8. LOĎ
K prístavu sa dostali za niekoľko minút. Vládol tam čulý ruch ako ostatne v prístavoch všade na svete. Absolútna väčšina lodí bola nákladného charakteru a tomu zodpovedalo aj okolie. Všade množstvo kontajnerov, veľkých debien či vriec, cisterny sudy a krabice. Medzitým tisícky manipulačných strojov, žeriavov a nákladných áut.
Prístav pripomínal malé mesto, ktorého obyvatelia sa zaoberali jedinou činnosťou: vykladaním a nakladaním. A tovar? Ten bol naozaj rozmanitý: obilie a ovocie všetkých druhov a odrôd, plasty, kovy a textil, spotrebná elektronika, automobily, ropa, a najrôznejšie chemikálie.
Hoci je doprava po mori pomalá, predsa len je lacnejšia ako lietadlá či automobily. Uponáhľaní ľudia však dávali omnoho radšej prednosť vzdušným cestám, čo sa odrazilo na počte osobných lodí. Tie sa tu vyskytovali v minimálnych množstvách a boli skôr výnimkou, ako pravidlom.
Adams bol zrejme predom informovaný o mieste, kde sa ich loď nachádza, pretože šiel naisto. Možno už na lodi aj bol. Bolo to dosť možné, veď kotvila v šanghajskom prístave už niekoľko dní. Luxusné plavidlo zjavne patrilo do vyššej triedy a určite nebolo najlacnejšie. Na Jane loď urobila dobrý dojem.
Na bielej čelnej časti trupu sa skvel ozdobný nápis "Sun Princess", Slnečná princezná, svedčiaci, tak ako aj zástava na korme o anglickom majiteľovi. O tom, že sa jedná o turistickú loď zasa svedčilo množstvo okrúhlych okienok kajút, rozmiestnených po celej palube, a priehľadná sklenená terasa, pod ktorou sa nachádzala spoločenská miestnosť s reštauráciou. Vzadu bol umiestnený mohutný biely komín s čiernym pásom a na oboch bokoch po šesť záchranných člnov. Na bezpečnosť sa teda myslelo.
Jane si však aj tak len ťažko dokázala predstaviť únik takmer tisícky cestujúcich a posádky z poškodenej lode. Dúfala, že si niečo podobné v najbližších dňoch nebude musieť vyskúšať v praxi. Nastúpili a spoločne dozreli na naloženie vozidla. Nebolo to celkom bez problémov pretože loď nebola stavaná na prepravu nákladov, no posádka si nakoniec poradila. Umiestnila voz na kormu a ukotvila ho oceľovými lanami. Bolo to provizórne, no celkom postačujúce.
Jane a Adams sa hneď nato odobrali do svojich kajút. Opäť sa potvrdil luxusný charakter lode: Kompletné vybavenie, bar, televízia, telefón, vybavená kúpeľňa v každej izbe. Toto všetko by si Jane ťažko mohla dovoliť, ak by to nezaplatil Egen.
Zdalo sa, že pobyt bude celkom príjemný. O to viac, že Jane sa ešte nikdy vo svojom živote neplavila cez oceán.
Adams mal kajutu hneď vedľa a v ničom sa nelíšila od tej Janinej. Overila si to krátko po vyplávaní, keď ho prišla poprosiť o sprievod pri prehliadke lode.
Spoločne zistili, že sa na palube nachádza kinosála, rozsiahla knižnica, fitnescentrum, bazén a niekoľko barov. Stretli aj niekoľko desiatok ľudí, ako z posádky, tak aj z cestujúcich. Bolo však jasné, že loď nebola využitá naplno. Neskôr sa od kapitána dozvedeli, že je schopná prepraviť osemstosedemdesiatštyri osôb, a momentálne ich bola na palube sotva tretina.
"Veru, a je to čoraz horšie. Ak to takto pôjde ďalej, bude to znamenať koniec Slnečnej princeznej," doložil mrzuto kapitán a odišiel.
Niekoľko informácií o lodi našli na sklenených tabuliach v knižnici. Bola postavená v lodenici s "krátkym" názvom Cantieri Navali del Tirreno e Riuniti v Taliansku. Jej pôvodný názov bol "Duch Londýna" a po prvý raz sa vnorila do slaného živlu 29. marca 1972. Prvá plavba sa uskutočnila o niekoľko mesiacov neskôr a viedla zo Southamptonu do San Juanu na Portoriku, odvtedy podnikala výletné plavby po Tichom oceáne s Los Angelským domovským prístavom.
Loď mala dĺžku 163 metrov a šírku necelých 25. Ponor sa rovnal takmer siedmim metrom, a štyri vznetové motory ženú dopredu tento kolos s nosnosťou 2352 ton, rýchlosťou 14 metrov za sekundu.
Keď s prehliadkou skončili, odobrali sa do svojich kajút, kde zotrvali až do času večere.
Jane za ten čas hľadala vysvetlenie čudného listu z hotela Hilashi. Už mala teóriu, no ak si mala overiť jej správnosť, potrebovala ďalšie informácie.
----------
Vošla do priestrannej jedálne a poobzerala sa dookola. Objavila Adamsa a vydala sa za ním. Pozdravila ho a prisadla si.
Odtrhol pohľad od novín, ktoré čítal. Jeho zadumaný výraz sa zmenil na údiv. Ani sa niet čomu čudovať. Veď po prvý raz videl Jane oblečenú v niečom inom ako bola jej zvyčajná praktická garderóba.
Mala na sebe tmavomodré spoločenské šaty bez ramienok, posiate trblietavými drobnými hviezdičkami, siahajúce po kolená a stiahnuté čiernym opaskom s lesklou okrúhlou prackou. Samostatné rukavice z rovnakého materiálu siahajúce vyše lakťov šaty vhodne dopĺňali a ešte viac znásobovali pôvab svojej majiteľky.
"Dobrý večer, Jane. Vyzeráte nádherne. Mali by ste podobné oblečenie nosiť častejšie."
"Ďakujem za kompliment a radu. Budem sa snažiť držať sa jej, ale až neskôr."
Stíšeným hlasom potom dodala:
"Čo diamanty? Sú bezpečne ukryté?"
"Nemajte obavy, sú v mojej kajute. Netreba sa kvôli tomu kufríku veľmi vzrušovať, veď o ňom nikto nevie.
"Ste si tým istý?"
"Samozrejme. O celej akcii vieme iba my dvaja, Egen a ďalší traja ľudia, ktorí to pomáhali zrealizovať."
"Môžete mi povedať, akú tie kamene majú asi cenu?"
"Niečo cez šesť miliónov dolárov. Amerických, pochopiteľne."
"Ach... Pekná kôpka peňazí. A to vám Egen tak dôveruje, že vám ich dal do opatery?"
Adams sa zamyslel a Jane pokračovala:
"Keby ste boli na jeho mieste, zverili by ste majetok dvom ľuďom, ktorých takmer vôbec nepoznáte? Myslite na tú sumu. Mohli by sme predsa zmiznúť aj s kameňmi a s takým kapitálom nemusíme do konca života pohnúť prstom. No, čo si o tom myslíte?"
"Možno na tom naozaj niečo je," odvetil Adams po krátkej úvahe. "Ale mňa Egen pozná a vie, že sa na mňa môže spoľahnúť."
"Dajte pokoj, veď je to nezmysel. Hľadal dvoch naivných hlupákov a aj ich našiel. Veru," pozrela naňho skúmavým okom, "váš výzor sa ani najmenej nehodí k vašej povahe. Ja však už začínam tušiť o čo Egenovi ide."
Adams nevychádzal z údivu.
"Vôbec nerozumiem o čom hovoríte, ale pokračujte."
"Dám vám niekoľko otázok, pozorne ma počúvajte. Čo by sa stalo, keby sa niekto o preprave dozvedel, zneškodnil by nás a diamanty ukradol?"
"Čo ja viem, čo by sa stalo? Ak by sme zostali nažive, Egen by nás zrejme naháňal po celom svete," s úsmevom odvetil.
"Myslíte? A ja vám vravím, že by sa mu nestala nijaká škoda."
"Ako to že nie? Tomu nerozumiem."
"Ale veď je to také jednoduché! Diamanty sú predsa určite poistené proti krádeži."
Jane spýtavo pozrela na Adamsa, či jej slová potvrdí."
"Doparoma! Máte pravdu! Myslím, že sú naozaj poistené, a to dokonca na vyššiu sumu, ako je ich cena. Keď som kufrík preberal, bol u Egena jeden chlapík od poisťovne, ktorý mal za prítomnosti policajta potvrdiť, že kamene sú pravé."
Jane vytiahla z malej kabelky obálku a podala mu ju.
"Čo je to?"
"Čítajte."
Adams na jej pokyn vytiahol a roztvoril biely hárok papiera. Keď prebehol očami tých niekoľko slov, zbledol.
"Čo... čo to má znamenať?" vyjachtal.
"Tento list som našla vo svojom hoteli na nočnom stolíku. Neviem ako sa tam dostal, ani kto ho tam dal, no to nie je také dôležité. Hlavný je obsah."
"Vy si myslíte, že diamanty sú naozaj falošné?" rozrušene povedal Adams.
"Tichšie pane, tichšie. Nevzbudzujte prílišnú pozornosť, lebo nás vyzradíte," káralo ho dievča.
Muž sa poobzeral okolo seba, odkašľal si a zjavne sa upokojil.
"Prepáčte, Jane."
"To nič, len si už dávajte pozor."
"Teda myslíte, že kamene sú falošné," zopakoval pokojným hlasom.
"Ak som aj doteraz mala nejaké pochybnosti, zdá sa mi to viac než pravdepodobné."
Adams si prešiel rukou po čele.
"Ale... aký to má význam?"
"Nechápete? Egen nám podstrčil falošné diamanty, poistené na veľkú sumu. Potom nás jednoducho odstráni svojimi ľuďmi, ktorí bezcenný kufrík ukradnú. A čo sa stane? Egen zadarmo získa vysoké poistné bez väčších ťažkostí. Poisťovňa sa síce najskôr určite bude zdráhať, no myslím, že napokon peniaze vyplatí. Je to viac než isté, inak by sa do toho Egen nepúšťal."
"Moment! Diamanty nemôžu byť falošné. Veď ich prezrel znalec."
"Samozrejme, že ich musel prezrieť znalec. Bez toho by celý Egenov plán krachol, a poisťovňa by mu nevydala ani dolár. Ale človeka možno podplatiť alebo zastrašiť. Myslím však, že Egen použil prvú alternatívu, aby sa vyhol akýmkoľvek komplikáciám."
"Začínam tomu rozumieť," prikývol Adams. "Ale čo budeme robiť?"
"Mohli by sme..."
Jane stíchla, pretože sa k nim priblížil čašník. Podal im jedálne lístky, každý si vybral podľa chuti a keď odišiel, Jane dokončila vetu:
"Mohli by sme napríklad násilím otvoriť kufrík a presvedčiť sa, či sú diamanty naozaj falošné. No tento plán má niekoľko slabín.
Po prvé: Egen má dosť peňazí na dobrého advokáta. Na súde jednoducho povie, že nemal najmenšie tušenie o nepravosti kameňov, a že mu ich niekto vymenil ešte pred príchodom znalca. Ten bol do celej veci zapletený, pretože vystavil potvrdenie, ktoré sa nezakladalo na pravde. Mohol by dokonca z krádeže obviniť aj nás.
A za druhé: Stále je tu možnosť, že všetko je obrovský omyl a naše podozrenie sa ukáže mylné. Potom by sme Egenovi ťažko vysvetľovali otvorenie kufríka."
Príchod čašníka s objednaným jedlom opäť prerušil ich rozhovor. Schuti si zajedli a potom sa odobrali do vedľajšieho luxusného baru. Bolo tam vcelku príjemné prostredie, hoci sa tu zišlo pomerne veľa ľudí. Našli sa tu však aj voľné stoly v akýchsi malých boxoch, poskytujúce dostatok súkromia. Panovalo tu prítmie, rušené len malými smerovými reflektormi a elektrickými imitáciami sviečok, z veľkého hracieho pultu sa ťahala príjemná hudba. Ani si poriadne nesadli a objavil sa úslužný čašník.
"Dobrý večer, prajem. Objednáte si?"
Adams sa obrátil na Jane:
"Čo si dáte? Víno, brandy alebo nebodaj šampanské...?"
"Nie, nie," odporovala mu Jane. "Nikdy nepijem alkohol. Stačí nejaká limonáda."
Adams sa začudoval, no neodporoval.
"Doneste nám dva toniky."
"Dva toniky," zopakoval čašník a poznačil si to do malého bloku. "Ešte niečo?"
"Nie, to je všetko."
Muž sa uklonil a podišiel k barovému pultu.
O chvíľu doniesol objednaný nápoj a Adams mu hneď aj zaplatil, nezabudnúc na vysoké prepitné.
"Zariaďte, aby nás nik nevyrušoval. Ak budeme niečo potrebovať, zavoláme vás."
"Ako si želáte, pane. A veľmi pekne ďakujem."
Obaja si usrkli z nápoja. Adams potom položil kryštálový pohár a naklonil sa k Jane.
"Hovorte potichu. Ak je to všetko naozaj pravda, tak nás sledujú a snažia sa nás odpraviť. Musíme byť veľmi opatrní."
"Máte pravdu. Egen nás chce teda odstrániť, v horšom prípade zabiť. Veľmi dobre však vie, že sa so mnou nemôže pustiť do otvoreného boja. Dokázala som mu, že si poradím aj s jeho ochrankármi. Preto zrejme použije nejakú zákernú taktiku."
"Také slová sa mi ani najmenej nepáčia. Musíme byť naozaj veľmi ostražití. A je tu ešte jedna záhada."
"Aká?"
"To auto. Určite má s tou zákernou taktikou niečo spoločné inak by ho s nami neprepravovali cez oceán."
"Pri najbližšej príležitosti si ho dobre prezrieme, možno niečo zistíme. Mohli by sme ho síce prezrieť už teraz, no Egenovi ľudia by začali byť podozrievaví, ak by sme sa okolo neho bezdôvodne motali. Urobíme tak, až keď budeme mať úplnú istotu, že nás nik nesleduje. Zaujímala by ma ešte jedna vec. Ako sú diamanty v kufri uložené?"
"Je v ňom malá krabička uspôsobená na prevoz kameňov."
"Má nejaký bezpečnostný systém?"
"Pokiaľ viem tak nie. Je však zapečatená úradným pečatidlom čínskej polície."
"To nám veľmi pomôže," poznamenala Jane a zamyslela sa. Napila sa chladného nápoja a preriekla:
"Mám to! Myslím, že našou jedinou šancou prekaziť Egenove plány a zároveň dokázať jeho podvod, je doručiť mu kufrík za každú cenu.
