7. CESTA ZAČÍNA
Prvé dni boli pre Jane veľmi ťažké. Jej myseľ sa len s veľkou námahou odpútavala od krásnych spomienok na pokojný život v horách. Snažila sa svoje myšlienky zahnať od minulosti tým, že si prezerala mesto, chodila po nákupoch a trénovala v hotelovej posilovni.
Hneď na druhý deň po mníchovom odchode si zadovážila niekoľko kusov šiat, väčšinou jednoduchých a pohodlných, na aké bola zvyknutá z Chrámu Tigra, a zopár ďalších maličkostí. Zároveň sa prihlásila do kurzu vodičov, kde ju bez problémov prijali. Našťastie nežiadali doklady, inak by sa určite vyskytli komplikácie. Bola to pravdepodobne Egenova práca.
Po troch dňoch ju v hotelovej recepcii čakala obálka s odkazom, aby sa dostavila k Johnovi Egenovi a priniesla so sebou niekoľko fotografií na osobné doklady. Egen jej ešte toho dňa večer odovzdal novučičký preukaz totožnosti a pas. Inému človeku by bolo rýchle vybavenie dokladov podozrivé, no Jane bola v týchto veciach natoľko neskúsená, že ju ani nenapadlo Egena podozrievať. Nemala ani potuchy o tom, že doklady sa dajú zaobstarať aj inou cestou, než je tá legálna. Dievča dostalo platné americké papiere a o ostatné sa nezaujímalo.
Čas plynul. Po dvoch týždňoch Jane úspešne ukončila vodičský rýchlokurz a stala sa čerstvou majiteľkou vodičského oprávnenia. Začala si pomaly zvykať na život veľkomesta a zo všetkého najradšej si krátila dlhé chvíle prechádzkami po jeho tmavých nočných uliciach. Nelákali ju vysvietené obchodné štvrte, tým sa skôr vyhýbala. Mala rada zastrčené temné uličky ďaleko od centra, ktoré jej aspoň trochu pripomínali noci v horách.
A tma zároveň chránila jej anonymitu. Na svoje prekvapenie totiž zistila, že ju ľudia poznajú. Nie síce podľa tváre, ale podľa mena.
Niekoľkokrát sa stalo, že na verejnosti musela povedať svoje meno. Vtedy sa jej zdalo, akoby sa pri jeho vyslovení na ňu obrátila pozornosť všetkých prítomných. V takých okamihoch sa čo najrýchlejšie vytratila. Táto skúsenosť jej však stále vŕtala v hlave.
Až jedného večera, asi tri týždne po jej ubytovaní v hoteli Hilashi, sa dozvedela viac.
Ako každý večer, objednala si telefonicky taxík rozhodnutá urobiť si výlet. Po niekoľkých minútach jej z recepcie oznámili, že auto čaká. Zišla dole a odovzdala svoj kľúč. Opustila budovu a nasadla do pripraveného auta.
"Kam to bude, slečna?"
"Zavezte ma na nejakú okrajovú časť mesta."
Mladý muž sa začudoval.
"Nemôžete mi dať presnejšie inštrukcie?"
"Bohužiaľ nie. Nepoznám to tu. Chcem byť ďaleko od tohto zhonu," ukázala naokolo.
"Chcem tmu, pokoj a ticho."
Muž pokrútil hlavou.
"Vy ste šéf, " povedal a vyrazil.
Ani nešli veľmi dlho a ulice potemneli. Domy na okolí sa zdali staré a neudržiavané, bola tam zopár obchodov no nie takých honosných ako v centre. Čo sa týka ľudí, nebolo ich veľa a podľa spávania a oblečenia zrejme patrili k chudobnejšiemu obyvateľstvu.
"Môžete zastaviť," prikázala šoférovi.
"Ale slečna! Toto je najhoršia štvrť v meste. Je to tu nebezpečné, najmä pre mladé pekné ženy. Nechcete si to ešte rozmyslieť?"
"Nie. Zastavte."
Muž pokrčil plecami a nie príliš ochotne zastavil pri chodníku. Jane mu zaplatila a poslala ho preč skôr než znova mohol niečo namietať.
Bez bázne vykročila do tmavých uličiek, ktoré ju desili omnoho menej než vysvietené bulváre. Prostredie však nepatrilo k najkrajším. Bol to protiklad bohatstva obchodnej štvrte. Ľudia nemali dostatok finančných prostriedkov na údržbu svojho okolia, preto vyzeralo žalostne.
Zdalo sa, akoby samotné mesto stratilo záujem o túto svoju časť. Na väčšine domov chýbala omietka, kde-tu bolo vidieť rozbité okná. Po celej ulici sa povaľovalo množstvo najrozličnejšieho odpadu. Nebolo ho kde dávať, pretože väčšina odpadových košov bola zdemolovaná a tie čo zostali boli beznádejne preplnené. Pouličné lampy, kedysi určite pekné, ticho hrdzaveli pri púti časom a už nedúfali že ešte niekedy budú slúžiť pôvodnému účelu. Po pár krokoch Jane prehradila cestu nedbalo zarovnaná jazva po výkope, ešte ďalej vrak auta hľadiaci na ňu mŕtvymi očami rozbitých reflektorov.
Odkiaľsi zavanul vietor a Jane ucítila zápach dymu, ktorý pokojne mohol pochádzať zo zapálených starých ponožiek. Trochu pridala do kroku, aby sa ho zbavila. Šla smerom k centru, zrejme preto sa okolie predsa len časom začalo civilizovať. Ošarpané domy zostali, zmizli však rozbité okná a aj chodník bol čistejší. Kde-tu svietila lampa alebo výklad malého obchodu. Aj ľudí sa tu motalo viac, no zjavne sa ponáhľali, aby sa z tejto neutešenej časti mesta dostali čo najskôr.
Oproti Jane sa zrazu ozval zvuk. Niekoľko postáv sa v šere blížilo k nej a neviazanosť ich správania svedčila o podgurážení alkoholom. Pár osamotených chodcov sa trom mládencom radšej zďaleka vyhlo. Nechceli sa dostať do ťažkostí.
Jane sa držala svojho smeru, neodbočiac ani o centimeter. Musela prejsť tesne popri nich.
Už-už sa zdalo, že stretnutie zostane bez následkov. Zrazu však ruka muža k nej najbližšieho prudko vyrazila a chytila ju za rameno.
"Čo... To tu máme? Hej... pozrite kamoši aká... krása sa nám tu potuluje po nočných uliciach."
Surovo obrátil Jane k sebe. Bol to pomerne mladý človek no podľa jeho výzoru by sa dalo povedať, že s pitím má dlhoročné skúsenosti.
Zanedbaná neoholená tvár, rozstrapatené mastnotou sa lesknúce vlasy a privreté oči so skleneným pohľadom, staré roztrhané džínsy z ktorých trčala polovica flanelovej košele bez gombíkov. V ruke nedopitá fľaša omamne páchnuca alkoholom. To bol výzor človeka stojaceho pred mladým dievčaťom a jeho kumpáni nevyzerali o nič lepšie.
"Pane. Boli by ste taký láskavý a pustili by ste ma?"
Muž sa zarehotal.
"Počujete to, chlapci? Vraj pane, vraj či by som bol láskavý..." smiech.
"Aká zdvorilosť. Nie slečna. Nebudem taký láskavý. Ako vidíte, chýba nám dámska spoločnosť. Vás nám zoslalo samotné nebo. Ó... ďakujeme ti, všemocný."
Muž sa pokúsil pokloniť a určite by sa rozpleštil na zemi, keby sa nedržal Jane.
Ostatní odmenili jeho výkon hurónskym smiechom. Zopár ľudí okolo sa pozastavilo, no nikto sa neponáhľal pomôcť ohrozenej dievčine.
"Tak čo, dievča. Pôjdeš s nami?"
"A keď nie?"
"Hmm! Na tvojom mieste by som si to veľmi dobre rozmyslel. Potuluješ sa tu osamotená, a to je v tejto časti mesta nebezpečné. Cesty sú tu zle udržiavané a veľmi ľahko sa môže stať, že sa človek pošmykne a rozbije si hlavu."
"Alebo spadne do vyhĺbenej jamy či kanála," dodal ďalší z trojice.
"Nemusíte sa o mňa obávať. Dám si pozor, nič sa mi nestane."
Muž sa zamračil.
"To dievča mi zjavne nerozumie. Zrejme nechápeš, že nemáš na výber, krasotinka. Pôjdeš s nami a hotovo!"
Jane si všimla, ako opodiaľ stojaci starší muž vošiel do neďalekej telefónnej búdky. Vytočil pár čísel, povedal niekoľko slov a zložil. Vyšiel von a zakrývajúc si tvár čo najrýchlejšie zmizol."
"Aspoň niekto.." pomyslela si Jane.
"Hej! Preber sa dievča. Poznám tu neďaleko skvelý bar. Neboj sa, za chvíľu si nás tak obľúbiš, že nás ani nebudeš chcieť opustiť."
"Pôjdem, ale nie s vami," povedala Jane.
"No ale už mám toho dosť! Začínam strácať trpezlivosť!" Mocnejšie stisol jej rameno.
"Veď aj ja. Varujem vás! Okamžite ma pustite a nechajte ma prejsť! Inak neručím za vašu bezpečnosť."
"Ó... Aké silné slová! A čo by si mi chcela urobiť? Vrazíš mi pár do zubov alebo mi nebodaj polámeš kos..."
Nedohovoril. Jane mu bleskovo schytila ruku a šikovným hmatom mu ju vykrútila. Čosi prasklo a muž hrozne zareval.
V tej chvíli sa aj obaja opilcovi kumpáni vrhli na Jane, no skôr ako sa jej stihli čo len dotknúť, jedného skolila zovretá päsť a druhého noha dievčiny. Odsotila aj muža, ktorý prvý zaútočil. Stratil rovnováhu a spadol buchnúc si hlavu o obrubník. Zostal nehybne ležať.
Druhým dvom vypitý alkohol dodával guráž, preto znova zaútočili. Jane ich údery poľahky odrazila.
"Tá beštia ovláda kung-fu!" skríkol jeden z nich.
"Poď, radšej vypadneme."
"Nezmysel!" zreval druhý. "Ja tú ženskú dorazím, aj keby som mal pri tom dušu vypustiť. Pozri ako doriadila Kuonga! Ty to chceš nechať len tak?"
Už však nemali čas premýšľať, čo robiť. Okolie zrazu oblial blikotavý jas policajných majákov. Banditi sa pokúsili ujsť, no policajti ich ľahko dohonili a priviedli nazad. Ďalší policajt prezrel muža na chodníku. Skontroloval mu tep a po chvíli pristúpil k tučnému mužovi v tmavom civilnom kabáte.
"Ako?"
"Je len v bezvedomí, pane."
Muž prikývol. Našiel očami Jane a priblížil sa k nej.
"Dobrý večer, slečna. Som inšpektor Sum z miestnej polície."
"Dobrý večer," Jane stisla podávanú pravicu.
"Bola nám telefonicky oznámená výtržnosť. Vraj tu pár opitých chlapov obťažuje mladé dievča. Ste v poriadku, slečna?"
"Myslím že áno."
Muž mrkol na bezvládne telo ležiace opodiaľ.
"Ako sa vám podarilo ubrániť sa im?"
"Ani sama neviem," odvetila veselo Jane.
Do ľudí na okolí akoby prítomnosť polície vliala odvahu. Trvalo len pár sekúnd kým sa okolie incidentu naplnilo zvedavcami.
"Máte celkom dobrú náladu na to, že vás pred chvíľou prepadli," pokračoval detektív v rozhovore.
Jane mu svojim telom zakrývala výhľad, preto si nevšimol, že tretí muž sa už prebral.
Videl, že je stratený a že neunikne. No chcel sa aspoň pomstiť. Rozhliadol sa dookola. Oči sa mu zastavili pri popolnici stojacej vedľa neho.
Nikto ho nestrážil, pretože zvyšní policajti mali dosť práce s jeho kumpánmi, ktorí nemali najmenšiu chuť nasadnúť do vozu a z celých síl sa vzpierali. Nik mu teda nemôže prekaziť jeho vražedný útok.
Schmatol blízko ležiacu tehlu a hodil ju do Jane.
Našťastie sa ozval varovný výkrik z davu okolostojacich ľudí. Bojovníčka schopná reagovať na najmenší podnet sa za stotinu sekundy bleskovo obrátila a zhodnotila situáciu.
Za normálnych okolností by jednoducho uskočila nabok. No teraz stál za ňou policajt a o niečo ďalej ešte hlúčik ľudí. Tehla by mohla niekoho zraniť. Preto rýchlosťou myšlienky preťala chrbtom ruky dráhu letiaceho predmetu. Ozval sa tupý, hlučný úder a tehla sa vo vzduchu rozsypala na niekoľko kusov. Tie potom neškodne dopadli na cestu. Mladý policajt okamžite priskočil k útočníkovi a nasadil mu putá.
"Trochu neskoro, seržant, nemyslíte?" zakričal naňho inšpektor.
"Prepáčte, pane. Myslel som..."
"Druhýkrát radšej nemyslite, človeče. Máte jediné šťastie, že sa nikomu nič nestalo. Inak by ste mal veľké problémy! Naložte ho do voza!"
Policajt nasucho preglgol.
"Rozkaz, pane."
Inšpektor zakrútil hlavou a obrátil sa k Jane.
"Slečna, ste v poriadku? Nestalo sa vám nič?"
Chytil jej ruku a starostlivo si ju prezrel. Nebolo na nej ani stopy po údere. Policajt prikývol.
"Už mi je jasné, ako ste si s nimi poradili. Toto nedokáže hocikto. Určite ovládate nejaký druh bojového umenia."
"Tak trochu," odvetila Jane.
"Och nebuďte príliš skromná. Podobný kúsok ako ste tu pred chvíľkou predviedli je určite hoden majstra. Mohli by ste mi povedať, kde ste sa to naučili?"
Jane nechcela na seba zbytočne upozorňovať, no uvedomila si, že odoprieť odpoveď na túto otázku by vyzeralo čudne, ba až podozrivo. Preto po krátkom zaváhaní pravdivo povedala:
"Naučila som sa to v Chráme tigra."
Dav ľudí zašumel a odkiaľsi sa ozvalo:
"To je Jane Wernerová."
"Jane Wernerová!?" inšpektorovi sa od úžasu rozšírili zreničky. "Je to možné?"
"Pane, smiem sa spýtať, odkiaľ poznáte moje meno?"
"Akože odkiaľ? Vy to neviete? Veď ste slávna! Jediná žena v dejinách, ktorej bolo dovolené trénovať v Chráme tigra! Verte mi, v tomto meste vás po mene pozná každý."
Jane nebolo veľmi príjemné, že ju každý pozná. Nemala najmenšiu chuť naďalej sa zdržiavať v uliciach mesta.
Inšpektor bol našťastie veľmi tolerantný človek. Trval síce na spísaní zápisnice, no odložil to až na nasledujúci deň. Výtržníci sa aj tak museli najskôr vyspať z opice.
Navyše Jane ochránil pred zvedavcami tým, že ju do hotela odviezol svojim autom.
Po tejto skúsenosti dievča obmedzilo svoje vychádzky na minimum. Zdržiavala sa v hoteli, ktorého personál bol natoľko diskrétny a spoľahlivý, že ju uchránil pred nájazdom zvedavcov a novinárov, snažiacich sa dostať sa k nej.
Dni plynuli, no rozhodne nie tak rýchlo, ako by si bola želala. Napokon sa však predsa len dočkala.
Obdržala obálku s hlavičkou Egenovej spoločnosti so stručnými a jasnými pokynmi. Mala sa o tri dni o 12:00 dostaviť na letisko v Kchun Mingu. To bolo všetko.
Od toho okamihu čas akoby sa zastavil. Zdalo sa jej akoby sa minútová ručička zmenila na hodinovú.
Aby jej čas predsa len rýchlejšie ušiel, takmer celé tri dni cvičila v podzemnej posilovni hotela. Nemohla sa síce vyhnúť popularite o ktorú nestála, no počet hostí bol pomerne obmedzený, takže sa to dalo vydržať.
Posledný večer sa pri činkách a kladkách zdržala obzvlášť dlho. Bolo niečo po jedenástej, keď si líhala na lôžko.
Spala nepokojne. Mala akúsi zlú predtuchu. No napokon si to vysvetlila svojou vlastnou nedočkavosťou a nad ránom ju nervozita akoby zázrakom opustila. Vstala neskôr ako obyčajne, no neponáhľala sa. Stále jej zostávali tri hodiny času. Dobre vedela, že na letisko sa dostane za slabú polhodinku, takže si nerobila starosti.
Ležala na lôžku takmer hodinu a pozerala do stropu. Dobre poznala reakcie svojho tela, takže vedela, že je v stopercentnom poriadku. Oddýchnutá, vyspatá, silná. Po včerajšej nervozite nezostalo ani stopy. Namiesto toho ju ovládol pokoj a istota.
Konečne sa pohla. Posadila sa. Jediné čo nebolo v poriadku bol jej žalúdok. Dožadoval sa stravy, preto siahla po izbovom telefóne rozhodnutá objednať si výživné a chutné raňajky.
No zarazila sa. Vedľa aparátu na nočnom stolíku belostne žiarila čistá zalepená obálka. Vstala a vzala ju do rúk. Prešla do chodby a pokúsila sa otvoriť vchodové dvere. Boli zaistené bezpečnostným zámkom, teda sa zvonka nedali bez použitia násilia otvoriť.
"Doparoma! Ako sa sem tá obálka dostala?" nahlas zahromžila. Bola si istá, že večer na stolíku neležala. Snáď jej niečo prezradí obsah.
Roztrhla papier a zvnútra vypadol na dvoje preložený hárok. Bolo tam napísaných len niekoľko slov veľkými tlačenými písmenami a rozhodne nedávali vysvetlenie tajomného zjavenia sa obálky. Obsah bol však aj tak dôležitý. Stálo tam:
DIAMANTY, KTORÉ MÁTE PREPRAVOVAŤ SÚ FALOŠNÉ. PRIATEĽ.
Jane uvažovala. Čo to má znamenať? O akcii nemal vedieť takmer nikto a zrazu dostane list od bohviekoho a to za záhadných okolností a s rovnako záhadným textom.
Nemala však už čas nazvyš, preto musela konať. Rýchlo si zbalila tých niekoľko vecí ktoré vlastnila a obliekla sa do bežných džínsov a trička, bežného odevu, ktorý jej dosť pripomínal oblečenie z Chrámu Tigra. Obálka s listom putovala do športovej tašky. Jane potom starostlivo zamkla izbu a zviezla sa výťahom na prízemie.
Zamierila k recepcii. Úslužný muž nízkej postavy v hotelovej uniforme prebral kľúč a zaželal svojej bývalej nájomníčke veľa šťastia. Skôr ako však odišla, spýtala sa ho ešte na list. Muž nechápavo pokrútil hlavou.
"Dostali ste v noci zásielku? Prepáčte, slečna, ale to nie je možné. Naši zákazníci si poštu vyberajú priamo tu," ukázal na kôpku listov na pulte.
Keď niekomu príde pošta, informujeme ho o tom a zásielku mu dodáme na izbu len na jeho výslovnú žiadosť. Pokiaľ sa dobre pamätám, tak aj vy ste si tu pred pár dňami vyzdvihla list."
Jane prikývla. "Zrejme sa jedná o nejaké nedorozumenie," povedala.
Muž jej neprotirečil a ešte raz ju uistil, že list od Johna Egena bol jediný, ktorý dostala.
Zmierila sa teda s tým, že sa pravdepodobne nedozvie kto je záhadný pisateľ a ako sa mu podarilo priniesť list cez zatvorené dvere.
Rozlúčila sa a vyšla pred budovu. Zavolala na taxík a ten ju po niekoľkých minútach bezpečne zaviezol na kchun mingské letisko.
Počas cesty Jane neustále uvažovala nad obsahom listu. Diamanty sú falošné. Ak je to pravda, musí sa tým Egen pokúšať niečo dosiahnuť. Ide snáď o krycí manéver? Prečo by to však tajil? Mohol si ju predsa rovno najať na zastieraciu akciu. Nie, bude v tom niečo iné. Jane sa rozhodla zvýšiť svoju pozornosť na najvyššiu mieru a pokúsiť sa prísť celej veci na koreň. Taxík zabočil k letištnej hale a zastavil neďaleko hlavného vchodu. Jane zaplatila, nezabudnúc na sprepitné a vystúpila.
Bola tu v presne určenú dobu, no nevedela čo si má počať ďalej. Pozorne sa poobzerala na všetky strany a pohľad sa jej zastavil na obďaleč stojacom vysokom mužovi, ktorý ju zjavne sledoval. Hneď vykročil k nej.
Čo o ňom povedať? Bol stredného veku a zrejme bol mocný. Nakrátko ostrihané riedke tmavé vlasy lemovali pretiahnutú tvár so širokou čeľusťou, dodávajúcou jeho výzoru agresivitu. Tento dojem znásoboval aj veľký orlí nos. Do dvoch metrov mu veľa nechýbalo a široké plecia prezrádzali, že je trénovaný. Tmavý oblek pekného strihu z kvalitného materiálu šitý na mieru prezrádzal, že si potrpí na prepych a že si ho môže dovoliť. Svedčila o tom aj masívna retiazka na jeho krku, prsteň a hodinky, všetko zo zlata. V ruke držal kovový kufrík potiahnutý tmavou kožou s číselným zámkom.
Keby bol tento muž hercom, najlepšie by mu pasovala úloha drsného policajta, alebo rovnako drsného zločinca. Keď však prehovoril tichým šeptavým hlasom, každý by sa skôr priklonil k druhej variante.
"Jane Wernerová?" spýtal sa. Jane prikývla.
"Ja som Adams. Jack Adams"
Podal jej pravicu. Bez problémov odolala silnému stisku.
"Nesmieme strácať čas. Lietadlo o tridsať minút štartuje. Ostatné vám vysvetlím na jeho palube. Poďme!"
Vstúpili do budovy, kde sa podrobili nevyhnutnej prehliadke. Potom vyšli na letištnú plochu a zamierili k veľkému Boeingu čínskych aeroliniek. Jane vedela len toľko, že tento stroj smeruje do Šanghaja.
Pred vstupom do mohutného trupu Adams odovzdal letuške dve letenky. Boli poslední, dvere sa za nimi zatvorili. Našli si miesta a trpezlivo čakali, kým sa lietadlo neodpúta od zeme.
Keď po niekoľkých minútach dostali povolenie k odopnutiu bezpečnostných pásov a kapitán im poprial príjemný let, rozhovoril sa Janin nový priateľ:
"Ani vo sne by mi neprišlo na um, že mi ako partnera dajú k dispozícii ženu."
Usmial sa a Jane zistila, že nie je až taký odpudzujúci, ako sa na prvý pohľad zdalo.
"Vraj ste výborná v kung-fu. Povedali mi, že ste trénovala v Chráme Tigra. Je to pravda?"
"Áno, je to tak. Bola som tam sedem rokov. Ale o mojej minulosti sa môžeme pozhovárať neskôr. Radšej ma oboznámte s plánom akcie. Veď stále nič neviem."
"Ach, prepáčte. Samozrejme vám všetko vysvetlím. Asi už viete, že toto lietadlo letí do Šanghaja."
"Hej, zistila som to podľa letového poriadku."
"V Šanghaji nás očakáva auto. Odtiaľ sa zaoceánskou loďou dostaneme do Los Angeles a potom autom do Denveru. To je cieľ našej cesty."
"Hmm. A mohli by ste mi vysvetliť, prečo máme prejsť takú dlhú trasu takými pomalými dopravnými prostriedkami? Nebolo by výhodnejšie letieť až do Denveru lietadlom? Veď takto bude cesta trvať omnoho dlhšie."
"Podľa plánu presne štrnásť dní. Nemáme sa príliš ponáhľať. Cesta lietadlom by bola určite rýchlejšia a pohodlnejšia. Lenže by nás bolo veľmi ľahké vystopovať a keďže vieme, že Egenova ochranka má v pripravovanom prepade prsty, mohlo by k tomu ľahko dôjsť na palube lietadla. A zároveň s našou prepravou prebieha aj akcia s náhradným kufríkom v lietadle. Cieľom je samozrejme dolapenie zločincov.
"Egen teda vykričal do sveta, že diamanty budú prepravované lietadlom?"
"Vykričal je silné slovo. Jeho ľudia však samozrejme o akcii vedia a domnievajú sa, že preprava bude prevedená podľa pôvodného plánu, teda lietadlom. O nás nemajú ani potuchy. Egen zabije dve muchy jednou ranou. Bezpečne prepraví svoj majetok a zároveň bez rizika dolapí zločincov. A my bez väčšieho nebezpečenstva prídeme k peknému balíku peňazí."
Jane sa naňho skúmavo pozrela. Prečo jej všetko tak otvorene hovorí?
Myslela si, že bude v spoločnosti mlčanlivého a nerozmýšľajúceho tupca, ktorý len slepo plní príkazy svojho šéfa. Ak je správa v tajomnom dopise pravdivá a diamanty sú skutočne falošné, tento muž o tom zrejme nevie.
"Môžem sa vás na niečo spýtať?"
"Samozrejme, len sa pýtajte."
"Ako ste sa dostali k tejto práci?"
"Och, poznám Egena niekoľko rokov a dá sa povedať, že sme priatelia. Raz mi pomohol z ťažkostí a ja sa cítim byť jeho dlžníkom. Vie že sa na mňa môže spoľahnúť, pretože som už preňho pracoval. A v neposlednom rade to robím kvôli peniazom. Stačí vám to?"
"Nuž... áno."
V ďalšom rozhovore sa odklonili od tejto témy a Jane Adamsovi rozprávala o svojom živote v Chráme Tigra, o ktorý sa veľmi zaujímal.
Po dvoch hodinách letu vystúpili na letisku v Šanghaji. Ani poriadne nevyšli z letištnej budovy a pristúpil k nim poslíček s listom. Podal ho Adamsovi, ukázal na neďaleko stojaci terénny voz a bez slova zmizol.
Vnútri obálky boli kľúče od auta, dva lístky na loď a prepravný poukaz.
Jane už dávnejšie vŕtalo v hlave, prečo majú prepravovať auto do Ameriky. Mohli ho predsa dostať priamo v Los Angeles, čo by Egenovi ušetrilo peknú kôpku dolárov. Chýbala tomu logika. Dokonca aj Adamsovi to bolo čudné.
"Tí boháči majú ale bláznivé nápady. Taká hlúposť, prepravovať s nami aj auto. Veď sme si ho mohli zadovážiť priamo v Amerike. A vraj chovajte sa nenápadne. To je pekne nenápadné, keď si dvaja turisti zoberú na cestu za more vlastný voz."
Adams teda dospel k rovnakým záverom ako Jane. To ju utvrdzovalo v presvedčení, že toho nevie o nič viac než ona. Rozhodla sa dať mu priamu otázku:
"Egen nie je blázon a keď sa rozhodol pre tento ťah, určite má na to dôvod. Nezdá sa vám to podozrivé?"
"Čože...? Nerozmýšľal som o tom. Ale máte pravdu. Je to neobvyklé."
Nastúpili do auta a pohli sa smerom k prístavu.
