3. CHRÁM TIGRA
Jane si za pochodu z výšky obzerala svoje nové útočište.
Presne uprostred osady sa nachádzala dominantná stavba. Mala tri poschodia s dohora zahnutými okrajmi striech. Bola to typická čínska stavba šesťuholníkového pôdorysu, nazývaná pagoda. Žlté šindle prezrádzali, že je obydlím najvyššieho hodnostára osady.
Okolo nej bolo roztrúsených niekoľko desiatok skromných prízemných domčekov, bohato zdobených okrasnými drevinami a kvetmi. Dominantným materiálom tu bolo drevo, no našli sa tu aj domčeky s kamennými základmi, palác bol dokonca postavený z tehiel. Pred prípadnými votrelcami bola osada chránená vysokou hradbou z kmeňov stromov. Bolo v nej niekoľko vchodov. Dievča s mníchom zamierili k jednému z nich.
Keďže boli na vyvýšenine, mohli pohodlne sledovať, čo sa v osade deje. Obyvatelia sa pohybovali po celej jej ploche a robili najrôznejšie hospodárske práce. Niekoľko ich pracovalo aj vonku za ohradou na poli, ktoré svojou rozlohou osadu desať ráz prevyšovalo. Pomaly sa blížili ku vchodu. Bola to jednoduchá brána rovnakej výšky ako ohrada a bola zatvorená. V stene blízko nej sa nachádzalo malé okienko, z ktorého na nich zvedavo pozerala šikmooká tvár. Strážca sa ozval prvý:
"Stáť!" zavelil.
"Otvorte bránu a pustite nás dnu!"
"Je to tvoj rozkaz, Wei-ku Then?"
"Áno!"
"Teda otvoríme. Ale poznáš naše zákony. Následky budeš niesť sám!"
Strážcova hlava zmizla z otvoru. O chvíľu bolo počuť zvuk odsúvajúcej sa mohutnej drevenej závory. Jedna časť brány sa trochu odchýlila a obaja pútnici vošli dnu.
Z predchádzajúceho rozhovoru Jane nič nemala, pretože sa hovorilo po čínsky. Dobre si však všimla strážcov nepriateľský pohľad a zafarbenie hlasu, preto sa spýtala mnícha, či mu snáď svojim príchodom nepôsobí nejaké ťažkosti.
"Nemusíš mať obavy, všetko je v najlepšom poriadku."
To ju upokojilo.
Kráčali osadou a Jane si obzerala okolie. Teraz si mohla lepšie prezrieť zvláštne domy.
Základy boli väčšinou z nahrubo opracovaných kmeňov, niekedy z kameňa. Ale nesiahali vysoko. Najviac tak meter od zeme. Potom nasledovala ľahká drevená konštrukcia potiahnutá jemným matným papierom. Rohové mocné stĺpy niesli mierne prehnutú strechu pokrytú pestrofarebným šindľom.
Všetky stavby zdobili okrasné kry a kvety rozmanitých druhov a farieb. Kde-tu boli nízke ohrady, v ktorých boli držané málopočetné kusy dobytka, od kráv až po osly. Pri nich sa nachádzali rôzne hospodárske pomôcky umiestnené pod malými prístreškami a pekne poukladané. Majestátne pôsobili najmä veľké hlinené nádoby, používané na najrozličnejšie účely.
Celé okolie úžasne harmonizovalo s tunajšou krajinou a vyžarovala z neho prirodzená krása. Jane sa všetko zdalo starobylé, akoby sa vrátila v čase o niekoľko sto rokov dozadu. Z tohto dojmu ju vyvádzali len dva terénne vozy skryté pod chatrným prístreškom. Aj tieto dva Land Rovery boli staré a otlčené, ale dávali jasný dôkaz, že sa nachádza v druhej polovici dvadsiateho storočia.
V osade bolo mnoho ľudí. Udivilo ju však, že nevidela žiadne ženy. No bol večer, preto sa domnievala, že vo svojich domovoch pripravujú jedlo.
Spolu s Wei-ku Thenom sa dostali až k malému domčeku, ktorý sa ničím nelíšil od ostatných.
"Tu bývam. Nie je to síce veľké, ale dosť pohodlné."
Dovnútra sa dostali dverami, ktoré sa však neotvárali ako vo väčšine sveta. Jednoducho sa odsúvali nabok. Interiér bol rozdelený papierovými priečkami na niekoľko menších častí. Boli vybavené stroho a účelne. Kuchyňa bola najmenšia, s policami zapratanými poväčšine hlineným riadom, podľa všetkého podomácky vyrobeným. Všetko zariadenie, vyrobené z dreva, bolo ručne vyrezávané a maľované.
V dvoch ďalších izbách dominovali zbrane. Niektoré Jane poznala, iné v živote nevidela. Väčšina z nich mala čepeľ. Boli to nože, meče najrozličnejších tvarov a kopije. Potom tu boli palice, reťaze, luky s množstvom šípov a iné veci od výmyslu sveta. Zaujala ju aj zbierka asi dvadsiatky nádherne maľovaných vejárov s motívmi zo života ľudí a zvierat.
Uprostred miestnosti stál jednoduchý stôl, prekrytý malým obrúskom s vyšívanými kvetmi a okolo neho stáli drevené lavice.
Spálňa bola zariadená podobne, s tým rozdielom, že v nej stáli tri veľké vyrezávané truhlice s obsahom rôznych druhov šiat.
Lôžko bolo vystlaté mäkkými matracmi, prikrytými bielou bavlnenou plachtou. Pod hlavu sa dávalo niekoľko malých vankúšov a na prikrytie slúžila pestrofarebná prikrývka.
"Tu si oddýchni. Môžeš pokojne spať, nik ťa nebude rušiť."
Jane si sadla, uvoľnila sa a usmiala sa na mnícha. Po prvý raz po havárii lietadla. Potom sa však jej výraz zmenil. Vážnym hlasom povedala:
"Ďakujem vám. Za všetko."
"Niet za čo," odvetil mních s úsmevom. "Spi pokojne. Ja musím niečo vybaviť. Vrátim sa o malú chvíľku."
Jane prikývla. Mních sa otočil a odchádzal. Už bol pri dverách, keď si na niečo spomenul.
"Ach, skoro som zabudol. Nie si hladná? Nemám ti niečo doniesť?"
"Nie, nie som hladná. Len ospalá. Ďakujem vám."
Ľahla si a privrela oči. Mních potichu vyšiel z miestnosti, zavrel dvere a dievča po chvíli tuho zaspalo.
—————
Strhla sa. Zobudil ju blízky hlučný rev dravca. Vyľakane sa posadila a pozrela na tenkú stenu miestnosti. Začula hluk vo vedľajšej izbe. Hrozná predstava! Dravec sa pokúša dostať sa dnu dvermi. Keď však videla, že dvere sa pomaly odsúvajú, upokojila sa. To predsa zviera nedokáže. Určite by si zvolilo iný spôsob vstupu.
Zjavil sa mladý muž, ktorého ešte nevidela. Bol odetý presne tak, ako jej záchranca, len nemal u seba žiadne zbrane a na nohách nemal dreváky, lež mäkké čižmy z kože nejakého zvieraťa. Tiež bol úplne plešatý, no stačilo si odmyslieť jeho holú lebku a jeho tvár bola celkom príjemná. Mohol mať okolo dvadsať rokov.
"Dobré ráno," zazubil sa. "ako sa vy vyspať, mladá pani?"
Jane sa zasmiala. "Mladá pani? Myslíte si, že som vydatá?"
Zneistel. "Vydatá? Neviem, čo byť vydatá. Viete, ja seba učiť po anglicky len nedávno." Zahanbene sklopil zrak.
"Byť vydatá, znamená mať muža. Manžela. Rozumiete?"
"Aha, áno. To ja sebe musieť zapamätať."
"Vaša angličtina nie je najhoršia. Je vám rozumieť a to je dôležité. A časom sa ju určite naučíte používať, chce to len cvik."
"Ďakovať ja vám. Povedať mi, ako ja vás volať, aby som nevypovedať znova nejaká hlúposť."
"Môžeš ma volať Jane. To je moje meno."
"Ach áno. Vy volať sa meno vaše Jane. A ja meno mať Lo Šingh. Vy volať ma Lo."
Dievča sa znovu zasmialo. "Dobre Lo."
"Ja hneď vám doniesť niečo jesť, dobre?"
Jane prikývla a Lo zmizol za dverami. O chvíľu sa vrátil s táckou podobných posúchov aký jedla včera a s hlinenou šálkou plnou horúceho čaju. Potom siahol na jednu z políc a vytiahol ozdobnú fľašu plnú včelieho medu a čaj osladil.
"Ďakujem..." zdvorilo povedalo dievča a pustilo sa do jedla. Po chvíli sa s plnými ústami spýtala na svojho záchrancu.
"Kde je Wei-ku Then?" zopakoval otázku mladý mních. "On mať teraz menší, ako tomu vraviť... problém."
Jane zbystrila pozornosť. "Problém? Aký problém?"
"Vy to ešte nevedieť, ale k nám nesmieť nikto ženu priviesť. Wei-ku byť teraz u najvyšší mních, ktorý rozhodoval o jeho trest."
Jane okamžite prestala jesť.
"Takže do vášho chrámu nesmie vstúpiť žena?"
"Tak byť."
"A muž, ktorý ma zachránil je teraz kvôli tomu v nebezpečenstve. Hmm!" Zamyslela sa.
"Môžem hovoriť s najvyšším mníchom?"
"Kto sa do náš chrám dostať ako priateľ, môcť sa slobodne pohybovať po celom jeho územie. No či ťa najvyšší mních vypočuť, záležať len na ňom."
"V poriadku. Zaveď ma teda k nemu."
Mladík sa očividne začudoval, no neprotestoval. Jane sa neskôr dozvedela, že mal príkaz splniť všetko o čo by ho požiadala.
Vyšli z domca a Lo ju viedol priamo k trojposchodovej pagode. Teraz si ju mohla lepšie obzrieť.
Mala šesťuholníkový pôdorys a celá bola nádherne zdobená drevorezbou s motívmi prírody. Prevládali tu reliéfy drakov a tigrov. Aj pred vchodom stáli dve sochy týchto zvierat v životnej veľkosti. Boli tak presvedčivo vytvorené a tak prirodzene sfarbené, že vyzerali ako živé. Mimovoľne si spomenula na živého tigra, ktorý sa tu niekde potuloval. Poobzerala sa, no nebolo ho vidieť.
Dovnútra stavby viedli vráta, dokorán otvorené. Strážili ich dvaja mnísi v jednoduchých žltých habitoch so zvláštnymi zbraňami podobnými halapartniam v rukách. Pri vstupe im nebránili, ba akoby ich ani nevideli. Nepohli ani brvou.
Vnútro celej sály bolo zariadené jednoducho, no účelne a zároveň prekrásne. Všetky steny zdobili pestrofarebné gobelíny s mnohorakými výjavmi, za ktoré by zberateľ zaplatil aj niekoľko tisíc dolárov. Okrem toho tu bola zbierka zbraní, ešte impozantnejšia akú mal doma Wei-ku Then.
Vnútri bolo množstvo ľudí a pozorne sledovalo dianie na akomsi tróne, kde sedela postava v červených vyšívaných šatách. Jane prišlo smiešne, že boli všetci plešatí, no ovládla sa. Vycítila, že smiech sa do tejto spoločnosti nehodí.
Mnísi stáli tak, že ich zhromaždenie vytváralo uličku medzi vchodom a trónom. Celkom na jej konci stál jej záchranca a zhováral sa s najvyšším mníchom. Doteraz ju ani jej sprievodcu nikto nezbadal. Všetci k nim boli obrátení chrbtom, okrem vládcu chrámu. Ten bol však zaujatý rozhovorom. Až keď Jane vkročila do uličky, obrátila sa na ňu pozornosť. Tichá sála razom zašumela. Aj Wei-ku sa obrátil. Keď zbadal Jane, zamračil sa.
"Nemala si sem chodiť, Jane."
"Mám to vari zakázané?"
"Nie, ale nemala si sa o tom dozvedieť. Lo sa musí ešte veľa učiť."
Prísne pozrel na jej sprievodcu. Mal sklonenú hlavu a privreté oči. Jane ho priateľsky chytila za ruku.
"Urobil ste dobre, že ste mi o tom povedal."
Pozrel na ňu a slabo prikývol. No nezdalo sa, že by ho to veľmi povzbudilo.
Jane rázne vykročila dopredu. Vo svojom živote sa vďaka svojim rodičom neraz stretla s vysokopostavenými osobnosťami. Vedela, že pri rozhovore s nimi si treba zachovať chladnú hlavu a ráznosť. Inak vás pokladajú za slabocha a podľa toho s vami aj zaobchádzajú. Postavila sa vedľa Wei-kua a pozrela na najvyššieho mnícha. Jemne sa uklonila.
"Dobrý deň. Chcem s vami hovoriť, pane."
Mních nevychádzal z údivu. Chvíľu si ju obzeral a ona zasa jeho. Samozrejme plešatá hlava, a neprístupný výraz vládcu vedomého si svojej moci. Bolo vidieť, že je starý no zároveň plný energie. Odev bol ako u ostatných ale bol z červeného plátna, zdobený zlatou výšivkou. Okolo krku mu visela zlatá reťaz so znakom Jin-Jang, ktorému Číňania pripisujú zvláštne schopnosti a veľkú moc. Neskôr sa na vlastnej koži presvedčila, že je to tak. Vrátila sa k tvári a snažila sa z nej niečo vyčítať. Nie veľmi úspešne. Tak ako každému, kto málo prichádza do styku s ľuďmi iných rás, aj Jane sa zdali všetci Číňania rovnakí. Až po dlhej dobe si človek zvykne na malé odlišnosti a začne si ich všímať
Mních sedel vo vyrezávanom drevenom kresle, ktorého opierky na ruky zjavne predstavovali laby tigra s vyčnievajúcimi pazúrmi. Naľavo od neho stála socha sediaceho Budhu v životnej veľkosti a napravo... ach bože! Živý tiger! A celkom voľný! Pokojne ležal na bruchu a zvedavo si dievča obzeral. Jane ovládla a prekonala strach. Mních konečne prehovoril:
"Nemusel by som ti dovoliť rozhovor so mnou. No pre tvoju odvahu urobím výnimku. Hovor!"
"Pane. Chcem len povedať, že Wei-ku Then nemá najmenšiu vinu na tom, že ma sem priviedol. Je to len a len moja vina. Ja som ho požiadala, aby ma zobral so sebou, preto trest si zaslúžim len ja."
Najvyšší mních sa zamyslel.
"Len nie tak zhurta. Wei-ku ťa predsa mohol odviesť do mesta. Tam by sa už úrady o teba postarali."
Jane si spomenula na nedotknutú prírodu, cez ktorú včera prechádzali. Najbližšie mesto teda muselo byť ďaleko.
"Povedala som Wei-kuovi, že som veľmi vyčerpaná a dlhý pochod by som znášala ťažko. Preto sa Wei-ku rozhodol zobrať ma do vášho údolia."
"To nie je pravda!" ozval sa teraz Wei-ku. Chcel ešte niečo dodať no pokyn najvyššieho mnícha ho zastavil.
"Je možné, že bola vyčerpaná, no aj tak nebolo bezpodmienečne nutné ju sem priviesť."
"Našiel som ju takmer pred bránami osady. Mal som ju tam nechať? Konal som len podľa našej viery a vlastného presvedčenia."
"Nechcel ma zobrať, no uprosila som ho..."
"Mlč!" okríkol ju mních. "Klameš, dievča! Wei-ku Then by ťa nikdy nenechal napospas osudu. Ak by dlhý pochod do osídlených oblastí znamenal tvoju smrť, bol by to oveľa väčší hriech, ako to, že ťa vzal sem. Verím, že vďaka svojim skúsenostiam dobre odhadol tvoje možnosti. Vieš ako ďaleko sú odtiaľto najbližšie obývané oblasti? Takmer dvesto kilometrov. Ďalšia stovka nás delí od väčšieho mesta. A to ani nehovorím o tom, že púť by vás viedla cez nehostinné hory a skaliská. Existuje aj cestné spojenie s mestom, no je trikrát tak dlhé ako cesta cez hory. Preto som aj ja sám usúdil, že priviesť ťa sem bolo jediné východisko. Wei-ku nepotreboval tvoju pomoc, pretože som uznal správnosť jeho konania. Ale..."
Črty drsnej tváre zrazu zmäkli.
"Páčiš sa mi. Chrániš svojho priateľa, síce nie príliš šikovne, ale nebojácne. To ma presviedča, že nemáš zlé srdce."
Jane si uvedomila, že urobila hlúposť. Ticho stála a čakala, ako sa veci vyvinú.
"Počujte moje rozhodnutie!" ozval sa mních po chvíli uvažovania. "Wei-ku Then priviedol do nášho chrámu ženu, čo odporuje našim historickým tradíciám. Bráni sa však tým, že by sa sama v horách neuchránila a taktiež by nevydržala dlhú cestu do mesta. Po zhodnotení jeho slov som dospel k záveru, že s tým treba súhlasiť. Naše tradície nám rovnako tak prikazujú, že je treba pomáhať pravde a svojim blížnym bez ohľadu na následky. Wei ku sa len držal týchto zásad. A ešte jedna vec stojí za zmienku. Wei-ku tvrdí, že toto malé stvorenie ešte nie je ženou, lež dieťaťom. Aj s tým by sme s prižmúreným okom mohli súhlasiť. Dievča, ktoré sa volá Jane teraz dokázalo, že je čestné, má dobré srdce a samo radšej prijme trest, aby uchránilo svojho priateľa. To sú vlastnosti, ktoré chýbajú aj mnohým mužom, preto si ich u tak malého dievčaťa treba obzvlášť vážiť. Preto som sa rozhodol, že sa na ňu nebudeme dívať ako na ženu, ale ako na dieťa. Tým sa ruší akýkoľvek trest, či už pre ňu, alebo Wei-ku Thena. Poraďte sa prosím a povedzte, či súhlasíte s týmto rozhodnutím."
Mnísi sa zhromaždili do skupiniek a radili sa. Potom sa ozvali súhlasné odpovede. Jane naradostene objala svojho záchrancu, čo ho trochu vyviedlo z miery. Keď videla, ako sa na ňu všetci, vrátane najvyššieho mnícha zarazene dívajú, rýchle od Wei-kua odstúpila a zvážnela.
Vládca paláca si odkašľal.
"Ešte som neskončil. Dievča tu smie zostať len týždeň. To je dostatočne dlhá doba na zregenerovanie duševných aj fyzických síl. Potom ju autom prevezieme do Kchun-Mingu a odovzdáme ju úradom. Tým sa skončí akákoľvek spojitosť medzi ňou a našim chrámom."
Vei-ku prikývol a so zopnutými rukami sa najvyššiemu mníchovi poklonil. Jane ho napodobnila."
"Môžete ísť!"
Kňaz vstal z trónu a zmizol za závesom za ním. Potom sa aj sála začala vyprázdňovať. Wei-ku, Lo a Jane odtiaľ vyšli ako najlepší priatelia.
"Musím uznať, že vy ste byť úžasná, Jane. Vy byť smelá a odvážna, a to sa najvyššiemu mníchovi vždy páčiť. Mať to uňho dobré."
"Veru," ozval sa aj Wei-ku, "akurát keď sa zdalo, že som mnícha presvedčil, ste sa objavili vy dvaja. Bál som sa, že budeš prosiť o milosť, alebo sa nebodaj rozplačeš. Dobre poznám Sin-konga a viem, ako by reagoval. No ty si sa rozhodla bojovať, čo bola jediná cesta. Si veľký človek, Jane a v živote ťa čaká sláva a uznanie."
"Ďakujem za kompliment," zasmiala sa. Zamierila späť k domcu, kde ju čakali nedojedené raňajky.
