9. PREPADNUTIE V HORÁCH
Vzájomný rozhovor oboch partnerov sa skončil neskoro večer. Hoci preberali problém diamantov z rôznych stránok, stále im vychádzalo jedno: Podvodom boli vtiahnutí do vražedných Egenových intríg a dostať sa z nich so zdravou kožou nebude ľahké.
Jane načrtla Adamsovi svoj plán postupu a on so všetkým bezvýhradne súhlasil. Jednou z vecí, na ktorej sa spočiatku nedokázali dohodnúť, bolo umiestnenie kufríka.
Jane by ho mala najradšej sama na očiach, no nakoniec súhlasila s tým, že zatiaľ zostane u Adamsa. Keď sa bar začínal okolo polnoci pomaly vyprázdňovať a zostali tam len tí najvytrvalejší, pobrali sa aj naši hrdinovia do svojich kajút.
Adams sa hneď oddal odpočinku, no Jane ešte nebola natoľko unavená, aby si nechala utiecť malú prechádzku po palube lode osvetlenej miliónmi trblietavých hviezd. Bol to pre ňu úžasný nový zážitok: nekonečná obloha, spojená s nekonečnosťou oceánu zapôsobila na ňu veľmi silným dojmom. Pomalým krokom prechádzala po pravoboku pridŕžajúc sa zábradlia a hľadiac do bezodnej čiernej oblohy, alebo na pokojné, vlnkami zbrázdené tmavé more, kde-tu postriebrené chladným svitom mesiaca.
Oprela sa o zábradlie, pričom jej myšlienky zablúdili k poučnej, namáhavej ale aj pôvabnej minulosti, ako aj k hmlistej a neistej budúcnosti.
Pred očami sa jej hádam už po miliónty krát objavil prekrásny obraz jej dobrej a milujúcej matky spolu s ráznym no dobrosrdečným výzorom otca. V poslednej dobe na nich myslela až príliš často a hoci tie spomienky boli bolestivé, nemohla sa ich zbaviť.
Spomínanie sa jej však takmer stalo osudným. Zrazu začula za svojim chrbtom prudší výdych a jej otupené zmysly sa razom napli na najvyššiu mieru. Skôr ako sa však stihla obrátiť, dva páry rúk ju zdrapli za plecia a značnou silou ju pretláčali ponad zábradlie. V prvom momente Jane ochabla, akoby sa oddala svojmu osudu. Bol to však len psychologický trik. Mal u útočníkov vzbudiť dojem, že obeť nebude klásť prílišný odpor. A presne to sa Jane podarilo.
Zrazu zmobilizovala všetku vnútornú energiu a prudko sa obrátila. Dvaja votrelci na to podľa očakávania neboli pripravení a jej telo v rukách neudržali. Jane bola voľná.
Predklonila sa a jej ruky sa vymrštili proti útočníkom. Otvorené dlane dopadli na ich žalúdky hromovou silou. Odhodilo ich niekoľko metrov dozadu, pričom sa obaja zrútili na podlahu.
Boli vysokí a mocní, každému spoza pása trčal dlhý nôž so zubatým ostrím. Navyše ich chránila tma a čierne oblečenie doplnené tmavou kuklou na hlave. Tí dvaja si zrejme mysleli, že týmito prostriedkami si pred dievčaťom zaistia veľkú prevahu. Nebola to však pravda.
Jane sa nikdy priveľmi nespoliehala na svoj zrak. Vedela bojovať a účinne sa brániť aj so zaviazanými očami, len za pomoci zvukov a intuície, takže ani tento útok ju nemohol príliš ohroziť. A napokon, tí dvaja neboli dobrí bojovníci, čo sa dalo usúdiť z toho, že hneď po prvom neúspechu vytiahli nože.
Znovu sa k nej priblížili. Muž na ľavej strane zaútočil prvý. Jane sa poľahky vyhla ostrej čepeli, zachytila mužovo zápästie a tresla ním o zábradlie. Zbraň mu vypadla z ruky a ponorila sa do tmavých vĺn. Jane potom votrelca odkopla, aby sa mohla brániť druhému.
Ten bol zručnejší. Niekoľkokrát švihol nôž vzduchom, no nikdy nezasiahol cieľ. Naposledy bola jeho ruka zastavená Janiným chodidlom a nôž po údere odletel ďaleko do mora. Druhá noha potom zasiahla muža do hlavy a zložila ho na zem.
Muž zaklial a v jeho pravici sa zablysla pištoľ. To už bolo vážne. Jane nečakala kým ju trafí guľka. Rýchlo odskočila v okamihu, keď sa nocou rozoznel ostrý prenikavý výstrel. Skokom sa dostala za nízky výstupok paluby, schopný ju nejaký čas dobre kryť.
Myslela, že votrelci budú pokračovať v útoku, no nestalo sa tak. Výstrel totiž prilákal na palubu niekoľko ľudí, najmä členov posádky. Muži sa rýchlo vytratili a Jane urobila to isté. Nechcela vzbudzovať prílišnú pozornosť.
Na chvíľu sa zamotala do davu a tvárila sa rovnako prekvapene ako ostatní a potom bez problémov zišla do podpalubia.
Chcela o incidente hneď informovať Adamsa, preto pristúpila k dverám jeho kajuty a slabučko zaklopala hánkami o leštené drevo. Nenastala nijaká reakcia.
"Asi spí..." pomyslela si Jane a zaklopala hlasnejšie. No odpoveďou jej bol len akýsi tlmený šramot. Plná obáv o partnera, Jane stisla kľučku. Bolo otvorené, vtrhla teda dnu.
Naskytol sa jej hrozný pohľad. Malý, ale zrejme veľmi silný plešatý muž škrtil Adamsa, ktorému už veľa nechýbalo do straty vedomia. Keď sa však na zvuk otvárajúcich sa dverí obrátil a zbadal dievča, pustil svoju pridusenú obeť a vrhol sa naň.
Ale prerátal sa. Jane vynikajúco vykryla jeho údery a bolo jasné, že ju nepremôže. Preto pri prvej príležitosti priskočil k dverám a rýchlo zmizol v šere chodby. Bol sám a kufrík nemal, preto sa oňho Jane nezaujímala. Zohla sa k ležiacemu Adamsovi, lapajúcemu po dychu.
"Ste v poriadku?" ustarostene sa ho spýtala.
"Do šľaka, Jane... prišli ste práve včas," odvetil Adams a trel si hrdlo. Jane mu pomohla vstať a usadila ho do pohodlného kresla.
"Ako sa cítite?"
"Už je to dobré. Ďakujem vám, zachránili ste mi život."
"To nestojí za reč."
"Že nie? Ten krpáň ma skoro odrovnal. Som vašim dlžníkom."
"V poriadku, nechajme to. Kde je kufor? Predpokladám, že mu šlo práve oň."
"Samozrejme, že šlo oň. Mali ste pravdu, niekto po nás ide. Táto hra sa mi pomaly prestáva páčiť. Ten chlapík šiel celkom určite naisto. Nebol som zamknutý a to bola chyba. Môžete mi veriť, že sa také niečo viac nestane. Ani som poriadne nezbadal, ako vstúpil a už mi aj pekelnou silou zvieral hrdlo. Na nič sa nespytoval, jednoducho ma chcel potichu zneškodniť. Potom by mal dosť času prezrieť celú miestnosť a nájsť kufrík. Našťastie ste prišli a pomohli ste mi."
Adams sa zarazil.
"Ako ste sa sem vlastne dostali? Myslel som, že dávno spíte."
"Prišla som vás varovať pred prípadným útokom. Niekto ma totiž napadol."
"Preboha! Aj vás? Ste OK? Čo sa stalo?"
"Nebola som ešte veľmi ospalá, preto som sa chcela za svitu hviezd poprechádzať po palube."
Jane mu stručne vyrozprávala, čo sa jej prihodilo.
"Teda vás chceli zhodiť do mora?"
"Áno."
"Och, som rád, že sa im to nepodarilo. Inak by som tu teraz ležal zahrdúsený. Ešte raz ďakujem."
"Nemáte za čo."
"Hmm! Čo budeme robiť, Jane? Nápad doviezť drahokamy až do Denveru sa mi už nezdá taký dobrý. Tí chlapíci sa nezastavia pred ničím. Nie som zbabelec, no radšej sa vzdám akoby som mal viesť predom prehratý boj."
"Ale veď zatiaľ neprehrávame."
"Ani by som nepovedal. Sme na lodi prvý deň a už nám obom visel život na vlásku. Nemyslíte, že podobné veci nás čakajú počas celej cesty po mori? Veľmi by som sa čudoval, keby tí zabijaci boli neúspešní aj na druhý pokus."
"Nemyslím, že by nám hrozilo väčšie nebezpečenstvo," odvetila na to Jane.
"Prečo si to myslíte?"
"Loď je uzavreté spoločenstvo. Nedá sa na nej nikam ujsť, preto je akékoľvek nezákonné jednanie na jej palube nesmierne riziko. Ak by sa niekomu niečo stalo, okruh podozrivých by sa veľmi zúžil na cestujúcich a posádku. Už to, o čo sa dnes pokúsili bol husársky kúsok a musel byť perfektne premyslený, aby na útočníkov nepadlo najmenšie podozrenie. Ale plány sa im nepodarili a navyše posádka lode vie, že sa na palube nachádza strelná zbraň."
"Aká strelná zbraň?"
"Pištoľ. Jeden z útočníkov na mňa vystrelil. Tým sa nevedomky vystavil veľkému nebezpečenstvu, ak sa pravda zbrane nezbavil. Kapitán dá určite prezrieť celú loď a ak by sa strelec našiel, nebolo by to s ním ružové. Sme na výletnej lodi a akékoľvek zbrane sú tu zakázané. Takže! Z toho všetkého vyplýva, že Egenovi chlapi sa stiahnu a aspoň nejaký čas nás nechajú na pokoji. A ak sa zbavili pištole, ktorá ich môže usvedčiť, keď už nie z niečoho horšieho, tak aspoň z pašovania a obchádzania predpisov, potom z nich už nemám veľký strach. Som presvedčená, že zvládnem všetko, čo by si tí darebáci boli schopní vymyslieť."
"Bodaj by som aj ja mal takú istotu, Jane," vzdychol Adams.
Jane vstala.
"Treba ísť spať, je neskoro. Ak vám to nebude prekážať, kufrík si predsa len vezmem so sebou. Rada by som ho mala na očiach."
"Keď myslíte..." podriadil sa Adams. Otvoril skrinku luxusnej obývacej steny a podal kufrík Jane.
"Celkom rád sa ho zbavím. Je nebezpečné mať ho pri sebe."
Dievča kufrík vzalo, zaželalo Adamsovi dobrú noc a vyšlo z jeho izby. Pozorným okom prezrela chodbu a keď nezbadala nič podozrivé, pomaly prešla ku svojej kajute. Zavrela za sebou dvere a starostlivo zamkla. Kufrík uložila vedľa postele tak, aby ho mala stále na očiach. Potom sa osprchovala a zaliezla do mäkučkých perín, aby sa už o niekoľko minút oddala blahodárnym účinkom zdravého spánku, trvajúceho až do nasledujúceho rána.
—————
O šesť dní podvečer uvideli pobrežie Ameriky. Za ten čas sa naozaj nič vážne nestalo, Jane mala teda vo svojich úvahách zrejme pravdu.
V obrovskom prístave mesta Los Angeles to vrelo. Jane s Adamsom si dali z lode vyložiť svoje auto a pobrali sa do hotela, ktorý mali predom pripravený. Adams večer zavolal jednému svojmu priateľovi a asi o hodinu dostal zásielku: veľký čierny revolver.
"Pre istotu", povedal Jane. "Vy máte svoj štýl obrany a ja zasa svoj. A nemajte obavy, mám zbrojný preukaz."
Jane sa to veľmi nepáčilo, no nepovedala nič.
Postupovali podľa plánu. V Los Angeles prenocovali a na druhý deň skoro ráno sa vydali na cestu do Denveru. Mali na to určených sedem dní, teda viac než dosť. Pokiaľ by teda všetko klapalo. Lenže oni už vedeli, že všetko je inak.
Prvý deň prebehol bez problémov. Jane šoférovala. Šlo jej to dobre, ale predsa len bola nováčikom a chcela si viac zvyknúť na americké cesty. Občas sa s Adamsom pri malých prestávkach v jazde vystriedali. Prešli asi štyristo kilometrov a noc strávili v malom moteli, neďaleko od Welsu v štáte Nevada. Počas cesty, pri jednej zastávke, prezreli auto, no nenašli nič podozrivé.
Na druhý deň viedol auto Adams. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, ale nie nadlho. Asi po hodine jazdy prešli povedľa akéhosi zvláštneho zariadenia pri ceste. Vyzeralo ako radar a obsluhovali ho dvaja muži. O niekoľko sekúnd na to počuli hlasné cvaknutie, no nevedeli odkiaľ prišlo. Odrazu ucítili zápach nejakej zvláštnej chemikálie.
"Pozor, Jane!" skríkol Adams a prudko zabrzdil. "Musíme von z auta! Chcú nás otráviť!"
Dievčaťu to nebolo treba hovoriť dvakrát. Siahla na kľučku a pokúsila sa otvoriť dvere. Nešlo to! A ani okná sa nedali stiahnuť. Obaja sa ich pokúšali rozbiť, no bezvýsledne.
Zelený dym vychádzajúci odkiaľsi spod sedadiel, pomaly ale isto zaplňoval kabínu voza a čoraz viac dráždil pľúca dvoch pasažierov. Ak rýchlo niečo nepodniknú, je s nimi koniec.
Adams vytiahol revolver a strelil do predného skla. Sklo popraskalo, ale zostalo celé, guľka trčala zakliesnená v praskline, neprešla skrz.
"Doparoma! Nepriestrelné sklo! Nepriestrel...!"
Ďalej sa nedostal, lebo ho zachvátil kašeľ a po chvíli stratil vedomie. Jane bola odkázaná len sama na seba.
Vytiahla nôž, ktorý stále nosila pri sebe a narezala látku na čalúnenom strope. Chytila jej okraj a prudkým trhnutím ju roztrhla po celej šírke kabíny. Potom zachytila tesnenie skla, držiace ho v karosérii a začala ho odtŕhať. Čoraz viac cítila malátny účinok plynu no nepoddávala sa mu. Keď sa jej tesnenie konečne podarilo odtrhnúť, zaprela sa do skla nohami a celou silou tlačila. Po niekoľkých okamihoch sklo povolilo a celé s hrmotom spadlo na prednú kapotu auta.
Dnu sa hneď vovalil čerstvý vzduch a po chvíli už nebolo vnútri vozidla po plyne ani stopy.
Jane sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla a potom sa dala do prehliadky Adamsa.
Zistila, že je len v bezvedomí. Plyn pravdepodobne nemal smrteľné účinky, iba na chvíľu paralyzoval nervovú sústavu.
Jane si ľahko domyslela čo sa bude ďalej diať, preto presunula Adamsa na sedadlo spolujazdca a pretiahla sa za volant. Naštartovala auto a snažila sa čo najrýchlejšie zmiznúť. Len čo sa rozbehli, uvidela za sebou športový voz, blížiaci sa k nim veľkou rýchlosťou.
Banditi, určite riadne napálení, že ich plán nevyšiel, sa zjavne nemienili len tak vzdať. Pustili sa do prenasledovania Jeepu a z času na čas bolo počuť tlmené výstrely. Jane si z toho nič nerobila, sklá boli predsa nepriestrelné. Jediným nebezpečenstvom pre ňu bolo, ak by sa im podarilo zasiahnuť kolesá. Preto ich k sebe nesmela pripustiť príliš blízko. Odrazu zbadala vedľa cesty odbočku do prérie. V hlave jej okamžite skrsla spásonosná myšlienka.
Strhla volant doprava, vozidlo šmykom prešlo na vedľajšiu cestu. Banditov tento manéver tak zaskočil, že nestačili odbočiť a prebehli niekoľko metrov za odbočku. Museli zastaviť a cúvať. Jane tým získala značný náskok.
Muži v športovom aute sa však nemienili vzdať svojej koristi. Terénny voz hravo zvládal prašnú hrboľatú cestu no ani športiak nezostával pozadu. Nepribližoval sa síce, ale ani nevzďaľoval. Jane preto odbočila z cesty priamo do prérie, snažiac sa aspoň približne držať smer s hlavnou cestou do Denveru. Samozrejme prenasledovatelia hneď odbočili za ňou.
No teraz sa ukázalo, že pre nízky podvozok športového Chevroletu to bude priveľa. Len s námahou si prekliesňoval cestu vpred, pričom jeho motor poriadne zavýjal. Jane tiež napredovala pomalšie, ale bez väčších problémov. Netrvalo dlho a auto prenasledovateľov jej zmizlo z dohľadu. Prešla ešte asi kilometer a zabočila späť smerom k ceste. Adams sa začal pomaly preberať z omámenia.
"Och... joj... au... ech..." vydával zo seba. Potom konečne otvoril oči.
"Jane!" skríkol, "ste v poriadku?"
"Ako vidíte."
"Ale čo to malo znamenať? Ach..." spomenul si, omámili nás nejakým plynom." Ste v poriadku, Jane? Zdá sa že ste dopadli lepšie ako ja. Prečo nemáme čelné sklo a prečo ideme cez prériu?"
"Čo sa týka vašej prvej otázky, neviem, čo to bol za plyn, avšak verím že nemá žiadne škodlivé účinky, cítim sa dobre. Hoci u vás sa začal akosi čudne prejavovať."
Adams sa zamračil.
"Ako to myslíte?"
"Myslím tým vaše výkriky na začiatku nášho rozhovoru."
"Hmm! Nerobte si zo mňa žarty, Jane, a radšej mi povedzte, ako sme sa zachránili. A čo sa týka tých mojich vzdychov, treští mi hlava."
Jane práve našla vhodný vjazd na cestu a preto sa rozhovor na chvíľu prerušil. Na jednom mieste nebol násyp taký strmý a tadiaľ sa jej podarilo dostať späť na vozovku. Ešte sa obzrela za seba, či neuvidí Chevrolet prenasledovateľov, no jej obavy boli zbytočné. Zostal asi uviaznutý niekde v prérii.
Prudko šliapla na plyn a motor zúrivo zavyl. Chcela získať pred Egenovými ľuďmi čo najväčší náskok.
"Hej... musíte sa tak hnať?" Adams si zakrýval tvár pred ostrými nápormi vzduchu."
"Je to nutné. Prenasledujú nás."
Aj Jane sa ťažko dýchalo a hovorilo.
"Všetko vám vyrozprávam neskôr. Musíme sa čo najskôr dostať do nejakej obývanej oblasti, kde by sme si mohli dať opraviť sklo."
Adams sa teda viac nespytoval a pokojne sledoval cestu. Jane si všimla že sa z času na čas obzrel dozadu, či neuzrie prenasledovateľov. Pravdepodobne sa ich však dokonale zbavili. Nebolo po nich ani stopy. Cestovať bez predného skla veľkou rýchlosťou nie je nič príjemné. Jane s Adamsom tak šli asi hodinu a mali toho plné zuby.
Po tomto čase konečne dorazili k akej-takej civilizácii. Dostali sa k brehom Veľkého soľného jazera a o niekoľko minút uzreli kontúry mesta Ogden, ležiaceho v jeho blízkosti.
Tam už rýchlo našli malú súkromnú opraváreň áut. Hneď na úvod vzbudili veľkú pozornosť tým, že vystúpili z auta predným otvorom po skle. Našli majiteľa autodielne a dohodli sa na podmienkach opravy. Jane mu kázala osadiť nové sklo a odblokovať bočné okná a dvere. Mechanik sa chcel do opravy pustiť až nasledujúci deň, pretože mal veľa objednávok, no keď mu Jane zamávala pred nosom zväzkom bankoviek a jedna sa pri tom skĺzla do jeho vrecka, ochotne súhlasil s tým, že opravu prevedie najneskôr do rána. Jane s Adamsom si vzali taxík a dali sa odviezť do najbližšieho hotela. Cestou Jane svojmu partnerovi rozpovedala udalosti, ktoré sa stali v čase jeho bezvedomia.
"Myslím, že jedna zo záhad sa konečne vyjasnila. Už je jasné, prečo nám Egen poskytol auto a prečo sme ho prepravovali do Ameriky."
"Máte pravdu," súhlasil Adams. "Ja len dúfam, že ten stroj už žiadne ďalšie vylepšenia nemá. Tak sa zdá, že nás chcú naozaj odpraviť. Čo poviete, Jane? Nevykašleme sa na to a neoznámime celú vec polícii? Začína to byť veľmi nebezpečné."
"Nie, nie! Musíme pokračovať v pôvodnom pláne," rázne odvetilo dievča.
"Tak máme jedinú šancu, ako usvedčiť Egena z podvodov."
Dorazili do malého hotela na kraji mesta. Nebol síce veľký, ale zato čistý a útulný.
Rýchlo sa navečerali a šli zavčasu spať, pretože chceli vyraziť skoro ráno. Na druhý deň v presne stanovenú hodinu, stál Janin Jeep na parkovisku pred hotelom. Dievča si voz skontrolovalo za asistencie mladíka, ktorý ho priviezol. Predné sklo bolo v poriadku a aj dvere a okná sa dali bez problémov otvoriť. Vzhľad vozu narušovalo len niekoľko škrabancov a dier po guľkách v jeho zadnej časti, ale o tie sa Jane nezaujímala.
"V poriadku, som spokojná," podala mladíkovi zbytok bankoviek. "Tu je dohodnutá čiastka."
"Och, ďakujem, slečna. A tú aparatúru si vezmete?" Natrčil k nej tašku s akýmisi prístrojmi.
"Kde ste to vzali?"
"No predsa vo dverách auta. Nedali sa odblokovať a tak sme to museli vymontovať. Urobili sme snáď zle?"
"Nie, nie, to je v poriadku. A tie prístroje si môžete nechať, alebo ich vyhoďte. Ja ich nepotrebujem."
Mladík zdvorilo poďakoval a odišiel. Jane mala pri sebe všetko potrebné, vybrala si len kufrík z hotelového trezora a zavolala Adamsa hotelovým telefónom. Keď prišiel, sedela už za volantom.
"Dobré ráno," pozdravil ju a usadil sa vedľa nej.
"Musíme čo najrýchlejšie vyraziť. Nebola by som súhlasila so zastávkou, no bez predného skla sme naozaj nemohli cestovať."
"Myslíte, že nás budú naďalej prenasledovať?"
"Určite. Včerajšia akcia im nevyšla. Použili uspávaciu chemikáliu a boli si úplne istí úspechom. Preto boli len štyria v jednom aute."
"Teda myslíte, že zmenia plány?"
"Áno. Nemajú už veľa času, tak im ostáva len jedno: použiť silu."
"To sa máme na čo tešiť."
Rozhovor viazol. Jane sa plne sústredila na vedenie auta. Nečudo, kde tobolo možné šla najvyššou možnou dovolenou rýchlosťou, ale vždy v rámci predpisov, aby sa vyhla prípadnému policajnému zásahu. Nechcela vzbudiť pozornosť hliadok, lebo by to mohlo zhatiť jej plány. Adams o čomsi mlčky premýšľal.
Od Denveru ich delilo ešte asi šesťsto kilometrov a podľa pôvodného plánu mali túto vzdialenosť prekonať za tri dni. Jane sa však rozhodla skrátiť tento čas najviac na sedem-osem hodín.
Cesta viedla cez nedozierne prérie rovno ako šnúra, autá len sem-tam prebehli popri nich. Mohli teda napredovať veľmi rýchlo. Navyše sa Jane nikde nemienila zastavovať. Preto ešte v Ogdene kúpila niekoľko hamburgerov a limonád. Mohli sa najesť počas cesty a nestratiť tak ani okamih z drahocenného času.
Asi po dvoch hodinách vystriedal Adams Jane za volantom. Aj on bol dobrý vodič, takže tempo cesty sa nespomalilo.
Dievča sa občerstvilo a sledovalo okolitú krajinu. Práve vchádzali do vrchov. Neboli síce veľmi vysoké ale zato poriadne strmé. Cesta sa začala kľukatiť pomedzi ne, preto musel Adams zmierniť rýchlosť. O chvíľu sa ocitli na serpentínach, kde jeden okraj cesty bol lemovaný skalnou hradbou a druhý zasa bezodnou priepasťou. Jane si pozorne prezerala okolie, no zatiaľ nezbadala nič podozrivé.
"Ideálne miesto na prepad," pomyslela si v duchu a zmobilizovala všetky svoje schopnosti na najvyššiu mieru.
"Dávajte pozor, Adams," varovala svojho spoločníka. Priamo pred nimi v ostrej zákrute bol na kraji cesty odstavený kamión. Adams prudšie pribrzdil, zapol smerové svetlo a začal stroj obchádzať.
"Asi má poruchu. Inak by nestál na takom nebezpečnom mie..."
Janin výkrik mu nedovolil dohovoriť.
"Je to pasca! Rýchlo späť!"
Oproti nim sa spoza ťahača vynorila luxusná čierna limuzína a zahatala im cestu. Adams zabrzdil a chcel cúvať, no nebolo kde. Aj zozadu sa na nich tlačilo veľké čierne auto.
Hneď na to ich upútal hrmot prichádzajúci od návesu kamióna. To sa odsúvali jeho bočné dvere a odhalili piatich maskovaných banditov so samopalmi v rukách. Okamžite zoskočili dole a namierili zbrane na Adamsa a Jane sediacich v Jeepe.
Z predného vozu vystúpil elegantne oblečený tridsiatnik nevábnej tváre s pištoľou v ruke. Podišiel k dverám na strane spolujazdca a otvoril ich.
"Takže sme vás predsa len dostali, Jane Wernerová. Boli by ste taká láskavá a vystúpili by ste?"
Pri takejto situácii nemohli pomýšľať na odpor. Veď na nich mierilo šesť zbraní. Bez slova teda poslúchli.
"Položte ruky na kapotu! Rýchlo."
Urobili tak.
"Johny, dávaj na nich pozor. Najmä na to dievča. Nevyzerá na to, ale je veľmi nebezpečná."
Johny si teda stal za Jane a druhý muž zasa za Adamsa a namierili im hlavne samopalov do chrbtov. Chlap potom pristúpil k Adamsovi a vzal mu jeho revolver.
"Už ho nebudeš potrebovať," povedal temným hlasom a usmial sa.
"Radím vám dobre, ani sa nepohnite! Tieto mašinky majú čertovsky jemné spúšte. Ja si zatiaľ zoberiem toto."
Siahol do auta po kovovom kufríku. Adams a Jane ho sledovali pohľadom. S kufríkom v ruke potom vodca prešiel popri nich k prednej limuzíne a položil ho na nablýskanú kapotu. Zacvakali číselníky a veko sa odklopilo. Pred ich očami potom prelomil pečať na malej krabičke a otvoril ju.
"Ó! Výborne! Znamenite! Teda to bola pravda!"
Kochal sa pohľadom na kúsky skla, ktoré mali predstavovať diamanty. Jeden kameň vzal do rúk a znalecky si ho obzrel. Po chvíli ho uložil na pôvodné miesto, krabičku zavrel a vložil ju späť do kufra. Obrátil sa k svojim zajatcom.
"Úctivá vďaka vám, že ste mi pomohli dostať sa k niekoľkým miliónom dolárov. Môj informátor teda hovoril pravdu. Nechcel som veriť, že také bohatstvo budú prepravovať len dvaja ľudia. Ale pre istotu som si to overil a vyplatilo sa!"
Zasmial sa.
"A ak ešte niekedy stretnete starého Egena, povedzte mu, nech aj nabudúce vymyslí taký skvelý plán. Rád sa na ňom znova zúčastním."
Pustil sa do smiechu a niektorí jeho ľudia sa k nemu pridali. Vtedy to už Adams nevydržal a riekol:
"Nemusíte pokračovať v tej komédii. My veľmi dobre vieme, že vy sám pracujete pre Egena a že tie kamene sú falošné!"
"Ticho!" skríkla Jane, no bolo už neskoro. Smiech akoby uťal.
"Čo si to povedal?" muž sa priblížil tesne k nemu. "Naozaj. Máš pravdu. Pracujem pre Egena. Ale tým horšie pre vás, že to viete!"
"Ako to?"
"Hlupák!" Schytil ho za plece a otočil ho k sebe. "Práve si nad sebou vyriekol rozsudok smrti."
Hlaveň pištole sa oprela o jeho hruď.
Jane doteraz pokojne stála opretá rukami o kapotu svojho voza. Bedlivo však sledovala situáciu a práve teraz bola pozornosť všetkých upútaná na vodcu bandy. Mala teda šancu na úspech.
Bleskovo sa otočila a odvrátila od seba mieriacu hlaveň samopalu. Johnyho to tak prekvapilo, že vôbec nereagoval. Vodca banditov sa našťastie nedržal vlastnej rady a priblížil sa Jane na dosah. Priskočila k nemu a šikovným hmatom ho odzbrojila.
Mala len jedinú šancu ako sa z tejto nebezpečnej situácie dostať so zdravou kožou. Zdrapila vodcu a postavila ho pred seba ako štít. Ukoristenú zbraň mu namierila do chrbta. Ani mu nebolo treba hovoriť čo má robiť, lebo len čo sa to zomlelo začal vrieskať na svojich kumpánov aby nestrieľali. Teraz velilo dievča:
"Ak sa niekto z vás pohne, je po ňom! Žiadne hlúposti! Jeden po druhom budete pomaly prichádzať k priepasti a zhadzovať do nej svoje zbrane! Ak niekto z vás urobí čo len jeden podozrivý pohyb, strieľam!"
Adams rýchlo pristúpil tesne k Jane, aby bol aj on ako-tak chránený.
Banditi sa držali Janiných pokynov a čochvíľa posledná búchačka zmizla v hlbine. Potom im Jane kázala pristúpiť čelom k prívesu kamióna a oprieť sa oň rukami.
"Prehľadajte ich!" prikázala Adamsovi. Ten sa hneď do toho pustil. Vzal si späť svoj revolver, takže sa cítil celkom bezpečný.
Prehliadka sa skončila nájdením jednej pištole a troch nožov. Adams ich hneď zhodil do priepasti.
"Situácia sa obrátila, lotor!"
"Čo... Čo chcete so mnou robiť?" skučal šéf. Bolo jasné, že nie je až taký sebavedomý zločinec, na akého sa hral.
"Ak tvoji ľudia neurobia žiadnu hlúposť, nič sa ti nestane," riekla Jane a obrátila pohľad na Adamsa.
"Zoberte kufor a dajte ho do auta."
Muž hneď vyplnil jej pokyny. Potom ešte podľa jej slov odtiahol prednú limuzínu z cesty a prepichol jej gumy. Rovnako pochodilo aj auto vzadu. Jane potom ešte dvakrát vystrelila do kolies nákladiaku. Pri týchto výstreloch chlapmi opretými o príves až myklo.
"Teraz nasadať. Adams, budete viesť auto. Ja sa postarám o tohto lotra! Musíme ho na kúsku vziať so sebou."
Rýchlo vyrazili, prešli len niekoľko stoviek metrov a banditu vysadili.
"Mohol by nám robiť nepríjemnosti," vysvetľovala Jane. "Oňho mi nejde, je len vykonávateľom. Hlavou celého podniku je Egen, jeho chcem dostať."
Po chvíli pred sebou uzreli drevenú zátarasu prehradzujúcu cestu. Za ním stál dlhý rad vozov s nervóznymi vodičmi, ktorým už dochádzala trpezlivosť.
"Ach! To sem dali oni. Chceli mať čisté pole pôsobnosti. Určite by sa im neveľmi hodilo, keby ich pri práci niekto vyrušil. Prerazte to!"
Adamsovi to nebolo treba hovoriť dvakrát. Plnou rýchlosťou narazil tupým predkom vozidla do chatrnej zábrany a tá sa rozlámala na tisíce kúskov. Všimli si, že niekoľko ľudí, nervózne čakajúcich na odstránenie prekážky z cesty, nechápavo krútilo hlavami. Iným sa táto zdanlivá rebélia páčila, súhlasne hulákali a nasadali späť do áut, aby pokračovali v prerušenej ceste.
"Myslíte, že nás budú ešte prenasledovať?" spýtal sa Adams po chvíli.
"Nie! Myslím že sme sa ich nadobro zbavili, veď do Denveru je to už necelých sto kilometrov."
"Máte pravdu. To prejdeme tak za hodinu. Ale asi by ste ma mali vystriedať, bolí ma ruka. Ten darebák mi ju pri našom priateľskom rozhovore vykrútil."
"Dobre, ale nesmieme sa príliš zdržovať."
"Nájdeme nejaké parkovisko, tam zastavím."
"Keby ste si neboli pustili ústa na prechádzku, bolo by sa nám vodilo lepšie."
"Myslíte?"
"Samozrejme. Vyzeralo to tak, že nás chcú prepustiť. Ale nevadí, máme aspoň kufor."
Jej spoločník vyzeral skormútene, a nič nehovoril. O niekoľko minút dorazili k odpočívadlu, Adams zastavil auto a obaja vystúpili.
"Idem sa trochu schladiť," ukázal na malý potôčik stekajúci po skalnej stene, ktorý bol zrejme jedným z dôvodov vzniku parkoviska. "Niekoľko minút nám neublíži a mojej ruke to pomôže."
Jane sa to neveľmi pozdávalo, no Adams si už oblieval zranenú ruku, takže námietky boli zbytočné. Aj ona pristúpila k chladnej vode a ovlažila si ruky a tvár.
Adams skončil skôr a náhlivo sa pobral späť k autu. Keď sa Jane obrátila, zmeravela. Adams na ňu mieril svojim revolverom.
