5. BOJOVÉ MAJSTROVSTVO
"Keď si sem prišla, myslel som, že tu zostaneš len niekoľko dní. Potom, ako si prejavila záujem o kung-fu sme ti predviedli zopár cvikov a ty si sa ich snažila napodobniť. Musím uznať, že celkom úspešne.
Ak sa však chceš skutočne stať dobrým bojovníkom, musíš sa zoznámiť s úplnými základmi.
Ty si teraz žiak a ja som tvoj majster. Majster sa čínsky povie Si-fu. Mnohý z mníchov Chrámu tigra sú majstri, preto ich žiak musí oslovovať týmto titulom. Po oslovení "Si-fu" môžeš každého nazvať menom. Ako budeš teda oslovovať mňa?"
"Si-fu Wei-ku Then," odvetila Jane.
"Správne. Pokiaľ nie je problém s rozlíšením osôb, stačí oslovenie "majster" bez mena. Dobre, to by sme mali. A teraz sa ti pokúsim vysvetliť, čo je to kung-fu.
Nesmieš sa mýliť tým, že je to účinný druh boja či sebaobrany. Kto takto premýšľa, nedostane sa v tréningu ďaleko. Kung-fu je akousi životnou púťou k sebapoznaniu a sebazdokonaľovaniu. Cieľom bojovníka nie je porazenie všetkých nepriateľov, ktorí sa mu postavia do cesty. To je len akási vedľajšia línia sprevádzajúca praktika kung-fu. Výcvik rozvíja všetky schopnosti človeka, teda aj schopnosť ubrániť sa pred nepriateľom. Rozvíja telesnú i duševnú stránku človeka, pomáha mu zdolávať zdanlivo nezdolateľné prekážky, pomocou dokonalého spojenia duše s telom. Každý človek na tejto planéte môže dosiahnuť to isté, čo ktorýkoľvek z mníchov tohto chrámu. Problém je však v tom, že svoje vrodené schopnosti nedokážu využiť, ba priam ich v sebe ubíjajú, nezdravým spôsobom života, neustálymi stresmi a falošnou životnou ideológiou. Takže zapamätaj si: Netrénuješ kvôli boju, ale kvôli sebe samej. Chceš sa naučiť ovládať svoju životnú energiu. Keď to dokážeš, pochopíš, že nič na tomto svete nie je mocnejšie ako ona.
Čínske kung-fu má veľmi dlhú tradíciu. Pochádza z Indie a k nám ho priniesol budhistický mních Bodhidharma, ktorý sa vyučil u majstra menom Prajnatava. Šíril v Číne Budhistickú vieru a to najmä v čínskych kláštoroch. Tunajší obyvatelia sa začali oboznamovať aj so zvláštnym druhom sebaobrany.
Začiatky boli ťažké, Číňania neboli na niečo podobné zvyknutí. Preto Bodhidharma vytvoril úplný základ kung-fu. Bolo to cvičenie osemnástich rúk Lo-han. To sa potom stalo základom všetkých východných bojových štýlov. V tej dobe vzniklo mnoho kláštorov, z ktorých sa niektoré zachovali až do dnešných čias. Najznámejší je kláštor Shaolin, v ktorom dodnes vyrastajú skvelí bojovníci. Aj Chrám tigra vznikol v tom čase, no nebol natoľko známy ako Shaolin. Možno preto, že tunajší mnísi sa uzatvorili pred vonkajším svetom a prístup k nim bol veľmi obmedzený.
Ďalším mužom, ktorý výrazne prispel k vývoju čínskeho kung-fu bol Kwok Yuen. Rozšíril základné pohyby o ďalšie. Okrem toho v spomínanom Shaoline vzniklo päť zvieracích bojových štýlov, veľmi účinných a používajúcich sa dodnes. Ich spoločný názov je Siu-Lum. Potom prišlo temné sedemnáste storočie. Dinastia Qing, ktorá vtedy vládla, začala s drancovaním kláštorov a prenasledovaním mníchov. Neunikol Shaolin a ani my o niečo neskôr. Ale prežili sme.
V tej dobe sa tu usadil jeden mních z kláštora Shaolin. Bol to Chee Sin, stvoriteľ štýlu tigra. Veľmi pomohol rozvinúť naše schopnosti. Jeho neskorší žiak, Hung Chee Gung stvoril štýl Hung Gar, za pomoci dievčaťa zvaného Fong Wing Chun."
"Dievčaťa!?" užasnuto vyhŕkla Jane."
"Iste. Medzi majstrami boli až ženy a sú medzi nimi dodnes. Je ich však omnoho menej než mužov.
Fong Wing Chun rozvinula štýl žeriava a prepracovala ho do dokonalého systému sebaobrany. Hung Chee Gung potom spojil štýl tigra a žeriava a tak vznikol spomínaný Hung Gar. Neskôr bol obohatený o pohyby ďalších zvierat, a to draka, hada a pantera. Ďalšími známymi majstrami boli členovia rodiny Wong. Zdokonalili Hung Gar a ich posledný žiak Lam Sai Wing stvoril vynikajúci štýl Desať tigrov z Kuang-tung. A to sa už dostávame do súčasnosti. Lam Sai Wingov žiak Lum Jo dodnes žije a je vynikajúci bojovník. Väčšina ľudí, ktorých som spomínal navštívila v minulosti aj Chrám tigra a učila tunajších majstrov. Mnísi odtiaľto však nikdy neopustili svoje údolie, preto nie sú tak slávni ako muži o ktorých som rozprával. Môžeš si však byť istá, že za nimi v ničom nezaostávajú. Toľko z histórie. A teraz si povieme niečo o filozofii kung-fu. Počula si už niečo o symbole Yin a Yang?"
"Nie."
"Určite si ho však videla. Najvyšší mních ho má stále zavesený na krku."
"Ten kruh, esovito rozdelený na dve časti s bodkami?"
"Áno, ten. Jeho symbolika sa dá aplikovať na všetko okolo nás. Znamená asi toľko, že všetky veci na tomto svete majú svoj rovnocenný protiklad, navzájom sa doplňujú a sú v neustálom pohybe. Tie bodky, ako si ich nazvala, značia, že nikdy neexistuje čistý Yin ani Yang. Rovnako nemôže existovať jeden bez druhého. Aby si to lepšie pochopila, uvediem niekoľko príkladov: opakom čiernej je biela, opakom tmy je svetlo, opakom tepla, zima. Skús pokračovať."
Jane sa zamyslela.
"Ticho - hluk, vyšší - nižší, mäkký - tvrdý, zima - leto, voda - oheň, deň - noc, studené - horúce. Asi tak? Je to jednoduché."
"Pochopila si správne. Vo svojom menovaní by si mohla pokračovať prakticky donekonečna. Všetko má svoj protiklad. Platí to aj pre boj. Nikdy nebudeš dobrým bojovníkom bez využitia vnútornej energie, hoci tvoja technika bude dobrá. A platí to aj naopak.
Najideálnejšie by bolo vyrovnanie oboch veličín. To sa však pravdepodobne nikdy nepodarí. Vždy prevláda jedna alebo druhá strana, Yin alebo Yang. Záleží len na jednotlivcovi, do akej miery sa mu podarí zmenšiť tento rozdiel.
Ďalej tu máme niekoľko pravidiel, ktorých by sa mal žiak držať. Bohužiaľ sa nimi v dnešných časoch riadi už len málo bojovníkov. Povaha ľudí sa v poslednej dobe natoľko zmenila, že mnohé z nich prestávajú mať význam. Je to na škodu samotného kung-fu. Základnou podmienkou je poctivý prístup k tréningu. Len človek poctivo a tvrdo pracujúci sa môže dostať k majstrovstvu.
Kung-fu sa nesmie používať bez príčiny. Nikdy nesmieš zabúdať na to, že máš pred necvičeným bojovníkom nesmiernu prevahu. Používať kung-fu je dovolené len v prípade najvyššej núdze v sebaobrane, alebo pri obrane slabšieho. Kung-fu nie je určené k útoku, ale na obranu. Na to vždy pamätaj. K učiteľovi alebo majstrovi treba pristupovať zdvorilo a s rešpektom za akýchkoľvek podmienok. Dobrý žiak je vždy zdvorilý, poctivý a čestný, a to nielen pri výcviku, ale aj v osobnom živote. Žiak nesmie kung-fu šíriť, pokiaľ to nedovolí jeho majster. Toto neplatí vtedy, ak sa sám stane majstrom. Žiak nesmie dať nikdy príčinu k rozporu. Nemal by požívať mäso, alkohol a iné opojné a omamné látky. Žiarlivosť nesmie byť príčinou pry. Žiak sa nesmie prejavovať agresívne a samoľúbo. Nesmie sa púšťať do niekoľkých bojových techník naraz. Až keď dokonale zvládne jednu, môže sa venovať druhej. A teraz to najdôležitejšie: Žiak nesmie pripustiť, aby sa kung-fu dostalo do nepovolaných rúk. Škoda, ktorá by tým vznikla je nepredstaviteľná. Kung-fu sa smie predávať len ľuďom s jasným myslením, a dobrým srdcom.
To je všetko. Teraz sama uváž, do akej miery sa v dnešných časoch tieto pravidlá dodržujú.
Cieľom dnešných žiakov je bojové majstrovstvo, neporaziteľnosť za každú cenu a čo najrýchlejšie. Pritom už niekoľkodňový poctivý tréning týchto ľudí zlomí a znechutene odchádzajú. To viem z vlastnej skúsenosti. Aj sem prichádzajú mladí ľudia za tréningom. No zo stovky z nich po všetkých stránkach vyhovuje hádam jeden, a aj ten väčšinou čoskoro odíde.
Kung-fu sa hromadne vyučuje po celom svete učiteľmi, ktorých majstrovstvo je pochybné. A kto sa predsa len zdokonalí v tejto technike boja, používa ju na získavanie hmotných statkov, ubližovanie slabším či zo žiarlivosti. Alkohol a drogy ani nespomínam."
"Myslím, že máš vo všetkom pravdu," povedala po krátkej úvahe Jane. "Sľubujem, že sa budem správať podľa týchto zásad, Si-fu."
"Sľubovať nemusíš. Stačí ak sa ich budeš držať Po čase sa uvidí a ja verím, že ma nesklameš."
----------
"Pred bojom je vždy potrebné sa celkom uvoľniť. A to nielen telesne, ale aj duševne. V boji sa udržuje psychické napätie, čo je chyba. Naopak, ak sa dokážeš úplne uvoľniť, získavaš pred súperom nemalú výhodu. Psychicky si tým zachováme jasnú myseľ a bleskové reakcie na najmenšie podnety, fyzicky zasa zvýšime silu a rýchlosť úderu. Napätie nemá v štýle kung-fu miesto.
Ďalšou dôležitou podmienkou úspešného boja je využívanie svojej vnútornej energie. Jej sústredením do jedného bodu získame neobyčajnú silu, Hovorí sa tomu aj explozívna sila úderu. Číňania ju nazývajú cunjin. Jedným z jej vedľajších prejavov je to, že pomerne citlivé a krehké časti tela dokážu rozrušiť oveľa pevnejší materiál, ako sú napríklad dosky, tehly, kamene a podobne. Energia sa nazýva Qi, vychádza z jedného bodu a preniká celým telom. Podľa toho, ako ju bojovník dokáže premiestňovať, stúpajú jeho kvality Najlepší majstri dokážu z bodu Tan Tien, ktorý sa nachádza niekoľko centimetrov pod pupkom a je hlavnou zásobárňou energie Qi, vyslať zhromaždenú energiu aj mimo telo a zraniť či zabiť súpera na diaľku. Qi sa však dá použiť aj na liečenie. Možno si počula o liečení akupunktúrou či akupresúrou. Je to vlastne menej dokonalý systém liečenia pomocou zásahu do toku energie Qi. Riadenie Qi sa budeš učiť súbežne s technikami boja. Cvičenie sa nazýva Qi Gong."
----------
"Dobrý bojovník musí ovládať aj mnoho iných vecí, nielen samotnú techniku. Začiatočník má väčšinou problémy s kontrolou svojich očí. Povedzme, že sa stretnú dvaja bojovníci na približne rovnakej úrovni. Jeden z nich však nekontroluje svoj pohľad. To prezrádza veľa: miesto kam sa chystá udrieť i okamih úderu. Kto to využije, vyhrá.
Preto skúsený bojovník nikdy nehľadí na miesto, kam chce udrieť. Súpera to mätie a zhoršuje mu to vyhliadky na úspech. Takisto dôležitá je dokonalá znalosť anatómie človeka. Nie všetky miesta tela sú rovnako citlivé. Dianxue Bigi, teda umenie zasiahnuť životne dôležitý bod, vyžaduje dlhodobý tréning. Citlivé body sa nazývajú Dim Maik a ústia v nich, alebo sa krížia dráhy energie Qi. Útočí sa na ne väčšinou prstami a úder je spravidla veľmi účinný. Dajú sa ním ochromiť časti tela, natrhnúť žily či svalstvo, dokonca zabiť. Dobrý bojovník dokáže tieto body využiť, no zároveň ich na vlastnom tele musí čo najlepšie chrániť."
----------
Začal výcvik. Neobyčajne tvrdý, namáhavý, ale aj osožný. V prvých mesiacoch Jane získala potrebnú mrštnosť, pohyblivosť a výdrž, čo jej neskôr veľmi prospelo.
Začiatky boli ťažké a neraz ju po tréningu neznesiteľne bolelo celé telo, no časom si svaly na extrémnu námahu zvykli a zvládli všetko bez výraznejších ťažkostí.
Začala so štýlom Hung Gar, učiteľom jej bol Wei-ku. Hung Gar je kvalitný systém boja, zakladajúci sa na napodobňovaní pohybov piatich zvierat: draka, hada, tigra, pantera a žeriava. Každý z týchto štýlov boja je iný a vzájomne sa výborne doplňujú. Drak predstavuje silu vnútornej energie, had bleskový útok, tiger agresivitu, panter mrštnosť a žeriav tanečné pohyby. Sám o sebe je tento štýl postačujúci a netreba sa učiť ďalšie. Jane však napredovala tak rýchlo, že sa rozhodla oboznámiť sa s niekoľkými štýlmi. Keďže Hung Gar dokonale zvládla asi za rok, mala dostatok času venovať sa ďalším technikám.
Postupne zvládla štýl draka, stvorený v kláštore Loh Fao San mníchom Tai Yuk Sim Siom, štýl Wing Tsun a napokon Jet Kune Do, pomerne nový štýl, no neobyčajne účinný. Stvoril ho známy Bruce Lee a je jedným z najnáročnejších štýlov vôbec, čo sa týka fyzickej kondície.
V priebehu výcviku sa samozrejme zoznamovala aj so zbraňami. Tu platilo, že tréning so zbraňou je dovolený až po zvládnutí techniky bez nej.
Zbrane sa rozdeľovali do troch základných kategórií: krátke, dlhé a ohybné. Základnou zbraňou je čínska šabľa Darn Do. Potom to boli nože, kladivá Chuai, dvojité mesiacové meče Er jue da tan chiang a halapartne Kwan Do. Jane si obľúbila najmä dlhú tyč Chai Me Kuon. Celkom odlišnú skupinu tvoria zbrane ohybné, skladajúce sa väčšinou z niekoľkých častí. Základnou zbraňou tohto druhu je Dji jit gon, podobný nám známejším nunchaku, a trojitá tyč Saam Jeet kuon. Tieto zbrane zvládne len skutočný majster. Vyžadujú od adepta neobyčajnú pohyblivosť a postreh, a kto zbraň dokonale neovláda ublíži skôr sebe, ako nepriateľovi.
Jane rýchlo prišla na to, že skúsený bojovník dokáže ako zbraň využiť prakticky čokoľvek. Najrozmanitejšie zbrane používali najmä ninjovia. Štýl týchto bojovníkov je veľmi podobný kung-fu, no predsa odlišný. Ninja je stroj na zabíjanie. Jeho cieľom je zneškodnenie protivníka akýmikoľvek prostriedkami a za každú cenu. Využíva zákerné taktiky, ktoré praktik kung-fu nepoužíva, a zbrane od výmyslu sveta: háky, vrhacie nože a hviezdice, výbušniny, jedy, luky a kuše, dokonca kyselinu. Jane sa určitú dobu venovala všetkým týmto zbraniam. Nie snáď preto, aby ich používala, skôr pre prípad obrany pred nimi. Učiteľom jej bol starý majster, Sensei Hayato Kuroda, ktorého trénoval slávny Toshitsugu Takamatsu. Na staré kolená už nikoho nechcel učiť, hoci bol vitálny a nik by mu nehádal vyše osemdesiat rokov. Ale u Jane, ktovie prečo, urobil výnimku. Možno preto, že videl jej nesmierny talent. Bol to starý frfloš a nebol to príjemný človek. Bol uzavretý a väčšinu času trávil sám. Ale mnísi ho mali vo veľkej úcte. Keď prišla Jane, niečo sa v ňom zmenilo, a správal sa k nej oveľa vľúdnejšie, ako k iným ľuďom v chráme. Najvyšší mních neskôr Jene prezradil, že mu raz Hayato povedal, že ona, Jane, je výnimočná... Že to cíti a vie že dosiahne veľké veci. A že u nej bude jeho znalosť ninjutsu v dobrých rukách. Že je jedinou po dlhej dobe, ktorá si to zaslúži. A Sin-kong jej odporučil, aby si to veľmi vážila, lebo hoci to málokto vedel, ten starec, čo ju poctil svojou priazňou, bol skutočnou legendou. Pre Jane to veľa znamenalo a pod jeho vedením sa stala majsterkou ninjutsu – dedičkou jednej z posledných skutočných línií tohto tajomného bojového umenia.
Veľmi dobré výsledky dosahovala najmä pri chytaní a odrážaní ostrých predmetov v letku, kde zohráva najväčšiu úlohu rýchlosť pohybov.
Obzvlášť si obľúbila prerážacie techniky. Začínala skromne a aj centimeter hrubá doska jej robila problémy. No časom sa natoľko zdokonalila, že jej údom neodolalo takmer nič. Poľahky hranou ruky roztĺkala tehly, holeňou lámala desať centimetrov hrubé drevené koly, otvorenou dlaňou drvila kamenné kvádre a vystretými prstami prerážala hlinené nádoby.
Rýchlo postupovali aj jej tituly. V štrnástich rokoch získala čestný titul "Starší inštruktor", v šestnástich jej bol najvyšším mníchom udelený titul majstra. Noví žiaci, ktorí sa z času na čas v chráme objavili, nedosahovali, v rovnakom čase ani štvrtinu jej schopností. Mnohí z nich nedosiahnu majstrovstvo do konca života.
Najväčšiu radosť z Janinho napredovania mali Wei-ku Then a Lo. Boli jej najlepšími priateľmi a na čas jej nahradili rodičov.
Jane však netrénovala len bojové štýly. Učila sa filozofiu a históriu Číny, naučila sa čínsky jazyk a zároveň pomáhala Loovi zdokonaliť jeho angličtinu. Už v pätnástich rokoch rozprávala čínsky celkom plynule. Kto vie, aký je to náročný jazyk, dokáže oceniť jej schopnosti.
Za päť rokov všestranného rozvoja sa stala rovnocenným partnerom ktorémukoľvek budhistickému mníchovi v prakticky všetkých oblastiach.
Čas nezadržateľne plynul a pomaly, lež iste sa približovali jej osemnáste narodeniny. V poslednom roku už len upevňovala svoje umenie, mnísi už ju nič nemohli naučiť.
Zdokonaľovala sa najmä v obrane proti strelným zbraniam a proti dravým šelmám. Tu jej výborne vypomohli dva krotké tigre, stáli obyvatelia osady.
Na Wei-kuovej tvári pribudlo za sedem rokov vrások. Rovnako aj Lo zostarol a zmužnel. Dokonca sa výborne naučil angličtinu, v čom mu Jane výdatne pomáhala. Čím viac sa však približoval termín jej odchodu, tým smutnejší všetci boli.
Veru, už to nebolo to ustráchané dievčatko, ktoré sem prišlo pred siedmimi rokmi. Vedľa Wei-kua cvičila krásna mladá dievčina, vyzerajúca krehko a zraniteľne, a predsa schopná zabiť nepriateľa jediným úderom.
Wei-ku si uvedomoval, že mu bude veľmi chýbať jej zvonivý smiech, dobré srdce a úprimné priateľstvo. Aj ostatní mnísi ju mali radi, ale nikomu neprirástla k srdcu tak pevne, ako práve k Wei-kuovi. Považoval ju za svoje duchovné dieťa, dcérku, ktorú podľa prísnych mníšskych zásad nikdy nemohol a ani nebude mať. Rovnaký cit pútal aj Jane k nemu a tiež jej nebolo ľahko na duši pri pomyslení na skorý odchod. Vzpružovala ju len nádej, že nájde Petra a Alice, svojich skutočných rodičov. Doteraz neuverila, že zahynuli, a hoci spomienky na nich už čiastočne zahaľoval temný závoj času, nebolo dňa, aby si na nich nespomenula. Ich nájdenie si vytýčila za životný cieľ a aj myšlienky na nich jej pomohli zvládnuť nepredstaviteľne náročný výcvik kung-fu.
Od začiatku vedela, že slabé dievča nemá šancu v dnešnej skazenej spoločnosti. Ona už však nebola bezmocná. Bola majstrom, a podľa vyjadrenia najvyššieho mnícha, dokonca jedným z najlepších na svete.
A prišiel ten deň. Deň odchodu, zmeny, zlomu.
V celej osade vládla sviatočná atmosféra. Nik nepracoval. Všetci sa pripravovali na rozlúčku, ktorá nemala v dejinách chrámu obdoby. Len Jane zatiaľ zostávala akosi mimo tohto diania.
Hoci vstala skoro ráno, neponáhľala sa z postele. Pomaly prechádzala očami po miestnosti, do ktorej sa už asi nikdy nebude môcť vrátiť, po izbe, kde prežila jedny z najkrajších okamihov svojho života. Jej dominantou boli kvety a zbrane, tak ako ostatne všade inde. Oboje mala rovnako rada. No hoci jej tu všetko patrilo, bolo nemysliteľné vziať si niečo so sebou. Veď nemala domov, rodinu ani priateľov. Sama dobre nevedela, kam sa podeje. Preto sa už dávno rozhodla zanechať všetko tak ako je. Od Wei-kua navyše dostala sľub, že domček zostane nedotknutý aj po jej odchode ako pamiatka na jediné dievča, ktoré v chráme trénovalo.
S úsmevom spomínala na svoje začiatky, keď sa márne pokúšala preraziť tenkú latku, alebo urobiť salto dozadu. Vtedy jej to nepripadalo smiešne ani najmenej.
Spomínala tiež na okamihy bolestivých úderov dlhej palice, ktorým sa nesmela fyzicky brániť, a ktoré ju priam nútili využívať energiu Qi. V tých okamihoch často pomýšľala na skončenie výcviku. Teraz bola rada, že tak neurobila. Spomienky pokračovali, no netrvali dlho. Prerušil ich príchod Wei-kua.
"Dobré ráno, Jane."
"Dobré ráno."
Mních, ktorý sa dlhé roky nenútene zhováral so svojou žiačkou, zrazu nevedel čo povedať. Sadol si k nej na posteľ, tak ako v prvý deň ich stretnutia.
"Jane... Dobre vieš, aký je dnes deň. Prišiel som aby... aby som sa rozlúčil."
Pri tých slovách zovrel jemné biele rúčky vo svojich tlapách.
"Vieš, chcel som sa s tebou rozlúčiť osamote. Nie strojene, pred všetkými. Taká rozlúčka by mi nešla priamo zo srdca."
Vzdychol.
"Nikdy nikoho na svete som nemal tak rád ako teba. Keď som ťa po prvý raz uzrel, pod stromom, krehkú a roztrasenú strachom, vo veľkom nebezpečenstve, moje staré srdce sa mi rozozvučalo novým zvukom. Začal som dúfať, že sa naplní moja túžba starať sa o niekoho, byť niekomu užitočný. Nie ako učiteľ, ale ako otec.
Keď si mi povedala o osude svojich rodičov, vedel som ako sa cítiš. Vo svojej mladosti som zažil niečo podobné, hoci o tom nikto nevie.
O matku a otca som prišiel, keď som mal štyri roky. Žili sme v malej osade ležiacej na rieke Chuang-che. O ich smrti neviem nič bližšie, iba to, že sa utopili. Ani si ich nepamätám.
Do pätnástich rokov som potom žil u svojej starej matky, jedinej mojej príbuznej. Statočne a s láskou sa o mňa starala až do svojej smrti. Potom zapracovali úrady!", povedal to priam s odporom. "Je mi nanič len pri počutí toho slova. Psychologické testy, ktorým ma podrobili vraj odhalili, že som duševne labilný. Vtedy som ani nevedel, čo to znamená.
A tak som sa dostal do ústavu pre podobne postihnutých. Zo začiatku to nebolo najhoršie, no onedlho sa mi život zmenil v peklo. Nebol som príliš silný a vyzeral som mladšie, než som v skutočnosti bol. Ostatní chovanci si zo mňa urobili sluhu, neskôr otroka. Tak to šlo asi rok. Mučili ma a trýznili, kde sa len dalo. A keď som sa pokúšal sťažovať u vychovávateľov, len ma odbili. Vraj by som to mal ešte horšie. Trval som na sťažnosti, preto niekoľkých mojich trýzniteľov potrestali. A bolo to horšie. Viac som sa neodvážil sťažovať.
Neostávalo mi iné, len ujsť. Podarilo sa mi to a po dvoch rokoch trmácania a skrývania sa pred "úradmi" som sa dostal do týchto končín.
Jeden dobrý starček mi poradil toto miesto ako útočište. Prišiel som sem a mnísi sa o mňa postarali. Odvtedy tu žijem a som spokojný. Niečo mi však chýbalo, a to si mi dala práve ty. Ďakujem ti. Ďakujem z celého srdca."
Oči starca sa ligotali, len s námahou potláčal pohnutie. S Jane to nebolo o nič lepšie.
"Neďakuj, Wei-ku. To skôr ja by som sa mala poďakovať. Si mi drahý rovnako ako moji rodičia. Budeš mi chýbať, Wei-ku. Ani nevieš, ako mi budeš chýbať."
"Aj ty mne, Jane."
Objali sa. Jane veľmi dojalo starcovo vyznanie. Vedela, že sa musí cítiť veľmi zle. Už prekročil sedemdesiatku a jeho život striebrila začínajúca sa zima. Tušili obaja, že sa už nikdy neuzrú.
Mních už nemohol zadržať slzu smútku, no hneď si ju náhlivo zotrel z líca. Odtiahol sa od dievčaťa.
"Všetci čakajú. Ak chceme dôjsť do mesta pred zotmením, musíme vyraziť skoro."
Jane prikývla a stislo jej srdce. Rozlúčky sa vždy obávala ako ukrutného sna a teraz sa tento sen mal stať skutočnosťou.
"Počkám vonku," šepol mních a odišiel.
Jane sa ustrojila do svojho obvyklého odevu, učesala si vlasy a previazala ich stuhou z bieleho plátna. Naposledy sa rozhliadla po izbe, snažiac sa natrvalo si vpečatiť do mysle každučký detail. Potom vyšla von.
Wei-ku trpezlivo čakal a keď sa zjavila, šiel po jej boku. Spoločne sa dostali na širokú dláždenú cestu k chrámu.
Z oboch strán ju lemoval rad mníchov v presných rozstupoch. Ako prechádzali popri nich, mnísi postupne opúšťali svoje miesta a tvorili dvojitý zástup za Wei-kuom a Jane. Tak sa dostali až do priestrannej sály prízemia paláca.
Tam všetci zaujali svoje obvyklé miesta. Jane so starcom stáli uprostred pred najvyšším mníchom. Hlboko sa uklonili.
Vyšívaný záves odhalil mohutný gong. Úder naň rozozvučal sálu.
"Bratia...", začal mních po jeho doznení. "Zišli sme sa tu všetci, aby sme sa navždy rozlúčili s Jane Wernerovou, jedinou ženou v dejinách nášho chrámu, ktorej tu bolo dovolené trénovať. Myslím, že všetci uznáte, že to nebolo márne. Jane nás nikdy nesklamala, pridŕžala sa prikázaní majstrov a našej viery a dokázala, že aj žena môže byť veľkým bojovníkom. Nebudem vôbec preháňať ak poviem, že toto dievča patrí medzi najlepších bojovníkov kung-fu na svete. Dnešným dňom však padá podmienka umožňujúca jej tu zostať. Viem, že to pre ňu bude ťažké. Pre nás ostatne tak isto, všetci sme si ju veľmi obľúbili. No niet inej cesty. Ešte dnes musí Jane opustiť brány Chrámu tigra a to navždy. Dúfam však, že na nás bude spomínať a nezabudne, tak ako nezabudneme ani my. Mnohému si nás naučila, Jane, a za to ti v mene všetkých ďakujem."
Nasledovali ďalší traja najvýznamnejší obyvatelia chrámu a predniesli podobné slová. Ostatní prítomní počúvali v najväčšej tichosti.
Nakoniec prišiel rad aj na Jane. Dobre poznala každého muža v osade, preto jej nerobilo problém takto k nim prehovoriť, hoci to robila po prvý raz po siedmych rokoch. Dnes necítila trému a obavy ako vtedy. Smelo sa ozvala:
"Priatelia. Vážim si každého slova, ktoré tu bolo povedané, a je pre mňa cťou, že som medzi vami mohla sedem rokov žiť.
To ja sa musím poďakovať vám, nie naopak. Ujali ste sa ma, hoci to vonkoncom nebola vaša povinnosť a hoci to odporovalo vašim zvyklostiam, postarali ste sa o mňa a ukázali ste mi spravodlivý a čestný spôsob života. Prezradili ste mi svoje tajomstvá, dali mi vedomosti, silu, obratnosť a dobré zdravie. Za to vám patrí tisícnásobná vďaka. A osobitne by som sa chcela poďakovať Si-fu Wei-kuovi za to, že mi bol nielen učiteľom a majstrom, ale aj priateľom, matkou a otcom zároveň. Ďakujem, Si-fu.
