17. Obetavé rozhodnutie
Harry nechal Hasamu a Allena osamote a vrátil sa k záchrannému modulu. Oči mu zablúdili k Barbare, sediacej na podlahe a opretej o stenu stanice. Všimol si, že sa k nej pridala aj Emily Drakeová, sadla si vedľa nej a tiež si objala pokrčené nohy. Bol rád, že Barbara má túto priateľskú oporu od manželky muža, o ktorom si za posledných pár hodín urobil veľmi vysokú mienku. O jeho žene to platilo rovnako. Ostatní vytvorili skupinku pri nich a polohlasne debatovali.
„Tak ako?“ spýtal sa ho za všetkých Drake, keď k nim Harry pristúpil. Rozhliadol sa dookola, do tvárí, ktoré mu nedočkavo viseli očami na perách.
„Nebudem vám klamať, priatelia,“ povedal po chvíli. „Bohužiaľ, naša situácia je naďalej kritická. Pomoc zo Zeme sa k nám nedostane skôr, ako za tri dni...“ a rozpovedal všetkým, čo sa dozvedel z vysielania.
„Takže sme stále odkázaní na modul...“ uzavrel rozhovor Stone. Mrkol na pracujúci počítač a zašomral: „Snáď to vyjde.“
Tu sa Drake pozrel na Browna zvláštnym pohľadom.
„Čo sa stalo, Henry?“
„Mali by sme si ešte o niečom pohovoriť... Keď ste boli vonku a zachraňovali ste slečnu Claytonovú, Holvis povedal niečo, nad čím by sme sa mali zamyslieť.“
„Čo povedal?“ prekvapene sa spýtal Harry. Pritom pozrel na Holvisa, schúleného v rohu miestnosti a zbadal v jeho očiach strach.
„Že jeden z nás nemá v záchrannom module miesto.“
„Ach, toto... Teda to viete. Nuž, je to tak. Je nás osemnásť, no miest v module len sedemnásť: pilot dozerajúci na elektroniku a šestnásť buniek pre cestujúcich.“
„Ako tento problém vyriešime?“
„Niet problému. Faktom zostáva, že jeden človek je navyše. To znamená, že bude musieť zostať tu a počkať na záchranný raketoplán.“
„Nemôže sa nejako vtesnať do modulu?“
„Príliš veľké riziko. Každá bunka je určená len pre jediného človeka, však ste si ich pri výcviku vyskúšali. Dobre viete, ako je vnútri tesno a že hlboké kreslo obaľuje takmer celú postavu. Je to potrebné, nakoľko pristátie celého modulu na padákoch je poriadne tvrdé. A to ani nehovorím, že každá bunka je zásobená kyslíkom samostatne, a táto zásoba je obmedzená aj keď s dostatočnou rezervou. Dvaja ľudia však spotrebujú dvojnásobné množstvo a navyše bude pobyt posádky v module predĺžený o čas potrebný na dokončenie kalibrácie elektronických okruhov modulu.“
„Ale kto teda zostane?“ spýtala sa Emily Drakeová, sediaca vedľa Barbary.
„Nuž, pravdepodobne veliteľ. Ako hodnostne najvyššie postavený muž, tak ako kapitán na námornej lodi, má za povinnosť posledný opustiť palubu. Allen to vie a je s tým i zmierený...“
Harryho pohľad sa znova na okamih zastavil na Holvisovi. Zostávalo faktom, že práve on spôsobil túto situáciu. Barbara Claytonová bola navyše, to sa nedalo poprieť a i keby nikto nezahynul a oba moduly by boli v poriadku, stále by kvôli nej chýbalo jedno miesto na záchranu. Mal sto chutí to Holvisovi pripomenúť, ale včas sa zarazil. Našťastie nikto z hostí hotela si nedal dohromady, že práve Barbara bola od začiatku čiernym pasažierom. Či to zistili zostávajúci členovia posádky, to nevedel, každopádne však o tom mlčali. Harrymu to vyhovovalo, pretože sa obával, že by sa práve Barbara cítila zodpovedná za tento stav a jej povaha, ktorú dobre poznal, by ju mohla prinútiť k nejakej nerozvážnosti. To Holvisa zachránilo, pretože mal naozaj sto chutí si s ním vyrovnať účty. Všetko by mu prepáčil, ale to, že ohrozil jeho bývalú lásku, ho hrozne dopaľovalo. Za týchto okolností však musel mlčať. Ozval sa však niekto iný, a to Browna priam vyľakalo. Bola to Barbara. Naozaj prišlo to, čoho sa veľmi obával.
„Harry...“ šepla. Vstala a podišla k nemu. „Hádam si ma... mal nechať tam. Kvôli mojej záchrane bude teraz ohrozený život niekoho iného...“
„Nie, Barbara,“ prerušil ju rýchlo. Veľmi jemne vzal jej ruky do svojich dlaní a pozrel na ňu láskavým pohľadom.
„Nikdy by som nedopustil, aby sa ti niečo stalo. Nebudem hovoriť, prečo, lebo viem, že to nechceš počuť. Ale predsa je to tak. A prosím, neobviňuj sa. Je to len hlúpa zhoda náhod, že nás zostalo o jedného viac. A okrem toho, osamotený človek má na stanici celkom dobrú šancu prežiť aj niekoľko dní. Jeho spotreba kyslíka je minimálna a tu sú rozsiahle priestory naplnené vzduchom. A je možné urobiť aj ďalšie opatrenia. Preto prosím, Barbara, neobviňuj sa. Nebolo by to správne a nebolo by to ani na mieste...“
Pozeral jej priamo do očí, pokiaľ jej ich riasy neprivreli. Potom pomaly uvoľnil stisk svojich rúk a o krok ustúpil. Behom tých pár okamihov sa skalopevne rozhodol urobiť to, na čo myslel už skôr. Nastalo ticho, všetci naokolo boli dojatí touto scénou. Brown si uvedomil že všetky pohľady sú uprené naňho a vedel, že prerušiť tento okamih, zostalo na ňom.
Trochu neohrabane pozrel na hodinky a zistil, že majú niečo viac, ako dve hodiny do výpadku energie. Presne sa to, samozrejme povedať nedalo. Ešte raz jeho pohľad zablúdil ku Barbare a potom k Drakeovi, ktorého si za tých pár hodín začal nesmierne vážiť. Ten slabo prikývol.
„Zájdem za Allenom a Hasamom, či nemajú niečo nové. O chvíľu som späť.“
Rýchle dorazil k obom mužom pri vysielačke. Allen si za asistencie Hasamu vymieňal so strediskom NASA informácie.
„Ako to vyzerá,“ spýtal sa. Prišli ste na niečo?“
„No... nie je to veľmi povzbudivé,“ pripustil Allen. „Najmä nie pre mňa. Bez skafandra budem môcť na Nedotknuteľnej prežiť len dva dni.“
„Áno, to viem. Bez energie nebude fungovať klimatizácia. Počas noci stratí stanica značné množstvo tepla, ktoré cez deň nedokáže získať zo slnečného žiarenia, nakoľko povrch stanice je z reflexného materiálu, ktorý absorbuje teplotu len minimálne.“
„V praxi to znamená,“ pokračoval Allen, „že už počas druhej noci od výpadku elektriny klesne teplota na -45 až -50 stupňov, čo sú podmienky na hranici prežitia. Ďalšie dni táto teplota bude naďalej klesať a ani cez deň nevystúpi nad -40 stupňov. Vtedy už bude možné prežiť len v skafandri.“
„Pokiaľ viem, v hotelovej časti je sto kyslíkových prístrojov, každý s plnou kapacitou dve hodiny. Vrátane rezervy. To by znamenalo dvesto hodín, čo je v prepočte asi osem dní. Plus dva dni, ktoré bude možné prežiť bez skafandra. Rovnaký počet kyslíkových prístrojov je v riadiacej časti stanice. Musíme však rátať s tým, že sa nebude možné dostať ku všetkým. Treba zistiť, koľko ich na tejto strane naozaj máme.“
„Už som to urobil,“ riekol Allen. Pred chvíľou som sa vrátil z hlavnej sály, kde som ich spočítal. Plných je len 42.“
„Niektoré mohli byť pri zhromažďovaní prehliadnuté,“ poznamenal Hasama.
„Áno. Ale pochybujem, že by ich bolo príliš veľa. Veď skafandre boli prioritou. Štyridsaťdva plných nádrží, to je 84 hodín, teda tri a pol dňa. Celkovo päť a pol.“
„To by malo záchrancom stačiť,“ zahundral Allen, ale bolo vidieť, že napriek tomu ho obavy neopúšťajú. Nečudo, veď sa mohlo prihodiť toľko vecí...
„A potom je možné prejsť do opačnej časti stanice a hľadať ďalšie prístroje tam. Hoci je riadiaca časť poškodená väčšmi, myslim že je možné získať minimálne tridsať ďalších prístrojov, čo znamená ďalších dva a pol dňa. Celkovo teda osem dní. To už je slušné...“
„Máte pravdu. Myslím, že mám celkom dobrú šancu prežiť, pokiaľ po mňa neprídu...“ povedal rázne veliteľ, akoby si chcel dodať odvahy. Harry sa potom spojil s generálom Hoskinsom a celú vec ešte raz prekonzultovali. Ten potvrdil, že pokiaľ nedôjde k nejakej nepredvídateľnej situácii, osem dní im bude stačiť. Navyše poznamenal správnu pripomienku:
„V skafandri je možné dostať sa aj do poškodených častí stanice a získať tak ďalšie prístroje, čo dobu prežitia opäť predĺži.“
„Správne,“ riekol Brown. „Myslím že šance na prežitie sú viac než dobré. A práve preto vám chcem niečo navrhnúť, veliteľ.“
Allen sa zarazil.
„Hovorte, pán Brown...“
Harry najskôr naznačil Hasamovi, aby na okamih prerušil spojenie a až potom povedal Allenovi, čo má na srdci:
„Veliteľ... rád by som vám navrhol výmenu. Nakoľko sme sa teraz presvedčili, že zostať na stanici nie je až také veľké riziko, bolo by najrozumnejšie, keby som tu zostal ja. Ako bezpečnostný technik mám najlepší prehľad o technickom zariadení stanice a najlepšie si budem schopný poradiť i s prípadnými komplikáciami. Ako viete, mám za sebou kompletný kozmonautický výcvik a v hodnotení som dosiahol jedno z najlepších bodovaní. Prepáčte, že to poviem, ale bolo o niečo lepšie, ako vaše. Som vo vynikajúcej kondícií v perfektnom zdravotnom stave a v neposlednom rade som mladší ako vy.“
Potom ešte dodal dôvernejšie:
„Myslite na svoju ženu a syna, pane. Nebolo by správne vystavovať sa nebezpečenstvu, už s ohľadom na nich. Ja som slobodný, pane a nemám ani priateľku. Takže môžem trochu riskovať. Ak sa to po posledných našich záveroch riskovaním vôbec môže nazvať.“
„Allen vyzeral, ako by mu niekto strelil zaucho. Najskôr smrteľne zbledol a potom hrozne očervenel. Napokon riekol:
„Vážim si vašu ponuku, pane, ale... nie som si istý, či ju môžem prijať. Ako veliteľ stanice som prebral zodpovednosť nad jej členmi a ak by sa vám niečo stalo, bol by som za vás zodpovedný aj naďalej. Okrem toho... trochu ma zaráža, že práve vy chcete riskovať, a to práve kôli niekomu, kto, treba to priznať, nesie hlavnú zodpovednosť aj za našu súčasnú situáciu.“
„Nechajme minulosť, pane. Čo sa už raz stalo, nedá sa vrátiť späť. Navrhujem vám to preto, že mám väčšie šance, ako vy. A čo sa týka zodpovednosti, môžem vás jej zbaviť. S podmienkou, že bude súhlasiť pozemné stredisko a zástupca veliteľa posádky, teda pán Cook. A myslím, že v tom problém nebude.“
Allen dvakrát zťažka prehltol, kým povedal:
„Ste si skutočne istý, že to chcete urobiť? Napriek všetkému, čo sa stalo?“
„Áno,“ riekol bez váhania Brown.
„Aj tak... Neviem, či by to bolo správne. Viete... necítil by som sa najlepšie, ak by sa vám skutočne niečo stalo. Ale s ohľadom na moju rodinu...“
Na chvíľu sa odmlčal a, ako sa zdalo, tuho premýšľal.
„Viete čo, pán Brown? Nech rozhodne tretia osoba. Ako ste správne poznamenali, musí súhlasiť i Cook. Viem že ste jeho dobrý priateľ a navzájom sa poznáte niekoľko rokov. Naopak, medzi nami vždy bolo napätie. Niekoľkokrát sme sa dostali do konfliktu, a aj keď vždy rešpektoval moje rozkazy a rozhodnutia, vždy otvorene povedal, čo si o nich myslí. Zverte mu svoj zámer, pán podplukovník. Pokiaľ s ním bude súhlasiť a pokiaľ ho schváli i pozemné stredisko, urobím ako chcete. Nebudem predstierať - mám strach tu zostať sám.“
„Výborne, pane. Súhlasím so všetkým. Idem hneď za Cookom.“
Harry rýchle odbehol. Až teraz si Allen uvedomil, že vlastne neboli sami. Pozrel na Hasamu, ktorý sedel na stoličke oproti provizórnemu spojovaciemu zariadeniu.
„Pán Hasama...“ Allen očervenel. „Viem, čo si myslíte. Verte mi, prosím, nerobím to kôli sebe. Môj syn... Má len štyri roky. A moja žena, chudera, čo by si počala? Keby som bol sám, nikdy by som nedovolil, aby tu Brown ostal namiesto mňa...“
Malý Japonec mykol plecami.
„Neprináleží mi odsudzovať vás,“ riekol. „Všetci máme strach. Ja, vy, všetci členovia posádky i hostia hotela. Aj Brown ho má, i keď ho dokáže veľmi dobre skryť. Preto vás neodsudzujem za to, že sa snažíte chrániť svoj život. Na druhej strane by ste si však mali uvedomiť, že ako veliteľ posádky ste mal na našu bezpečnosť dbať hlavne vy, pane. Aby som pravdu povedal, stanovisko pána Browna ma vôbec neprekvapilo, pretože som ho čakal. Rovnako ako to vaše. Brown zostane, a vy sa možno zachránite. Ak práve záchranný modul nie je tou zlou voľbou. A možno i vášho bezpečnostného technika napokon zachránia. Ale čo ostatní?“
„Áno... Tí čo zahynuli, zahynuli kôli mne. Máte úplnú pravdu, pán Hasama. Celý zbytok života budem mať pred sebou tváre ľudí, ktorých som zahubil a ich mená sa mi navždy vryjú do pamäti ako ostrý tŕň...“
„Máte pravdu, pane. Výčitky budú vašim trestom. Do smrti si budete opakovať, že vtedy, na Nedotknuteľnej, mohlo byť všetko inak...“
Allenovi zvlhli oči. Odvrátil sa od Hasamu a priam ušiel od neho. No nešiel k modulu, kde boli ostatní, ale práve na opačnú stranu. V hlavnej sále si našiel kreslo, pomaly si sadol a chytil si hlavu do rúk. Zvlhnutými očami pozeral do zeme.
----------
Harry tentoraz na Barbaru nepozrel. Zamieril hneď ku Cookovi.
„Niečo nové, priateľu?“
„Len sme si potvrdili, že osamotený človek vydrží na stanici niekoľko dní. Ale máme ešte jeden problém.“
Prítomní naokolo hneď spozorneli.
„Nie, nebojte sa. Nie je to nič vážne, len taká maličkosť. Rád by som to však s pánom Cookom prebral osamote.“
Cook sa na okamih zarazil. Pochopil však, že Harry nechce rozrušovať ostatných, preto pokojne odvetil:
„Iste, Harry... Kam pôjdeme?“
„Napríklad do bývalej kontrolnej miestnosti.“
„Dobre, ako myslíš. Až po tebe,“ pokynul mu rukou. Keď sa však od ostatných vzdialili, Cook sa nedočkavo spýtal:
„Čo sa deje, Harry? O aký problém ide?“
Ale Brown mu nechcel odpovedať, kým nebudú izolovaní od okolia. Vedel totiž, ako bude jeho starý priateľ reagovať.
„Trpezlivosť Danny. To neponáhľa.“
Nepovedal už ani slovo, dokiaľ sa za nimi nezatvorili dvere malej miestnosti, zapratanej teraz už mŕtvou elektronikou. Harry usadil Cooka do kresla a sám zostal stáť naproti nemu.
„Čo sa deje Harry? Mám také zvláštne tušenie, že chceš vykonať niečo, s čím by som nemohol súhlasiť!“ povedal Cook rázne.
„Máš pravdu, Dany. Ale prosím ťa, zachovaj pokoj. Vieš, navrhol som Allenovi, že tu zostanem namiesto neho.“
Cook vyskočil a kričal:
„Čože?!, Ty si sa zbláznil, Harry! Allen si je sám na vine, že sa ocitol v tejto šlamastike! A ty chceš zaňho nasadzovať krk?!“
Brown ho rýchlo tíšil a usadil ho späť:
„Prosím, Danny...“
„Prepáč...“ Cook stíšil hlas. Stále však dôrazne pokračoval:
„Nerob to, Harry. Spomeň si, koľko krát si ho upozorňoval na jeho nebezpečné konanie. Spomeň si, ako sám zľahčoval bezpečnostné predpisy stanice. Teraz má za to niesť následky a ty to chceš vziať na seba?“
„Máš pravdu, Danny. Vo všetkom. Ale ja sa na to jednoducho nemôžem dívať len z tejto stránky. Musím vziať do úvahy aj to, že Allen bol vlastne len Holvisovým poskokom, tak ako i celá NASA. Hádam mi len nechceš tvrdiť, že o tom dole nevedeli?“
„Nie,“ zarazene odvetil Cook. „Museli vedieť o všetkom. Raketoplány predsa pripravovali oni. A o reaktoroch tiež museli vedieť.“
„Ach, kde sú tie časy, keď bola NASA nezávislou civilnou organizáciou s dobrým zázemím,“ povzdachol si Harry. „Tu vidíš dôsledky skomercionalizovania vesmírneho výskumu.“
„Máš pravdu. Ale i keď je dnes NASA v úplne inej pozícii, ako kedysi, toto si dovoliť nemala. A ja sa postarám, aby sa vinníci zodpovedali, to si môžeš byť istý!“
„Nepodarí sa ti to,“ riekol sucho Brown. „Za týchto okolností nie. Ale rob, ako myslíš, nebudem ťa prehovárať. Prosím ťa však, aby si ani ty neprehováral mňa. Rozhodol som sa, že tu zostanem namiesto Allena a to aj urobím.“
„Harry...“
„Nie, Danny. Už dosť.“
Na okamih sa odmlčal a pozrel Cookovi priamo do očí.
„Danny. Ty a Róza, ste jednými z mojich mála dobrých priateľov. Vieš dobre, že som samotár a takisto poznáš dôvod, prečo je to tak. Nikdy som ti to takto nepovedal, ale... prial som si umrieť už pred rokmi...“
„Ale Harry!“
No Brown ho posunkom zastavil.
„Je to tak, priateľ môj. Celé tie roky som bol zmierený so smrťou a želal som si umrieť. Jediné čo ma držalo pri živote bolo vedomie, že ju, Barbaru, by to zničilo. To ma postavilo do situácie, že som vlastne nemohol robiť vôbec nič. Len žiť svoj mizerný život a pomaly zostárnuť.“
„Tak by si nemal hovoriť, Harry.“
„Viem, je to hrozné, ale predsa je to tak. Môj život skončil v okamihu, keď ma po prvý raz odmietla. Toto... už je len také prežívanie. Nič viac...
„Harry...“ riekol Cook a oči sa mu zaleskli. No Brown ho znova posunkom zastavil.
„Ani slovo, priateľ môj. Ešte som neskončil... Dobre vieš, že som ťa nikdy o nič nežiadal. Ani teba ani nikoho iného od tej doby... človek, ktorý nemá pre čo žiť, nemá ani o čo žiadať. Ale teraz ťa prosím. Nechaj ma tu. Nech je Allen aký chce, hlavnú vinu nesie predsa len niekto iný. A má rodinu. Ženu a chlapca, Boba. Ja som sám a nikomu nebudem chýbať.“
„Mne budeš, chlapče,“ riekol roztraseným hlasom Cook, vstal a objal ho.
„Ja viem, Danny. Ja viem... Ale napriek tomu ťa prosím, urob to pre mňa. Veď možno ani o nič nejde a všetko sa skončí dobre...“
Cook povolil objatie a o krok ustúpil. Jeho vlhké oči pozreli do ostrého, prižmúreného Brownovho pohľadu. Potom prikývol.
„Dobre, Harry. Urobím to. Poznám ťa a viem že si poriadne tvrdohlavý. Ak si sa rozhodol, nič na svete ťa nezastaví...“
„Správne, Danny,“ usmial sa Brown. „Ale kráti sa nám čas a my musíme jednať. Treba upovedomiť Allena, ako sme sa rozhodli. No pred ostatnými ani muk! Hlavne pred Barbarou. Ešte by mohla vykonať nejakú hlúposť.“
„Spoľahni sa, priateľ môj.“
Harry sa usmial. „Upokoj sa, aby sme nevzbudili rozruch. A chovaj sa normálne.“
„Budem sa snažiť...“
„Vďaka, Danny. Ešte raz vďaka.“
Znovu sa objali. Vyšli z kontrolnej miestnosti a narazili na Allena, ktorý sa práve vracal k ostatným.
„Veliteľ,“ zastavil ho Brown.
„Áno...“
„Dohodli sme sa. Pán Cook súhlasí s tým, aby som tu zostal namiesto vás.“
„Skutočne? Nuž... pravdu povediac, prekvapuje ma to.“
„Nemyslite si, pán Allen, že s Harryho postojom súhlasím,“ odmerane povedal Cook. „Rešpektujem však jeho rozhodnutie. Ak chce za vás niesť kožu na trh, je to jeho vec.“
Zámerne to povedal ostro. Možno dúfal, že Allen si predsa len rozmyslí svoj zbabelý útek. Ten však vyslovil jediné slovo:
„Dobre...“
Pozerajúc do zeme, náhlivo odišiel.
Cook zakrútil hlavou:
„Nerozmyslíš si to? Alen si takú obeť nezaslúži.“
„Nie, Danny. Som rozhodnutý.“
„Tak poďme. Musíme ešte upozorniť pozemné stredisko.“
