2. ZACHRÁNENÁ
Jane pomaly otvorila oči.
Ležala medzi stromami na hrboľatej pôde, omínajúcej ju do chrbta. Zatiaľ sa však nehýbala. Po konároch stromov naokolo bolo rozvešané niečo biele. Lanká visiace z toho až k nej prezrádzali, že je to padák.
Bolo šťastím, že spadla medzi menšie stromy. Ak by zostala visieť na niektorom z početných velikánov čínskych hôr, mala by veľké problémy. Pravdepodobne by sa musela odopnúť a spadla by z výšky niekoľkých metrov.
Tlak na chrbte začínal byť neznesiteľný, preto sa pomaly posadila. Odopla si popruhy, pozrela za seba a odhalila jeho pôvodcu. Ostrý hrot malej skaly hrozivo vykúkal z mäkkého machu. Skúsila siahnuť na ublížené miesto. Zabolelo. Určite sa tam nachádzala nepekná modrina.
Ale mohlo byť aj horšie. Stačilo len pár centimetrov a namiesto chrbta by si to odniesla hlava. Pomaly s ňou zakrútila, akoby si chcela overiť, či je v poriadku. Zdalo sa, že áno.
Tak sa jej to predsa len podarilo. Dostala sa z poriadnej kaše. Len si nebola istá, či táto ďalšia nebude rovnaká.
Rezko vyskočila, no nohy sa jej razom podlomili a len tak-tak udržala rovnováhu. Aj s padákom je dopad na zem pomerne tvrdý a v bezvedomí sa naň nedá pripraviť. Zrejme nedopadla najlepšie. Urobila niekoľko opatrných krokov a bolesť čiastočne ustúpila. Nebolo to teda nič vážne.
Až doteraz si poriadne neuvedomila svoju situáciu, preto bola pokojná. Keď však chcela vyraziť vpred, odrazu nevedela, ktorým smerom sa pustiť. Obzerajúc sa okolo seba ňou prenikali obavy, meniace sa pomaly na strach. Všade navôkol čneli do výšok len mohutné kmene stromov.
Ovládol ju pud sebazáchovy a rozbehla sa najľahšou cestou: dolu miernym svahom.
Topánky z jemne vypracovanej kože ticho dopadali do trávy či machu, vánok jej hladil tvár a rozstrapacoval vlasy, okolo nej sa mihali lesní velikáni alebo nízke kríky, no celkový obraz sa prakticky nemenil. V Janinej mysli sa začala vytvárať fantastická a strašná predstava monumentálneho lesa, obrastajúceho celú planétu. Mala dojem, že môže bežať večne, a predsa sa nepohne z miesta.
Nič nenarúšalo túto divokú panenskú prírodu. Žiadne stopy po činnosti človeka, zbytky vyrúbaných stromov, pne alebo olámané konáre. Spráchnivené kmene zrútených stromov skôr svedčili o tom, že sa tu ľudská myseľ a ruky zatiaľ neobjavili.
Nakoniec vidiac, že beh nevedie k ničomu, spomalila a po chvíli klesla k jednému stromu.
Hoci jej bolo všelijako, neplakala. Aj v najťažších chvíľach sa snažila neplakať. Slzami sa síce človeku uľahčí, no nič sa nimi nevyrieši. To ju naučil otec. Chcel mať syna, preto sa aj k Jane správal tak trochu ako k chlapcovi. Učil ju narábať s rôznymi prístrojmi, stále jej čosi vysvetľoval a neprestajne jej rozprával o rôznych zaujímavých veciach. Stačilo načrtnúť akúkoľvek tému a on ju hneď rozviedol do podrobností. A navyše to dokázal robiť pútavou a jednoduchou formou, takže to pochopilo aj malé dievča. A Jane? Tá veľmi rada počúvala jeho výklady a vždy sa snažila zapamätať si čo najviac. Preto bola na svoj vek duševne pomerne vyspelá. Rozmýšľala, čo sa asi stalo s jej otcom a matkou.
Čo sa to dialo v lietadle? Nič nechápala a stále mala pred očami obraz ich zmiznutia.
Áno, zmizli! Nepripúšťala si myšlienku na to, že by boli mŕtvi.
Pri týchto pochmúrnych úvahách si ani neuvedomovala, že nemá vodu, potraviny a dobré oblečenie a že o niekoľko dní pravdepodobne sama zahynie od hladu a smädu.
Schúlená v machu pod stromom asi po hodine myšlienkového i telesného sužovania zaspala. V tomto stave nevnímala svoje postavenie, preto spala pokojne niekoľko hodín.
Nevedno, či by sa oddala odpočinku, keby bola pomyslela na dravé šelmy, ktoré sa tu mohli celkom bežne pohybovať a ohroziť jej život. V týchto končinách sa hojne vyskytovali medvede, vlci, tigre a leopardy. Stretnutie s ktorýmkoľvek z týchto živočíchov by sa pre dievča určite neskončilo dobre. Mala šťastie. Žiaden z týchto dravcov sa neobjavil.
—————
Keď sa zobudila, nevedela si hneď spomenúť, kde sa nachádza. Až o chvíľku sa jej v pamäti vybavil dlhý beh cez les a včerajšie myšlienky. Veru, spala celý zvyšok predchádzajúceho dňa i celú noc. Telesné a duševné útrapy vykonali svoje.
Hlad a smäd ju rýchle prebrali z nečinnosti. Rozhodla sa stoj čo stoj nájsť si niečo pod zub. Opäť sa pomalým krokom vydala dole miernym svahom a po niekoľkých minútach natrafila na studničku. Dosýta sa napila, chvíľku si odpočinula a pobrala sa ďalej.
S potravou nemala toľko šťastia. Medzi stromami tu kraľovali duby, medzi ktoré sa sem-tam zamiešala Čínska borovica, breza, jaseň či javor. Nikde však žiadne ovocie alebo niečo, čo by sa dalo jesť. Až po dlhom hľadaní natrafila na chatrnú skupinku liesok, no orechov na nich bolo pramálo. Pozbierala koľko mohla, kameňom ich rozbíjala a jedla chutné jadrá. Takmer vôbec sa nenasýtila, no aspoň niečo mala vo vyhladnutom žalúdku.
Potom sa vydala na ďalšiu púť. No už po niekoľkých krokoch si všimla zaujímavú zmenu. Les, ktorý doteraz hučal svojim životom zrazu úplne stíchol. Nepohol sa ani lístoček, nebolo počuť praskanie vetvičiek, štebot vtákov či hučanie hmyzu. Vôbec nič. Táto atmosféra naháňala dievčaťu väčší strach ako najsilnejšie zvuky lesa. Bolo veľmi teplo, hoci slnko nebolo vidieť. Až keď obloha začala zahaľovať svoju blankytnú tvár ťažkými mrakmi, prišiel hlúpy človek na to, čo každé zviera, každý vták ba i ten najmenší chrobáčik vedeli dávno predtým, než sa objavili prvé príznaky. Blížila sa búrka.
Náhle odkiaľsi zavanul mrazivý dych vládcu vetrov a na zem sa spustili životodarné slzy matky prírody. V Janinom srdci rástli obavy. Rýchlo sa schúlila pod jeden vysoký dub s hustým lístím. Vedela síce, že vysoké stromy priťahujú blesky, no nemala veľmi na výber. Veď kde sa ukryť v hustom lese pred dažďom a svetelným mečom kráľa bohov?
Akoby chcel malé dievča uistiť o svojej existencii, metal ohnivé šípy každým okamihom. Z oblohy sa valili potoky vody a Jane bola napriek stromu čoskoro mokrá ako myš. Jej nedostatočné oblečenie, hodiace sa skôr do dobrej spoločnosti ako do nehostinných hôr ju len málo chránilo proti hustému dažďu a zime. Schúlená pod mohutným kmeňom triasla sa na celom tele ako osika, nielen od chladu ale aj strachu. Pri každom zahrmení ňou trhlo ako malou srnkou pri výstrele poľovníka.
Takto to trvalo vari hodinu. Potom dážď trochu zredol, no intenzita bleskov sa výraznejšie nezmenila.
Vtom priamo pred jej očami zasiahol blesk strom vzdialený od nej niekoľko metrov. Pri ohromnom rachote hromu Jane videla, ako z neho lietajú triesky na všetky strany a strom sa nakláňa smerom k nej. Rýchlo vyskočila, aby unikla hroziacemu nebezpečenstvu. Na rozbahnenej zemi sa jej však šmyklo a bolestivo spadla do vysokej vlhkej trávy.
Keby nemala sluch ochromený od hromu, bola by počula praskot konárov padajúceho velikána, lámajúceho pri svojom páde aj vetvy svojich druhov. Jane sa obrátila na chrbát. Pohľad ktorý sa jej naskytol jej vyrazil dych. Hrubý kmeň stromu padal priamo na ňu. Vykríkla a omdlela.
—————
Keď znovu otvorila oči, prvé čo uzrela bol kmeň duba asi len tridsať centimetrov nad ňou. Zdvihla sa na lakte a obzrela sa za seba. Hneď zistila príčinu svojej zázračnej záchrany. Strom, pod ktorým sa pri daždi krčila, sa asi dva metre nad zemou rozchádzal na dva kmene. A práve medzi ne sa dostal padajúci dub.
Uľahčene si vydýchla a znovu si ľahla. Rozmýšľala, ako dlho trvalo jej bezvedomie. Mohlo to byť rovnako dobre niekoľko minút, ako aj hodín. Ani ju nenapadlo pozrieť sa na hodinky.
Mokré šaty a zem nepríjemne chladili, preto sa dievča posadilo. Jej zrak znova padol na kmeň stromu. Strhla sa a znova si pomaly ľahla do trávy. Zároveň sa po okolí rozozvučal charakteristický zvuk znamenajúci pre každého živého tvora vážne nebezpečenstvo. Po tmavej kôre spadnutého stromu sa k dievčaťu pomaly blížil had s mriežkovou kresbou na chrbte a chvejúcim sa ústrojom na konci chvosta.
Jane vedela, že štrkáče sú veľmi jedovaté hady a na svoju smolu sa teraz stretla s jedným z najjedovatejších: Štrkáčom diamantovým. Množstvo jedu, ktorý je tento had schopný vypustiť do tela svojej obete by poľahky zabilo šestnásť ľudí. Ak by Jane pohrýzol, bez rýchlej pomoci, s ktorou za týchto okolností nemohla rátať, by to bola jej istá smrť.
Preto znehybnela a vyvarovala sa aj tých najmenších pohybov. Takmer ani nedýchala. Vedela, že plaza nesmie podráždiť. Ak sa nebude cítiť ohrozený, nič jej neurobí. Na čele sa jej od nervozity objavili kvapôčky studeného potu. Práve to však bolo nebezpečné, hoci o tom nevedela.
Hady majú všeobecne veľmi slabý zrak a sluch. Orientujú sa väčšinou podľa pachu ktorý zachytávajú najmä na konci veľmi citlivého jazyka. A práve pach potu mohol plaza priviesť k telu dievčaťa.
Jane očami sledovala pohyb hada. Bol čoraz bližšie a jej srdce čoraz prudšie búchalo. Zo svojej pravej strany začula šuchot trávy, no neobzrela sa. Neurobila by to za nič na svete.
"Znova nejaké nebezpečenstvo," hovorila si v duchu, no bolo jej to jedno. Stále očami sledovala strašidelné, no krásne telo plaza.
Zrazu začula čudný zvuk, ako keď tenkou palicou rýchle švihnete vo vzduchu. V tom okamihu hada tesne za hlavou prebodla kovová ihlica zaostrená na obidvoch koncoch. Jane ju vôbec nevidela priletieť, čo svedčilo o jej obrovskej rýchlosti. Had sa ešte chvíľu zvíjal a zúrivo syčal, no za okamih z neho vyprchal všetok život a zostal nehybne visieť pribodnutý o kmeň stromu. Vtedy sa Jane odvážila otočiť hlavu doprava, kde tušila prítomnosť človeka.
Až sa strhla, keď videla že tá bytosť je tak blízko. Bol to starší muž, celkom plešatý ale dobráckej tváre. Šikmé oči jasne prezrádzali jeho pôvod.
Na sebe mal akúsi dlhú žltú plátennú košeľu so širokými rukávmi, siahajúcu niže pása a stiahnutú opaskom z čierneho plátna. Na nohách sa mu hompáľali rovnako široké nohavice z toho istého materiálu ako košeľa, lenže čierne. Chodidlá mal naboso obuté v prastarých drevákoch. Ktovie, či ich nenosil od narodenia. Za opaskom mu trčal nôž a niekoľko ihlíc v koženom puzdre, rovnakých akou vyhasil život hada. Na chrbte mu visel plátený batoh, ktorého obsah nebolo vidieť.
Zdalo sa, že si dievča prezerá s rovnakým záujmom, ako ono jeho. Napokon sa na Jane usmial, podal jej ruku a pomohol jej vstať. Pritom čosi hovoril vo zvláštnom cudzom jazyku, no Jane mu nerozumela ani slovo. Dodala si odvahy a po anglicky povedala:
"Nerozumiem vám. Nepoznám vašu reč."
Muž sa usmial.
"Mohol som si hneď domyslieť, že nebudeš vedieť čínštinu," odvetil angličtinou, s trochu čudným prízvukom, ale zrozumiteľne. Vycítil, že teraz nie je vhodné dávať nejaké otázky prestrašenému malému dievčaťu. Preto sa len spýtal:
"Si tu sama?"
Prikývla.
"V poriadku. Ak chceš, môžeš ísť so mnou. V horách by si sa nemala potulovať, sú veľmi nebezpečné," mrkol okom na prepichnutého plaza.
"Som veľmi hladná," ozvala sa nesmelo.
"Och, tomu sa dá ľahko pomôcť."
Muž si dal dole batoh, otvoril ho a vybral malý balíček z belostného plátna. Keď ho rozbalil, objavil sa dozlatova upečený kukuričný osúch.
"Tu máš," podal ho Jane. "Bohužiaľ tu nemám nič lepšie, ale u nás sa ti dáme poriadne najesť, neboj sa."
"Ďakujem."
Janine zuby sa s chuťou zahryzli do pečenej pochúťky. Veru, po dlhej hladovke sa jej zdal tento pokrm priam božsky chutný. Muž zatiaľ pristúpil k prebodnutému hadovi a vytrhol svoju zvláštnu zbraň z dreva. Nožom potom mŕtve telo hada z ihlice stiahol. Jane pri jedle pozorovala jeho počínanie.
Jeho výzbroj sa vôbec nehodila k dobráckej tvári zvrásnenej jemnými vráskami. Asi zbadal jej neistý pohľad, pretože začal vysvetľovať:
"Škoda by bola nechať ju tu. Je to dobrá zbraň."
Jane sklopila oči. Ten muž ju predsa zachránil a ona mu nedôveruje. Zahanbila sa.
Niekoľkými slovami sa mu poďakovala a potom sa spýtala na jeho meno. Hoci by bolo prirodzenejšie, aby sa spytoval on neznámeho dievčaťa v cudzej krajine a samotného uprostred hôr, pokojne odpovedal:
"Volám sa Vei-ku Then a som mních z neďalekého Chrámu tigra."
Pozrel na dievča, ako zareaguje. Jane, hoci nedala na sebe nič znať, sa trochu upokojila.
"Je to mních," pomyslela si, "teda to nebude zlý človek."
"Musíme ísť," pobádal dievča. "O chvíľu bude tma a les je v noci nebezpečný."
Číňan pozorne zložil prázdny obrúsok a vrátil ho späť do batoha. Dievča vstalo a natiahlo si stuhnuté svalstvo. Muž jej podával ruku s dobráckym úsmevom na tvári. Nesmelo sa jej chytila. Ucítila pevný stisk a vykročili.
Muž ju bezpečne viedol cez spletité húštiny lesa. Znovu zostupovali dolu svahom, no nie priamo, ako bol pôvodný Janin smer, lež šikmo na západ.
Z Jane čoraz viac opadal strach z neznámeho človeka. Keby jej chcel ublížiť, bol by to už dávno urobil. Preto pokojne kráčala vedľa neho.
Dievčaťu sa zdalo, že sa uberajú najhustejšími časťami lesa a niekedy mala obavy, či prejdú cez húštiny, ku ktorým smerovali. No mních vždy našiel schodnú cestičku.
Šli mlčky. Jane uvažovala o svojom terajšom postavení a Číňan nechcel dievča rozrušovať ďalšími otázkami.
Znovu sa priblížili k hustým krom, no nedostali sa do nich. Z ich stredu sa totiž ozval šuchot. Jane sa strhla a mocnejšie stisla mužovu ruku. Všimla si, že pri šeleste jeho ruka okamžite skĺzla k nožu. Zastali, očakávajúc čo sa bude diať. Dievča sa ešte tesnejšie pritislo k svojmu novému ochrancovi. Z húštiny sa ozval prenikavý rev. Jane až striaslo od strachu no na mnícha to malo úplne odlišný účinok. Ruka z noža klesla pokojne vedľa tela a druhá, zvierajúca malú rúčku dievčaťa, tiež povolila stisk.
"Neboj sa, to je môj priateľ. Nezľakni sa, privolám ho k sebe."
"Priateľ?" šepla. Znova sa ozval rev. Po tele jej prebehli zimomriavky. Nebol čas uvažovať, čo je to za tvora. Muž si priložil ruku k ústam a zavolal do šera niekoľko čínskych slov. Chvíľu sa nič nedialo, no zrazu z krovia vyskočilo pružné telo tigra. Pomalými tichými krokmi sa blížilo priamo k nim. Jane sa od ľaku skryla za mužov chrbát. Ten sa k nej otočil so slovami:
"Nemusíš sa naozaj ničoho báť. Je krotký ako psík a hoci je to nebezpečná šelma, v mojej prítomnosti ti nič neurobí. Hovoril som ti, že žijem v Chráme tigra. Tiger je naše posvätné zviera."
Jane ani nepočúvala. Vyplašene hľadela na nádhernú lesklú kožu, hrdo vztýčenú hlavu a ostré tesáky najmocnejšej šelmy sveta, pred ktorou má rešpekt aj lev, kráľ zvierat. Jej planúce oči dievča priam hypnotizovali.
Muž si všimol jej nemiznúci strach. Otočil sa k dravcovi, zdvihol ruku pred seba a znovu sa ozvala čínština. Tiger nastražiac uši, zastal. Potom sa lenivo obrátil a pomalým vznešeným krokom odchádzal preč. Jane sa trochu spamätala.
"Ďakujem..." povedala trasľavým hlasom.
"Niet za čo. Radšej som svojho priateľa odohnal, keď ťa tak vyľakal."
Jane sa opäť zmocnili pochmúrne myšlienky. Pomaly kráčala, nasledujúc toho zvláštneho človeka. K akým ľuďom sa to dostane, keď jeden z nich chladnokrvne prebodne hada tenkou ihlicou na niekoľkometrovú vzdialenosť a strašného tigra nazýva svojim priateľom?
Mních vycítil jej novú nedôveru. Aby zahnal jej obavy, začal rozhovor:
"Neviem, ako ťa mám oslovovať. Mohla by si mi prosím povedať svoje meno?"
"A... áno," Jane sa začervenala. Uvedomila si, že hoci už prešli hodný kus cesty a hoci ju tento muž zachránil pred hadom a možno aj tigrom, ešte sa mu ani nepredstavila.
"Volám sa Jane. Jane Wernerová."
Mních sa usmial.
"Dobre, Jane. Už sme neďaleko Chrámu tigra. O takých desať minút ho uvidíme."
Dievča pri zmienke o čase pozrelo na svoje malé hodinky. Display bol čistý. Hodinky museli pri búrke zvlhnúť a vybila sa im batéria. mních si všimol jej počínanie.
"Bude asi tak pol ôsmej večer."
Jane naňho nedôverčivo pozrela.
"Odkiaľ viete, koľko je hodín?"
"To je jednoduché. Podľa slnka."
Jane neveriacky pokrútila hlavou.
"Ale veď odtiaľto slnko vôbec nie je vidieť."
"To nie. Ale všimni si, ako rýchlo sa zmráka. To znamená, že slnko práve zapadá. No a v tomto ročnom období, v tejto oblasti slnko zachádza za hory asi o pol ôsmej."
Hoci to bolo veľmi jednoduché vysvetlenie, dievča nemohlo vyjsť z údivu. Muž sa len znovu usmial.
Krovie sa zrazu z ničoho-nič rozostúpilo a objavila sa pred nimi obrovská planina. V jej strede bolo vidieť osadu.
"Vítam vás v Údolí tigra, slečna."
