9. Stanica
Nasledujúci deň sa pre posádku vrátil viacmenej do starých koľají. Služba bdela nad stanicou a indukčným káblom, vedci sa vrátili do svojich laboratórií a ostatní plnili úlohy pridelené im pri rannom rozdelení. Zmenil sa však režim pracovníkom hotela, ktorí sa museli v plnej miere starať o pohodlie hostí a taktiež aj Harryho Browna, zodpovedajúceho za bezpečnosť civilistov. A napokon sa zmenil program aj Holvisovi a Allenovi, ktorí sa ako vedúce osobnosti stanice rozhodli urobiť exkurziu hotelových hostí po stanici. Brown im asistoval, pričom pri prehliadke nikdy nezabudol prítomných upozorniť najmä na bezpečnostné zariadenie stanice, ktoré by v prípade ohrozenia museli hostia hotela použiť.
Prehliadka začala hotelovou časťou, priam prepchatou luxusnými doplnkami, obrazmi a sochami, pričom sa Drake ukázal ako vynikajúci znalec umenia. Dokonca ponúkol Holvisovi obrovskú sumu za jeden z Rembrantových obrazov, no ten odmietol. Drakea to nevyviedlo z miery, len sa usmial.
„Nebudem vás prehovárať, asi by to bolo zbytočné. Koniec koncov, ste bohatší ako ja, a sám dobre viete, že najlepší spôsob investovania majetku je práve do umeleckých diel. Ste znalec?“
Holvis si veľmi dobre uvedomoval, že tentoraz stojí pred seberovným človekom. Dokonca sa povrávalo, že Drake je jediný muž na svete, na ktorého nemá Holvis vplyv, zrejme aj preto, že Drake so svojim obrovským majetkom obchodne prakticky nedisponoval a teda nebol na nikom závislý. Mnohí muži a ženy vysokého finančného sveta práve preto považovali Drakea za čudáka, faktom však zostávalo, že svojou neúčasťou na finančných transakciách si udržal odstup od ostatného finančníckeho sveta. Treba však podotknúť, že Drake a jeho žena každoročne venovali obrovskú čiastku dobročinným organizáciám a vedeckým ústavom medicínskeho oboru, napriek tomu sa však ich majetok nijak nezmenšoval. Drakeove nevyčerpateľné zdroje boli pre každého záhadou, a pokiaľ vieme, sú záhadou dodnes. Jeho poznámka, že Holvis je bohatší ako on, bola pravdivá len z pohľadu verejnosti známym skutočnostiam. Pred pár rokmi sa rozniesla v Anglických novinárskych kruhoch správa, že Drakeov majetok činí viac ako desať triliárd dolárov. Ak by to bola pravda, Holvis, oficiálne najbohatší človek na svete, by bol preňho len žobrák z ulice. Samozrejme, táto fantastická suma bola okamžite označená za novinársku kačicu. Keď však britská tlač požiadala Drakea o vyjadrenie sa k tejto veci, ten sa len pousmial a povedal:
„Vaše informácie sú úplne mylné. Môj majetok je totiž dvakrát väčší...“
Samozrejme, všetci to zobrali ako žart a Drake túto domienku nevyvracal. Kto však vie, aká je skutočná pravda?
Teraz už vieme, že Holvis, ale aj iní boháči sa niekoľkokrát pokúsili chytiť Drakea do svojich intrikánskych sietí. Ten muž však mal železnú vôľu, kondíciu tigra a myseľ prinajmenšom tak inteligentnú, ako mal svojho času Einstein či ešte žijúci Palmer, objaviteľ lieku na AIDS (ktorého výskum bol mimochodom plne financovaný práve Drakeom). Nikdy sa nikomu nepodarilo dostať Henryho Thomasa Drakea na lopatky a tak to zostalo až do súčasných dní.
Ale vráťme sa k udalostiam, ktoré nás hlavne zaujímajú. Holvis na Drakeovu otázku, či je znalcom umeleckých diel, úctivo odvetil:
„Určite nie takým, ako vy. Aby som pravdu povedal, diela starých majstrov ma zaujímajú len z čiste obchodného hľadiska...“
Drake pri tejto odpovedi pozdvihol obočie, akoby ho to prekvapilo, no nepovedal nič. Tieto dve vety mu stačili, aby si potvrdil nevalnú mienku, ktorú o tomto človeku mal. Na ďaľšej ceste sa ho už na nič nepýtal, ba akoby ho prehliadal, čo Holvisa strašne dopaľovalo, ale musel sa krotiť.
Keď boli hostia s prehliadkou hotelovej časti hotoví a Harry ich tiež poučil o polohe skafandrov, prilieb a ďaľšej bezpečnostnej výstroje, exkurzia sa prepojovacou chodbou C a A dostali do vyše 150 metrov vzdialenej protiľahlej časti stanice, kde sa nachádzala hlavná riadiace stredisko, ubytovacie priestory posádky a laboratóriá vedcov. Riadiaca veža bola ich prvou zastávkou.
Bola to veľká polkruhová miestnosť, vystupujúca z obdĺžnikového pôdorysu tejto časti stanice smerom k indukčnému káblu, teda k prednej časti celého komplexu. Polkruhovú stenu miestnosti tvorili pomerne veľké priezory, cez ktoré bolo vidieť nad nimi umiestnenú konštrukciu, ktorá držala tridsať takmer desať kilometrov dlhých indukčných káblov a hrubé kotviace lano pripútané k stanici. Káble boli spletané zvláštnym spôsobom, ktorý vynašiel Hans Raven, čo zvyšovalo indukčné schopnosti káblov niekoľko tisíc krát. Káble boli nesmierne drahé a svojou cenou prevyšovali cenu celej stanice. Vnútorné vybavenie veže bolo tvorené desiatkou kresiel operačných dôstojníkov a hromadou skríň posiatych tisíckami prístrojov, svetiel a gombíkov. Službu mali Mark Rain a Max Wendland, ktorí na Allenov pokyn radi ukázali hosťom svoje pracovištia. Major Rain upozornil divákov na obrazovku počítača s vykreslenými hviezdami a niekoľkými objektami.
„Pozrite sa sem, dámy a páni. Toto je obrazovka hlavného radarového systému. Tento bod zobrazuje časticu, ktorá nemá viac ako päť centimetrov a je od nás vzdialená dva a štvrť kilometra, jej rýchlosť je okolo dvesto kilometrov za hodinu a blíži sa k nám. A teraz sa pozrite na priezor, na miesto, kde sa nachádza dvojité W Kassiopeii, približne pod jej prvú vlnovku. Uvidíte v činnosti náš laserový bezpečnostný systém.“
Všetky oči sa upreli na udaný bod a po chvíľke sa tam zjavil kratučký záblesk. Zároveň objekt zmizol z obrazovky.
„Len ďaľší votrelec, tentoraz však nepatrný. Možno to bol úlomok práve zo zničenej družice, pretože priletel z toho smeru a mal aj zodpovedajúcu rýchlosť. Alebo to bol mikrometeorit. Ak by narazil na plášť stanice, nič by jej neurobil, nakoľko jeho rýchlosť bola veľmi malá. Mnohé vesmírne mikrotelesá však majú omnoho väčšiu rýchlosť, dokonca až niekoľko desiatok tisíc kilometrov za hodinu. Stret s tak rýchlym, hoci nepatrným objektom by mohol znamenať katastrofu. A práve preto je celá stanica vybavená malými laserovými vežami, ktoré sú schopné zničiť aj takéto rýchle objekty. Ako vidíte, naša bezpečnosť je v tomto ohľade celkom zaručená.“
„Koľo je veží?“ spýtal sa Hasama a nespúšťal oči z monitora. Bol asi jediným z hostí, ktorý sa v údajoch na obrazovke vyznal.
„Na stanici je ich štyridsať a ďaľších tridsať ich je na spojovacích článkoch kábla.“
„Hmmm... slušné. Ale na vašom mieste by som vašu techniku príliš nepreceňoval. Ak by sme sa dostali do roja mikrometeoritov, vaše lasery by to nezvládli.“
Rain prikývol.
„To máte pravdu, pane. Na druhej strane však máme k dispozícií veľmi kvalitný radarový systém, ktorý by takýto roj včas odhalil. Stanica, hoci je obrovská, má dostatočne výkonné raketové motory, takže by sme sa roju mohli vyhnúť.“
„Neznamenalo by to však prerušenie dodávky energie pozemnej stanici?“ spýtala sa Samantha Davisová. Bolo všeobecne známe, že je aktivistkou v oblasti ochrany životného prostredia, preto ju práve projekt obnovy ozónovej vrstvy veľmi zaujímal. Rain musel pripustiť, že je to tak.
„Počula som však, že pokiaľ dôjde k prerušeniu energie, môže to celý regeneračný proces ohroziť.“
„Nie tak úplne“, zapojil sa do debaty Allen. „Beríliho riasy, ktoré pod vplyvom vysokého napätia produkujú ozón uhynú za šestnásť dní po odpojení elektrickej energie. Záložné zdroje, ktoré samozrejme nemôžu nahradiť našu dodávku tento čas predĺžia na dvadsať jeden až dvadsať dva dní. A to je dostatočne dlhá doba na to, aby sme sa po skončení ohrozenia buď vrátili na miesto, alebo nastavili vysielač z novej pozície. Samozrejme len v prípade, že sa neodchýlime z nášho stanovišťa príliš ďaleko, čo je však veľmi málo pravdepodobné. Kalibrácia vysielača by si vyžiadala niekoľko dní, ale určite by sme to zvládli včas.“
„A čo by sa stalo, keby sa to predsa len nestihlo?“ opýtal sa Wolfe. Napodiv mu odpovedal Hasama, ktorý bol podivuhodne dobre informovaný: „Beríliho riasy by bez prísunu vysokej energie odumreli. Celý systém by potom bolo nutné vyčistiť od ich zbytkov, čo znamená prakticky zničiť všetky prepojenia na zhluky týchto rias umiestnené v mikromriežke. Upozorňujem, že buniek v tejto mriežke je viac ako desať miliárd. Potom by nasledovalo rozmrazenie a postupné umiestňovanie nových kultúr Beríliho rias do mriežky, samozrejme už pod napätím. Pri začiatku projektu to trvalo takmer dva roky. Tentoraz, po skúsenostiach, ktoré mikrobiológovia a technici získali, by to možno trvalo o niečo kratšie, ale rozhodne by neskončili do osemnástich mesiacov. Daľší približne rok by trvalo, kým sa začne uvoľňovať ozón, nakoľko riasy bohužiaľ nie sú aktívne hneď.“
„Ako vídím, pán Hasama, ste v tejto oblasti dostatočne fundovaný. Jednoducho povedané, projekt by bol pozastavený na dva až tri roky. Ale ak by došlo k poškodeniu stanice, bolo by to ešte horšie. Veď viete, s akými problémami sme sa pri jej konštrukcií stretli. Preto je stanica prioritná a jej bezpečnosť stojí i nad prijímacím strediskom.“
Prehliadka pokračovala v laboratóriách vedcov, kde hostí o svojej činnosti informoval samozrejme ten najpovolanejší - šéf vedeckého týmu John Smith. Nakoľko však neboli medzi hosťami odborníci na problematiku mikrobiológie a botaniky, príliš ich to nezaujalo. Smithovu prácu a jej výsledky mohol oceniť skutočne len dostatočne fundovaný človek.
Potom sa spoločnosť odobrala k osovej časti stanice, kde sa nachádzala inštalácia samotného indukčného transformátora a mikrovlnného žiariča, a kde sa opäť ukázali Hasamove znalosti. Boli to obrovské splete káblov a panelov posiatych elektronickými súčiastkami, dimenzovanými na extrémne vysoké napätia. Hostí sa ujal hlavný elektroinžinier Turbot a všetko im vysvetlil čo najzrozumiteľnejšie. Za zasklenými štítmi bolo priam vidieť pulzujúcu energiu vo vodičoch, nečudo, veď v nich pretekal prúd len o niečo menší než desať terawattov.
Prehliadke sa nevyhla ani dobre vybavená ošetrovňa doktorov Paquetta a Robinsa. Hostia, asi ako každý človek, sa tam však necítili príliš dobre. Nemocničné prostredie bude navždy spojené s chorobami, utrpením a bolesťou, takže nikdy nebude populárne. Preto výprava tieto priestory opustila veľmi rýchlo, avšak s konštatovaním, že o ich zdravie tu bude v prípade potreby postarané viac než dobre.
Hostia si potom prezreli aj niekoľko kajút posádky, ktoré boli na rozdiel od ich vlastných ubikácií zariadené stroho a účelne, tým viac však prezrádzali povahu a charakter ich obyvateľov. Emily Drakeovej ani Samanthe Davisovej neušlo, že jedným spoločným znakom ich kajút a kajút posádky boli kvety a spýtali sa na ich pôvod. Allen vysvetlil, že ich má na svedomí slečna Sany Harmanová, ktorá väčšinu z nich vypestovala na Nedotknuteľnej a teraz sa o ne stará. Obe dámy ich ocenili ako nádherné a Brown vedel, že i Barbare sa páčia, hoci to nedala najavo.
Posledným bodom prehliadky, zato však asi najzaujímavejším bol pobyt vo vyhliadkovej veži. Bola to veľká hala, ktorej strop a steny boli zo špeciálneho skla a ktorá poskytovala nádherný výhľad na kozmický priestor. Na každého tento výhľad pôsobil trochu inak. Manželia Drakeoví hľadeli do vesmírnych diaľok ruka v ruke pohľadom zvedavého záujmu, nezaprela sa Drakeova dobrodružná no rozvážna povaha, ktorej časť prešla i na jeho ženu. Priam bolo možné čítať v jeho mysli: „Keby to bolo čo len trochu možné, šiel by som sa na jeden z tých vzdialených svetov pozrieť.“
Samantha Davisová, David Wolfe a Bruce Mosseley rýchlo vzplanuli nadšením, no to už po niekoľkých minútach rovnako rýchlo upadlo.
Forward, Baker a Hart boli z iného cesta. Boli to ľudia čisto praktického typu, ktorí sa asi najviac približovali povahe Holvisa. Videli pred sebou len to, čo mohli vidieť aj doma, ak svoj zrak nasmerovali iným smerom, než bol ten čo preferovali celý život. Bola to pre nich len hviezdna obloha, nič viac. Žiadna romantika, žiadne sny. Naproti tomu Peter Hall a Charles Crow nešetrili slovami nadšenia, každý však z iného dôvodu. Zatiaľ čo Hall bol predstaviteľom ľudí, ktorí sú zhovorčiví v každej situácií a ich nadšenie nikdy neopadne s Crowom to bolo inak. Pri svojej pochybnej obchodnej činnosti s umeleckými dielami sa jednoducho naučil vychváliť veci až do neba, aby potom mohol zhrabnúť čo najväčšiu sumu.
Wakai Hasama nezaprel svoju povahu ani tu. Jeho šikmé oči sa ani na okamih nezastavili a mozog všetky informácie bleskovo spracovával a dával do vzájomných súvislostí. Nedá sa však povedať, že by sa tým tento mladý Japonec stával pre svoje okolie nudným a neosobným počítačom. Skôr naopak: jeho nadšenie pre vedu a výskum bolo také veľké, že sa prenášalo aj na ostatných, hoci nezúčastnených pozorovateľov. Tým skôr, že o logických pochodoch vo svojom mozgu veľmi rád rozprával, ak sa našiel niekto, kto ho počúval. A nakoľko sa vedel vžiť do situácie aj úplného laika a vedel hovoriť obrazne a názorne, takmer vždy sa niekto taký našiel.
A čo Barbara Claytonová? Ako vždy rozvážna a mlčanlivá. Ale predsa niečo prezrádzalo jej pocity, ktoré navonok skrývala. Boli to jej oči. Priam žiarili pri pohľade na tú krásu vonku a za okamih sa jej pohľad premenil na zasnený, so všetkou romantikou, ktorú hviezdna obloha predstavuje pre vnímavých ľudí s dobrým srdcom. Harry ten pohľad poznal, pohľad ktorý obdivoval a mal rád. Barbara však akoby za okamih vycítila, že Harry na ňu hľadí a jej oči hneď ochladli. Harry sa odvrátil a ustúpil do kúta. Len dvaja ľudia si to všimli, Cook a Drake. Zatiaľčo jeden bezpečne vedel o čo sa jedná, druhý to len vytušil, a ako sa neskôr ukázalo, správne.
Drake sa vymanil zo zovretia svojej manželky a nebadane pristúpil k Harrymu.
„Tak veľmi ju milujete, pane?“ spýtal sa tichým hlasom.
Harry sa prekvapene strhol, nestačil však ani odpovedať.
„Je to na vás vidieť na prvý pohľad. Nechce vás... však?“
„Nie, nechce,“ pripustil Harry.
Drake sa trpko usmial.
„Máme mnoho spoločného, mladý muž. Keď som ja bol vo vašich rokoch, tiež som sa bláznivo zaľúbil do ženy, ktorá ma nechcela. Prežil som desať rokov sám so spomienkami na svoju lásku...“
„Ak mi chcete povedať, aby som sa na ňu vykašlal, aby som si našiel niekoho iného, nemusíte strácať čas. Počul som to už najmenej tisíckrát...“
„Nie,“ ohradil sa Drake. „To by som neurobil. Viem, že patríte k mužom, pre ktorých životná láska znamená všetko, hoci vás poznám len pár hodín. Viem čím prechádzate, verte mi. Bol som na tom horšie, ako vy teraz, keď som sa dozvedel, že nemám nijakú šancu. Možno preto, že som bol bohatý a len som sa bezcieľne flákal. Vás zachránila práca.“
„Áno. Ale bolo to veľmi ťažké. A verte, že by som všetko, čoho som dosiahol rád vymenil za lásku tej ženy.“
„Verím vám... Viete, nebyť toho, že moja bývalá láska napokon zahynula, asi by som bol doteraz sám. Po desiatich rokoch, troch mesiacoch a dvanástich dňoch, dvadsiateho druhého marca deväťdesiateho deviateho roku som sa dozvedel, že mali s manželom autonehodu. Bola na mieste mŕtva, kým on, spitý do nemoty vyviazol len s pár škrabancami.“
„Bol opitý? Teda ju vlastne zabil. Musel to byť pre vás šok.“
„Áno. Keď som sa to dozvedel, bol som ako zmyslov zbavený. Jej muž bol vplyvný človek, politik. Dostal sa z toho pomerne dobre, len s tromi rokmi v luxusnom žalári. Poviem vám, nikdy som nezneužíval svoje postavenie, vždy sa mi to u iných hnusilo. Jedinú výnimku som urobil práve v tomto prípade. Ten človek zabil ženu ktorá mi síce nepatrila, ale ktorú som miloval najviac na tomto svete, a mal si za to odsedieť tri roky! To som nemohol dopustiť.“
„Čo ste urobili?“ spýtal sa Brown.
„Kým bol vo väzení, zbieral som materiály, kupoval si ľudí a informácie. Čoskoro som odhalil nečisté machinácie toho človeka v politických kruhoch a zistil som, že mal prsty v úkladných vraždách niekoľkých britských politikov v deväťdesiatom ôsmom. Hodne sa o tom hovorilo, novinári ten prípad nazvali Londýnskými krvavými dňami.“
„Áno, o tom som počul,“ prisvedčil Brown. „Pokiaľ sa dobre pamätám, za šesť mesiacov boli zavraždení štyria vysokí predstavitelia britskej vlády.“
„Správne. Atentátnikov nakoniec dolapili, ale až ja som po piatich rokoch prišiel na to, kto stál v pozadí. Zhromaždil som dôkazy a totálne som toho človeka zničil.“
„Čo je s ním?“
„Mŕtvy. Po novom procese dostal trest smrti.“
Drake sa odmlčal. Harry pochopil, že človek naproti nemu s ním má naozaj veľa spoločného. Minimálne musel vedieť, čo prežíva a to ich podvedome spájalo.
„Čo vaša terajšia manželka?“ spýtal sa Drakea.
„Emily? Bolo to náhodné zoznámenie na jednej z mojich ciest po strednej Európe. Bola to obyčajná žena zo strednej vrstvy obyvateľstva, a predsa má lepší a úprimnejší charakter ako mnohé anglické dámy z najvyšších vrstiev. Ale ani svatba s ňou nikdy nezastrela spomienky na moju bývalú lásku, Donu J. A hoci Emily naozaj úprimne milujem, je to predsa len trochu iný vzťah, než bol ten s Donou. Viem, že pre muža ako vy bude slečna Claytonová navždy jediná a jedinečná. Možno raz predsa len nájdete ženu, ktorá vás bude mať rada a ktorú budete mať rád vy. Možno sa vezmete, ale Barbara Claytonová navždy zostane vo vašom srdci.“
Harry prikývol a pozrel na ženu, o ktorej práve hovorili. Brown videl, že sa k nej pridružila Emily Drakeová a tíško sa s ňou zhovárala.
„Pán Brown,“ obrátil Drake znova pozornosť na seba, „rád by som vám niečo navrhol.“
„Počúvam pane...“
„Hľadám spoločníka na svoje cesty. Asi ste počuli, že cestujem väčšinou sám, len výnimočne s malou spoločnosťou. Emily so mnou tiež chodí len málokedy. Zdôverila sa mi však, že má v poslednej dobe o mňa strach a pripomenula mi, že už nie som najmladší. Bohužiaľ, má pravdu. Preto by som chcel získať pre svoje cesty odvážneho a úprimného partnera, človeka, na ktorého by som sa mohol spoľahnúť. Vy sa mi páčite a vyhovovali by ste mi najmä svojou povahou.“
„Och... pane... Je to pre mňa veľká česť. Ale... ja nie som cestovateľ. Nikdy som sa nezúčastnil nijakej výpravy, teda až na cvičenia v armáde a pár misiách, o ktorých nemôžem hovoriť. Nemyslím že by som bol vhodným partnerom pre tak scestovaného človeka, ako ste vy. A okrem toho sa naozaj poznáme len pár hodín. Ako si mnou môžete byť natoľko istý?“
Drake sa usmial.
„To je pravda. Predsa len však o vás viem dosť. Dúfam, že sa neurazíte, ak vám poviem, že som sa na vás trochu informoval. Vždy to tak robím, než sa vydám na cestu. Počul som aj o vašom konflikte s generálom Helfordom, keď ste ho obvinil z porušovania bezpečnostných predpisov. To bolo skutočne odvážne pane, tým skôr, že bol vašim nadriadeným.“
„Aha... nuž, musím priznať, máte dobré kontakty. Pokiaľ viem, na verejnosť vtedy nič nepreniklo. Generál urobil chybu a ja som na ňu prišiel, to je všetko.“
„Áno, to je pravda. Mocní tohoto sveta však neradi priznávajú chyby, to mi môžete veriť. Ale nechajme to. Opakujem, že som presvedčený o vašich kvalitách. O tri mesiace plánujem výpravu do Západosibírskej nížiny. Chcem prejsť povodím rieky Ob na poloostrov Jamal až na pobrežie Karského mora. Bol by som rád, keby ste mi pri tejto výprave robili spoločnosť. Na Sibíri som už bol a poznám tamojšie prostredie veľmi dobre. Bola by to skúška. Ak obstojíte a ak budete chcieť, môžeme neskôr podniknúť aj iné cesty, je toho pomerne veľa, kde som ešte nebol. Samozrejme, dostanete honorár. Veľmi slušný honorár a pokiaľ zostanete so mnou, dostanete slušný plat.“
Harry premýšľal. Bol v armáde spokojný, ale predsa len túžil po zmene. Možno to bolo práve preto, že si už na armádu za tie roky zvykol a tak mu už neprinášala zabudnutie na minulosť, ako to bolo v jeho začiatkoch. Ale aj tak si to chcel najskôr rozmyslieť. Drake vedel, čo sa mladému mužovi odohráva v hlave a trpezlivo čakal na odpoveď, ktorá ho napokon neprekvapila:
„Je to naozaj veľmi lákavá ponuka, pane. Ale zatiaľ vám nedám definitívnu odpoveď, musím si to nechať prejsť hlavou.“
„Samozrejme, len si to rozmyslite. Do konca tejto nevšednej výpravy je dosť času. Odpoveď mi dáte pri našej rozlúčke Ruku na to...“
Drake k nemu natiahol pravicu a Harry ju srdečne stisol.
„Dohodnuté, pane.“
„Výborne, chlapče. Ach, pozrite, Holvis už odvádza hostí... Poďme!“
Postupne Holvis previedol hostí po zbytku lode, čo trvalo až do obeda, ktorý sa konal presne na poludnie. Potom mala hotelová časť dvojhodinovú prestávku, počas ktorej sa každý mohol voľne pohybovať po stanici. Väčšina hostí sa zdržovala v hlavnej sále, kde musel byť aj Brown. Niektorí zašli do baru a Barbara ako jediná ostala vo svojej kajute. Možno to bolo len preto, že sa tak veľmi líšila od ostatných hostí a jednoducho sa k nim nehodila. Harry sa však nemohol ubrániť dojmu, že neprišla len kôli jeho prítomnosti a veľmi ho to bolelo.
Usadil sa bokom od ostatných, pri jednej zo stien pokrytých spleťou popínavých okrasných kvetov a pomaly sŕkal chladný pomarančový džús, ktorý si priniesol z baru. Tak ho po pár minútach našiel Cook, práve sa vracajúci z veže. Pristúpil k nemu.
„Ahoj Harry. Môžem si prisadnúť?“
„Iste... Len poď. Ako to vyzerá v riadiacom centre?“
„Všetko v poriadku. Allen všetko skontroloval a vypadol do svojej kajuty s tým, že si chce trochu oddýchnuť. Mimochodom, ani ty nevyzeráš najlepšie, mal by si urobiť to isté.“
Harry vzdychol.
„Som unavený, Danny. Rád by som sa na hodinku natiahol, ale stále ma neopúšťa akýsi vnútorný nepokoj. Bojím sa, že ak by som tu nebol, mohlo by sa niečo prihodiť.“
„Ale choď, Harry. Nepreháňaj to. Pokojne sa vráť do pohotovostnej kajuty, veď je to len tu za rohom. A ak ťa to upokojí, zostanem zatiaľ na stráži namiesto teba. Nezabúdaj, že v prípade potreby musíš byť fit, takže odpočinok ti len prospeje.“
Harry sklonil hlavu.
„Máš pravdu. Pôjdem... Ďakujem, priateľu. Ak by sa niečo prihodilo, hneď ma zavolaj.“
„Spoľahni sa.“
Harry vstal a chcel odísť, no Cook ho ešte zadržal.
„Aby som nezabudol, možno mám vysvetlenie aj pre ten tvoj zlý pocit, ako si to nazval. Ono sa skutočne niečo deje.“
Bezpečnostný technik hneď spozornel.
„O čom hovoríš, Danny?“
„Neplaš sa, nie je to nič vážne. Len sa zdá, že sa k nám približuje jeden z úlomkov včera zničenej družice. Ale má len niečo vyše metra a má veľmi malú rýchlosť, takže pre nás nie je nebezpečný. Charon ho sleduje a ubezpečil ma, že naše automatické lasery si s ním ľahko poradia.“
„Hmm! Predsa však to je komplikácia a ja by som nerád poľavil v ostražitosti. Kedy bude cieľ na dostrel?“
„Za nejakých dvadsať minút. Laserové veže i zameriavací systém sú v poriadku, nemusíš mať obavy. Okrem toho, z bezpečnostnej kajuty si všetko môžeš overiť.“
„Už aj idem. Danny, zostaň pri hosťoch, prosím. Po pätnástich minútach však príď za mnou, vystriedaš ma pri monitore. Chcem byť tu!“
Z unaveného muža zrazu sálala nezdolná energia. Priam sa rozbehol do bezpečnostnej kajuty a Cook si v duchu nadával, že nedržal ústa zavreté. Chcel priateľa odbremeniť, na chvíľu z neho sňať problémy a zodpovednosť a namiesto toho ho ešte popohnal do práce. Na druhej strane vedel, že keby bol skutočnosť o úlomku pred Harrym zatajil, bolo by to ešte horšie. Preto to napokon zobral ako nevyhnutný dôsledok neočakávanej situácie. Kývol na Corlisa, ktorý roznášal občerstvenie a požiadal ho o pohár toniku, pohodlne sa rozvalil do kresla a bez záujmu sledoval smotánku pri jej nekonečných klebetách.
