6. MESTO
Staré otlčené auto sa pomaly sunulo po prašnej kľukatej ceste, vedúcej k najbližšej diaľnici, vzdialenej vyše osemdesiat kilometrov.
Jane na začiatku cesty dokonale poznala okolie, no čím viac sa vzďaľovali, stávalo sa cudzím. Hoci stále prechádzali horami a prostredie sa výraznejšie nezmenilo, pre človeka ktorý okolo seba poznal každý strom, krík či skalu, to bola zmena. Čím viac sa vzďaľovali, tým väčšia ľútosť nad stratou toho všetkého sa rozlievala v Janinom srdci.
Mních si všimol skľúčenú tvár dievčaťa a rozhodol sa aspoň trochu odbremeniť jej myseľ od spomienok rozhovorom:
"Jane?"
"Áno?"
Smutné hlboké oči sa z prírodných krás upreli naňho. Všimla si, že inokedy jemné vrásky prezrádzajúce vysoký vek sa dnes akosi prehĺbili a zvýraznili. Vedela príčinu tohto stavu.
"Vieš veľmi dobre, ako ťa mám rád. Vyrástla si a opúšťaš nás, pretože ti to prikazujú naše zvyklosti. No viem, že keby aj Chrám tigra nebol čisto mužským kláštorom, raz by si bola odišla. Toto dilema prežívajú rodičia a deti od počiatku sveta. Ja tvoj odchod nepociťujem ako dodržanie starých zvykov, ale skôr ako dôsledok prírodných zákonov. Rovnako ako odo mňa, by si jedného dňa odišla aj od svojich pravých rodičov. Ty nie si stvorená pre mníšsky život. Si predurčená dosiahnuť v živote veľké veci.
Dievča chcelo niečo namietať, no starý mních jej to pokývnutím ruky nedovolil. Po chvíli pokračoval:
"Teraz ti to tak nepripadá, ale je to pravda. Si ešte mladá a hoci sme ťa mnohému naučili, v praktickom živote konca dvadsiateho storočia si úplným nováčikom. Všetko, čomu si sa naučila, každým dňom stráca svoju hodnotu, tak ako sa vytráca láska a priateľstvo medzi ľuďmi.
Si čestná a spravodlivá. Lenže v dnešnom skazenom svete je to skôr nevýhoda, ako prednosť, pretože sa ťa budú ľudia snažiť využiť na pochybné ciele. Nemám o teba strach, ale bude to dosť ťažké. Čo vlastne mieniš ďalej robiť?"
"Ani poriadne neviem. Budem sa snažiť nájsť svojich rodičov."
"Nemyslíš, že je to zbytočné? Veď..."
"Nie, Wei-ku! Mýliš sa, oni vtedy nezahynuli! Vtedy nie. Nikdy som ti to nepovedala, ale moje časté a dlhé cesty po tunajšom okolí mali skrytý účel. Hľadala som lietadlo a aj som ho našla. Hľadala som ho, hoci som dobre vedela, čo sa vtedy stalo. A nebolo tam ani stopy po nejakých... mŕtvolách."
Pri tom slove ju až striaslo. Wei-ku sa jej nechcel dotknúť, preto nepokračoval v rozhovore na túto tému.
"Budeš potrebovať peniaze."
"Peniaze?"
"Áno. V chráme sme ich nikdy nepotrebovali a zrejme ich ani potrebovať nebudeme, hoci určité malé zdroje u nás kolujú vďaka minimálnemu obchodovaniu so zvyšným svetom. To vieš. Ostatný svet však stojí zásadne na peniazoch. Chrám Tigra má isté kontakty, ktoré sú nutné pre našu ochranu voči vonkajšiemu svetu. Máme určité tradicionálne krytie u vyššej spoločnosti, inak by sme riskovali zásahy čínskej moci, čo by sme rozhodne nemohli potrebovať. O tomto sa všeobecne vie málo aj medzi mníchmi. Ja som sa zapájal v posledných rokoch trochu viac, práve s ohľadom na to, že raz budeš musieť odísť. Preto som prebral tieto diplomatické misie za posledné roky vo veľkej miere na seba. Keď som bol pred tromi týždňami v meste, svoje kontakty som využil. Hľadal som pre teba vhodnú prácu, ktorá by ťa na nejaký čas zabezpečila. Myslím, že som našiel to pravé."
"O čo ide?"
Spojil som sa s jedným mojim priateľom, veľmi vplyvným človekom. Aj vďaka nemu náš chrám stále existuje. Inak by ho už možno dávno zmietla zo sveta komunistická vláda. A keď som mu spomenul náš problém, povedal, že je len jediné riešenie. Dostať ťa z Číny preč.
Legálne by to bolo strašne zdĺhavé a možno by sa to ani nepodarilo. Našťastie v týchto dňoch prebieha v Kchun-Mingu výstava drahých kameňov a zúčastnilo sa jej aj niekoľko obchodníkov z USA. Jeden z nich sa zmienil, že hľadá niekoho na ochranu kameňov pri preprave späť domov, pretože má vážne podozrenie, že ho chcú olúpiť. Ide mu o niekoho, kto je nenápadný a pritom dokonalý v boji. Má totiž podozrenie, že do lúpeže môžu byť zapletení ľudia z jeho vlastnej ochranky. Priateľ mi dal jeho meno a adresu a zároveň sľúbil, že nás bude odporúčať. Môžeme sa ho spýtať, či nechce využiť tvoje schopnosti. Veľmi by sa nám to hodilo, aspoň sa dostaneš do Spojených štátov. Chceš sa tam predsa dostať."
"Áno. Mám v úmysle zistiť niečo o práci mojich rodičov. Tuším, že ich zmiznutie malo niečo spoločné s ich novým vynálezom. Mám teda strážiť drahé kamene?"
"Presnejšie diamanty. Je to síce nebezpečná práca, ak sa dá predpokladať prepadnutie no je dobre platená. Ak budeš chcieť pátrať, nebudeš mať čas zháňať peniaze na obživu."
"Dobre, prečo nie. Môžem to skúsiť," súhlasila Jane.
Keď sa stonajúce a vŕzgajúce auto dostalo na lepšiu cestu, Wei-ku mierne zvýšil rýchlosť. Land Rover, hromádka šrotu na ktorej sa viezli, voz veľmi obľúbený v pustatinách a džungliach kvôli spoľahlivosti a človek by povedal až nezmarnosti, sa držal veľmi dobre. Pomerne slušnou rýchlosťou sa dostali až do Kchun Mingu, cieľa svojej cesty.
Jane po celých sedem rokov nenavštívila žiadne mesto a v malých osadách, ktoré boli tiež ďaleko, bola len párkrát, preto na ňu Kchun Ming zapôsobil silným dojmom.
V prvom rade strašným množstvom ľudí, náhliacim sa sem a tam zdanlivo bez cieľa. Čudovala sa, že postavy navzájom do seba nenarážajú. Rovnako tak automobily. Nekonečné prúdy pestrofarebných štvorkolesových tátošov sa valili ulicami, pripomínajúc rieky so zvláštnou tekutinou miesto vody. A ona s Wei-kuom bola práve uprostred tej rieky.
Neskôr sa dostali do pokojnejších častí mesta, kde bola premávka síce tiež hustá, ale už nepôsobila takým strhujúcim dojmom ako na hlavnej ceste. Tu už bolo vidieť obchody a hotely, ale najmä ľudí, ktorých množstvo sa ešte znásobilo.
V Janinej pamäti sa začali vynárať obrázky z detstva. Z New Yorku, Washingtonu, Los Angeles a iných miest svojej vlasti, ktoré kedysi navštívila. Jej rodné mesto, New York zrejme spôsobilo, že sa tu začala cítiť ako doma. Hoci bývala s rodičmi niekoľko kilometrov od mesta v malej vile obklopenej prírodou, predsa len doň chodila dosť často, aby si na jeho ruch zvykla.
Zrazu si uvedomila, že obrysy jej rodného domu, jeho okolia a vnútorného priestoru sú veľmi nejasné. Pri pomyslení na to pocítila smútok. Ktovie, čo sa s ním stalo po tom leteckom nešťastí. Možno má dokonca nového majiteľa. Jane sa rozhodla navštíviť tie miesta hneď ako to bude možné.
Do reality a vrátila, až keď auto zastalo. Nachádzali sa na priestrannom parkovisku pred výškovou budovou, patriacou jednej významnej obchodnej spoločnosti. Vrátnik stojaci pred dverami sa pri pohľade na staré otlčené auto s podozrivou posádkou, čudne oblečenou, nezatváril veľmi nadšene. Pokynul na obďaleč stojaceho policajta, zrejme svojho priateľa a spoločne podišli k autu. Wei-ku a Jane vystúpili.
"Vypadnite s tým vrakom! Toto priestranstvo je vyhradené len pre významné osobnosti!" začal vrátnik zhurta.
"Vždy takto vítate hostí," pousmial sa Wei-ku. "Ja som významná osobnosť."
"Áno? A tento krám je Mercedes, čo? Strážnik! Vyhoďte ich odtiaľto!"
Obrátil sa a chcel náhlivo odísť. Wei-ku ho však zadržal:
"Váš šéf nebude nadšený, keď odídeme. Očakáva nás pán Egen, ktorý je jeho priateľom. Hádam nebude na škodu, keď sa ho opýtate, nie?"
Vrátnik zneistel a potom vzdychol.
"No dobre. Ale potom vypadnete a nebudete viac robiť problémy, jasné?"
"Samozrejme."
Hrozivo vyzerajúci policajt čosi zašomral a ustúpil. Vrátnik z vnútorného vrecka kabáta vybral prenosný telefón. Vytiahol z aparátu teleskopickú anténu a stlačil pár gombíkov.
"Vaše meno?"
"Wei-ku Then."
Muž si priložil prístroj k uchu.
"Slečna Lin? U aparátu vrátnik. Na parkovisku je pán Wei-ku Then. Tvrdí, že ho očakáva pán Egen, americký priateľ pána riaditeľa. Áno." Krátka odmlka. Výraz v mužovej tvári sa zmenil zo zlostného na prívetivý. Jane pozrela na Wei-kua. Usmieval sa.
"Áno? Skutočne? V poriadku. Osobne ich odprevadím do kancelárie pána Egena. Spoľahnite sa."
Muž vypol telefón a vložil ho späť do vrecka.
"Je to v poriadku?" spýtal sa policajt. Vrátnik len prikývol.
"Slečna..." uklonil sa, " pane, ráčte ma nasledovať. Pán Egen vás očakáva."
V jeho sprievode vstúpili do budovy, vyviezli sa výťahom na dvanáste poschodie a zaklopali na dvere osobnej sekretárky pána Egena. Tá nemeškala a hneď ich ohlásila. Vstúpili. Miestnosť bola pre jedného človeka obrovská, vkusne a luxusne zariadená. Pripomínala skôr hotelovú izbu, ako kanceláriu. Určite slúžila pre príležitostných hostí tunajšieho šéfa.
Za veľkým staromódnym písacím stolom sedel vysoký chudý muž stredného veku, odetý v bezchybnom tmavom obleku doplnenom vkusnou kravatou. Z jeho pohľadu priam vyžarovalo sebavedomie. Tento muž bol bohatý a mocný a vedel tieto prednosti dokonale využiť.
Vedľa neho stál čínsky tučný svalovec s drsným výrazom tváre, schopný na jediný pokyn svojho šéfa aj zabiť. Zatiaľ bol pokojný.
John Egen si so záujmom prezeral prichodiacich. Bodaj by nie! Stáli tu dve postavy odeté úplne rovnako do ľahkých plátených odevov. Jediným rozdielom ich výzoru boli tváre, ženské črty tela dievčaťa a to že mních bol úplne plešatý, zatiaľ čo Jane mala krásne hnedasté vlasy strednej dĺžky. Cez čelo sa jej navyše tiahla biela stuha.
"Vítam vás!" začal Egen po krátkej odmlke Postavil sa a podišiel k nim.
"Slečna Jane Wernerová, ak sa nemýlim," obradne jej pobozkal ruku, " a Wei-ku Then." Stisol aj starcovi pravicu.
"Áno, to sme my, pane. Dobrý deň. Sme tu, aby..."
"Ja viem, viem," prerušil ho Egen. "Máte vplyvných priateľov, pane. Senátor Chun Li, ktorého osobne poznám niekoľko rokov ma akurát dnes, pred dvoma hodinami poctil svojou návštevou a zmienil sa mi o vás. Pozdravuje vás, pane. Vravel, že sa objavíte a chcel dokonca vyčkať váš príchod, no neodkladné jednanie mu to prekazilo. Myslím však, že jeho neprítomnosť výrazne neovplyvní našu dohodu.
Za pár týždňov sa v Kchun Mingu končí svetová výstava drahých kameňov a šperkov. Bola to naša posledná zastávka na dlhotrvajúcom turné po Číne. Vlastním kolekciu diamantov o hodnote niekoľkých miliónov dolárov.
Pred pár dňami som náhodne vypočul členov svojej ochranky a z ich slov som si domyslel, že sa chystá prepadnutie. Takže stojím pred problémom. Mám prepustiť svoju ochranku? To by nepomohlo, pretože lúpež má previesť niekto iný. A hoci sú v tom určite zapletení, nemám nijaký dôkaz. Preto potrebujem nezávislého človeka. Niekoho kto s nimi nemá nič spoločné. Človeka ktorý sa rád pustí do dobrodružstva a len sa tak hocičoho nezľakne. Odporúčali mi vás. Neviem síce toho o Chráme tigra veľa, tak ako asi každý, no viem že sú tam sústredený skvelí bojovníci. Už fakt, že ho tunajší komunisti rešpektujú o mnohom hovorí," zasmial sa.
"Takisto viem, že žiadny mních by sa na podobnú prácu nedal. Mníšske zásady to zakazujú. Ak tomu však dobre rozumiem, toto dievča nie je viazané vašimi náboženskými prísahami."
"Jane má slobodnú vôľu a k Chrámu tigra ju už nič nepúta. Stala sa majstrom a teda vie rozlíšiť, čo je správne a čo nie. Na strážení vášho majetku nie je nič zlé."
"Samozrejme že nie," uistil ho Egen. Aby ste ma pochopili, ani mi veľmi nejde o dolapenie zločincov. Chcem len ochrániť svoje kamene. Preto som vymyslel plán, ktorý by som rád použil. A verte mi, pokiaľ vyjde, k nijakému prepadu ani nedôjde. Podrobnosti si zatiaľ nechám pre seba, aby sa nikto nepovolaný nič nedozvedel. Iste uznáte, že ak má tajomstvo zostať tajomstvom, nesmie o ňom vedieť viac ľudí, než je potrebné. Aj slečna Jane, ak sa rozhodne pre mňa pracovať, sa podrobnosti dozvie až tesne pred akciou."
"Rozumiem," povedal Wei-ku.
"A teraz by som, ak dovolíte, urobil malú skúšku. Slečna Jane, chcel by som vás vidieť v akcii. Môžem si vás vyskúšať?"
"Keď myslíte... Nemám nič proti tomu."
"Výborne!" usmial sa John Egen a pomädlil si ruky. Potom kývol na svoju gorilu. Obrovský Číňan sa priblížil k dievčaťu. Rozohnal sa na Jane ťažkou labou, no tá ju odrazila a šikovným hmatom zvalila tučniaka na zem. Až to zadunelo.
Druhý útok nedopadol o nič lepšie, až na to, že okrem pádu dostal svalovec aj poriadnu ranu do tváre.
John Egen s rastúcim záujmom hľadel na dievča.
Muž sa opäť pozbieral zo zeme. Ustúpil o niekoľko krokov a v rukách sa mu zablyslo niečo kovové.
Wei-ku, ktorý pobavene sledoval súboj hneď zvážnel. Jane bola majstrom v odrážaní ostrých predmetov v letku, no podobný kúsok bol vždy nebezpečný. V krátkom okamihu sa k hlave dievčaťa rýchlosťou blesku blížila ostrá kovová hviezdica. Jane neváhala. Rýchlosťou myšlienky chmatla malú knižku, ležiacu na Egenovom stole a bleskovo ju vložila do dráhy letu nebezpečného objektu. Toto bol štýl ninjutsu. Využiť čokoľvek k odvráteniu nebezpečenstva. Akýkoľvek predmet, zbraň, postup, na svoju obranu. Kniha v Janinej ruke, zakrývajúca jej tvár, sa spustila dole. Hviezdica bola do nej zabodnutá. Toto bol vážny útok, ktorý by za normálnych okolností spôsobil ťažké zranenie.
Tučný ochrankár, keď videl Janinu reakciu, sa na okamih zarazil. A keď sa odhodlal k ďalšiemu útoku, zakročil Egen.
"Long, dosť už! To si prehnal! Stačilo! Vráť sa na svoje miesto, už ťa nebudem potrebovať."
Priam vyhodil tučniaka z miestnosti. Potom sa vrátil k dievčaťu.
"Prepáčte, slečna Jane. Long patrí k ľuďom, ktorí nevedia prehrávať. Ale nenapadlo by ma že bude reagovať tak extrémne."
"Nič sa nestalo," odvetila Jane. Vytrhla hviezdicu z chrbáta knihy a oboje položila na stôl.
"Ale bolo to úžasné. Nikdy som nič podobné nevidel. Ste naozaj výnimočný človek."
"Ďakujem, pane."
"V poriadku. Presvedčili ste ma, že po tejto stránke sa na vás možno spoľahnúť. Ešte jedna vec. Máte vodičské oprávnenie?"
"Bohužiaľ nie. Viem síce jazdiť, ale preukaz nemám. Vlastne, aby som pravdu povedala, nemám nijaké doklady."
Johnova tvár sa zachmúrila.
"To je zlé. Ako chcete bez dokladov opustiť Čínu a prekročiť hranice Spojených štátov?"
Jane pokrčila plecami. "Od jedenástich rokov som žila v Chráme tigra. Ani ma nenapadlo vybavovať nejaké dokumenty."
"Chceli sme sa obrátiť na americkú ambasádu," vysvetľoval Wei-ku. "Tam snáď budú vedieť, ako túto situáciu riešiť."
"Skvelý nápad!" zvolal Egen. "A viete čo? Urobím to ja sám. Mám tam známosti a tým sa to urýchli. Už nemáme veľa času. Urobím všetko, čo bude v mojich silách."
Jane s Wei-kuom poďakovali.
"O.k. Do akcie zostáva takmer celý mesiac. Do tej doby si musíte zadovážiť vodičský preukaz, preto začnite čím skôr. Za akciu dostanete desaťtisíc dolárov plus auto a tisícdolárový preddavok. Pokiaľ preprava nedopadne dobre, ak napríklad prídete o diamanty, nedostanete v cieli cesty ani dolár. Zároveň neberiem zodpovednosť za vaše prípadné zranenie, alebo dokonca smrť. Budete sa bezvýhradne držať pokynov vášho kolegu, ktorému stopercentne dôverujem. Súhlasíte s týmito podmienkami?"
"Toto všetko platí len pre túto jednu cestu?"
"Samozrejme. Potom ste voľná a môžete robiť čo sa vám páči. Dokonca pracovať aj naďalej pre mňa, ak sa osvedčíte."
"V tom prípade súhlasím."
"Veľmi dobre."
Egen siahol do písacieho stola a podal Jane belostný hárok papiera.
"Podpíšte to."
Jane listinu veľmi starostlivo preštudovala. Bolo tam zachytené všetko, čo jej Egen pred chvíľou povedal. Položila papier na stôl, vzala jedno z pier zo stojana pred Egenom a podpísala.
"Ták! A ste moja. Tu je tisíc dolárov, ktoré vám vystačia až do odchodu. Ubytujete sa v hoteli Hilashi, kde máte rezervovanú izbu. Ubytovanie a stravu máte zaplatené. A nezabudnite na vodičský preukaz. Choďte na túto adresu," podal jej lístok na ktorý predtým niečo napísal.
"Teším sa na našu spoluprácu, slečna Jane."
Muž vstal a pobozkal jej ruku. S Wei-kuom si podali pravice. Potom stlačil spínač na mohutnom telefóne a do miestnosti vošla sekretárka.
"Pane?"
"Odprevaďte hostí, slečna Kaynová."
Mních a Jane sa pri dverách ešte uklonili a potom nasledovali mladú ženu. O niekoľko minút už boli pri svojom aute, vyzerajúcom skutočne trochu smiešne uprostred nablýskaných limuzín. Nastúpili a Wei-ku opatrne vyšiel na cestu.
"Čo si o tom myslíš?" spýtal sa po chvíli Jane.
"Hm! Neviem, čo si mám myslieť. Desaťtisíc dolárov, tisícka predom, auto, zaplatený hotel. A to ani nehovorím o mojich dokladoch. Ich vybavenie bude určite veľká fuška. Myslíš že toto všetko je ochotný urobiť iba pre to, že mu budem strážiť kamene?"
"Je to nebezpečná práca, pri ktorej sa môže všeličo prihodiť. Možno si ťa chce Egen zaviazať vďakou a neskôr to využiť. Hoci nevyzeral podozrivo, predsa len: daj si naňho pozor. U takýchto ľudí človek nikdy nevie."
"Jasné, dám si pozor."
Janin pohľad opäť zablúdil do ulíc mesta.
"Kam vlastne ideme?"
"No predsa do hotela Hilashi. Nie je to tak ďaleko. Našim vozom je to síce nepohodlné, no aspoň nemusíš zháňať taxík a platiť zaň."
Po niekoľkominútovej jazde zastavili pred hotelom vyššej triedy, ktorý určite nepatril k najlacnejším. Nad vchodom bol veľkými ozdobnými písmenami napísaný jeho názov.
"Sme na mieste. Mám ťa odprevadiť?"
Jane prikývla. Vystúpili, a svojim zjavom ihneď pripútali pozornosť zamestnancov hotela.
Muž v hotelovej uniforme, čo k nim pristúpil sa netváril nadšene, no napriek tomu sa správal zdvorilo.
"Slečna, pane..." uklonil sa. "Vítam vás v hoteli Hilashi. Vaša batožina..."
"Nemáme batožinu, ďakujeme," odvetil Wei-ku. Mladík sa začudoval, no hneď sa ovládol.
"Nasledujte ma, prosím."
Zaviedol ich na recepciu. Starší Číňan za pultom hneď spozornel.
"Dobrý deň. Prajete si?"
"Dobrý deň. Mala by som tu mať rezervovanú izbu na meno Jane Wernerová."
"Moment..." muž prezeral zápisy v hrubom, v koži viazanom zápisníku.
"Áno. Slečna Jane Wernerová. Izba číslo tridsať jeden. Plná penzia so všetkými hotelovými službami po dobu tridsiatich dní. Vážená slečna, dovoľte mi srdečne vás v našom hoteli privítať. Musím vás oboznámiť z niektorými tunajšími zvyklosťami. Jedlo sa podáva po celý deň a môžete ho dostať v hotelovej reštaurácii, alebo priamo na izbu. Súčasťou hotela sú kinosála, posilovňa a bazén, všetko s bezplatným vstupom. A ak by ste čokoľvek potrebovali, stačí vytočiť dvojku na vašom telefóne. Budeme sa snažiť splniť všetky vaše želania."
"Ó, ďakujem."
"Tu je kľúč od vašej izby. Náš zamestnanec vás odprevadí. Prajem vám príjemný pobyt."
"Ďakujem."
Jane s Wei-kuom sa bez problémov dostali na izbu. Hotelový sluha im odomkol vlastnými kľúčmi. Ocitli sa v pomerne priestrannej predsieni, ktorej jedna celá stena bola vykladaná zrkadlami. Na druhej strane sa nachádzalo troje dverí. Dvoje malé viedli na WC a do kompletne vybavenej kúpeľne. Tretie široké, presklené zdobeným matným sklom ich uviedli do obývacej izby.
"To už hej!" ozval sa Wei-ku. "Egen sa poriadne vytiahol. Stavím sa, že toto je jedna z najlepších a zároveň najdrahších izieb hotela."
Mních mal zrejme pravdu. Miestnosť bola neobyčajne veľká a luxusne zariadená. Posúďte sami:
Celá dlážka bola pokrytá nádherným perzským kobercom, ktorého farby priam žiarili. Rovnako kvalitné vyzerali byť aj záclony a závesy na oknách, jemné ako pavučina. Miestnosť bola vybavená staromódne, s vznešene pôsobiacim nábytkom z mahagónu a vkusne ho dopĺňala kožená sedacia súprava. Pred ňou sa na dlážke rozprestierala mohutná kožušina medveďa s vycerenými tesákmi.
Súčasťou vybavenia boli dve stojanové lampy s farebnými látkovými tienidlami, slúžiace ako výpomoc obrovskému krištáľovému lustru, bar s kompletným vybavením, hi-fi sústava, veľkoplošný farebný televízor so zabudovaným videorekordérom a veľká knižnica a videotéka so zastúpením všetkých žánrov.
"Zdá sa, že aspoň nateraz je o teba dobre postarané," povedal Wei-ku.
Jane vzdychla.
"Ver mi, radšej by som bola medzi vami. Keby som si mala vybrať medzi týmto všetkým a mojim domčekom v Chráme tigra, neváhala by som ani chvíľu."
"Viem Jane. No nedá sa nič robiť. Mal by som pomaly ísť, ak sa chcem vrátiť do chrámu pred zotmením." Oči sa mu zaleskli.
Jane pomaly prikývla.
"Nech všemohúci Budha stráži tvoje kroky."
"Zbohom Wei-ku"
"Zbohom, dievčatko moje."
Krátko sa objali a mních sa pobral na odchod.
"Odprevadím ťa," riekla Jane.
"Nie, dieťa moje. Zostaň. Čím viac budeme našu rozlúčku predlžovať, tým bude bolestnejšia. Prajem ti veľa šťastia."
"Aj ja tebe."
Posledný mocný stisk ruky. Muž vyšiel von a zavrel za sebou dvere.
Jane mala pocit, akoby umrel. Niekoľko minút stála pri dverách a zápasila s myšlienkou otvoriť ich a rozbehnúť sa za starým priateľom. No nakoniec v sebe túto túžbu potlačila. Wei-ku mal pravdu. Bolo by to ešte horšie.
"Zbohom, Wei-ku" zopakovala si potichu pre seba a vrátila sa do izby. Až teraz si v plnej miere uvedomila, že ju čaká nový život. Život úplne odlišný od toho, na ktorý si za sedem rokov tak privykla. Snáď sa splní mníchovo želanie a budúcnosť jej prinesie šťastie.
