7. Bolestná minulosť
Harry Brown nikdy nebol typom muža, ktorý by sa páčil dievčatám. Svojou povahou sa nehodil k ostatným mladým ľuďom zo svojho okolia. Mal iné záujmy, iný názor na svet, možno trochu naivnú predstavu o cti a spravodlivosti. Tak sa stalo, že vyrastal a svoju mladosť trávil väčšinou sám, čo mu však ani najmenej neprekážalo. Zvykol si na samotu a dokonca ju mal rád.
Samozrejme, mal svoj ideál ženskej krásy. No tento ideál nebol v súlade s väčšinovými názormi jeho vrstovníkov. Dievčatá, ktoré okolie považovalo za krásavice, ho príliš nezaujali, najmä kôli svojmu správaniu. Pod vplyvom stoviek kníh ktoré prečítal bol totiž presvedčený, že žena sa má za každých okolností správať ako dáma, má mať pokojnú povahu, jasnú myseľ a dobré srdce.
Bohužiaľ sa mu zdalo, že v jeho okolí žiadne dievča tieto podmienky nespĺňa, preto sa o ne vôbec nezaujímal a naplno sa venoval svojim záľubám.
Zvrat v jeho živote nastal až keď spoznal Barbaru Claytonovú. Prisťahovala sa s rodičmi do Porrtlandu z Nashvillu do domu neďaleko Brownovho bydliska. Hneď ako ju prvý raz stretol, zapáčila sa mu. Napriek tomu jej nevenoval prílišnú pozornosť, pretože ju nepoznal a všeobecne dievčatám príliš nedôveroval. Párkrát sa s ňou stretol a dokonca sa zoznámil s jej rodičmi, tak ako sa spoznávame s dobrými susedmi.
Časom si však začal všímať najmä Barbaru. Zaujalo ho jej správanie.
Bola mlčanlivá, s vážnym výrazom v tvári, vždy slušná a úctivá, čo ju však oddeľovalo od jej rovestníkov presne tak, ako aj Browna. Do spoločnosti chodila len zriedka, možno práve preto, že do nej nezapadala. Akoby bola neustále zasnená, uväznená vo vlastnom vnútornom svete. A to Browna priťahovalo, veľmi priťahovalo. Iný na jeho mieste by sa s ňou bez okolkov zoznámil, no Brown váhal. Uvedomoval si že k tejto žene začína pociťovať zvláštnu náklonnosť. Nebolo pochýb, zaľúbil sa do nej, hoci sa takmer nepoznali. Ale obával sa jej reakcie. Bál sa odmietnutia, pretože vedel, že by ho veľmi ranilo. Také pekné a milé dievča by sa predsa nezahľadelo do mladého muža, ktorý nie je ničím zaujímavý. Preto trvalo pomerne dlho, než sa odhodlal k prvému kroku.
Pomohla mu náhoda, keď ju stretol na ceste domov. Bol už večer, zmrákalo sa, na ulici bolo len pár ľudí a ona ako obyčajne osamotene pomalým krokom kráčala k svojmu domu. Šli rovnakým smerom, preto Brown trochu pridal do kroku a dohonil ju.
„Ahoj...“ vyriekol tichým hlasom.
Strhla sa, akoby ju to vyľakalo. Pozrela na Browna prekvapeným pohľadom, ktorý sa však razom upokojil, keď spoznala mladíka, čo býval o pár domov ďalej.
„Ahoj...“ odvetila.
„Máme spoločnú cestu. Môžem ísť na kúsok s vami?“
„Isteže...“ povedala jednoducho a znova sa odmlčala. Zdalo sa že je rovnako nedôverčivá a nesmelá ako Harry. Ten sa pokúsil nadviazať rozhovor a vymenili si medzi sebou niekoľko viacmenej bezvýznamných viet. Trvalo len chvíľku, kým sa rozlúčili, ale Brown už za tých pár minút zistil, že vedľa neho kráča bytosť s neobyčajne dobrým srdcom a úprimnou dušou.
Bol nesmierne šťastný, že ho jeho intuícia nesklamala a že Barbara nie je jedným z tých pochabých dievčat, ktoré poznal vo svojom okolí. Zaľúbil sa, to už vedel. Ale či by mohla opätovať jeho lásku? Je možné, aby sa aj ona doňho zaľúbila? Na túto otázku nepoznal odpoveď, ale veľmi si prial, aby to možné bolo.
Stále váhal, či to neskončiť skôr, ako by sa mal dočkať trpkého sklamania, ale napokon nad svojim srdcom stratil vládu. Odhodlal sa skúsiť šťastie. Ale musí na to ísť opatrne. Rozhodol sa Barbaru najskôr presvedčiť, že je možné mu dôverovať a že sa ho nemusí báť. Párkrát sa stretli, niekoľkokrát ju odprevadil domov a z času na čas ju vytiahol z domu na krátku prechádzku. Zdalo sa, že časom predsa len získal jej dôveru, v jeho prítomnosti bola uvoľnenejšia a pôsobila pokojnejším a otvorenejším dojmom. Dokonca sa mu občas podarilo vyvolať na jej tvári slabý, no očarujúci úsmev.
Hoci to bol len začiatok, Brown bol šťastný. Ľúbil Barbaru čoraz viac a dúfal, že Barbara pochopí, čo k nej cíti, hoci jej to nikdy nedal otvorene najavo, a že bude jeho úprimný cit opätovať. Bolo to najkrajšie obdobie jeho života, i keď to bolo zároveň obdobie neustáleho strachu, že svoju lásku stratí. A bohužiaľ napokon sa tak naozaj stalo.
----------
Bol chladný jesenný večer, obloha bola zatiahnutá, ale nepršalo. Harry pomaly kráčal k domu, kde bývala Barbara s tromi ružami v náručí.
Miloval tieto kvety, nielen pre ich neopakovateľnú krásu, ale aj preto, že boli symbolom lásky. V jeho mysli sa však utvárali obavy z nadchádzajúcich minút, akoby tušil, že dnešný deň bude zvratom v jeho živote. Barbara totiž neprišla na dohovorenú schôdzku a v poslednej dobe sa mu zdalo, že sa mu vyhýba. No nebolo času na úvahy, pretože už stál pred jej dverami. Zaklopal a ona otvorila. Na jej tvári sa objavil náznak rozčúlenia a paniky, ktorý u nej nepoznal.
„Ahoj, Barbara...“ vyriekol tichým hlasom.
„Ahoj...“
To je... to je pre teba,“ nesmelo jej podal ruže, no neprijala ich. Namiesto toho sklopila oči a chvíľu hľadela do zeme. Keď opäť zdvihla oči, bolo v nich vidieť rozpaky a smútok.
„Nie, Harry, nemôžem ich prijať. Prepáč...“
„Prečo nie?“ spýtal sa sťažka.
„Nemôžem...“
Tentoraz sklopil zrak Harry.
„Neprišla si na schôdzku.“
„Vieš, ja... som zbabelec. Nedokážem povedať, čo si myslím. Nedokážem povedať nie. Pochopila som, že tvoj vzťah ku mne už nie je len priateľstvom. Viem, že je to viac.“
„To... je pravda.“
„Ale ja ťa nemilujem. Môžeme byť priatelia, budem rada, keď budeme priatelia. Ale to je všetko... Je mi to veľmi ľúto.“
Harry cítil, ako mu srdce objali chladné prsty bôľu a prudko mu ho stisli. Myslel že mu vyskočí z hrude.
„Mala... mala si mi to povedať už dávno.“
„Je mi to ľúto... Ahoj.“
Rýchlo zatvorila dvere a nechala ho tam stáť. Ruka, ktorá zvierala kvetiny lásky klesla a lupene ruží dopadli na zem. Spustil sa jesenný dážď a kvapky prírody mu stekali po tvári. Nikto nevedel, že medzi týmito kvapkami boli i slzy. Po chvíli sa obrátil od dverí a pomalým krokom odchádzal. Prechádzal sa mestom dlho do noci a pred očami mal neustále obraz z predchádzajúcih hodín a tieto spomienky sa mu napokon stali súčasťou všetkých nasledujúcich dní a spôsobovali mu bolesť, ktorú musel ustavične prekonávať.
Párkrát sa ešte s Barbarou stretol a snažil sa s ňou znova nadviazať kontakt, no sám čoskoro poznal, že to nemá zmysel. Ak je na jednej strane láska a na druhej len priateľstvo, býva to veľmi bolestivé. A už to nemohlo byť ako predtým.
Pripadal si strašne hlúpo, že si robil nádeje, že to skúsil. Ako len mohol dúfať, že by ho mohla mať rada? Ale vedel, že to proste musel urobiť, bez ohľadu na následky. No už nikdy viac... nikdy nebude veriť nijakej žene.
Napokon sa Harry odsťahoval a vstúpil do armády, ale ani tvrdý výcvik mu nepomohol zbaviť sa trpkých spomienok na krásne prežitý rok priateľstva s dievčaťom, ktoré tak veľmi ľúbil. A hoci sa zoznámil s niekoľkými ženami a dievčatami zo svojho okolia, nikdy k žiadnej z nich nepocítil to, čo ku Barbare Claytonovej. Nikdy sa už nezbavil svojej nedôverčivosti voči nim a každý vzťah ukončil hneď na začiatku. Zostal sám, zmierený s tým, že to tak zostane navždy. A teraz bola na Nedotknuteľnej...
8. Výstrel a zoznamovanie
„Päť... štyri... tri... dva... jedna... TERAZ!“
Všetci videli, ako sa žiarič vysokovýkonového lasera rozžeravil, no samotný výstrel vidieť nebolo, nakoľko impulz bol vyslaný v neviditeľnom pásme spektra. V stotine sekundy však ďaleko vo vesmíre zažiaril mohutný výbuch, znak toho, že lúč neminul svoj cieľ. Vesmírny votrelec, ktorý ich ohrozoval sa pod vplyvom nesmierne vysokej teploty lasera prakticky vyparil. A ak aj ostalo niekoľko úlomkov žiaden z nich by nemal byť natoľko veľký, aby si s ním ochranné laserové veže neporadili. To navyše overí aj radarový systém ďaleko skôr, než sa k nim prípadné úlomky dostanú.
Harry bol hádam jediným človekom, ktorý sa nepozeral na výbuch priamo. Pozoroval totiž osvetľovacie telesá sály, ktoré mali značný svetelný výkon. Pri výstrele bolo jasne vidieť, že svetlá na sekundu pohasli, aj keď nie úplne. Hneď však nabrali pôvodnú svetelnú silu. Primárny zdroj teda vydržal a Harry sa upokojil. Hneď sa však otočil a vrátil sa do kontrolnej kajuty, kde opäť skontroloval všetky okruhy a keď nenašiel žiadnu závadu, spojil sa s vežou. Ozval sa mu Allen.
„Nemajte obavy, pán Brown. Všetko prebehlo v poriadku.“
„Áno, stanica výstrel prežila bez poškodenia, to som si overil. Čo objekt?“
„Celkom zničený. Ostalo z neho len pár úlomkov, žiadny však nie je pre nás nebezpečný. Vravel som vám, že sa nemusíte znepokojovať.“
„Áno, mali ste pravdu, pane a som naozaj rád, že ste mali pravdu. Lenže vždy nemusíme mať takéto šťastie...“
Allen unavene vzdychol. „Nechajme to už tak, pán Brown. Je to za nami a tak by sme mali uzavrieť prímerie, nemyslíte? Sľubujem vám, že v budúcnosti dám viac na váš názor, tým skôr, že si to u mňa Holvis rozhádzal.“
„Áno, asi áno. Ako ste povedali, je to za nami. Som ochotný zmieriť sa.“
„Výborne. O chvíľu sme u vás, Holvis chce už určite spustiť slávnosť. Nebudeme to preťahovať, nech to máme čím skôr za sebou.“
Allen hovoril Harrymu z duše. Myšlienky sa mu vrátili k Barbare a okamžite ho znova ovládla nervozita, takže rozhovor s Allenom urýchlene ukončil: „Áno, pane. Stretneme sa na slávnosti,“ - a prerušil spojenie.
Vstal od počítača a zťažka sa pobral do hlavnej sály hotela. Pred vstupnými sklenými dverami ešte na okamih zaváhal, no napokon predsa vošiel.
Sála už bola vo veselej nálade. Vytvorili sa tu hlúčiky ľudí zložené ako z hostí hotela, tak aj z posádky. Hrala tichá príjemná hudba, Strieger a Corlis, s ktorými sa Harry príliš nepoznal, obsluhovali hostí, s uspokojením však zistil, že zatiaľ sa podáva len nealkoholické víno a na tácňach malé chuťovky.
Harryho však zaujímalo niečo iné. Hľadal očami Barbaru. Rozhodol sa všetko vyriešiť rázne a rýchlo. Vedel, že čím viac by váhal, tým ťažšie by preňho bolo Barbaru osloviť. Zbadal ju. Bola k nemu obrátená chrbtom a naproti nej stál a zhováral sa s ňou Danny Cook, čo ho prekvapilo. Pomaly pristúpil k nim a pritom cítil, ako sa mu od nervozity rozbúšilo srdce. Daniel ho zbadal a jeho pohľad prinútil aj Barbaru, aby sa obrátila. Keď ju Brown uzrel, hrdlo sa mu stiahlo a myslel, že mu srdce vyskočí z hrude. S vypätím všetkých síl sa však ovládol. Ani Barbara sa neubránila prekvapeniu pri pohľade na svojho bývalého ctiteľa, no toto prekvapenie zvládla a potlačila oveľa ľahšie, než Harry.
„Dovoľte, aby som vás zoznámil s našim bezpečnostným technikom, slečna. Ale myslím, že predstavovať vás nemusím. To je prekvapenie, však?“
„Ahoj, Barbara,“ pozdravil ju Harry tichým hlasom.
„Ahoj.“
Harry ani nevedel, čo jej má povedať. Danny sa medzitým šikovne vytratil.
„Zvláštna... náhoda, však? To, že sme sa tu stretli.“
„Áno. Ani som nevedela, že si sa dal k armáde. Ako vidím, darí sa ti, už si podplukovník.“
Harry mal chuť povedať jej, že by sa bez váhania vzdal všetkého čo dosiahol, len keby mohol byť s ňou. Uvedomil si však, že by to nemalo zmysel, a že by ju to len priviedlo do rozpakov.
„Mám dobré miesto,“ potvrdil jej. „Slušný plat, strechu nad hlavou, sociálne zabezpečenie. Nič viac nepotrebujem. A čo ty, ako sa máš?“
„Dobre. Stále po starom. Veľa sa toho nezmenilo od čias, čo si odišiel.“
Harry prikývol. „Stále si slobodná a žiješ u rodičov. Máš... máš priateľa?“
„Áno...“
Harry cítil, ako mu toto jediné slovo driape srdce.
„Nie je to ale nič vážne. A ty?“
Mal jej povedať, že na ňu stále myslí, že na ňu čaká, hoci rozum mu káže navždy sa jej vzdať a nájsť si niekoho iného? Nie. Najmä nie po jej predchádzajúcich slovách.
„Nuž, so mnou je to podobné. Zatiaľ nič vážne.“
Skúmavo na jej tvári hľadal známky nejakej reakcie, no neobjavil ich. Za tých deväť rokov sa skutočne nič nezmenilo. Barbara bola rovnako krásna a rovnako chladná. Harry si až príliš dobre uvedomoval, že k nemu necíti o nič väčšiu náklonnosť ako v deň, keď ho odmietla.
Zrazu nevedel, čo jej má ešte povedať. Vyjadriť svoje city k nej neprichádzalo do úvahy a nútený rozhovor o ničom by bol smiešny a nepríjemný im obom. Našťastie práve v tej chvíli už boli v sále prítomní všetci terajší obyvatelia stanice (okrem služby, samozrejme) a začala sa slávnosť.
Zahájil ju Holvis, ako majiteľ stanice krátkym príhovorom a potom povedal niekoľko slov i Allen. Oficiálne uvítanie a príhovory snímal Corlis kamerou, takže ho mohli sledovať, a aj sledovali, miliardy ľudí na matičke Zemi, nemá preto zmysel, aby sme sa tejto veci bližšie venovali. Nasledovalo Allenove predstavenie celej posádky a potom sa po celej sále rozbehol kolotoč vzájomného zoznamovania sa a krátkych zdvorilostných rozhovorov. Harry nemal zmysel pre podobný druh zábavy a chcel odísť do kontrolnej kajuty, ale Cook mu to nedovolil.
„Harry...“
„Ahoj Danny. Čo je?“
„Ako to dopadlo?“
„S Barbarou? Ako som čakal.“
„Teda nie veľmi dobre?“
„Presne tak. Iba čo sa v mojej hrudi otvorila stará rana a ona sa dostala do rozpakov.“
„Si si istý, že nezmenila svoj názor na teba? Podľa mňa by si mal ísť za ňou, aby si bol o tom skalopevne presvedčený. Možno máš druhú šancu a takto o ňu prídeš.“
Harry vzdychol.
„Nie, Danny. Nemal som nijakú šancu pred rokmi a nemám ju ani teraz. To len moje srdce vtedy zvíťazilo nad rozumom a ja cítim, že by sa to mohlo zopakovať. Zažil som už dosť bolesti a sklamania, aby som to znovu riskoval, tým skôr, že som takmer úplne presvedčený, že by to dopadlo ako vtedy, a možno aj horšie.“
Cook prikývol. „Možno máš pravdu. Ale v tom prípade by si mal prejsť na iné myšlienky. Poď, zoznámim ťa s jedným skvelým človekom.“
„Nie, Danny, nemám náladu. Necháme to na inokedy.“
„Ale ja ťa nepustím! Ostaneš tu a hotovo! V tej tvojej kajute by si sa umáral spomienkami a ešte by ti to mohlo uškodiť. Nezabúdaj, že si zodpovedný za bezpečnosť všetkých osôb na tejto stanici. Potrebujeme pohotového a zdatného odborníka, ktorý si poradí za každých okolností a nie zroneného chlapa s otupenými zmyslami a úsudkom!“ riekol trochu ironickým tónom.
Harryho pohľad stvrdol.
„O to sa nemusíš obávať, Danny. Viem, čo je moja povinnosť.“
„Samozrejme,“ prisvedčil Cook. „Viem to. A práve preto by si mal zostať a spoznať tunajších hostí trochu bližšie. Pri prípadnej kritickej situácii by sa to mohlo hodiť.“
„Máš pravdu. Chvíľu zostanem.“
„Výborne. Rád by som ťa zoznámil s jedným mojím priateľom. Je to skvelý chlap a určite sa ti bude páčiť. Poď...“
Spoločne pristúpili k hlúčiku ľudí, od ktorého sa hneď oddelili dve osoby. Muž bol postarší, vysoký, s pretiahnutou tvárou poznačenou brázdami vrások, dlhým nosom a pevne stisnutými úzkymi perami. Hoci mal vlasy kde-tu pretkané šedinami a určite už nebol najmladší, predsa bol plný energie, nezlomnej energie človeka, ktorý veľa skúsil. Spoločnosť mu robila pestovaná staršia žena, napriek tomu krásna s dlhšími blond vlasmi, rovnými, len dole stočenými dovnútra. Vyzerala elegantne a bola rovnako vitálna, ako muž po jej boku. Pár bol do seba zavesený a žena sa jemne túlila k mužovi. Harrymu došlo, že sú to manželia.
„Henry... Dovoľ, aby som ti predstavil jedného z mojich dobrých priateľov Harryho Browna,“ začal Cook. „Harry, toto je pani Drakeová a sir Drake z Birminghamu.
„Teší, ma, pán Brown,“ Emily Drakeová sa jemne uklonila.
„Madam...“ Hary zdvorilo pobozkal dáme ruku a potom podal pravicu mužovi.“
„Sir Henry Thomas Drake, pane“ predstavil sa muž obradne, ale napriek tomu srdečne. Mocne stisol Brownovi ruku. Ten sa jemne pousmial a rovnako obradne spustil:
„Podplukovník Harry Brown, pane. Teší ma.“
„Takže vy nás máte na starosti? Ako to vyzerá? Je to tu bezpečné?“
„Isteže. Zatiaľ je všetko v najlepšom poriadku. Človek však nikdy nevie, čo sa môže prihodiť, ale práve preto som tu. Vy aj vaša manželka, môžete byť bez obáv.“
„O tom som presvedčený, pán Brown. Ale aby som pravdu povedal, nebol by som proti nejakému dobrodružstvu. Len pred mesiacom som sa vrátil z výpravy v Antarktíde, ktorá bola presne podľa môjho gusta, a už mi chýba vzrušenie. Na druhej strane však musím brať ohľad na svoju manželku. Takže budem rád, keď sa nič neprihodí.“
„Vynasnažíme sa pane. Ach... takže vy ste ten Thomas Drake, ktorý podnikol cestu naprieč Antarktídou na psom záprahu len s dvoma sprievodcami?“
„Iste, veď som to práve spomenul.“
Harry nemohol skryť úžas.
„Naozaj vás rád poznávam. Mnoho som o vás počul a vždy som túžil stetnúť sa s vami. Máte môj obdiv, pán Drake...“
Harry mu opäť podal ruku, a Drake mu ju znova s úsmevom stisol.
„Ďakujem za prejav uznania, pán Brown. Ale nehovorme o tom, výprava v Antarktíde bola len jedna z mnohých, ktoré som počas svojho života absolvoval. Prešiel som prakticky celý svet a bol som i na oboch jeho póloch. Táto cesta je len logickým pokračovaním mojich výprav, v kozme som ešte nebol. A až bude možné cestovať na Mesiac, pôjdem sa pozrieť aj tam.“
„O tom nepochybujem, pane.“
Muž, ktorý stál pred Brownom bol naozaj výnimočným človekom. Povrávalo sa, že je to jeden z troch najbohatších ľudí na Zemi, no nikto presne nevedel, kde svoje bohatstvo získal. Po predkoch navyše zdedil titul, čo síce v dnešných časoch už vo svete veľa neznamená, no v konzervatívnom Anglicku je to stále vizitka spoločenského postavenia.
Harrymu sa Drake páčil. Mal všetko to, čo chýbalo Johnovi Smithovi ako Angličanovi a cítil, že je to statočný a dobrý človek.
K skupinke sa pridružili ďaľší a postupne sa zoznamovali s Brownom a Cookom. Harry sa srdečne zoznámil s Davidom Wolfom, známym hercom akčných filmov a Bruceom Mosseleyom, spevákom zo skupiny Storm. Boli to mladí muži, povestní neviazaným spôsobom života, ale aj srdečnosťou voči svojim fanúšikom, ktorí ich vlastne živili. Najmä Mosseley bol typom mladého muža, ktorý si z ničoho nič nerobí a ktorý berie svet tak ako ide. A bolo to na ňom vidieť na prvý pohľad: plešatú hlavu s odstávajúcimi ušami doplňoval dobrosrdečný široký úsmev. Iste si ho pamätáte, hoci dnes už nespieva. Jeho filozofiou bolo „Ži a nechaj žiť“, za čo mal u Browna nemalé sympatie.
Naproti tomu Wolfe bol typický vytrénovaný krásavec s pestovanými vlasmi a bezchybne hladkou pleťou, belostnými zubami a zasneným výrazom. A hoci na obrazovke či plátne väčšinou stvárňoval drsných chlapov, v skutočnosti tak vôbec nepôsobil a zrejme takým ani nebol o čom svedčili aj milióny, ktoré venoval opusteným a postihnutým deťom a jeho časté návštevy detských domovov a nemocníc.
Ďaľším z návštevníkov bola ďaľšia hviezda, tentoraz športového neba. Stačí povedať len meno: Peter Hall a každý bezpečne vie, o koho ide. Bohužiaľ v posledných rokoch Hall stratil hodne zo svojej priam neprekonateľnej slávy v NBA, vďaka škandálu s drogami, ktoré vraj uňho našla polícia. Tvrdil síce, že šlo o komplot konkurenčného týmu, s ktorým odmietol podpísať zmluvu, a polícia ho napokon pre nedostatok dôkazov prepustila, no jeho povesť to predsa len poznačilo a bohužiaľ sa to odrazilo aj na jeho hre.
Harryho zaujal i Wakai Hasama, typický Japonec, ani nie dvadsaťpäťročný mladík, ktorý vivynul nový typ počítačového procesoru. Vďaka tomu rozprávkovo zbohatol a teraz si svoje bohatstvo užíval.
S ostatnými hosťami už nebolo zoznámenie také srdečné, možno preto, že skutočne patrili do celkom inej kategórie ľudí. Posúďte sami: Charles Crow si nahonobil majetok obchodom s umeleckými dielami. Vyzeral ako neskúsený mladíček so strapatými vlasmi, silnými okuliarmi a nahlúplym výrazom, pritom to bol jeden z najprefíkanejších obchodníkov v USA i za ich hranicami. Istý čas bol dokonca hľadaný a zatknutý pretože bol podozrivý z prechovávania a predaja kradnutých umeleckých diel a vraj mal dokonca prsty v zmiznutí Mony Lisy, po ktorej sa dodnes beznádejne pátra. Vyvliekol sa však z obvinenia tak šikovne, že zostal čistý ako ľalia a odvtedy, hoci je to už päť rokov, naňho nepadol ani tieň podozrenia.
Robert Baker, predstaviteľ drsných a tvrdých chlapov v pravom zmysle slova. Muž s oválnou tvárou a nakrátko ostrihanými sivými vlasmi so stále zvrašteným čelom, privretými viečkami a ostrým prenikavým pohľadom. Vlastnil diamantovú baňu v Brazílii a strávil priamo v tejto bani niekoľko desiatok rokov, čo ho poznačilo na celý život. Bol šľachovitý, ale neobyčajne silný. Kto mu bol nepriateľom, mal sa čo obávať.
Fred Hart, kto by ho nepoznal? V dnešnej skazenej spoločnosti, kde sa polovica ľudí utápa v alkohole niet divu, že jeho liehovar vynikajúco prosperuje. Začiatkom 21. storočia dokázal stlačiť ceny svojho, podľa znalcov, výborného alkoholu, tak nízko, že prakticky odrovnal svojich najväčších konkurentov, ktorých spoločnosti nakoniec odkúpil. Dnes Je Harthova whisky najpredávanejším alkoholickým nápojom v USA. A čo samotný Hart? Bývalý opilec, ktorý vďaka alkoholu stál na pokraji smrti. Po liečení sa však spamätal a začal s podnikaním. Pokiaľ je známe, teraz bol abstinentom, no napriek tomu mu zostal výraz opilca. Mal nadváhu, bacuľatú tvár s dvojitou bradou, červený nos a chumáč úplne šedivých vlasov na hlave. Harrymu sa nepáčil jeho až príliš mocný hlas a občasné tvrdé nadávky, ktoré bez najmenších rozpakov vypúšťal z úst. Bol to zrejme pozostatok jeho opilského života.
Ďaľší hosť mal s Hartom mnoho spoločného a aj sa s ním dobre poznal. Chris Forward začínal v Hartovej spoločnosti ako vedúci odbytu. Neskôr si nahonobil dostatočne veľký majetok, oddelil sa od Harta a kúpil si jeden z hotelov v Palm Beach, darilo sa mu a začal svoje siete rozširovať. Dnes má jeho hotelová spoločnosť zastúpenie v každom štáte únie a dokonca na niektorých miestach za jej hranicami. Forward bol zvláštny človek. Neustále usmiaty ukazoval svoje bezchybné zuby, ktoré ale neboli pravé. Bol pomerne mladý, mal dlhé rovné vlasy, ktoré sa mu na koncoch vlnili a na tvári mal večne strnisko. Rovnako ako Hart vyzeral ako opilec a na rozdiel od neho bolo aj všeobecne známe, že si rád prihne. Kôli alkoholu mal i opletačky so súdom, nikdy však nešlo o priestupok, ktorý by nezahladila jeho takmer bezodná peňaženka.
Tretia a posledná žena prvého zoskupenia hostí bola Samantha Davisová. Bola to pohľadná tridsiatnička, narozdiel od predchádzajúcich osobností však nie veľmi známa. Bolo to zrejme tým, že svoj majetok získala len pred dvoma rokmi, keď sa vydala za miliardára Davisa a po jeho tragickej autonehode spred piatich mesiacov sa stala jednou z najbohatších vdov v Amerike. Ani Davis nemal celkom čistý štít, bol podozrivý z machinácii na burze, no nikdy sa mu nepodarilo nič dokázať. Samantha bola zrejme celkom iná. Predala všetky spoločnosti, ktoré jej manžel vlastnil a žila z renty, z ktorej hojne prispievala na dobročinnosť a aktivity spojené s ochranou životného prostredia. Inak žila utiahnuto a pokojne na ranči v Texase, osamotene, hoci bola krásna a teraz i bohatá.
To bolo všetko. Jedenásť osobností, ktorých majetok sa počítal na miliardy dolárov. Jedinou výnimkou tu bola Barbara Claytonová. A predsa bola Harrymu bližšia, ako všetci títo viac či menej nafúkaní predstavitelia vysokých kruhov. Harrymu občas zablúdili oči k nej. Nemohol tomu zabrániť. Párkrát sa ich pohľady stretli, no ona vždy hneď sklopila oči. Držala sa na okraji spoločnosti, väčšinou nič nehovorila, len kde-tu prehodila s niekým slovo. Harry si neskôr všimol, že Emily Drakeová, ktorá mala zrejme podobnú povahu sa k nej pridružila a zdalo sa, že si začínajú rozumieť. Sir Drake ostal bez svojho sprievodu, ale Harry spozoroval, že sa občas pozrel na svoju manželku a jemne sa pousmial. Uvedomil si, že mu Henry niekoho pripomína. Bol akoby obrazom jeho starého otca, vždy láskavého a dobrosrdečného, ktorý zomrel pred mnohými rokmi, na ktorého však stále s láskou a rád spomínal. A Drake, akoby túto Brownovu náklonnosť k sebe vycítil, sa neustále zdržoval v jeho blízkosti. Harrymu to neprekážalo, skôr naopak. Cítil, ako nezlomná energia tohto slávneho muža pram vlieva sily do jeho žíl.
Slávnosť napokon trvala hlboko do noci a všetko skončilo podľa predstáv Holvisa, ktorý sa priam rozplýval nad jej priebehom. Večera bola výborná, nálada takisto. Až únava napokon väčšinu hostí zdolala, odobrali sa do svojich kajút. Harry sa ešte letmo rozlúčil s Barbarou, pričom Drakkeovi, ani jeho žene zrejme neušlo, že medzi týmito dvoma ľudmi je akýsi zvláštny vzťah. Nedali to však najavo. Emily sa zavesila do svojho muža, obaja sa rozlúčili a odišli do svojej ubikácie. Brown opustil sálu ako posledný a zmizol za dverami pohotovostnej kajuty. Osprchoval sa, ľahol si a snažil sa zaspať. Trvalo mu to však dlho, pretože pred očami mal neustále tvár Barbary Claytonovej.
