. Nejaký čas trvali jednania najvyšších predstaviteľov svetových mocností, no napokon sa rozhodli tak, ako predtým obyvatelia Algaidu a Turnu. Odmietli.
Litz zúril. Rozprestrel nad celú Zemeguľu sieť svojich kozmických lodí, ktorým pozemské zbrane nemohli ublížiť. No pozemšťania neustúpili. Nastala skaza. Litz zrovnal so zemou celý svet. Bolo to peklo na Zemi, podrobností ťa radšej ušetrím. Jediná krajina vyviazla z tej pekelnej vyhne: Nemecko.
A stalo sa to, s čím Litz nerátal ani v tých najdivokejších snoch. Armáda jeho vlasti nechala na svojom vlastnom území vybuchnúť niekoľko atómových bômb. Týmto činom Nemecko dokázalo, že nebaží po nadvláde nad svetom a nestojí o Litzovu pomoc v tomto smere. Dokázalo, že myslenie ľudí tejto krajiny sa po hrôzach druhej svetovej vojny značne zmenilo a vzalo si zo svojej krvavej minulosti ponaučenie.
No už to nemal kto oceniť. Z celého obyvateľstva planéty Zem zostali len hŕstky jedincov roztrúsené v nehostinných a teraz už celkom pustých končinách, kde šance na prežitie boli mizivé.
Po hrdinskom čine Nemecka sa odrazu s Litzom čosi stalo. Zastavil besniace živly vyššej inteligencie a stiahol všetky lode nad svoju zničenú vlasť.
Litz sníval o tom, že jeho krajania príjmu moc z jeho rúk a celý život za týmto snom tvrdo šiel. Oni však radšej spáchali hromadnú samovraždu a starec si zrejme konečne uvedomil, že urobil chybu. Veď akýže prospech mal z troch zničených planét? Bol na tom rovnako, ba horšie. Myslel, že spolu so svojou vlasťou bude vládnuť vesmíru a všetky jeho plány sa razom zrútili. Nemal s kým a ani komu vládnuť. Obyvatelia všetkých planét na ktoré zaútočil radšej zahynuli, ako by sa mu mali podrobiť. Pochopil, že by to tak bolo všade a preto nemá zmysel útočiť. Časom rozpustil svoje vojsko, zničil svoje základne na Grone aj všetky bojové lode. Galaktická rada si vydýchla. Len škoda, že Litz na svoj omyl neprišiel omnoho skôr.
Konečne nastal mier. Chcel som sa vrátiť na Zem a mojim priateľom tiež chýbal domov.
No práve vtedy sme prišli na hroznú vec: Boli sme chorí. Všetci. Napadla nás nejaká tunajšia choroba, na ktorú skafandre nereagovali. Choroba bola vysoko nákazlivá a preto Bat Covli, náš palubný lekár odporúčal zostať tu, v izolácii od ostatného sveta, pokiaľ sa mu ju nepodarí vyliečiť. Bohužiaľ, choroba postupovala veľmi rýchlo a po pár dňoch všetkých zabila. Zostal som len ja a Dok Lunar a aj my sa už skláňame nad hrobom. Naprogramoval som do palubného počítača automatický príkaz, ktorý, ak sa niekedy objavíte v blízkosti krížnika, zapne tvoj skafander. Za žiadnych okolností ho nevypínaj, pokiaľ budeš na tejto planéte. A pre istotu sa čo najskôr nechaj prezrieť lekárom. Náš zdravotnícky tým pracoval na lieku, ale nedokončil výskum včas a náš zdravotný stav sa prudko zhoršil. Výskum je ale uložený v počítači a mal by pomôcť pri budúcom výskume.
Profesor na okamih sklonil hlavu. V jeho tvári sa zrkadlila únava a možno bolesť.
"Jane!" začal po chvíli. "Teraz prichádza najdôležitejšia časť môjho odkazu. Počítame s tým, že sa tu objavíš v krátkej dobe po našej smrti."
"V krátkej dobe..." povedala si v duchu ironicky a počúvala ďalej.
"Môžeš nás ešte zachrániť, čo ako neuveriteľne to znie. Stačí, ak sa pomocou stroja času premiestniš do minulosti a predsa len zničíš Litzov počítač."
Jane bolo odrazu všetko jasné.
