13. Hrozné odhalenia
„Takže ako to vyzerá dole, Danny?“ spýtal sa Harry Cooka.
„Veľmi zle. Pravá strana je značne zdemolovaná a došlo aj k pretrhnutiu plášťa.“
Na malý okamih zavládlo hrobové ticho.
„Mellard, Spark a Srieger?“ spýtal sa napokon Harry.
„Mŕtvi. Všetci traja.“
Harry ťažko vzdychol.
„Dobre... Nesmieme sa tomu poddávať! Nie teraz! Berme to len ako fakt. Čo reaktor a záchranný modul?“
„Sú v nepoškodenej časti stanice a zdajú sa byť v poriadku. Samozrejme, len podľa kontrolných svetiel a terminálov, diagnostika by trvala príliš dlho.“
„Iste, to je jasné. Ale nejde mi do hlavy, prečo nejde prúd, keď je reaktor v činnosti. Potrebovali by sme tu jedného z elektroinžinierov. No, pokúsime sa na to prísť. Modul je teda v poriadku?“
„Žiadnu chybu som neobjavil.“
„Aspoň niečo. Všetko Danny?“
„Všetko. Teda vlaste... vyskúšali sme aj niekoľko spojovacích aparatúr, no bezvýsledne.“
Harry prikývol.
„Dobre. Hore to vyzerá podobne, ale pravá časť je poškodená len mierne. Nikoho sme neobjavili, až na veliteľa Allena a doktora, ktorých výbuch zaskočil pri ceste sem.“
„Čo Barbara?“ spýtal sa Cook opatrne.
„Nenašli sme ju.“
„Ako to? Kde teda môže byť?“
„Naozaj nemám potuchy,“ povedal sklesle Brown. Ešte raz sa obrátil na kolektív svojich spoločníkov:
„Priatelia, spomínajte... Nehovorila, kam chce ísť? Nevie niekto, čo mala v pláne?“
Nik sa neozval.
„Dobre. Nebudeme sa tým teraz zaoberať. Musíme konať. Prioritou je energia. Ja s Cookom a Hallom sa pozrieme na reaktor a pokúsime sa zistiť, kde je prerušené vedenie. Veliteľ, vy choďte nahor a pokúste sa nájsť fungujúci komunikačný panel. Potrebujeme vedieť ako je na tom druhá časť stanice. Ostatných dávam na starosť vám, pán Corlis. Zostaňte v sále a koordinujte ich činnosť. A nezabudnite dávať pozor na Harta a Forwarda. Až sa Hart preberie, nerozväzujte ho. Nech sa najskôr upokojí. Od Forwarda nám myslím nateraz nič nehrozí a ostatní...“ zvýšiac hlas ostro pozrel na účastníkov vzbury, „...si dúfam uvedomili, že jedinou našou šancou je spolupráca a bezpodmienečné plnenie rozkazov!“
Potom miernejšie doložil.
„Chcem vás ešte ubezpečiť, že ak by nám hrozilo vážne nebezpečenstvo, nebudem váhať a všetkých osobne odprevadím najkratšou cestou k záchrannému modulu.“
Opäť sa obrátil na Corlisa.
„Zhromaždite všetko, čo by sa nám mohlo hodiť do tejto sály. Hlavne skafandre a kyslíkové fľaše, ďalej potraviny, lekárničky, skrinky s náradím a tak ďalej.
„Rozkaz, pane!“
„Fajn. Tak do práce...“
„Pán Brown, ešte okamžik,“ zastavil ho Allen.
„Áno, veliteľ?“
Allen zaváhal.
„Musím... musím s vami hovoriť medzi štyrmi očami.“
Harry sa zarazil.
„Čo sa deje, veliteľ?“
„Musím vám oznámiť isté skutočnosti, o ktorých by ste mali vedieť.“
Brown sa zamračil.
„Týka sa to našej brezpečnosti?“
„Nuž, áno.“
„V tom prípade hovorte. Sme na jednej lodi, a to doslova. Všetci majú právo vedieť informácie, od ktorých závisí naša bezpečnosť.“
„Predsa len by som radšej...“
„Dosť, Allen! Nemáme čas na dohadovanie! Buď nám povedzte, čo máte na srdci, alebo nás prestaňtre zdržovať!“
Allen sa zamračil. Nebol zvyknutý, aby s ním jeho podriadený jednal takýmto spôsobom. Pred všetkými však odovzdal velenie Brownovi v prípade kritickej situácie, takže sa krotil.
„Asi máte pravdu, pán Brown. Všetci majú právo to vedieť. Chcem vám len oznámiť, že kontrolovať reaktor je zbytočné. Nefunguje.“
Harry nechápal, rovnako ako Cook, ktorý sa ozval:
„Ako to, že nie? Veď som pri ňom bol a všetky prístroje hlásili, že reaktor je v činnosti.“
Allen vyprskol:
„Myslíte, že je taký problém zariadiť, aby na kontrolnom paneli svietilo pár svetiel a v počítači naprogramovať simuláciu činnosti jadrovej fúzie? Ja sám by som dokázal oboje!“
„Kamufláž! zvolal Brown. „To znamená žiadny reaktor, žiadna elektrina, nič!“
„Správne. Nemáme elektrinu a ani ju mať nebudeme.“
Harry neveril vlastným ušiam. Myslel, že sa vždy dokáže ovládnuť, ale teraz bol rozhodne na hranici výbuchu hnevu. V prvom momente myslel, že Allena roztrhne. Ale napokon sa rozhodol správne a krotil svoje vášne.
„Oba reaktory sú nefunkčné?“
„Áno. Tam dole je len prázdna kocka.“
„Ale prečo? Prečo ste takýmto nehoráznym spôsobom porušilki bezpečnostné predpisy?“
„Financie, pán Brown. Viete koľko v dnešnej dobe stojí jadrové palivo? Časy, kedy bola jadrová energia jednou z najlacnejších sú dávno preč. Bezpečnostná komisia dodatočne rozhodla, že reaktory sú vďaka celkovej bezpečnosti stanice postrádateľné. Ale počítalo sa s tým, že sa raz možno reaktory doplnia dodatočne.“
„Skvelé!“ zvolal Brown. „Ale načo to potom tajili?“
„Ako som povedal, bolo to rozhodnutie na poslednú chvíľu, aspoň to tak prezentovali, alemýslim, že to bol od začiatku zámer. Lenže reaktory pôvodne plánované boli a oni nechceli budiť dojem znižovania bezpečnosti... A potom sa to s nimi ož viezlo. Komisia sa obávala, že pokiaľ by svoje rozhodnutie zverejnila, mohlo by to mať vplyv na posádku, ale hlavne na hostí hotela. Veď, povedzme si to otvorene, vypustila z projektu jeden zdroj zabezpečenia.“
Na okolostojacich bolo vidieť, že ich nová, nie príliš povzbudivá správa rozrušila.
„Znamená to, pán Brown, že ostaneme na núdzovom zdroji?“ spýtal sa Hall.
„Bohužiaľ. Teraz čerpáme energiu z akumulátorov, ktoré vydržia najviac dvanásť hodín.“
Harry zaváhal. Nebol si istý, či im má povedať všetko.
„Čo sa stane potom?“ spýtala sa Emily. Brown pozrel na peknú ženu svojho priateľa. Nedokázal jej klamať. A akoby vedel, že pravda jej prospeje viac, než upokojujúca lož. Už-už chcel prehovoriť, keď ho zadržala čiasi ruka na ramene. Pozrel do Allenových očí, ktoré mu vraveli: „Nehovor im všetko!“
Ale práve to zlomilo jeho váhanie.
„Musia to vedieť, veliteľ. Nemáme právo niečo pred nimi zatajovať, tým skôr, že sme spoluzodpovední za túto situáciu.“
„Obrátil sa k svojim zverencom.
„Máme necelých dvanásť hodín. Dovtedy by mali pracovať akumulátory. Potom vypadnú všetky okruhy, najskôr tie, ktoré odoberajú najviac energie. To znamená, regenerácia atmosféry a klimatizácia. Dve hodiny po ich výpadku už budú životné podmienky na hranici únosnosti, O ďalšiu hodinu už tu nebude nikto živý.“
Nastalo ticho. Po nekonečných desiatich sekundách ho prerušil Drake:
„Čo skafandre?“
„Jedna fľaša vydrží niečo cez dve hodiny. Pri výmenách predĺžia náš život o päť až desať hodín. Podľa spotreby kyslíka a podľa ich množstva,“ odvetil mu Allen.
„Nebolo by teda lepšie naozaj opustiť stanicu v záchrannom module, kým je čas?“ spýtal sa Wolfe.
„Za týchto okolností to bude nevyhnutné,“ pripustil Brown. „Ale neodídeme skôr, kým sa nepokúsime zachrániť čo najviac členov posádky z druhej strany stanice.“
„Správne!“ riekol rázne Drake. „Pokúsime sa nadviazať kontakt s ostatnými a zachrániť toľkých, koľkých budeme môcť.“ Nemáme veľa času, takže by sme mali konať.“
„Máte pravdu,“ riekol Allen. „A máme menej času, než si myslíte. Totiž... nepovedal som vám všetko.“
Harry spozornel.
„Ako to myslíte? Čo ste nám ešte nepovedali?“
„Moduly... Záchranné moduly. Ani tie nefungujú!“
---------
Harryho akoby niekto ovalil po hlave. Ale hneď sa musel spamätať, pretože na Allena sa vrhol takmer o hlavu vyšší Hall a búchal ho päsťami do tváre.
„Ty darebák! Ty sviniar!“ kričal. „Kôli tebe tu všetci zdochneme!“
Harry, Cook a Drake sa na Halla vrhli a snažili sa ho z Allena odtrhnúť. A nebolo to ľahké, vyšportovaná hviezda NBA im dala poriadne zabrať. Napokon sa im ho podarilo odtiahnuť a upokojiť. Harry si však uvedomil že má sám nutkanie sa na veliteľa vrhnúť. Pozrel naňho. Pod okom mal poriadny monokel a z nosa mu tiekla krv. Napriek tomu sa usmial.
„Zaslúžil som si to,“ povedal sklesle. „Nemal som pripustiť, aby Holvis odložil dodávku náhradných kontrolných systémov.“
Pohľady sa obrátili na majiteľa stanice a ozvalo sa niekoľko výhražných výrazov. Holvis o krok ustúpil a celý sa schúlil.
„Ja... ja som nevedel, že je to také dôležité. Povedali mi, že stanica je bezpečná... Myslel som, že moduly sú už v poriadku.“
„Ty bastard!“ skríkol opäť Hall a Drake s Cookom mali čo robiť, aby ho udržali. No nálada sa začala dostávať do varu a hnev sa začal zmocňovať aj ostatných, najmä bývalých vzbúrencov. A to bolo nebezpečné.
„Ticho!“ skríkol Brown. „Prestaňte a upokojte sa! Hádkami a vzájomným napádaním sa nič nevyrieši!“
„Pustite ma! Zahrdúsim toho lotra holými rukami!“ nedal sa Hall. A navyše Crow a Baker ho ešte podpichovali. Harry videl, že sa mu situácia začína vymykať z rúk. Musel získať späť stratenú autoritu, inak bude mať na krku ďalšiu vzburu a možno aj mŕtvolu. Vytiahol spoza opaska pištoľu a namieril ju na Crowa a Barkera, ktorí sa zdržovali pohromade.
„Tak dosť vy dvaja!“ skríkol. „Odteraz sa ani nepohnete, lebo sa s vami porátam!“
No jeho slová nemali prílišnú váhu.
„Počujte, Brown. Prečo nás nenecháte? Len odkrágľujeme toho darebáka a už nebudeme ro...“
Jeho slová prehlušil výstrel. Harry vedel, že munícia v zbrani je zámerne málo prierazná, čo bolo v kozmickej lodi nevyhnutné. Mieril tak, aby strela ani teoreticky neurobila škodu a pritom prefrkla tesne okolo Crowovej hlavy. Ten hneď stíchol.
Potom sa Brown obrátil na Halla. Už vedel, že tento muž nie je zlý. Jednoducho mu len povolili nervy. Preto chcel použiť iné argumenty, ako pred chvíľou.
„Pán Hall, upokojte sa. Týmto naozaj nič nevyriešite. Iba nás okrádate o drahocenný čas, ktorý by sme mohli využiť k našej záchrane.“
Naozaj to malo účinok, aj keď ešte nie stopercentný.
„Počujte Hall. Ja vás odtiaľto dostanem. Sľubujem vám, že vás odtiaľto dostanem. Ale potrebujem čas a vy mi ho uberáte.“
„Phhh! Ako nás chcete odtiaľto dostať? Nemáme raketu, záchranný modul, ani raketoplán.“
„Niečo vymyslím. Nejde len o váš krk, ale aj o môj. A všetkých ostatných. A ak sa to nepodarí, aj tak zomrieme všetci. Nemusíte si s tým podliakom špiniť ruky.“
Hall ochabol a prestal klásť odpor.
„Máte pravdu, pán Brown. Nemá to zmysel.“
„Správne, pane. A navyše treba hodiny, ktoré nám zostávajú využiť na našu záchranu.“
Drake nestrácal čas.
„Máte nejaký plán, Harry?“
Brown si zasunul pištoľu za opasok a pozrel na okolostojacich.
„Na to je ešte skoro, potrebujem ďalšie informácie.“
Pristúpil k Allenovi, ktorý si utieral skrvavený nos papierovou vreckovkou z lekárničky. Hneď s tým však prestal, keď sa mu Harry postavil zoči-voči.
„Allen! Sme v peknej kaši, a to aj vašou zásluhou. Teraz budete pravdivo a rýchlo odpovedať na všetky otázky, ktoré vám položím.“
„Je to zbytočné, Brown. Pokiaľ nám nepošlú záchranný raketoplán, je s nami koniec.“
„Povedal som, že budete odpovedať na otázky!“
„Ako chcete,“ podvolil sa veliteľ.
„Holvis myslel, že záchranné moduly sú v poriadku. To znamená, že náhradná elektronika predsa len dorazila, nie?“
„Áno. Priviezol ju raketoplán s hosťami. Tajne sme ich vyložili, aby o tom nik nevedel a mali sme v pláne ich namontovať a skalibrovať novým softwarom v čo najkratšom čase. Holvis vychádzal z mojich predbežných údajov, preto si myslel, že moduly sú už v poriadku. A nebyť problému s tým umelým telesom, aj by tak bolo.“
„Urobili ste si zo mňa dobrý deň! Počítačovo ste nasimulovali skúšky a nimi ste ma pri kontrole vodili za nos.“
Zrazu mu to celé došlo.
„Ahá... preto ste ma hneď po prílete odpratali do mojej kajuty. Bolo mi to podozrivé hneď od začiatku, len som nevedel prísť na to, čo je za tým. Bavili ste sa dobre?“
Allen sa usmial.
„Áno. Bishop to spustil a simuloval celý proces kontroly. Podarilo sa nám perfektne vás oklamať.“
„Oklamali ste len sami seba. Kôli vám sme v tejto omáčke. Kto všetko o tom vedel?“
„Ja, Holvis, Bishop, Stone, Turbot a Wendland.“
„Kde sú riadiace panely teraz?“
„Samozrejme v moduloch. Sú namontované a elektronicky funkčné. Chýba im však programové vybavenie a kalibrácia.“
Harry luskol prstami.
„To je ono. Takže nám neostáva nič iné, len dostať software z hlavného počítača do samostatných počítačov v moduloch a previesť kalibráciu.“
„To nedokážeme,“ poznamenal Cook. „Kalibrácia všetkých parametrov trvá veľmi dlho a okrem toho nevieme v akom stave je hlavný počítač. Možno už ani neexistuje.“
„Uvidíme...“
Harry chvíľu premýšľal.
„Musíme sa dostať do druhej časti stanice, zistiť, aká je tam situácia a pokiaľ to bude možné, priviesť sem aspoň jedného programátora. Jeden z nás sa musí obliecť do skafandra a pokúsiť sa prejsť voľným priestorom na opačnú stranu stanice. Najradšej by som šiel sám, ale som zodpovedný hlavne za bezpečnosť hostí. Preto musím zostať s nimi. Danny,“ obrátil sa na priateľa.
„Iste Hary. Pôjdem.“
„Výborne. Najbližšia prechodová komora je -T8- na ľavej strane. Vy pán Charon sa dajte do zhromažďovania materiálu. Ja s veliteľom a Drakeom pomôžeme Cookovi a potom sa k vám pripojíme.“
Danny vzal zo stola jednu z prilieb, Allen kyslíkový prístroj a na čele s Brownom vyšli schodišťom na najvyššie podlažie. Na jednej zo stien sa nachádzali nízke ale masívne dvierka s otočnou kľukou zámku. Cook si nasadil prilbu a pripol si fľaše s kyslíkom, pričom mu ostatní pomáhali. Hadicu s regulátorom zasunul do zámku na prilbe, preveril funkciu kyslíkového prístroja a oznámil ostatným, že je v poriadku. Potom nasledovalo pripojenie prívodného kábla ku skafandru a následné zapnutie klimatizácie. Kontrolný prístroj na ruke nahlásil pohotovostný stav skafandra a skontroloval všetky jeho okruhy. Harry a Alen si ho pre istotu prezreli zvonka, či na niečo nezabudol. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.
„Hotovo, Harry. Som pripravený.“
„Dobre Danny. Nemusím ti hovoriť, čo máš robiť. Pokús sa získať čo najviac informácii a ponáhľaj sa späť. A hlavne splaš niektorého z programátorov a pokúste sa vymyslieť, ako dostať údaje z centrálneho počítača do riadiacich panelov v moduloch. Možno už na tom dokonca pracujú.“
„Spoľahni sa.“
Danny skrútil kolesom zámky a odchýlil hrubé dvere. Za nimi sa nachádzalo potrubie smerujúce nahor s rebríkom. Ten viedol k hornému poklopu, ktorým sa dalo vyjsť do voľného priestoru.
„Veľa šťastia, Danny.“
„Vďaka, Harry. Aj vám dvom. A nebojte sa, vrátim sa hneď ako to bude možné.“
Plukovník sa zohol a vliezol do komory. Harry za ním hneď zavrel. Okamih tam všetci traja stáli a zízali na dvere. Všetci si predstavovali, ako Cook otvoril východ a vyšiel na povrch stanice, do voľného kozmu.
„Veľa šťastia, Danny,“ šepol ešte raz Brown. Potom pozrel na ostatných.
„Poďme...“
Všetci sa mĺkvo vrátili do hlavnej sály. Dobre si uvedomovali, že prechod na druhú stranu poškodenej stanice je nebezpečný. Výstup do kozmu je vždy spojený s určitým rizikom a to najmä tým, že vonku je možné zostať len obmedzený čas. Malé akumulátory síce mohli pracovať takmer desať hodín, ale s dýchaním to bolo podstatne horšie. Prístroj vydrží s kyslíkom dve hodiny a pätnásť minút, pričom posledná štvrťhodinka je železná rezerva poslednej záchrany. Po tomto limite, niekedy aj o niečo skôr, podľa námahy človeka a intenzity dýchania, dochádza k strate vedomia a uduseniu. Harry si tieto fakty začal uvedomovať oveľa intenzívnejšie, než kedykoľvek v minulosti. Mal strach. Nie o seba, veď jeho život, podľa jeho mienky aj tak nestál za veľa. No bál sa o priateľa, ktorý teraz voľným priestorom smeruje k viac ako dvesto metrov vzdialenému opačnému koncu stanice, možno cez celkom zdemolované spojovacie potrubia. Bál sa o ostatných členov posádky, ktorí už možno nežili. Bál sa o hostí, s ktorými tu ostane napospas osudu, ak sa mu nepodarí sprevádzkovať záchranný modul, alebo ak na stanicu nepríde záchranný raketoplán. Ale všetok tento strach prevyšovala priam panická hrôza pri pomyslení na jedinú bytosť, ktorú kedy miloval a ktorá možno zahynula roztrhaná výbuchom, alebo nulovým tlakom, zmrazená chladným objatím neľútostného kozmu. Jeho chmúrne myšlienky prerušil Drake otázkou:
„Harry, ako je to vlastne? Prečo sa tu nepoužívajú obyčajné bezdrôtové vysielačky?“
Harry vzdychol.
„Bolo by dobre mať ich. Ale bohužiaľ, na stanici by nám neboli nič platné. Súčasťou ochranného plášťa je zliatina lemutarín, ktorá veľmi intenzívne ruší a pohlcuje nielen kozmické žiarenie, ale aj rádiové vlny. Sú tu síce núdzové vysielače s anténami, presahujúcimi mimo plášť stanice, no bohužiaľ sú len štyri a tá naša je zrejme jediná v poriadku. Snímače hlásia poruchu všetkých ostatných, čo znamená že spojenie je nemožné. Zrejme boli poškodené pri katastrofe.
„Aha...“ prikývol Drake.
Došli doprostred miestnosti, kde Corlis organizoval zber potrebného materiálu. Najskôr spolu s ostatnými odpratali kreslá, stoly a všetko zariadenie k stenám a všetku „korisť“ hromadili na kopu do stredu. Zatiaľ toho veľa nebolo, ale každú chvíľu sa niekto objavil a niesol náruč plnú všakovakých vecí, ktoré by sa mohli hodiť. Harry, Allen a Drake sa k nim bez slova pripojili a každý z nich sa snažil zahnať nie príliš šťastné vyhliadky, ktoré ich čakali, prácou. Veľmi sa im to však nedarilo.
----------
Keď sa za Cookom zavreli dvere prechodovej komory, otvoril ručný ventil vypúšťania vzduchu, nakoľko automatika nefungovala. Potom vystúpil po rebríku nahor, odistil západky, otvoril dvere na vonkajšom plášti a vysúkal sa úzkym otvorom von. Pohľad, ktorý sa mu v slnečnom svetle naskytol, mu na okamih zastavil dych. Obruč stanice bola v úbohom stave. Prakticky všetky spojovacie časti boli poškodené, vrátane stredového kríža, ktorý však, ako sa zdalo, jediný ešte držal stanicu ako-tak pohromade. Kus pravej obruče, označovanej „Alfa“ v úseku viac ako tridsať metrov chýbal úplne. Dobre videl, zívajúcu dieru vnútorného priestoru donedávna hermeticky uzavrétého prechodového potrubia. Až ho striaslo pri tom pohľade. Ale najdôležitejšia bola časť nad jeho hlavou. Opačná strana stanice s riadiacou vežou, jeho priateľmi, ich nádejou. Na prvý pohľad však bolo zrejmé, že celá rozšírená časť je značne poškodená. Dokonca zaváhal, či sa nemá hneď vrátiť a oznámiť to ostatným. Napokon sa však rozhodol predsa len sa pobrať na prieskum, bolo to dôležité. Až teraz zabuchol za sebou dvere a mechanika ich zablokovala. Pomaly a opatrne dokráčal k spojovaciemu krížu, príťažlivá sila tu samozrejme ešte pôsobila. Tam zacvakol malú karabínu na krátkom poistnom lane o vodiacu rúrku. Tieto boli rozmiestnené po celom plášti stanice, takže sa po jej povrchu dalo pomerne bezpečne pohybovať aj v bezváhovom stave.
Začal vystupovať po stupienkoch tvoriacich rebrík, nahor. Najskôr bol výstup dosť náročný, no príťažlivosť s narastajúcou výškou klesala a pár metrov od osovej časti stanice už nepôsobila vôbec. Cook pomocou rúk a úchytov postupoval ďalej. Pritom si všimol, že osová časť, až na spojovníky kríža je pomerne neporušená. Aspoň niečo. Najdôležitejšia a najdrahšia časť teda zrejme vydržala a nebude neriešiteľným problémom opraviť ju. Hoci sa projekt obnovy ozónovej vrstvy s najväčšou pravdepodobnosťou na niekoľko rokov preruší, hádam sa nezastaví úplne. Ak teda stanica neprišla o zdroj energie - indukčné káble. Cook ich síce videl, ako ich spleť mizne v diaľke, súbežne so zemským povrchom, to však nič neznamenalo. Ak boli indukčné káble poškodené v úseku troch kilomertrov od stanice, indukované napätie v nich je nepatrné.
Ach, Zem! Obrovská modrá guľa, zaberajúca polovicu priestoru okolo neho. Zdala sa byť tak blízko a predsa bolo nemožné dostať sa na ňu. Mal dojem, že by stačilo odopnúť poistné lanko odraziť sa k nej a jednoducho na ňu spadnúť. Samozrejme to bol nezmysel a Cook podobné myšlienky zaplašil, aby ho nepripravovali o sústredenie.
Preliezol stredový trup a začal postupovať po opačnej časti spojovacieho kríža. Akonáhle pocítil, že otáčanie stanice začína mať vplyv na jeho váhu obrátil svoje telo nohami k príťažlivosti a zostupoval klasickým spôsobom.
Asi v polovici cesty narazil na prvý problém. Tu bolo zreteľne vidieť, že prepojovacie potrubie je ohnuté a dokonca v plášti rozoznal trhlinu. Pokiaľ bolo poškodené vnútorné vedenie, mohlo byť príčinou výpadku hlavného zdroja prúdu v riadiacej časti, pričom prípadný skrat pravdepodobne preťažil ističe elektrického napätia a vyradil celý zdroj z prevádzky. Počítače boli schopné prívod energie obnoviť tak, aby sa, pokiaľ je to možné, vyhol konfliktnému miestu. Bohužiaľ krížová spojovacia konštrukcia bola vlastne hlavným rozvodným systémom stanice. Záložný bol v obruči, tá však vyzerala ešte horšie.
Cook prekonal prasklinu bez väčších problémov a zostupoval ďalej smerom k svojmu cieľu. Dostal sa tam za niekoľko minút, našiel jeden z prechodových poklopov. Už-už sa chcel dotknúť zaisťovacieko kolesa, keď sa hrozne strhol od ľaknutia. Koleso sa začalo otáčať. Samozrejme, hneď sa spamätal. Veď na tom nebolo nič čudné. Niekto vovnútri sa chcel dostať von. Dokonca sa tomu potešil, pretože to znamenalo, že v tejto časti stanice sú živí ľudia. Len nebol pripravený na takú náhodu, že by sa tu mohli stretnúť.
Nebránil kolesu v otáčaní a pokojne čakal, kým sa poklop neotvorí. Stalo sa tak za pár sekúnd. Ťažké dvere sa odklopili nahor a Cook uzrel striebristú prilbu, ako sa vynára z otvoru. Na prvý pohľad bolo jasné, že aj druhý človek v skafandri sa zľakol, keď uzrel pred sebou postavu. Cez špeciálny priezor, ktorého sklo tmavlo v závislosti od intenzity vonkajšieho osvetlenia však Cook nevidel, koho má pred sebou. V jeho prilbe však zachrapčalo a potom sa mu ozval známy hlas Randyho Stonea:
„Doparoma, ale som sa zľakol... Kto je tam?“
„Cook, priateľu. Vybral si sa na prieskum?“
„Aj tak sa to dá povedať. Ale ponáhľam sa. Povedzte, je Paquette u vás?“
„Áno, je,“ riekol Cook rýchle a srdce mu zmeravelo. „Potrebujete lekára? Čo Robins?“
„Mŕtvy, pane. A ak sa k nám Paquette rýchle nedostane, bude ich viac.“
„Dobre, Stone. Nezdržujte sa a choďte po pomoc. Použite prielez T8, ten je voľný a má priame spojenie s hotelovou časťou. Veľa šťastia, Randy.“ Cook ho poklepal po ramene.
„Ďakujem Danny.“
Stone sa otočil a náhlil sa dopredu k opačnej strane stanice. Cook ho sledoval pohľadom pri vstupe do prechodovej komory. Potom za sebou zavrel veko a aktivoval mechanizmus prechodovej komory. Za pár minút sa miestnosť zaplnila vzduchom, tlaky sa vyrovnali a poklop, ktorý ho delil od útrob stanice sa odblokoval. Otvoril ho a vkročil dovnútra.
Ocitol sa blízko prechodového potrubia, na okraji hlavnej časti stanice. I tu vládlo šero, svietili len núdzové svetlá. Teda ani tu nebolo energie. Nebolo tam nikoho a navyše bolo na prvý pohľad zrejmé, že škody sú aj tu značné.
Podľa očakávania zistil, že prepojovacie potrubie smerujúce od hlavnej časti je oddelené prepážkou a navyše na nej svietilo červené svetlo. Vybral sa jedinou možnou cestou: opačným smerom. Keďže tadiaľ prešiel Stone, Cook predpokladal, že nebude problém dostať sa k ostatným. Stone samozrejme použil najschodnejšiu cestu.
Cook uzavrel prívod vzduchu do prilby a tú si zložil z pliec. Nechcel plytvať stlačeným vzduchom vo fľašiach. Potom rýchle vykročil vpred. Poháňali ho obavy o členov posádky a samozrejme i zvedavosť. Čím skôr chcel zistiť, ako na tom táto časť stanice v skutočnosti je.
Oproti hotelovej časti tu bol jeden rozdiel, totiž to, že chodby, ktorými prechádzal neboli natoľko zapratané popadaným haraburdím. Bolo to vlastne prirodzené, pretože v pracovných priestoroch posádky sa neveľmi dbalo na skrášlenie životného prostredia a všetko potrebné zariadenie bolo bezpečne ukotvené buď k podlahe, alebo k stenám. Vďaka tomu postupoval rýchlo. Dostal sa k výťahom, ktoré slúžili na rýchly presun medzi troma podlažiami. Bez prúdu samozrejme nefungovali, takže musel použiť núdzový rebrík. Cesta bola voľná, teda pravdepodobne práve tadeto vystúpil nahor Stone. Stúpil na priečky rebríka a zliezol o podlažie niššie. Vkročil do hlavnej chodby, ktorou sa bolo možné dostať až do riadiaceho centra. Konečne tam po niekoľkých minútach dorazil. Ale to čo uzrel, ho nepotešilo.
Na masívnych kovových dverách svietila malá červená kontrolka. Pri tom zistení ho striaslo. Kryt na malom priezore bol odsunutý. Myšlienky sa mu vrátili do hotelovej kuchyne a znova sa mu pred očami zjavili dve mŕtve dokaličené telá. Nemal odvahu pozrieť dovnútra. Rýchlo sa však spamätal a uvedomil si, že na váhanie niet času. Musí presne zistiť čo sa stalo. Odhodlane pristúpil tesne k okienku a zdvihol zrak, pričom sa pripravil na hrozný pohľad. Bohužiaľ, nesklamal sa. Celé riadiace centrum bolo zdemolované. Vonkajší plášť bol zvláštnym spôsobom roztavený a celé vnútorné zariadenie nieslo stopy po pôsobení vysokej teploty. Ani jeden prístroj nefungoval, ani jedno kontrolné svetlo nesvietilo. Len dve núdzové lampy za kovovými mriežkami na strope osvetľovali tú spúšť. Len ich lúče sa dotýkali zmrzačených tiel jeho druhov. Objavil troch, no ani jedného z nich nebolo možné identifikovať. Vedel, že pri výstrele boli v miestnosti Rain s Wendlandom, ktorí mali službu a Charon, majúci na starosti laserovú techniku. To bude jeho telo, ktorého hlavu a trup zakrývali roztavené trosky jeho bývalého pracoviska. Telá službukonajúcich dôstojníkov boli spadnuté na podlahe v neprirodzených polohách. Akoby zahynuli v hrozných bolestiach. Iné telá nevidel, ale to ešte nič nedokazovalo. Bývalá riadiaca veža, vystupujúca z bočného profilu stanice, bola dostatočne veľká a poriadne posiata troskami, aby zatajila prípadné ďalšie obete. Bohužiaľ...
Cookovi sa urobilo nevoľno, musel sa odvrátiť. Znova ho prepadol pocit hrôzy, hnusu a beznádeje a znova bol nútený ho potlačiť. Pretrel si rukávom skafandra spotené čelo.
„Božemôj...“ sťažka sa mu vydralo z úst. No vedel, že nesmie váhať.
Rozmýšľal, kde sa mohli uchýliť tí čo prežili. Vedel, že na najnižšom podlaží sa nachádza núdzové záložné ovládacie centrum, ktoré však bolo v porovnaní s hlavným len biednou náhražkou. Aj tak to však bolo najprijateľnejšie útočište pre zachránených. Teda v prípade, že aj to nie je zničené. Bude sa tam musieť dostať.
