14. Život a smrť
Harry práve kontroloval skafandre, keď ho odrazu upútal šramot od miesta, kde ležal spútaný Hart. Hneď na to sa ozvali hrozné kliatby.
„Doparoma! Čo to je?! Prečo som spútaný?!“ mykal sa, trepal a tak hrozne nadával, že to nemožno opakovať. Brown sa rýchle ponáhľal k nemu. Len čo ho tučný muž zbadal, zvrieskol:
„Brown! To som si mohol myslieť! Ty si ma zviazal?!“
„Ja som to nariadil...“ pokojne odvetil Harry.
„Pes! To si odskáčeš! Okamžite ma pusti!“
„Najskôr sa pozhovárame. Musím vám niečo vysvetliť.“
„Kašlem na tvoje vysvetlenia! Rozviaž ma!“
Harry prikývol.
„Rozviažem vás ale najskôr musíte niečo vedieť. Máme problém so záchranným modulom.“
Vyriekol to rýchle, aby ho Hart znova nestihol prerušiť. Ako očakával, toto zabralo.
„Čo je s modulom?“ spýtal sa oveľa pokojnejším tónom Hart. Zároveň však bolo cítiť že jeho zlosť začína striedať iný pocit: strach. Práve to však chcel Harry využiť.
„Je poškodený. Nebudeme ho môcť použiť. Aspoň v najbližšej dobe...“ Harry mu vysvetlil situáciu. Hart behom tých pár minút skrotol ako baránok. Strašne sa potil, oči mal vytreštené a mäsité pery sa mu triasli. Jednoducho mal strach.
„Čo... čo budeme... robiť?“ spýtal sa jachtajúc, keď mu Harry uvoľňoval spútané ruky.
„Pokúsime sa modul opraviť. Nič iné nám nezostáva. Máme však málo času a nemôžeme sa zaoberať malichernosťami. Takže odteraz od vás očakávam poslušnosť...“
Hart neodpovedal. Namiesto toho zašomral: „Všetci tu zdochneme... Všetci do jedného...“
Zviezol sa na podlahu a upadol do zvláštneho stavu letargie. Keď prišiel doktor s plnou náručou lekárničiek, ktoré pozbieral po dostupných častiach lode. Harry ho požiadal, aby zostal pri Hartovi. Nemyslel, že by po vysvetlení robil problémy, skôr sa obával toho, aby nespáchal samovraždu. Hneď na to bol však opäť vtiahnutý do prúdu udalostí.
Kdesi v labyrinte chodieb sa ozval výkrik. Najskôr sa všetci, čo boli naokolo zľakli, ale čoskoro vysvitlo, že to bol výkrik radosti, nie hrôzy.
„Stone prišiel! Stone je tu! volal Corlis a hneď ho aj zbadali, ako za sebou nie práve jemne ťahá černocha v skafandri. Ani ho nenechal zložiť si prilbu. Nálada stúpla a zovšadiaľ sa ozývali radostné výkriky. Celé osadenstvo sa hneď zhŕklo okolo neho a každý ho zasypal hromadou otázok. Muž však mlčal. Odopol si prilbu a nezmenený vážny výraz na jeho tvári hneď schladil nadšenie okolostojacich. Brown naznačil ostatným aby mlčali podal černochovi ruku a sám sa ujal slova:
„Pán Stone... Radi vás vidíme. Ani neviete, ako radi.“
Až teraz sa Stone nepatrne usmial.
„Nápodobne...“ odvetil. „Kde je doktor?“ spýtal sa. Paquette sa hneď vzdialil od Harta.
„Čo je? Potrebujete ma? Ste ranený?“
„Ja nie. Ale na druhej strane máme dvoch ťažko ranených. Doktor Robins je mŕtvy...“
„Bože...“ vydýchol Paquette, no hneď sa spamätal. „Čo je s tými dvoma?“
„Turbotovi výbuch odtrhol nohu a stratil veľa krvi. A Bishopa zasiahla ostrá plechová platňa priamo do hrude. Obaja sú v bezvedomí.“
Všetkým naokolo pri tých slovách prebehol mráz po chrbte. Paquette sa hneď obrátil na Harryho:
„Pán Brown, musím okamžite tam. Musím im pomôcť...“
„Iste, doktor. Ideme hneď. Pán Stone, vy zostanete tu. Pokúste sa vymyslieť, ako by sa dal sprevádzkovať záchranný modul.“
„Rozumiem,“ prikývol černoch na znak toho, že mu je jasné ich postavenie.
„Dobre. Ja pôjdem s doktorom, nechcem ho púšťať samého. Nestrácajme čas, vážení...“
Za päť minút bolo všetko pripravené na výstup do kozmu. Harry ešte stisol ruku Drakeovi, ktorý mu zo všetkých pasažierov najviac prirástol k srdcu.
„Veľa šťastia. A buďte opatrný...“ zaželal mu Drake.
„A vráťte sa,“ pripomenula mu Emily.
„Nebojte sa. Určite sa vrátim,“ usmial sa na ňu a zabuchol za sebou dvere prechodovej komory.
----------
To čo Cook našiel v záložnej kontrolnej miestnosti ho neveľmi potešilo. Dvere boli otvorené a okolie zdanlivo neporušené. Ovládacie pulty však boli rovnako tmavé, rovnako nečinné. Viac ho však zaujala postava skláňajúca sa k dvom telám na podlahe. Tvár nemohol rozoznať, muž bol k nemu obrátený chrbtom. Videl však, ako jeho ruka pevne stíska nehybnú dlaň jedného tela a počul tichý vzlykot.
Pomalým opatrným krokom podišiel Cook bližšie tak, aby rozrušeného muža ešte viac nevyplašil. Spoznal Franka Stuarta, ale s hrôzou zistil, že priateľská tvár tohto vždy usmiateho kansaského mladého muža sa veľmi zmenila. Strapaté vlasy, špinavé čelo, črty strhané, po lícach stekajúce bobuľky sĺz. Cooka tento pohľad tak dojal, že aj jemu zvlhol zrak.
„Frankie...“ šepol s obavou, aby muža nevyľakal. No zbytočne sa obával. Muž k nemu zdvihol zrak pomaly, akoby bez záujmu.
„Je mŕtvy, pane... Zomrel ani nie pred minútou. A ja... Ja som... Nedokázal som mu pomôcť...“
Cook sa sklonil k zúboženému mužovi.
„To nič, Frankie. Nemohol si nič robiť. Nik nemohol nič robiť.“
Pozrel na nehybnú postavu Bucka Bishopa. Hruď mal obnaženú, prikrytú zdravotníckou vatou a previazanú obväzmi. Priamo na mieste srdca však napriek hrubej vrstve obväzov presakovala krv. Chytil Stuartovu ruku a uvoľnil jej prsty. Dlaň mŕtveho klesla priamo na hroznú ranu.
„Nechaj ho... Už je mu dobre. My teraz musíme myslieť na seba.“
Spoločne vstali, Stuart si vymanil ruku z Cookovho zovretia a pretrel si ubolené krvavé oči.
„Máte pravdu, Cook. Musíme myslieť na seba. Ale čo robiť? Čo chcete robiť?“
„Musíme niečo vymyslieť.“
Cook sa sklonil k druhému ranenému. Odtiahol prikrývku, ktorá ho zahaľovala. Pohľad na obviazaný skrvavený kýpeť nohy nebol príjemný, no musel prekonať odpor. Chytil Turbota za zápästie a nahmatal mu pulz. Zistil že je pravidelný, ale slabší, čo bol zrejme následok straty krvi.
„Myslím, že Turbot vyviazne. Iné zranenie, okrem nohy, nemá a strata krvi našťastie nebola kritická.“
Cook prikývol:
„Aj ja si myslím, že sa z toho dostane.“
Znova prikryl raneného a vstal.
„A čo ostatní?“
„Rain, Charon a Wendland sú mŕtvi. Bishop bol zrejme blízko východu z centra. Úlomok ho trafil do hrude, ale stačil vyjsť z miestnosti skôr, ako sa zatvorila bezpečnostná prepážka. Ja som bol pred výstrelom v kajute a po prvom výbuchu som sa spolu s ostatnými samozrejme rozbehol k centru. Tam sme ho našli ležať na podlahe v bezvedomí. Preniesli sme ho sem a ošetrili ho ako sme vedeli. Ja s Turbotom sme šli hľadať ostatných. Zaskočil nás však druhý výbuch v jednom z tunelov. Zrejme vybuchla palivová nádrž korekčných motorčekov, len pár metrov od nás. Ja som vyviazol so zdravou kožou. Turbot to šťastie nemal. Neviem ako mu odtrhlo nohu, ale vyzeralo to, akoby mu ju niečo useklo. Zrejme mal smolu a zasiahol ho nejaký ostrý úlomok po výbuchu, možno niektorý z krycích panelov. Tú odtrhnutú časť... nikde som ju nevidel. Počul som len krik... Stále... stále počujem ten hrozný krik. Stále vidím tie striekajúce prúdy krvi z useknutého pahýľa jeho nohy... Rýchlo som mu ho obviazal svojou blúzou a odniesol som ho späť do centra a tam...“ Stuart začal vzlykať.
„Upokojte sa, Frankie. Zachránili ste mu život. Ak by ste mu ranu neobviazali, do minúty by bolo po ňom. Žije len vďaka vám. Už bude dobre. Ale... kde sú vlastne ostatní?“
Do skleslej Stuartovej tváre sa razom vrátil život.
„Veď to! Zbabelci! Ušli! Ušli a nechali nás tu samých! Nechali nás tu napospas osudu! Zbabelí lotri!“
Cook nechápal.
„Čože? To nechápem... Ako mohli ujsť? Ako mohli...“ zarazil sa. Znepokojila ho myšlienka, ktorá ho napadla. A, bohužiaľ, Stuart mu ju hneď potvrdil.
„Predsa na záchrannom člne. Nastúpili do záchranného modulu a zbabelo utiekli!“
„To snáď nie!“
„Ale áno! A viete, kto to navrhol? Kto to vymyslel a potom vyhrážkami ostatných prinútil poslúchať? Neviete? Rayová! Veru tak! Pekne sa vyfarbila! Zmocnila sa jednej zo zbraní a s jej pomocou nás všetkých držala v šachu!“
„Podplukovník Rayová? Nemožné!“
„Je to tak, pane. Zo začiatku svoj úmysel zdôvodňovala tým, že ide po pomoc. Nemáme spojenie so Zemou, preto sa rozhodla použiť záchranný modul, pristáť a podať správu. Potom mala NASA vyslať záchranný raketoplán. Samozrejme, bola to len zámienka a neskôr sa tým už ani netajila. Prosil som ju, žiadal, aby brala ohľad na ranených a ostatných členov posádky, ktorí možno potrebujú pomoc. Všetko nadarmo. Napokon dala Woodmanovi, Dupontovi, Hermanovi a mne na výber: buď pôjdeme, alebo nás tu nechá a pôjde sama. Ja som odmietol, ostatní sa k nej pridali.“
„Doparoma!“ uľavil si Cook. „Sme na tom čoraz lepšie...“ dodal ironicky. „Teda štyria odišli. Čo ostatní?“
„Doktor je mŕtvy, apoň myslím. Celá ošetrovňa je v hroznom stave. Stone odišiel pre pomoc k vám a ja som zostal pri ranených. O Smithovi a Harmanovej neviem nič. Nebol čas dostať sa na najvyššie podlažie k laboratóriám. Nechcel som... ranených nechať samých.“
„Iste, rozumiem. Ale musíme sa po nich pozrieť. Mohli prežiť. Nestrácajme čas, aby nebolo neskoro.“
Stuart pozrel na muža v bezvedomí.
„Necháme ho tu len tak?“
Cookovi to tiež nebolo po chuti. Lenže dobre vedel, že každá minúta ktorú stratia môže byť poslednou pre tých, ktorí možno čakajú na ich pomoc.
„Myslím, že nateraz preňho nemôžeme nič urobiť. Musíme byť opatrní a v strehu, aby sme sa sem mohli bez ujmy na zdraví čo najrýchlejšie vrátiť. Okrem toho by som nezniesol pomyslenie na to, že som dvoch našich ľudí nechal napospas osudu.“
Pri tých slovách sa zohol, chytil do rúk na zemi ležiacu prikrývku a zahalil Bishopovo telo.
„Poďme...“
Bez slova sa vydali hľadať zostávajúcich členov posádky. Núdzovým prielezom sa dostali na druhé podlažie. Potom vyskúšali dva prielezy na najvyššie podlažie, no oba boli zablokované, čo znamenalo, že miestnosti za nimi už nie sú bezpečné. Až tretí prielez bol voľný. Vystúpili nahor a ocitli sa neďaleko laboratória. Bohužiaľ aj tu bola spustená jedna z prepážiek, signálne svetlo však svietilo zelenou farbou.
„Máme šťastie,“ poznamenal Cook. „Priestor za prepážkou by mal byť v poriadku.“
„Ale ak prežili, prečo sa ju už nepokúsili otvoriť?“
„To neviem. Skúsme ručné ovládanie.“
Cook otvoril skrinku s hydraulikou a skúsil pumpovať. Ale šlo to ťažko a už po dvoch pohyboch nebolo možné pákou pohnúť. Zároveň sa z dverí ozvalo tiché prašťanie kovu.
„Pozrite sem...“ upozornil Stuart Cooka na stenu pri dverách. Bolo na nej vidieť mierne prehnutie, ktoré sa ťahalo celou jej dĺžkou až k vonkajšiemu plášťu, ktorý bol mierne zdeformovaný.
„Sú zaseknuté. nepohol by nimi ani...“
Zmĺkol uprostred vety. Prerušilo ho klopanie, prichádzajúce z druhej strany prepážky.
„Sú živí!“ skríkol Stuart, zabúchal na dvere päsťou a zvolal: „Nebojte sa! Dostaneme vás odtiaľ!“
„Kto je tam?“ ozval sa tlmený, sotva počuteľný hlas.
„Cook a Stuart. A u vás?“
„Smith a Harmanová.“
„Chvalabohu, máme oboch,“ vydýchol si Cook. Potom znova zvýšil hlas: „Ste v poriadku?“
„Až na pár modrín, áno. Ale máme problém. Nemôžeme sa odtiaľto dostať.“
„Na druhú stranu to nejde?“
„Nie. Tá je zdemolovaná väčšmi ako táto. Čudujem sa, že vôbec žijeme.“
„Čo núdzový prielez? Máte k nemu prístup?“
„Áno. Ale je zablokovaný.“
„Doparoma!“ zahromžil Cook. Premýšľal, ako tých dvoch dostať von, no nič dobré mu neprišlo na um. Napadlo ho použiť na dvere plazmový rezák, no uvedomil si, že na stanici sú len dva, jeden v hlavnej časti a druhý v hotelovej. Ten čo bol pri nich sa bohužiaľ nachádzal práve v najviac postihnutej ľavej strane. Nevedel či sa k nemu vôbec dostanú. Navyše to bola opacha, ktorú bol problém prenášať aj po neporušených chodbách stanice. Jeho úvahy prerušil Smith:
„Pán Cook. Uvažovali sme o tom, že by sme vonkajší prielez odblokovali výbuchom.“
„Máte výbušninu? Odkiaľ?“
„Vyrobili sme si ju. Pokiaľ to neviete, nachádzame sa v laboratóriu.“
„Áno, iste. Máte skafandre?“
„Samozrejme. Inak by to pradsa nemalo zmysel.“
„Nebude to nebezpečné?“ zapojil sa do rozhovoru i Stuart.
„Neviem...“ pripustil z druhej strany Smith. „Výbušniny nie sú mojou špecializáciou. Máte iný návrh?“
„Nie, nemáme,“ odvetil Cook. „Dobre, skúste to. Ale príliš to neprežeňte, stanica drží pokope len silou vôle.“
„Rozumiem. Vynasnažíme sa byť opatrní. Na vašom mieste by som sa však od nás vzdialil čo najďalej.“
„Dobre, urobíme tak. A Smith! Až sa dostanete von, použite prielez T3, ten je v poriadku. Budeme vás čakať v záložnom riadiacom centre. Veľa šťastia, priatelia.“
„Rozumel som. Ďakujem, pane.“
Cook so Stuartom sa dali na ústup. Vrátili sa tou istou cestou späť k nehybnému telu Samuela Turbota. Obaja ho prezreli a zistili, že jeho stav sa nezmenil. Jeho pulz bol slabý ale pravidelný, dych takisto. Stále bol však smrteľne bledý.
„Potrebuje lekára...“ poznamenal Stuart. „Prečo to Stoneovi tak dlho trvá?“
„Dostať sa sem nie je jednoduché,“ odvetil Cook. „Som presvedčený, že doktor dorazí v najkratšom možnom čase.“
„Ako to vlastne vyzerá na druhej strane?“
„Nuž, je to lepšie než tu. Podľahli len Strieger, Spark a Mellard. Zahynuli v kuchyni, kde bol porušený plášť. Ostatní sú v poriadku. Teda... ešte máme nezvestného.“
„Koho?“
„Slečnu Claytonovú. Nikde sme ju nenašli.“
„Ja som ju videl...“
Cook spozornel a zároveň si uvedomil, že pocítil strach.
„Pokračujte...“ riekol nedočkavo.
„Nuž, neviem nič isté. Tesne pred výstrelom som sa vracal do svojej kajuty, odkiaľ som mal na celú akciu dobrý výhľad, nakoľko môj priezor smeroval práve v tú stranu. Pritom som tú ženu zbadal, ako vstupovala do obruče. Šla smerom k hotelovej časti. Ani nie minútu na to došlo ku katastrofe. Zrejme teda ostala uväznená niekde v obruči.“
Cook sa zachmúril.
„Ktorou stranou šla?“
„Stranou alfa.“
Cook smutne prikývol. „Tá je takmer celkom zničená. Myslím, že nemala veľkú šancu na prežitie...“
Nastalo krátke, tiesnivé ticho, ktoré však príliš drásavo pôsobilo na psychiku oboch mužov. Prerušil ho Stuart:
„Čo hotelový záchranný modul. Je v poriadku?“
„Bohužiaľ nie...“ Cook si uvedomil, že Stuart nepoznal celú pravdu. Iste, veď všetci, čo sa na podvode podieľali boli mŕtvi. Okrem Turbota, ktorý bol však v bezvedomí a Stonea na druhej časti stanice. Kôli týmto myšlienkam sa Cook odmlčal, no Stuart ho rýchlo vtiahol do reality.
„Čo je s modulom?“ spýtal sa so známkou úzkosti v hlase. Cook mu všetko vysvetlil. Stuartovu reakciu však neočakával, pilot sa totiž začal smiať. Po prvom výbuchu však rýchlo zvážnel.
„Prepáčte, pane. Len som si uvedomil, že Rayová vytrestala sama seba. Jej samoľúbosť a bezcitnosť ju nakoniec zahubili... Ale viem, nemal som sa smiať. Veď kôli nej prišli o život traja ľudia, ktorí vlastne za nič nemohli. Iba podľahli svojmu strachu, vybrali si medzi životom a smrťou. Len nevedeli, že vlastne nešlo o takýto výber...“
Znova sa odmlčali, akoby chceli vzdať hold všetkým obetiam Nedotknuteľnej. Ticho prehlušila vzdialená slabá detonácia.
„Ach... Takže John Smith to už odpálil. Dúfam že sa mu podarilo uvoľniť prielez. Pán Stuart, radšej im pôjdeme naproti. Mohlo sa stať, že poklop sa neuvoľnil úplne. To by však bolo nebezpečné, nakoľko by sa nemohli dostať von a boli by časovo obmedzení kapacitou dýchacích prístrojov. Vlastne sme mali byť pripravení hneď!“ riekol namrzeným tónom. „Poďme!“
Pomerne rýchlo sa dostali pod prielez s označením T3, ten istý prielez, ktorým sa Cook dostal do tejto časti stanice.
„Počkáme,“ riekol Cook. „Ak sa do piatich minút neukážu, pôjdeme von a zistíme, čo sa deje.“
„Nemali by sme ísť hneď?“
„Nie,“ zakrútil Cook hlavou. „Máme málo kyslíkových prístrojov. Musíme vzduchom šetriť kde sa len dá.“
Stuart prikývol. Oprel sa chrbtom o stenu naproti prielezu a zviezol sa na podlahu. Cook sa usmial a napodobil ho.
„Máš pravdu... Ani som si neuvedomil, ako ma bolia nohy.“
Položil si ruky na kolená tak, aby dobre videl na hodinky na svojom zápästí. Prešli len dve minúty, keď sa zhora ozval šramot. Obaja hneď vyskočili.
„Zdá sa, že sa im to podarilo,“ s nádejou v hlase vyriekol Stuart. Keď sa však masívne dvere otvorili, čakalo ich prekvapenie:
„Harry! Si to ty, chlapče?“
Cez priezor prilby, ktorý tlmené svetlo nezakalilo, bolo vidieť nepatrný úsmev. Brown si zložil prilbu.
„Iste, Danny, som to ja. Rád ťa vidím... A je so mnou doktor.“
Druhá osoba vystúpila spoza jeho chrbta a tiež si zložila prilbu.
„Doktor Paquette. Chvalabohu že ste tu.“
„Kde sú ranení?!“ prerušil ho Paquette ostro.
„Hneď, doktor! Poďte za mnou!“ ťahal ho Stuart za sebou. Harry za nimi zavolal:
„Prídeme za vami za chvíľu. Len počkáme Smitha a Harmanovú.“
„Ach, teda sú v poriadku?“ s úľavou sa spýtal Cook.
„Áno, hovoril som s nimi pomocou spojovacieho zariadenia v skafandri ešte prv, ako sme ich stretli. Škoda, že komunikátory nefungujú rovnako aj v priestoroch stanice.“
Harry pri tomto rozhovore zavrel dvere, aby ďalší dvaja členovia posádky, ktorí stále čakali vonku, mohli vliezť do úzkej prechodovej komory. O pár minút boli obaja živí a zdraví po boku svojich priateľov. Hneď sa vybrali za doktorom a Stuartom do záložného ovládacieho centra. Keď tam dorazili, doktor akurát skončil s prehliadkou Turbota.
„Je to zlé, ale dostane sa z toho. Ranu nebudem odväzovať, hoci by to bolo potrebné, aby som ju skontroloval. Bohužiaľ, pán Stuart ma informoval, že ošetrovňa je celkom zničená takže sa nedostaneme ku krvným zásobám. Nemôžeme riskovať ďalšiu stratu krvi.“
Potom sa sklonil k mŕtvemu telu Bucka Bishopa a odhalil ho. Prezrel ranu na hrudi.
„Úlomok zasiahol srdce...“ sucho konštatoval. „Ak by som ho mohol okamžite operovať, prežil by...“
Pozrel mŕtvemu do tváre. „Krvácal z úst?“ spýtal sa Stuarta.
„Áno. Tesne pred smrťou,“ odvetil muž potichu. „Nemohol... som sa na tú skrvavenú tvár dívať, preto som ho utrel do prikrívky... Doktor ja... nevedel som, čo robiť. Viete, keby bolo treba masáž srdca, alebo dýchanie z úst do úst... Ale on... Nevedel som, čo si počať...“
Doktor rýchlo prykryl mŕtvolu, vstal a chytil Stuarta za ramená.
„No tak, chlapče! Spamätajte sa! Nemoholi ste mu pomôcť! Iba ja, alebo doktor Robins by sme to možno zvládli. Ale len na operačnej sále. Verte, ani najlepšia starostlivosť by ho v týchto podmienkach nezachránila. Vzchopte sa! Nechcem vám dávať nič na upokojenie, aby ste boli fit. Nezabúdajte, že sme v kritickej situácii.“
To zabralo.
„Vďaka, doktor. Budem v poriadku, nebojte sa.“
Pozrel na zbytok osádky. Brown zachovával svoju zvyčajnú neoblomnú rozvahu, a to malo vplyv aj na Cooka a Smitha. Všetci však mali vážne tváre. Len Sany Harmanovej sa leskli oči, aj ona sa však držala.
„Kde sú ostatní?“ spýtal sa doktor. Cook jemu i ostatným, čo neboli informovaní vysvetlil situáciu.
„Už len to nám chýbalo!“ zvolal Brown. „Máme jediné šťastie, že sa to aspoň u nás skončilo dobre.“
„Nehovorte mi, že v hotelovej časti sa stalo niečo podobné,“ zarazil sa Stuart.
„Bohužiaľ,“ doplnil Harryho Cook. „Hart a niekoľko hostí i členov posádky sa vzbúrili. Chceli okamžite opustiť stanicu v záchrannom module. Našťastie sme ich priviedli k rozumu, musím však priznať, že to bolo len tak-tak.“
„Navyše sme sa včas dozvedeli, že záchranný modul je nepoužiteľný, takže nateraz nám už nebezpečenstvo z tejto strany nehrozí,“ riekol Brown.
„Čo budeme teraz robiť?“ šeptom sa spýtala Sany.
„Neviem...“ pripustil Brown. „Chcel som zhromaždiť všetkých členov posádky v hotelovej časti, ktorá je v oveľa lepšom stave ako tieto priestory. Bohužiaľ neviem, ako si poradíme s prepravou raneného.“
„To bude skutočne problém,“ riekol doktor. „V jeho tave by som rozhodne nedoporučoval jeho jeho prepravu.“
„Lenže za daných okolností je to nevyhnutné. Záchranný modul je len v hotelovej časti,“ pripomenul Cook. „A navyše nevieme v akom stave je tunajšia klimatizácia a vzduchové systémy. Vzhľadom na poškodenie by sme mali rátať s tým že zásoby kyslíka budú obmedzené.“
„Áno. A je tu ešte jeden aspekt, ktorý by sme mali brať do úvahy. Je možné na čas vypnúť všetky tunajšie zariadenia, okrem klimatizácie, čo by nám v prípade potreby ušetrilo energiu a vzduch. Ak by nám došli zásoby v hotelovej časti, mohli by sme sa sem ešte na niekoľko hodín uchýliť.“
„To je dobrý nápad,“ pripustil Cook. „Ale znamená to, že naozaj musíme Turbota preniesť do hotelovej časti. Ako to však urobiť?“
Ozval sa Smith:
„Nuž, myslím, že tu toho veľa nevymyslíme. Jednoducho ho bude treba navliecť do skafandra a preniesť ho. Nejaké nosítka už dáme dokopy. Ale ako ho dostaneme na druhú stranu stanice? Myslím, že ho nebudeme môcť ťahať po kríži zvisle celých dvesto metrov.“
Harry prikývol.
„Pôjdeme dookola po obruči beta. Tá je našťastie vcelku, aj keď je poškodená. Ostáva nám len dúfať, že nenatrafíme na nepriechodné miesto. Ale máme aj iný problém, musíme myslieť na náš únik zo stanice. Ako je na tom hlavné riadiace centrum?“ obrátil sa na Stuarta.
„Úplne zničené.“
„Centrálny počítač?“
„Rovnako tak.“
„A slnečné panely?“ spomenul si Brown.
„Dostali priamy zásah.“
„Skvelé! Hmm... Táto miestnosť vyzerá byť v poriadku. Pokiaľ viem, v záložnom počítači by mali byť všetky údaje z hlavného. Musíme teda počítač vymontovať, dopraviť do hotela a pokúsiť sa prepojiť ho s palubným počítačom záchranného modulu.“
„Záložný počítač však nie je taký výkonný, ako hlavný. Zvládne kalibráciu prístrojov v module?“
„To neviem. Nemáme však inú možnosť. Ja sa pustím do demontáže, mám s tým najviac skúseností. Vy zatiaľ navlečte Turbota do skafandra a vyrobte nejaké provizórne nosidlá. Do práce, nemáme čas.“
„Poslúchli. Doktor so Sany veľmi opatrne obliekli Turbotovo telo do skafandra. Cook so Stuartom a Smithom zašli do prvej prístupnej kajuty vzali odtiaľ lôžko, rozobrali ho a zmontovali z neho provizórne nosidlá. Brown skončil s demontážou počítačovej jednotky, potom našiel hlavnú elektrorozvodnú skriňu, ktorá bola našťastie neďaleko záložného centra a otvoril ju. S uspokojením zistil, že kompresory i klimatizácia pracujú, aj keď zrejme nie v celom bloku. Horšie to už bolo s meračom zásoby energie: Zdroje boli na šesdesiatich dvoch percentách. Manuálne vypol vzduchové zariadenia, čím spôsobil zapnutie výstražných svetiel po celej tejto časti stanice. Netrápil sa tým, vedel že kompresory spotrebujú oveľa viac energie, ako výstražné svetlá. Hneď sa vrátil k ostatným a informoval ich. Potom pomohol pomocou popruhov, opaskov a kusov látky pevne priviazať Turbota k nosidlám.
„Nesmie sa uvoľniť,“ pripomínal ostatným doktor. „Nezabúdajte, že ho budeme musieť ťahať kolmým prielezom.“
„Nebolo by lepšie na výstup do priestoru použiť hlavnú prechodovú komoru?“ spýtala sa Sanny.
„Bohužiaľ to nie je možné,“ odvetil jej Cook. Za prvé nie je isté, či by sme sa k nej vôbec dostali a za druhé nemáme energiu. Dvere sa síce dajú otvoriť aj manuálne, ale nefungujú vákuové pumpy. Vzduch v prechodovej komore by sme museli vypustiť do priestoru, čo by bolo hrozné plytvanie, nakoľko komora je značne veľká...“
„Lepšie to už asi nebude,“ riekol Smith po pätnásťminútovej práci. Ostatní mu dali za pravdu. Smith s Cookom potom schytili nosidlá, Brown veľkú krabicu záložného počítača a všetci spoločne opustili záložné centrum. Počas cesty si odskúšali kolmé prielezy medzi podlažiami, pričom s uspokojením zistili, že telo na nosidlách drží dobre. Predsa len ich to však zdržalo, takže cesta im oproti predchádzajúcim piatim minútam trvala celých dvadsať.
Najťažšiu časť však mali ešte pred sebou. Pred prechodovou komorou si Smith a Cook nasadili prilby a vstúpili dovnútra, čo nebolo bez problémov, nakoľko tam bolo málo miesta. Vyriešili to tak, že Cook šiel prvý, potom nasledovali nosítka postavené kolmo nahor a napokon sa dovnútra vtisol Smith. Harry za nimi zabuchol dvere a sledoval ručičku merača tlaku a dve kontrolky signalizujúce otvorenie dverí. Najskôr sa rozsvietilo červené svetlo, čo znamenalo, že sa vonkajší poklop otvoril. Po pár minútach svetlo zhaslo a do vzduchoprázdnej komory cez samočinný ventil vnikol vzduch zvnútra stanice.
„Sú von...“ riekla Sanny.
Harry si namiesto odpovede nasadil prilbu a potom schytli do rúk počítačovú skriňu.“
„Poďme...“
Tentoraz dovnútra vošli všetci traja a bez problémov sa dostali von. Cook so Smithom ich čakali.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Harry Dannyho pomocou vysielačky, ktorá po výstupe spoza stien stanice opäť poslušne začala fungovať.
„Áno. Šlo to lepšie, než som čakal. Ale najhoršie nás ešte len čaká.“
Harry za sebou podľa predpisov zabuchol dvere prechodovej komory, hoci to bolo zbytočné, pretože dole už nik nebol. Potom sa vydali na cestu.
Ukázalo sa, že to nebolo také hrozné, ako sa zdalo. Obruč beta bola značne poškodená, ale predsa len držala pohromade a nikde nenatrafili na takú puklinu, cez ktorú by sa nebolo možné dostať. Aj tak museli byť opatrní, preto postupovali pomaly. Bez nehody napokon dorazili k hotelovej časti a našli prielez T8. Zostúpili dovnútra stanice a o desať minút sa radostne zvítali so zbytkom posádky.
