4. ZAČIATOK VÝCVIKU
Jane zostávalo sedem dní života medzi týmito zaujímavými ľuďmi. Budúcnosť, ktorú jej však chystali sa jej neveľmi pozdávala. Majú ju odviezť do mesta a odovzdať úradom. To v nej vzbudzovalo obavy. Nevedela si dosť dobre predstaviť svoj ďalší osud, no neostávalo jej iné, len sa podrobiť.
Zatiaľ pozorne sledovala život v údolí. Wei-ku a Lo jej pri tom robili sprievodcov. Vďaka svojej láskavosti a dobrote sa čoskoro stala miláčikom všetkých obyvateľov osady. Každý sa k nej správal úctivo a pozorne, hoci bola len dieťa.
Pozorovala prácu aj zábavu tunajších ľudí. Obrábanie pôdy, varenie, pranie, domáce práce aj starostlivosť o zvieratá, všetko robili muži. Najviac ju však zaujala výuka boja.
Prvýkrát sa s ňou stretla pri sledovaní jedného mnícha pri tréningu. Robil rôzne bojové výpady, ale takou rýchlosťou, že ho ani nestačila sledovať. Nakoniec zakončil svoju rozcvičku tým, že kopol do kamenného kvádra, zaveseného na tenkom lane vo výške hlavy. Zlomil ho na polovicu. Jane až zhíkla od prekvapenia. Wei-ku jej začal vysvetľovať:
"Aby sa zachovala tradícia a aby sme mohli čeliť prípadnému útoku na Chrám tigra, všetci obyvatelia osady sa po celý svoj život zdokonaľujú v technike boja."
"To je karate?"
"Nie," usmial sa mních. "Sme v Číne, nie v Japonsku. Je to čínske kung-fu."
"Ach áno. Videla som v telke zopár filmov s podobným štýlom boja. No vždy som myslela, že sa jedná o dokonalé triky, alebo niečo podobné. A teraz som na vlastné oči videla, že kamenný kváder po náraze povolil."
"Bojovník kung-fu dokáže veci, o ktorých sa iným ľuďom ani nesníva."
"Aj ty trénuješ?" obrátila sa Jane na Loa.
"Ja sem prísť len pred šesť mesiac, preto ja byť len na začiatku výcviku."
"A mohla by som sa to aj ja naučiť?"
"Samozrejme," odvetil Wei-ku. "Lenže ty už o pár dní odchádzaš."
"Chcela by som to len skúsiť."
"Dobre, prečo nie. Môžeš trénovať s Loom."
Zaviedli Jane do jednej väčšej budovy, ktorá slúžila na tréningy. Jej jediným vybavením boli bojové pomôcky.
Lo jej ukázal niekoľko základných cvikov a Jane sa ho snažila čo najpresnejšie napodobniť. O dva dni ich už dokonale ovládala, čo veľmi prekvapilo jej učiteľov.
"Ty byť ako stvorená na bojovníka! Ja musieť toto trénovať takmer mesiac!"
Jane ďalej usilovne cvičila, hoci vedela, že to nemá väčší zmysel. Čoraz viac sa jej to páčilo. No dni plynuli veľmi rýchlo. Ani sa nenazdala a bol tu večer pred odchodom z chrámu. Vtedy sa rozhodla:
"Chcela by som tu zostať a pokračovať v cvičení," zdôverila sa Wei-kuovi. Ten od začiatku sledoval jej výcvik a vedel, aké robí pokroky. Jane mu rozprávala o výskoku z poškodeného lietadla. Z jej príbehu si domyslel, že ostatní cestujúci, teda aj jej matka a otec, zahynuli v jeho troskách. Hovorila síce čosi o žltom lúči, ktorý ich zasiahol, načo zmizli, ale považoval to len za upokojujúcu reakciu mladého rozumu, aby sa zmiernila bolesť nad stratou rodičov.
Jane ho vytrhla zo zadumania.
"Chcela by som tu zostať. Dalo by sa s tým niečo urobiť?"
"Neviem. Môžem sa spýtať."
Za tých pár dní si ju veľmi obľúbil. Preto jej sľúbil, že sa pozhovára s najvyšším mníchom. Opustil dom a vydal sa za ním. Jane plná nádeje očakávala jeho návrat. No keď sa vrátil, z výrazu jeho tváre hneď vedela, ako rozhovor dopadol.
"Nechce o tom ani počuť. Vraj nemá význam trénovať slabé ženské stvorenie. A navyše si cudzinka, čo je tiež problematické. V tomto chráme síce máme pár cudzincov, ale to sú výnimky a títo ľudia si museli svoje miesto v chráme zaslúžiť. Pomohli nám naučiť sa odlišnosti iných bojových umení, najmä japonských a kórejských. Základom je ale čínske bojové umenie a čínska filozofia. Tie sa po dlhé stáročia dedili z otca na syna a až v poslednom storočí sa rozšírili do sveta. Skutočný majster si veľmi dobre rozmyslí, či bude trénovať cudzinca a síce existujú výnimky, ale sú obmedzené na veľmi schopných a odhodlaných bojovníkov a s veľmi prísnymi pravidlami. Nedá sa nič robiť. Zajtra na svitaní ťa musím odviezť do mesta."
Jane zosmutnela. Ľahla si na pohovku a pozerala do stropu. Aj mních bol veľmi vážny a sedel pri nej do neskorej noci.
Celá osada bola pohrúžená do pokojného odpočinku, len pri každom z troch vchodov bola stráž. No ani tá si nevšimla tenký dlhý lúč, ktorý priletel rovno z neba, prechádzal strechou trojposchodovej pagody a dopadol rovno doprostred čela spiaceho najvyššieho mnícha. Trvalo to len niekoľko sekúnd, potom lúč bez stopy zmizol.
----------
Je skoré ráno. Slnko sa ešte ani nevykotúľalo spoza vysokých vrchov a Jane s Wei-kuom už sadajú do auta. Osadníci, ktorí nemali prácu sa prišli s Jane rozlúčiť. Každý jej podal ruku a zaželal jej veľa šťastia. Jane sa ešte raz všetkým poďakovala.
Motor zahučal, kolesá zdvihli kúdoly prachu. Brána sa otvorila a voz, vedený Wei-kuom čoskoro zmizol z dohľadu stráží.
Jane cestou rozmýšľala, čo ju asi čaká. Nemala najmenšiu predstavu, čo sa bude diať. Našťastie nevedela, aké ohromné spoločenské rozdiely panovali medzi USA a komunistickou Čínou. Už len jej pôvod mohol značne zamotať celú situáciu. Mohol dokonca ohroziť jej život. Ona si to neuvedomovala, ale Wei-ku áno. A vyvolávalo to v jeho srdci priam panickú hrôzu. Bol skalopevne rozhodnutý dohliadnuť na to, aby sa dievča dostalo späť do Ameriky. V Číne by ju pravdepodobne nečakal dobrý osud. Nebol si však istý, či sa mu to podarí. Chrám Tigra mal istý vplyv a jeho predstavitelia, vrátane neho mali určité podporné politické kontakty, lenže režim bol aj tak nevyspytateľný a všeličo sa mohlo prihodiť.
Zatiaľ sa v chráme tigra zobudil najvyšší mních o dve hodiny neskôr, ako obyčajne. Zavolal svojho sluhu a dal si priviesť Wei-kua.
"Pane, Wei-ku odišiel asi pred pol hodinou do Kchun Mingu, aj s dievčaťom. Presne podľa vašich pokynov."
Mních akoby sa zľakol, strhol sa od vzrušenia.
"Okamžite na kone a priveďte ich späť! Autom sa ide po zlej ceste veľmi ťažko, určite ich dohoníte! Choďte cez kopce, skrátite si cestu!"
Sluha hneď odbehol splniť príkazy svojho pána a onedlho už traja jazdci hnali kone za unikajúcim autom.
Wei-ku sa neponáhľal. Šiel pomaly a opatrne. Aj keď sa časom cesta trochu zlepšila, predsa výraznejšie nezvýšil rýchlosť. Jane to neprekážalo. Naopak, želala si, aby cesta trvala čo najdlhšie.
Zrazu začuli za sebou dupot kopýt a volanie. Dievča sa obzrelo a spoznalo troch uháňajúcich jazdcov z Chrámu tigra. Dávali im znamenia, aby zastali. Wei-ku celkom ochotne pribrzdil a odstavil voz na okraj cesty. Jazdci zastavili vedľa neho. Na koňoch bolo vidieť stopy prepínania síl. Boli spotené a nervózne fŕkali. Muži im dali poriadne zabrať.
"Máte sa okamžite vrátiť do Chrámu tigra! Obaja!"
Wei-ku sa na nič nespytoval. Obrátil auto a vyrazil. Teraz nešiel pomaly. Priam hnal staré auto po rozbitej ceste, takže bláznivo poskakovalo a stonalo. Jazdcov nechali ďaleko vzadu.
Wei-ku dobre vedel, že sa muselo niečo stať a aj Jane tajne dúfala. Dorazili k bráne a tá sa hneď otvorila. Za ňou stál sám najvyšší mních. Janin sprievodca zastavil, vystúpili a so zopätými rukami sa mu poklonili. Sin-kong ani nezvolal radu, ako to zvyčajne robil, ale prešiel k veci hneď tam:
"Jane Wernerová!" spustil slávnostným tónom. "Rozhodol som sa urobiť v tvojom prípade výnimku, akej sa za celú existenciu nášho chrámu nedostalo žiadnej žene. Mám dojem, že si to želá samotný Budha, pretože cítim neodolateľnú túžbu, ba priam povinnosť, dovoliť ti tu zostať. S týmto rozhodnutím však musia súhlasiť všetci obyvatelia osady. Pokiaľ to tak nebude, nemôžem pre teba viac urobiť. Odoberme sa teraz do Chrámu tigra, kde sa definitívne rozhodne o tvojom osude."
Takmer stovka mníchov, všetci tunajší osadníci, sa zhromaždila vo vysokej budove. Rýchlo sa zoradili do úhľadného útvaru a čakali na slová svojho vládcu. Ten ich nenechal dlho čakať.
"Bratia! Zhromaždili sme sa tu, aby sme spoločne rozhodli o budúcnosti tohto nevinného dievčatka. Osud bol k nej krutý a vzal jej rodičov. Zároveň ju však priviedol sem, kde sa jej dostalo pomoci. Tak to prikazuje naša viera. Náš chrám jej môže poskytnúť všetko, čo bude v ďalšom živote potrebovať.
Všetci dobre viete, že vstup ženy na pôdu chrámu nie je dovolený. No stalo sa a nedá sa s tým nič robiť. Je tu však možnosť, ktorú sme už raz použili. Je Jane Wernerová žena? Nebolo by lepšie nazvať ju dieťaťom? Pokiaľ sa tak na ňu budeme dívať, môže tu zostať až do svojich osemnástych narodenín. Potom bude musieť odísť. No bude na tom lepšie než teraz. Veď len uvážte, čo ju čaká. Život bez rodiny, ústav pre siroty, možno hlad, bieda alebo dokonca smrť. Ak tu zostane, jej šance sa zvýšia. Dostane kvalitné vzdelanie, dobrú opateru, naučí sa tvrdo pracovať i bojovať. Človek s takými vlastnosťami sa nestratí ani v dnešnom skazenom svete. Preto rozhodnite múdro. Zvážte, či je možné, aby tu táto mladá Američanka zostala. Poraďte sa a vyrieknite svoju mienku!"
Porada netrvala dlho. Jane uprene pozorovala tváre mníchov, no bol na nich rovnaký výraz ako vždy: slabý mdlý úsmev. Nedala sa z nich vyčítať sympatia, ani antipatia. Dúfala však, že sa nikto neobráti proti najvyššiemu mníchovi. Vedela, že ľudia sú to dobrí a už samotná jeho reč musela na nich veľmi zapôsobiť.
Pozrela na Wei-kua, ktorý stál vedľa nej. Usmial sa na ňu a s privretím očí prikývol. Akoby chcel povedať: "Nemaj obavy, všetko sa dobre skončí."
A naozaj. Po chvíli sa zovšadiaľ ozvali súhlasné odpovede. Nik nebol zjavne proti Janinmu pobytu v chráme. Najvyšší mních sa však predsa pre istotu spýtal:
"Je v tejto budove niekto, kto s mojím rozhodnutím nesúhlasí!?"
Dievča stŕplo, no jej obavy boli zbytočné. Nik sa ani nepohol.
"V tom prípade je rozhodnuté!"
Dal pokyn svojim dvom sluhom, stojacim neďaleko. Zopli ruky, uklonili sa a odhrnuli mohutný červený záves. Objavilo sa súsošie dvoch zvierat. Z jednej strany tiger a z druhej drak držali na reťaziach zavesený mohutný gong. Jeden zo sluhov vzal veľké kladivo stojace vedľa sôch a udrel. Majestátny hlboký tón rozozvučal celý palác, akoby navždy spečaťoval mníchovo rozhodnutie.
"Jane Wernerová! Týmto sa stávaš právoplatným obyvateľom Chrámu tigra, so všetkými právami a povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú. K tvojim základným povinnostiam bude patriť všeobecná starostlivosť o osadu, chov dobytka, pestovanie plodín a zachovávanie tradícii chrámu. Za to sa ti dostane vzdelanie z filozofie, histórie a budhizmu a zároveň sa budeš za dohľadu našich majstrov učiť bojovému umeniu. V deň svojich osemnástych narodenín dobrovoľne odídeš z chrámu. Potom budeš slobodná a nebude ťa k nám viazať žiadne puto. Jediné, čo budeš musieť dodržať po svojom odchode, bude to, že nebudeš ďalej rozširovať svoje umenie kung-fu, ktoré tu získaš. To však nebude platiť v prípade, že sa sama staneš majstrom. Súhlasíš s týmito podmienkami?"
"Áno!"
"Vitaj v Chráme tigra, Jane Wernerová!"
Znovu sa rozozvučal gong. Všetci prítomní zopli ruky a poklonili sa. Potom na pokyn Sin Konga začali chrám opúšťať. Skôr, ako mohli odísť Wei-ku a Jane, mních ich ešte zastavil.
"Wei-ku. Zo začiatku sa budeš o dievča starať. Vysvetlíš jej všetko, čo bude pre život v osade potrebovať. A ešte niečo: Jane bude potrebovať vlastný príbytok. Pokiaľ viem, domček po Por Fovi je prázdny."
"Áno. Dva roky tam nikto nebýval, no mal by byť v poriadku."
"Výborne. Prezri ho a sprav čo bude treba. Je to predsa len dievča a bude lepšie, ak bude bývať sama."
"Iste."
"Spolieham sa na teba. Tak... už choďte."
Uklonili sa a odišli.
Jane bola nadšená. Dostala vlastný dom a to ešte aký! Hoci bol neveľký, pripadal jej ako palác. Zariadenie sa príliš nelíšilo od Wei-kuovho, aj tu prevládali zbrane. Nábytok bol jednoduchý a účelný, nič nebolo poškodené. Stačilo vyvetrať, poutierať prach a hneď sa tam dalo pohodlne bývať.
"Čo sa stalo s človekom, čo tu žil?"
"Zomrel. Nie je na tom nič čudné. Mal deväťdesiattri rokov. Dom je prázdny už vyše dvoch rokov."
Wei-ku, si povzdychol.
"Bol to dobrý človek a znamenitý bojovník. Často naňho myslím, bol niečo ako môj duchovný otec..."
Jane si spomenula na svojich vlastných rodičov. Kde asi sú? Wei-ku zbadal jej neprítomný pohľad a uhádol na čo myslí. Aby jej uľahčil, pobádal ju k činnosti:
"Tááák, do práce! Ak sa tu máš dnes nasťahovať, treba to tu spríjemniť. Idem po vodu na podlahu. Ty zatiaľ pootváraj okná a vyvetraj. Na prach sa potom vrhneme spoločne."
