5. Hostia na palube
Harry mal pod svojim velením takmer celú posádku a tak to aj náležite využil. Každému zadal úlohy a každý sa vrhol do práce na konečnej kontrole stanice pred príchodom hostí.
Kontrolovali sa najmä bezpečnostné skafandre a prilby, rozmiestnené po celej stanici. Ich počet bol naozaj úctyhodný, boli ich takmer dve stovky, s čím bol však spojený problém kontroly ich technického stavu. Jednému človeku by takáto kontrola zabrala niekoľko dní. S pomocou posádky sa tento čas scvrkol na päť hodín. Kontrola sa ukázala byť potrebná, odhalilo sa niekoľko nedostatkov. Našťastie však žiaden z nich nebol takého rázu, aby ohrozil zdravie či život človeka. Posádka závady ihneď aj odstraňovala.
Nasledovala zbežná kontrola spojovacieho systému preplietajúceho celú loď, kontrola bezpečnostných kamier, ktoré bolo dovolené používať len v stave ohrozenia a protipožiarne prostriedky. Harry po hodine s uspokojením zistil, že všetky okruhy týchto zariadení a všetky hasiace zariadenia sú v stopercentnom stave.
Potom ešte osobne prezrel kajuty pripravené pre hostí, v ktorých dovtedy nebol. Ani tu sa nezaprel Holvisov prepychový vkus a hoci boli kajuty pomerne malé, všetky boli veľmi luxusne zariadené. Bezpečnostný technik si však pozlátko okolo nevšímal, zaujímalo ho čosi iné. Prívody vzduchu, filtre, káblové rozvody, samohasiace zariadenie a senzorové systémy - to bol jeho obor. Aj tu sa vyskytlo niekoľko nedostatkov, ale taktiež sa jednalo len o maličkosti.
Kontrola sa pre všetkých skončila na poludnie, keď sa posádka zišla v jedálni mužstva.
Podávalo sa niekoľko druhov jedál a každý si vybral podľa chuti. Harry si objednal porciu hranolkov a vyprážaný syr a na pitie pomarančovú šťavu.
Ako obyčajne, odsadol si od ostatných trochu bokom, ale tak, aby sa nikto nemohol cítiť urazený. Po pár minútach sa naproti nemu usadila podplukovník Rayová s rovnakým jedlom na tácni, ako on. Harry na ňu vrhol krátky pohľad, zaželal jed dobrú chuť a veľmi bedlivo sa začal venovať svojej porcii. Hillary sa usmiala a pomaly chrumkala do zlata upražené hranolky. Nezačala rozhovor, pokiaľ Harry nedojedol. No potom, keď odložil príbor a hodne si upil z pohára, pustila sa doňho s predstieranou zlobou:
„No ták... Pán Brown. Čo je to s vami? Čo sa ani na okamih nedokážete odpútať od svojej práce a od svojej zodopovednosti?“
Harry sa už chcel zdvihnúť, no týmito slovami ho mladá žena zastavila. Na okamih jej pozrel do očí a potom zrak sklopil.
„Prepáčte, slečna Rayová. Mám hodne starostí a čaká ma ťažký deň...“
„Práve preto by ste sa mal aspoň na okamih uvoľniť. Oddýchnuť si, odreagovať sa. Odkedy ste tu, ešte som vás nevidela baviť sa.“
„Na zábavu niet času, slečna. A aby som pravdu povedal, nemám na to ani náladu. Nie som spoločenský typ a nikto ma už nezmení. Ani vy nie.“
Hillary prešla do útoku:
„Pozrite mi do očí... Nepáčim sa vám?“
Harry zdvihol obrvy a jeho pohľad sa priam vpil do blankytne modrých dúhoviek dvoch veľkých očí ženy pred ním. Podarilo sa mu tak zakryť chvíľkové rozpaky, ktoré mu jej slová vyvolali v duši.
Nebolo pochýb, bola krásna. Mala súmernú tvár s črtami gréckej bohyne. Zvláštny očarujúci pohľad očí, lemovaných dlhými riasami, ktoré sem-tam zvodne zažmurkali, jemný nosík toho najprijateľnejšieho tvaru a plné pekne vykrojené pery skrývajúce belostné zúbky. To všetko lemovali blond vlasy, ktoré mala teraz zopnuté do chvosta, inokedy však splývajúce na jej plecia ako mohutné vodopády. A ani ostatok nezaostával za tvárou. Kombinéza prezrádzala dokonalú vysokú štíhlu postavu, za ktorú by sa nemusela hambiť nijaká modelka.
Harry však všetko toto prešiel s úplným pokojom, pretože si nebol istý či aj duša tejto dievčiny je rovnako dokonalá.
„Ste veľmi pekná žena...“ povedal po chvíli.
„Tak v čom je problém?“
Harry nevychádzal z údivu nad tým, ako ďaleko až táto žena zachádza. No predsa odpovedal:
„Problém je v tom, vážená slečna, že vás nepoznám. Život ma naučil posudzovať ľudí podľa srdca a nie podľa vzhľadu. Poznám niekoľko ľudí, ktorí sa vám krásou nemôžu rovnať a dokonca poznám takých, o ktorých sa niekedy hovorí, že sú škaredí. No omnoho dôležitejšia je duša týchto ľudí a dovolím si tvrdiť, že sa poľahky vyrovnajú kráse vašej duše, alebo ju možno aj prevýšia. Naopak som poznal niekoľko krásnych ľudí so srdcom černejším než pekelná temnota. S vami som sa zoznámil len pred niekoľkými dňami. Len čas ukáže, ako na tom ste a potom sa podľa toho zariadim.“
„Ach... Romantika, česť, skutočná láska a tak ďalej...“ vyriekla s miernym nádychom irónie v hlase. „Povädzte mi jedno. Máte veľa priateľov?“
„Nie, len pár. Ale za každého z nich by som vložil ruku do ohňa a verím že rovnako by konali aj oni pre mňa.“
„To platí aj pre priateľky?“
„Iste. Aj tých sa pár nájde.“
„A čo láska? Tá tiež patrí k romantike, nie? A vy ste priam ukážkový vzor romantika.“
Harry na okamih zaváhal. Pozrel dookola a zistil, že v jedálni zostali len oni dvaja a Cook, ktorý jediný poznal pravdu. Preto jej odpovedal, hoci mu slová spôsobovali bolesť v srdci.
„Láska... Áno, bol som zaľúbený. Stretol som dievča, pri ktorom som objavil cit, ktorý som dovtedy nepoznal. Ale napokon to nedopadlo dobre, preto o tom nerád rozprávam...“
Chcel túto tému ukončiť, ale Hillary mu nedala pokoja:
„Zle to dopadlo? A čo sa stalo?“
„Vážená slečna, na lásku musia byť dvaja. Ani najúprimnejší cit nič nezmôže ak nieje opätovaný. Dlho som si nahováral že to nie je pravda a urobil som mnoho chýb. Lenže tá jednoduchá veta naozaj platí. Uvedomil som si to a ustúpil som, pretože mi aj tak nič iné nezostávalo.“
„Ach, budem hádať,“ prerušila ho Hillary. „Stále ju milujete, však?“
„Áno...“ odvetil Harry pokojne a pozrel jej pri tom priamo do očí. Pohŕdavý úsmev týmto pohľadom vymazal z jej pier.
„Myslím, že tým by sme mohli túto tému uzavrieť.“
Neodpovedala. Harry vstal, zobral svoju tácku, odniesol ju k okienku a odovzdal ju Mellardovi. Potom bez slova odišiel a zostávajúce hodiny, vyhradené osobnému voľnu posádky strávil osamele vo svojej kajute.
----------
O štrnástej hodine sa celá posádka sústredila vo veži, aby sledovala štart a let raketoplánu Thunderbold 2. Allen síce od posádky zatiaľ nevyžadoval prítomnosť v riadiacom centre, ale nikto si nenechal jeho odlet ujsť. Už len z toho dôvodu, že sa jednalo o výnimočnú udalosť a aj kôli tomu vzrušeniu, ktoré sprevádza každý štart raketoplánu.
Aj keď sa v posledných rokoch bezpečnosť týchto strojov výrazne zlepšila a len málokedy sa stalo, že by musel byť štart odložený kôli technickej závade, riziko tu vždy bolo a aj v budúcnosti bude, pokiaľ len niekto nevymyslí iný spôsob dopravy, ako je cesta v lietadle pripojenom k obrovským nádržiam s prudko horľavou látkou.
„Päť minút do štartu...“ ozvalo sa chvíľku po druhej hodine popoludní. Všetci pozorne sledovali monitory, na ktorých sa striedali pohľady rôznych kamier na raketoplán i na posádku a cestujúcich v jeho útrobách. Holvis samozrejme chcel vyťažiť z reklamy, ktorú tento štart prinesie jeho hotelu a preto spolu s posádkou stanice sledovalo tieto prípravy mnoho miliónov zvedavcov na celej staručkej Zemeguli. Pred štartom bola dokonca usporiadná veľkolepá oslava so stovkami novinárov a kamier, ktorú však pracovníci stanice nesledovali, možno až na výnimky, ktoré si zapli obyčajné televízne prijímače v kajutách.
„Tri minúty do štartu! Odpojiť káble a sklopiť nosnú konštrukciu!“
Rozkazy boli ihneď splnené a raketoplán už stál na svojom mieste bez opory.
Pohľad kamery sa znovu prepol do priestoru s cestujúcimi. Určite v každom z týchto priekopníckych pasažierov vrela nervozita a vzrušenie, no navonok to nebolo vidieť, pretože mali oblečené skafandre a na hlavách prilby so spustenými ochrannými filtrami na očiach.
„Minúta do štartu. Riadiace centrum potvrdzuje 100% stav všetkých systémov. Thunderbolt 2, potvrďte...“
„Thunderbolt 2, potvrdzujem 100% stav všetkých systémov.“
„Thunderbolt 2, prejdite na režim vlastného napájania.“
„Režim vlastného napájania v činnosti. Všetko v poriadku.“
„Odpájame hlavný kábel... Teraz! Potvrďte 100% stav.“
„100% stav. Všetko v poriadku.“
„Tridsať sekúnd do štartu...“
Na monitor sa dostali zábery hlavnej kamery, snímajúcej raketoplán z väčšieho odstupu.
„Dvadsať sekúnd do štartu. Potvrďte 100% stav!“
„Potvrdzujem 100% stav.“
„Odpočítavame: desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jeden... ŠTART!“
Motory zaburácali a konštrukciu pod raketoplánom objalo ohnivé more. Vesmírny koráb pod vplyvom obrovského tlaku trysiek začal pomaly stúpať k oblohe. Rýchlosť však prudko narastala a už o pár sekúnd prekonala všetky pozemské dopravné prostriedky.
„Thunderbot 2, potvrďte 100% stav!“
„100% stav. Všetko v poriadku.“
Po dvoch minútach letu sa vo výške asi 48 kilometrov od hlavnej nádrže oddelili teraz už prázdne pomocné rakety a zapálili sa hlavné motory zásobené palivom z hlavnej nádrže. Bola to jedna z nebezpečných etáp letu, našťastie však prebehla v poriadku. Veliteľ raketoplánu to potvrdil riadiacemu centru.
Nasledovalo značné zvýšenie rýchlosti, pokiaľ nebola dosiahnutá prvá kozmická, potrebná na vstup na obežnú dráhu, teda rýchlosť približne 28 000 kilometrov za hodinu. Tú raketoplán dosiahol po ôsmich minútach letu vo výške 120 kilometrov. Palivo v hlavnej nádrži došlo a tá sa oddelila od samotného raketoplánu. Najnebezpečnejšia časť púte už bola šťastne prekonaná. Raketoplán sa dostal na obežnú dráhu a teraz musel prekonať niekoľko tisíc kilometrov k Nedotknuteľnej, umiestnenej na geostacionárnej dráhe nad Gilskou púšťou na hraniciach USA a Mexika, kde stál prijímač mikrovlnného energetického žiariča, ktorý pomaličky obnovoval ozónovú vrstvu našej matičky Zeme. To bola vlastne prioritná úloha stanice, ale ako to už býva, táto prospešná činnosť celkom vybledla pod nafúknutým komerčným trhákom, ktorým cestovanie civilistov do vesmírneho hotela určite bolo.
Ďaľšia cesta už bola viacmenej rutinnou záležitosťou a väčšina posádky sa na zostávajúci čas do pristátia odobrala do kajút. Do príletu zostávalo niečo vyše hodiny a štvrť, preto sa aj Harry vrátil do kajuty a na chvíľu sa natiahol na svoje lôžko. Keďže od rána pracoval na kontrole, bol uťahaný už len z chodenia po stanici a cítil, ako sa ho zmocňujú driemoty, pre istotu nastavil na svojom počítači budík a potom sa oddal krátkemu odpočinku.
Spal len hodinu, keď ho pípanie zobudilo, no predsa cítil, že sa mu vrátila aspoň časť síl. Mal ešte niekoľko minút, preto sa rýchlo osprchoval a odobral sa do veže.
Už tam bola väčšina posádky a na radare a po niekoľkých minútach aj vizuálne pomocou kamier sledovali približujúci sa raketoplán. Harry sa priblížil k Danovi, ktorý sedel za jedným z počítačov a sledoval dráhu raketoplánu. Nahliadol mu cez rameno a začal študovať schémy.
„Vyzerá to dobre. Sú nejaké odchýlky?“
„Ach... Ahoj Harry. Len nepatrné a tie vyrovnáme pri pristávaní.“
„To je dobre. Nech všetko prebehne čo najhladšie, aby cestujúci zbytočne neznervózneli. Dúfam, že Thunderbolt pristane na prvý raz.“
„To aj ja. Nemáme veľa času a čím skôr budú tu, tým budem pokojnejší.“
Harry o krok ustúpil a rozhliadol sa dookola. Na operačných stanovištiach bola služba a Bishop s Charonom podľa pokynov nespúšťali z očí približujúci sa objekt. Okrem toho na všetko dohliadali veliteľ Allen a jeho zástupca Cook. Ostatní buď sedeli v kreslách, alebo stáli vo vyhradenom priestore pre posádku. Občas medzi sebou prehodili pár slov, ale len tí nezúčastnení, to je vedecký tým a pracovníci hotela. Ostatní mlčali.
Pristátie napokon prebehlo nad očakávanie dobre už za niekoľko minút. Službukonajúci operátori, veliteľ aj ostatná posádka boli veľmi spokojní.
„Výborne. Máme to z krku. Pán Woodman, skontrolujte utesnenie prestupnej komory.“
„Všetko v poriadku, pane,“ dostal o chvíľu odpoveď.
„Fajn. Posádka bez zadaných úloh môže ísť s nami privítať hostí. Ostatní budú pokračovať v práci. Nasledujte ma, vážení...“
Šli všetci, čo mali voľno. Na čele s veliteľom Allenom a Holvisom dlhý rad opustil vežu a vydal sa na pochod chodbami k prestupovej komore číslo dva.
Keď dorazili až k zatiaľ zatvoreným dverám, rozostavili sa okolo pravej steny pridŕžajúc sa v bezváhovom stave zábradlia a utvorili tak dlhý rad osôb. Madlo na ľavej strane bolo určené pre príchodiacich, Allen a Hovis zostali v strede pred dverami. Veliteľ podľa dohovoru zapojil palubnú kameru, ktorá snímala vstup do stanice a spojil sa komunikačným zariadením na stene s vežou:
„Ako to vyzerá, pán Turbot?“
„Obraz i zvuk v poriadku, veliteľ.“
„Dobre. Ste pripravení na prepojenie signálu do komerčnej siete?“
„Čakáme len na váš pokyn, veliteľ.“
„Tak to zapnite...“
Veliteľ sa vzdialil od komunikátora a priletel ku dverám prechodovej komory, kde bolo veľmi podobné zariadenie, ale o niečo menšie. Spojovalo medzi sebou raketoplán a koniec prechodovej komory.
„Thunderbolt 2. Je u vás všetko v poriadku?“
„Všetko O. K. veliteľ. Sme pripravení.“
„Dobre. Teraz otvoríme naše dvere a skontrolujeme vnútornú časť priechodu.“
Veliteľ ukončil spojenie a odomkol kľúčom malú skrinku vedľa komunikátora. Vovnútri bolo tlačidlo, ktoré ovládalo západky a odsúvanie dverí. Po jeho stisnutí to v nich cvaklo a poslušne sa zatiahli do stropu. Vnútro tmavého priechodu okamžite ožiarili stropné svetlá. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Allen sa opäť spojil s raketoplánom a oznámil to jeho veliteľovi.
„Pane, môžete otvoriť dvere raketoplánu.“
„Ďakujem, veliteľ.“
Ihneď sa ozvalo zadunenie vo dverách oproti nim a o pár sekúnd sa aj tie zdvihli do výšky. Objavila sa v nich vysoká postava podplukovníka Thomasa Randla, ktorý sa s Allenom i väčšinou posádky dobre poznal, pretože na Nedotknuteľnej nebol prvý raz. Hoci však boli s Allenom priateľmi, tentoraz, kôli kamere zachovával patričné dekórum a pokiaľ mu to bezváhový stav, skafander a prilba pod pazuchou dovoľovali, zasalutoval:
„Pán plukovník, veliteľ Thunderboltu 2, podplukovník Randl hlási svoj príchod.“
„Pohov!“ zavelil Allen. „Hostia sú v poriadku?“
„V poriadku, pane,“ odvetil Tom menej formálnym tónom. „Čakajú na dovolenie vstúpiť na Nedotknuteľnú.“
„Povoľuje sa. Odchod...“
Podplukovník sa vrátil pre svojich pasažierov a tí sa po jednom nemotorne pomocou madiel začali posúvať von z raketoplánu. Prilby mali zložené, no neniesli si ich. Zatiaľ nemali toľko zručnosti, aby sa v bezváhovom stave pohybovali ako Randl, len pomocou jednej ruky. Veru, títo predstavitelia najvyšších kruhov spoločnosti, výber najbohatších a najvplyvnejších ľudí Zeme, nevyzerali pri svojom príchode na stanicu veľmi dôstojne.
Podľa pokynov postupovali pomaly a opatrne, no napriek tomu bolo vidieť, že majú problémy, čo u niektorých členov posádky vyvolalo úsmev. Ale napriek tomu bolo u návštevníkov badať nadšenie, aké sa zmocní každého, kto sa po prvý raz dostane do bezváhového stavu. Nečudo, že si hostia posádku veľmi nevšímali, o to viac však boli sami pozorovaní.
Keď už boli všetci vonku, Allen zavrel dvere prechodovej komory. Holvis svojich hostí privítal len niekoľkými slovami s tým, že slávnostnejšie zvítanie sa bude konať až za normálnej tiaže. Všetci sa pohli dlhou chodbou súbežnou s osou stanice, len veliteľ s Randlom ostali stáť pri dverách a ticho sa zhovárali. Pozadu však zostal aj Harry, čo si všimol Cook a priblížil sa k nemu.
Ešte nikdy svojho priateľa takého nevidel. Vo tvári mal nechápavý, zmätený výraz, v očiach tmu, smútok a prekvapenie zároveň. Neprítomne pozeral kamsi dopredu, na skupinku pomaly postupujúcich hostí.
„Harry...“
Brown nereagoval.
„Harry, čo je s tebou?“
Až teraz sa strhol a pozrel do očí svojho priateľa.
„To nieje možné...“ šepol
„Čo je? Čo sa stalo?“
Harry sklonil hlavu. „Nie... Nič, Dany. Poďme... Máme veľa práce.“
Vyšmykol sa Cookovi z priateľského zovretia a pustil sa za ostatnými, no udržoval si od nich odstup. Cookovi bolo jasné, že jeho priateľa rozrušil jeden z cestujúcich. Bol prekvapený jeho správaním a bol aj zvedavý, čo ho mohlo natoľko vyviesť z obvyklej sebakontroly. Napriek tomu za ním postupoval mlčky, nespúšťajúc však pritom z neho oči.
6. Pasažier navyše
Všetci sa bez väčšej nehody dostali do hotelovej časti stanice, kde mali hostia vyčkať až do doby, kým bude problém so zrážkou zažehnaný. Harry však do haly nevošiel. Na okamih sa zastavil pred vchodom, potom sa obrátil a chcel odísť. Pritom však narazil Na Cooka, ktorý stál za ním. Pozrel mu do tváre zvláštnym, uboleným pohľadom. Cook ho chytil za ramená a trochu s ním zatriasol!
„Hary! Spamätaj sa! Čo sa s tebou deje?“
„Je tu... Ona je tu!“
Hoci nepovedal meno, Daniel hneď vedel o kom hovorí. Len sa potvrdilo podozrenie, ktoré mu už skrslo v mysli.
„Barbara? To nie je možné! Ak je to pravda, je to priam neuveriteľná náhoda!“
Priateľov ustarostený a teraz prekvapený výraz akoby pomohol Harryho vrátiť do reality.
„Život sa s nami niekedy priam pekelne zahráva, Danny. Za tie roky nebolo dňa, ba ani hodiny, aby som si na ňu nespomenul a zároveň nebol presvedčený, že ju už nikdy neuvidím. A teraz je tu.“
Cook svojho mladého priateľa chápal. Ostatným sa Harry mohol zdať letargickým človekom bez záujmu o spoločnosť, sústredeným do seba. Cook však vedel, že je to spôsobené neustálym vnútorným bojom so samým sebou, bojom o kontrolu nad svojimi spomienkami, ktoré ho počas dlhých rokov neustále trýznili. Iný na jeho mieste by všetko jednoducho pustil z hlavy a na celú minulosť by sa vykašľal. Harry sám vedel, že by to bolo preňho najlepšie. A on sa snažil, naozaj snažil na všetko zabudnúť. Ale nedarilo sa mu to.
„Čo budeš robiť?“
„Neviem. Naozaj neviem. Zatiaľ si ma nevšimla a najlepšie by bolo, keby to tak zostalo až do jej odchodu.“
Cook zakrútil hlavou.
„Nemôžeš sa pred ňou schovávať celých sedem dní. To tu na stanici nie je možné. Podľa mňa je najlepším riešením ísť za ňou a pozdraviť ju.“
Harry vzdychol.
„Asi máš pravdu. Naozaj sa od hostí nemôžem izolovať. Mám voči nim povinnosti a som priamo zodpovedný za ich bezpečnosť. Nemám na výber, musím sa jej ukázať. Ale... Musím sa pripraviť, Danny. Pokiaľ viem, po zničení votrelca bude slávnosť a tam chce Allen hostí zoznámiť s celou posádkou. Necháme to teda naňho.“
Harry pozrel svojmu priateľovi do očí.
„Chcem ťa požiadať, aby si zatiaľ na všetko dozrel. Budem v pohotovostnej kajute, ak by si niečo potreboval. Použi spojovacie zariadenie, alebo núdzové tlačidlo.“
„A pri výstrele?“
„Neboj sa, budem na svojom mieste. Pri samotnej streľbe hosťom nehrozí nebezpečenstvo, ale budem pri nich, pre každý prípad. Možno si ma Barbara nevšimne, veď pozornosť všetkých bude upriamená ana zničenie votrelca. O to sa už postará Holvis.“
„Dobre, priateľu, bež. A spoľahni sa na mňa.“
„Ďakujem, Danny.“
Harry mu srdečne stisol ruku a zmizol za neďalekými dverami pohotovostnej kajuty.
Cook vstúpil do hlavnej sály, kde Holvis práve ukončil svoju krátku uvítaciu reč:
„Vzhľadom na okolnosti, o ktorých ste boli informovaní ešte pred letom, totiž o zničenie starej družice, ktorá má preletieť neďaleko nás, sme nútení odložiť hlavnú slávnosť o niekoľko hodín. Dovtedy máte z bezpečnostných dôvodov dovolené pohybovať sa len po hotelovej časti stanice a v priebehu samotnej akcie sa na žiadosť nášho bezpečnostného technika budete zdržovať v tejto sále, z ktorej navyše môžte oknami veľmi dobre pozorovať výstrel lasera a zničenie objektu. Pripomínam, že akcia sa začne o 16.30, pohotovosť bude vyhlásená desať minút predtým. Vtedy už musíte byť všetci tu. Takže teraz, vážené dámy a vážení páni, vás náš personál odvedie do vašich kajút, kde sa prezlečiete zo skafandrov do sircolových kombinéz, ktoré sú predpisovým oblečením pri podobných okolnostiach. Máte na to takmer hodinu. Potom sa prosím vráťte do tejto sály, kde sa bude počas akcie podávať malé občerstvenie.“
Slova sa ujal ešte veliteľ Allen:
„Vážení, prosím ešte o chvíľku pozornosti. Chcem vás požiadať, aby ste predchádzajúce vety brali veľmi vážne, pretože sa jedná o vašu bezpečnosť. Nevzďaľujte sa mimo svojich ubikácii a radšej sa hneď po preoblečení vráťte sem. Až budeme hotoví s našou nepriaznivou situáciou, ktorá sa bohužiaľ vyskytla tesne po vašom príchode, budete mať dosť času prezrieť si celú stanicu a budete sa v nej môcť slobodne a bez obmädzenia pohybovať. Chcem vás ešte upozorniť, že za vašu bezpečnosť je priamo zodpovedný náš bezpečnostný technik, podplukovník Brown, ktorého pokynmi sa musíte bezpodmienečne riadiť a ktorého poznáte podľa zeleného trojuholníka na ramene jeho kombinézy.“
Allen sa naklonil ku Cookovi.
„Kde je vôbec Brown?“
„V kontrolnej kajute, monitoruje všetky okruhy. Nemusíte mať obavy, je v strehu.“
Allen sa pousmial a zdalo sa, že mu je celkom vítaná Harryho neprítomnosť. Cook si to však nevšímal, skôr sa sústredil na hostí a ich reakcie.
Na väčšine z nich bolo vidieť napätie, len pár ich bolo pokojných. Cookovu pozornosť však zaujala žena, ktorá zareagovala na meno Brown mimovoľným nebadaným pohybom, akoby toto meno už niekedy počula. Hneď sa však ovládla a na tvári sa jej rozprestrel pokojný zádumčivý pohľad.
Bola mladá a na prvý pohľad ničím nezaujala. Jej tvár sa nepodobala výzorom modeliek, nebola dokonalá. Skôr sa vymykala zo stereotypu zaužívaných pravidiel krásy. No kto sa na túto tvár dokázal dívať o niečo dlhšie, napodiv zistil, že je neobyčajne príťažlivá a mnohým sa musela veľmi páčiť, tým skôr, že nebola tuctová. Nádherne ju dopĺňali tmavohnedé dlhšie vlasy s veľkými romantickými vlnami a dôstojný vážny výraz, dodávajúci jej ešte väčší pôvab. Napriek tomuto výrazu však bolo na prvý pohľad vidno dobrotu a láskavosť, ktorá z tejto ženy priam vyžarovala. Jedným slovom, bola to bytosť, ktorú by ste si na ulici ani nevšimli, napriek tomu však schopná pripútať si vnímavú dušu a dobré srdce do konca života. Dôstojne sedela v kresle takmer bez pohybu a trochu bokom od ostatných, čím Danovi pripomínala správanie Harryho. Nebolo pochýb. Len táto žena mohla byť Barbarou Claytonovou.
Personál hotela sa teda ujal svojej úlohy a odprevadil hostí do ich kajút, kde sa všetci prezliekli z nemotorných skafandrov do pohodlných, no zároveň bezpečných sircolových kompletov. Samozrejme, tieto kombinézy nemohli nahradiť skafandre. Pri výstrele lasera však nikomu nebezpečenstvo nehrozilo a aj keby sa niečo nepodarilo a cieľ by nebol zničený, hrozbou pre osadenstvo stanice by bol až o niekoľko hodín.
Cook sa odobral do pohotovostnej miestnosti za Brownom.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa, keď vstúpil.
„Áno. A u vás?“
„Nuž, hostia sú nervózni, ale len priamo úmerne k situácii, v ktorej sa ocitli. Nič neobvyklé. Ale veliteľ sa na teba spytoval.“
„Čo si mu povedal?“
„Že si tu a dávaš pozor.“
„Doparoma! Mal by som byť s nimi! Mať ich stále na očiach! Tak som si to naplánoval a bol som ochotný urobiť čokoľvek pre ich bezpečnosť! A tu to máš! Stane sa tá najmenej predvídateľná vec, niečo, čo by človeku ani na um neprišlo, a všetko je inak!“
Cook prikývol.
„Veru, je to zvláštne. Ale... počuj, Harry, ako je to vlastne? Ako sa sem dostala? Veď na zozname cestujúcich nebola.“
Brown sa strhol.
„Máš pravdu! Ako je možné, že je tu?“
„Možno niekto odriekol na poslednú chvíľu a ona ho nahradila.“
Harry však zakrútil hlavou.
„To by si nemohla dovoliť, nie je bohatá. A okrem toho, ani v poradovníku nebola, to viem iste. Bol by som si to všimol. Panebože... niečo ma napadlo! Vieš, že na financovaní celého projektu sa zúčastnila aj verejnosť formou dobrovoľných zbierok?“
„Ach, viem kam narážaš. Ale pokiaľ viem, vylosovaný účastník nemal letieť s prvou výpravou, ale až s druhou.“
„Je to jediné vysvetlenie, ktoré ma napadá, Danny. Tým sa celá situácia stáva ešte neuveriteľnejšou. Z toľkých miliónov darcov bola vylosovaná práve ona...“
Harryho prekvapený výraz sa ale ihneď začal meniť na nervózny.
„To nebolo v pláne. Nepáči sa mi to. Počuj, Danny, skoč za Allenom a zisti, ako sa sem Barbara dostala. A pokiaľ bola skutočne vybraná z darcov, zisti, koho nahradila. Ja musím zostať tu a byť hosťom nablízku.“
„Spoľahni sa, Harry. Ale... mne sa zdá, že ty už tušíš odpoveď a bojím sa, že aj ja.“
Harry pozrel do očí priateľa.
„Dúfam, že sa mýlim, ale zdá sa mi, že je tu jedna osoba naviac. Máme tu, takpovediac, čierneho pasažiera.“
----------
Danny sa vrátil o niekoľko minút v sprievode Allena.
„Pán Brown, všetko v poriadku?“
Harry vstal z kresla a pozrel na svojho nadriadeného prenikavým pohľadom.
„Iste, pane. Ale mám taký dojem, že u vás niečo neklape,“ mrkol očkom na Dannyho a z jeho výrazu hneď vedel, koľko bije.
„Hmm... Pán Cook mi všetko povedal a ja, bohužiaľ, musím vaše obavy potvrdiť. Slečna Claytonová bola vybraná z darcov a na poslednú chvíľu bola strediskom zaradená do prvej výpravy. Bohužiaľ máte pravdu i v tom, že slečna Claytonová je pasažierom navyše. Skôr ako sa však na mňa vyrútite, ako je vašim zvykom, upozorňujem vás, že tentoraz s vašim názorom plne súhlasím a dal som to patrične najavo aj pozemnému stredisku. Obávam sa však, že už s tým nemôžeme nič urobiť.“
Harry sa naozaj už-už chcel pustiť do ostrej kritiky svojho šéfa, no po týchto slovách sa zarazil. Vlastne mu bolo jasné, že Allen s niečím podobným nesúhlasil. Pasažier navyše by vlastne nebol problém pre stanicu, jej beh by nijak neohrozila ani stovka návštevníkov. Problém bol však v tom, že dva záchranné člny mali obmädzenú kapacitu a tá bola už plne vyčerpaná. Ak by sa niečo stalo a stanica by musela byť evakuovaná, Barbara Claytonová by už v záchrannom module nemala miesto. Tým sa však do nezávideniahodnej situácie dostával práve Allen, pretože ako kapitán stanice by musel v takomto prípade Barbare prepustiť svoje miesto. Preto Harry tentoraz o úprimnosti Allenových slov nepochyboval.
„Mohli ste ju predsa poslať späť s raketoplánom.“
„Áno, možno áno. Ale podľa mojej mienky by to na celý projekt vesmírneho hotela nevrhlo práve najlepšie svetlo, tým skôr, že doprava pasažierov na základňu nie je práve najlacnejšia záležitosť. Médiá a verejná mienka vlastne rozhodli o tom, že vylosovaný darca sa zúčastní už prvej cesty. A samozrejme, Holvis to podporil a ani ho nenapadlo brať ohľad na mňa a posádku.“
Harry prikývol.
„No jasné. Opäť Holvis. Myslím že vám nemusím hovoriť, čo to znamená pre vás.“
„Isteže nie, viem to. Pri evakuácii stanice by som zostal na jej palube. Ale aby som pravdu povedal, príliš ma to neznepokojuje. Úplná evakuácia by bola nutná len pri vážnom ohrození stanice, a to hádam nehrozí.“
„Človek nikdy nevie...“ poznamenal na to Hary. „Raketoplán už odštartoval?“
„Áno. Presne v stanovený čas. Keďže pristátie prebehlo bez problémov, hladko a v stanovenom časovom úseku, nebol dôvod, aby sa jeho odlet odďaľoval a musel by tak pristávať v inej oblasti, než bolo predom určené.“
„Tak je problém okolo nášho pasažiera navyše, vlasne bezpredmetný. Slečna Claytonová tu musí ostať, na tom sa už naozaj nedá nič zmeniť.“
Allen si odkašľal, na okamih sklonil hlavu a potom pozrel na Harryho zmeneným pohľadom.
„Chcem vás ešte o niečo požiadať. Nehovorte nikomu z cestujúcich, že tu je pasažier navyše. Posádke to oznámim, pretože by jej to aj tak neušlo, ale cestujúci nemusia nič vedieť. A slečna Claytonová už vonkoncom nie.“
„Samozrejme,“ prikývol Brown. „To skutočne nie je žiadúce. Budem mlčať, tak ako aj ostatní.“
„Ďakujem vám.“
„Aj ja vás chcem o niečo požiadať.“
„O čo?“
„Aby ste tentoraz prekonali loajalitu voči Holvisovi a otvorene zaznačili do palubného denníka svoj protest a odsúdenie tejto trestuhodnej nedbalosti. Veď ste sa tým konieckoncov dostal do situácie obetného baránka. Ja sa k vášmu zápisu pripojím.“
„Iste, urobíme to. Tentoraz Holvis a jeho poskokovia naozaj zašli priďaleko. Poďte, spravíme to hneď.“
„Ja nie, nesmiem sa vzdialiť z hotelovej časti stanice. Aspoň pokiaľ nemáme za sebou ten výstrel.“
„Fajn, tak to urobíme neskôr. Ja sa vrátim na vežu, aby som mal všetko pod kontrolou. Vy zostaňte tu a dávajte pozor. Pán Cook, ostanete s pánom Brownom a budete mu pomáhať.“
„Rozkaz, pane.“
Allen odišiel a Harry sa obrátil späť k monitoru počítača. Vyvolal si na ňom informácie o pripravovanej operácii a spoločne s Cookom sledovali dráhu približujúceho sa objektu a prácu programátorov v riadiacom centre. Občas prepol obraz aj na kameru snímajúcu hlavnú sálu hotela. Videli, že hostia sa držali Allenovej rady a pomerne rýchlo sa vracali zo svojich ubikácií oblečení v sircolových kombinézach, ktoré sa mimochodom naozaj nehodili do luxusného prostredia hotela.
Medzi poslednými vstúpila do sály aj Barbara. Cook pozrel na Harryho. Ten vrhol na svoju bývalú lásku len letmý pohľad a potom kameru vypol.
„Nechceš predsa len za ňou zájsť?“ spýtal sa Danny svojho mladého priateľa. Harry vzdychol.
„Ani nevieš, ako rád by som za ňou šiel. Ťahá ma to k nej, veľmi ma to k nej ťahá. Ale zároveň sa otvára stará rana v srdci, ktorá stále bolí. A bojím sa aj jej reakcie, až ma uzrie...“
Harry stíchol a priam sa vpil očami do grafov a výpočtov, ktoré sa neustále striedali na monitore.
Cook tiež mlčal. Rád by svojmu priateľovi uľahčil, no nevedel ako. Občas pozrel na jeho tvár, ktorá bola ešte zachmúrenejšia a pôsobila ešte ostrejším dojmom, ako obyčajne.
Minúty ubiehali veľmi rýchlo a priblížil sa čas všeobecnej pohotovosti. Po celej stanici sa rozozvučala siréna a červené majáčiky oblizli svojim svetlom všetky miestnosti. Do výstrelu zostávalo desať minút.
Harry vedel, že Jean Charon vo veži práve previedol energetický potenciál stanice do hlavného lasera, aby sa v ňom naakumulovala dostatočná energia pre výstrel. Zadal počítaču niekoľko príkazov a na monitore sa zobrazil graf napäťového zaťaženia všetkých okruhov. Mikrovlnný žiarič bol obratý o povolených päťdesiat percent energie a tá sa presunula do žiariča lasera. Kontrolné obvody všetkých okruhov stanice zaznamenali pokles energie, no nikde tento pokles nebol vyšší než bola stanovená bezpečná norma.
„Zatiaľ to vyzerá dobre,“ poznamenal Cook.
„To ešte nič neznamená. Najvyššie zaťaženie okruhov nastane až pri samotnom výstrele.“
Obaja sledovali časový údaj, ktorý mal „stlačiť spúšť“ laserového dela. Keď do výstrelu zostávali tri minúty Harry sa zdvihol z kresla a obrátil sa na Cooka.
„Poďme. Chcem mať tých ľudí na očiach, ak by s niečo stalo.“
Opustili pohotovostnú kajutu a vošli do sály. Všetci prítomní hostia k nim boli obrátení chrbtom a upierali zrak na vesmírny priestor pred sebou. Harry si všimol, že medzi hosťami boli aj niekoľkí členovia posádky a samozrejme tu nechýbal Holvis a pracovníci hotela. Potom mu zrak padol na útlu postavu mladej ženy, ktorá celkom zmenila jeho život. Stiahlo sa mu hrdlo a zťažka prehltol. Cook to zbadal, pristúpil k nemu a schytil ho okolo pliec. Harry sa ani nepohol, ba akoby svojho priateľa ani nevidel. Jeho oči sa vrátili do minulosti a hádam po miliónty raz sa mu premietli udalosti spred deviatich rokov.
