Príbeh vznikol dávno, za mojej mladosti. Publikujem čisto pre zábavu, ak by to niekoho zaujalo. Nie som spisovateľ, napísal som to pre vlastné pobavenie, berte to na vedomie.
Úvod:
Na začiatku tohto rozprávania by som sa mal predstaviť. Volám sa Daniel Cook, mám tridsaťsedem rokov a pracujem na čerpacej stanici. Smiešne... Bývalý plukovník námorného letectva, spolupracovník NASA, pilot a kozmonaut v jednej osobe skončil v žltých krikľavých montérkach pri vodíkovej pumpe. Pred pár rokmi by mi niečo také ani nenapadlo, a dnes je to skutočnosť. Ale musím povedať, že som rád, že mám aspoň takúto budúcnosť, pretože nebyť jedného človeka z posádky Nedotknuteľnej, možno by som tu dnes nebol.
Tak... už som prezradil, o čom tento príbeh bude. Určite sa všetci dobre pamätáte na Nedotknuteľnú a na udalosti, ktoré sa pred siedmimi rokmi na nej odohrali. Veď toho boli plné noviny: všetky tie hlúposti, čo o tom popísali, o nepredvídateľnej technickej závade, o statočnosti posádky ktorá urobila všetko pre to, aby zachránila úbohých turistov na palube Nedotknuteľnej, vyjadrenie veľacteného pána Holvisa, ktorý hlboko ľutuje, že v jeho kozmickej stanici zahynulo päť civilistov a dvanásť členov posádky. Lenže to, že on sám bol zodpovedný za ich životy, to už nespomenul. A všetci mu verili. Verili, pretože bol tiež tam, na palube tej prekliatej lode, na ktorej zomrelo mnoho mojich priateľov. Doplatili na jeho samoľúbosť, nezodpovednosť a totálny nezáujem o nikoho, okrem seba. Možno ma budete považovať za chladnokrvného oplana, ale on jediný si zaslúžil smrť na Nedotknuteľnej.
Ja sám som bol rozhodnutý povedať pravdu o všetkom, čo sa na jej palube stalo hneď po pristátií. Lenže najskôr okolnosti a potom jeden z najbohatších mužov sveta moje plány prekazili. Holvis mal dostatočný vplyv a dostatočné známosti na to, aby ma umlčal. FBI posádku i cestujúcich okamžite zadržala a rozpútala mašinériu vyšetrovania, ktoré nás na niekoľko mesiacov zbavilo slobody. Samuel Holvis bol tiež medzi nami, no už vtedy som mal podozrenie, že je to len účel, ktorý ho mal dokonale očistiť od jeho zločinov.
Vo vysokých kruhoch, ku ktorým som vtedy aj ja čiastočne patril, sa povrávalo, že má pod palcom najvyššie miesta Federálneho vyšetrovacieho úradu i CIA.
Výsledok vyšetrovania FBI všetci poznáte. Poľutovaniahodná technická závada a ďaľšie okolnosti, ako počasie, poškodenie raketoplánu Hanson na Gilskom záložnom kozmodróme, výbuch Thunderboltu, úpadok ruského a čínskeho kozmického programu a zlé vzťahy s Francúzkom po celosvetovej hospodárskej kríze v dvadsiatom druhom, ktoré jediné malo možnosť vypustiť do vesmíru záchranný raketoplán. O trestuhodných nedostatkoch v zabezpečení posádky i pasažierov hotela a o porušení mnohých bezpečnostných predpisov, o tom všetkom nepadlo ani slovo. Veru, neviem koľkých záujemcov by mala turistická výprava na Nedotknuteľnú o dva roky neskôr, keby sa vtedy verejnosť dozvedela celú pravdu.
Pýtate sa, čo bolo príčinou, že som sa dal odradiť od zverejnenia týchto informácii? Odpoveď je jednoduchá: moja rodina. Viete, mám dcéru Danu. Chúďa malé, vtedy mala len sedem rokov. Ešte predtým, ako bolo vyšetrovanie ukončené, mi bolo niekoľkými osobami naznačené, čo by sa stalo, ak by som pred zástupcami médii povedal niečo, čo by sa nepáčilo Holvisovi. Príliš som na tieto výhražky nedbal, pokiaľ malú Danu neuniesli. Tie tri dni, čo bola nezvestná boli najhoršími dňami môjho života. Nakoniec mi ju v poriadku vrátili, no dobre som vedel, že boli schopní jej ublížiť. Preto som mlčal, ako by mlčal vari každý.
Lenže teraz... Konečne sa to prevalilo. Začalo to tým, že bola odhalená najväčšia korupčná aféra posledných tridsiatich rokov. Áno, hovorím o zatknutí šéfa CIA pred dvoma rokmi. Mám stále dobré známosti a dozvedel som sa viac, ako väčšina obyvateľstva tohto štátu. Priateľ, ktorého samozrejme nebudem menovať, mi poskytol informácie, na ktoré som tak dlho čakal. S reorganizáciou CIA sa zviezla aj FBI a hoci kompetentné miesta popierali, že by personálne zmeny na najvyšších miestach Federálnej polície mali niečo spoločné s drogovou aférou zvanou White dew, Biela rosa, veľa ľudí to tušilo a ja som to vedel.
O štyri mesiace neskôr došlo k ďaľšiemu senzačnému odhaleniu. Veľavážený pán multimiliardár Holvis bol obvinený a zatknutý ako šéf neslávne známej drogovej spoločnosti Dew. Takmer všetky jeho podniky do deviatich mesiacov ohlásili bankrot, čím sa potvrdila domienka, že všetky ich zisky plynuli z nelegálneho obchodu s drogami.
A pred týždňom sa to skončilo úplne. Samuel Holvis sa vo svojej luxusne vybavenej cele obesil.
Nadišiel čas povedať celú pravdu. No nemienil som sa obrátiť na noviny. Rozhodol som sa pre iný druh zverejnenia svojich poznámok, materiálov spomienok a malého denníka, pretože nechcem, aby boli rozkúskované korektormi našich novinových plátkov a pretože chcem vzdať poctu priateľovi, ktorý bol poslednou obeťou Nedotknuteľnej a ktorý sa obetoval kôli nám ostatným. Ešte dnes si so smútkom v duši spomínam na posledné okamihy pred odletom záchranného modulu. Spomínam na mladého samotárskeho muža, utiahnutého vo svojom vlastnom svete. Svete plnom smútku, sklamania a nenaplneného očakávania. Ani neviem, prečo sa stal práve mojim priateľom a prečo boli práve moja žena Róza a dcérka Dana jeho obľúbencami. Možno to bolo len preto, že býval na ubytovni neďaleko nás a práve ja som mu pomohol dostať sa ku kozmickému programu.
Dnes si nie som istý, či to bolo správne rozhodnutie. Ale hádam áno. Už len preto, že som na vlastné oči videl, čo všetko urobil pre záchranu nás všetkých na Nedotknuteľnej. A rozhodne tak nekonal len pre svoje osobné dôvody, o tom som skalopevne presvedčený. Nadišiel čas splatiť dlh, Harry. A urobím to rád, skutočne rád.
1. Príchod
„Thunderbolt 3 volá Nedotknuteľnú. Thunderbolt 3 volá Nedotknuteľnú. Počujete ma?“
„Nedotknuteľná, príjem. Počujeme vás veľmi dobre. Nosný signál na 94 percentách. Spojenie v poriadku. Kontakt za 6 minút 14 sekúnd.“
„Rozumel som, Nedotknuteľná. Máme malé problémy s navádzacím systémom. Ukazuje odchýlku kurzu od centra zámku dva stupne na vertikále. Môžete svojim radarom potvrdiť tento údaj?“
Veliteľ stanice mrkol okom na vedľa sediaceho programátora.
„Vykonajte“, vyriekol polohlasne a prsty majora Raina sa rozbehli po klávesnici počítača. Veliteľ zatiaľ odpovedal raketoplánu:
„Rozumeli sme, Thunderbolt 3. Čakajte...“
Klopkanie prstov po klávesách po pár sekundách ustalo a na obrazovke pred programátorom sa zjavil obraz súčasnej polohy raketoplánu voči pristávaciemu mólu 4.
„Hlásenie potvrdené, pane. Odchýlka na vertikále dva stupne.“
Veliteľ prikývol. Stlačil spínač spojenia.
„Thunderbolt 3, pozor. Váš navigačný systém je v poriadku. Odchýlka dvoch stupňov na vertikálnej osi potvrdená. Dokážete ju v tejto vzdialenosti od móla skorigovať?“
Krátka odmlka.
„Áno, pane, náš hlavný programátor už na tom pracuje. Nemali by byť žiadne problémy. Kontakt za 4 minúty 50 sekúnd, teraz.“
„Časový údaj je synchrónny. Pokračujte...“
Veliteľ sa otočil napravo.
„Pán Charon, hlásenie o chránenej zóne.“
Jean Charon pohodil svojou strapatou hlavou a odpovedal takmer okamžite:
„Zóna čistá, pane. Nezistené nijaké objekty.“
„Rozumiem, pán Charon. Pripravte sa na odpojenie zvyšku bezpečnostných okruhov v štvrtej minúte.“
„Rozkaz, pane.“
Riadiace stredisko sa ponorilo do ticha, len Samuel Holvis stojaci za sedadlami operátorov si čosi mrmlal popod nos. Všetci pozorne sledovali niekoľko obrazoviek s približujúcim sa raketoplánom. Na okamih zazreli nepatrný záblesk na jednej bočnej strane približujúceho sa plavidla. To korekčný motorček vyrovnával zistenú odchýlku od pôvodného kurzu. Zároveň sa schéma dráhy na monitore hlavného operátora začala meniť.
„Pane...“ ozval sa Charon od ovládania laserov, „odpojenie ochrany za desať sekúnd.“
„Rozumel som. Pokračujte, pán Charon.“
„Päť... štyri... tri... dva... jedna...“
Cvak!
„Ochrana vypnutá, pane.“
„Rozumiem. Pán Rain, ako to vyzerá s dráhou raketoplánu?“
„Zdá sa, že to zvládli, pane. Odchýlka sa zmenšuje. Moje výpočty ukazujú, že v okamihu spojenia bude odchýlka len dve tisíciny percenta. A s tými si už poradia zámky.“
Allen prikývol.
„Výborne, pán Rain.“ Nadviazal spojenie. „Thunderbolt, príjem!“
„Počúvam, Nedotknuteľná...“
„Odchýlka od optimálneho kurzu plus mínus dve tisíciny percenta. Potvrďte!“
„Rozumel som a potvrdzujem. Odchýlka od optimálneho kurzu v okamihu spojenia plus-mínus dve tisíciny percenta. Kontakt za 3 minúty, štyri sekundy.“
Striebrosivý raketoplán sa viditeľne približoval k zámku móla 4. Obrovský trup sa pomaly sunul spodnou časťou k nákladnému prechodovému tunelu.
„Kontakt za minútu, pätnásť sekúnd, pane,“ hlásil Rain. „Thunderbolt 3 zapol trvalý rádiový kontakt.“
„Ďakujem, pán Rain. Thunderbolt, kontrola spojenia. Príjem...“
„Spojenie v poriadku pane. Kontakt za jednu minútu... teraz.“
Ihneď sa ozval aj Rain:
„Laserový navádzací systém zameral zámok raketoplánu, pane. Odchýlka dvoch tisícin percenta potvrdená a je hlboko pod kritickou normou. Korekcia dráhy bola veľmi úspešná.“
„Ďakujem za informáciu, pán Rain. Počuli ste, Thunderbolt 3? Zdá sa, že pristátie bude neobyčajne hladké. Veľa šťastia, chlapci!“
„Rozumeli sme, pane a ďakujeme. Kontakt Za dvadsaťpäť sekúnd...“
Veliteľ sa pousmial. Málokedy šlo všetko tak dobre. „Prepnite na kameru v zámku, pán Rain.“
„Rozkaz, veliteľ.“
Pohľady na monitoroch sa zmenili. Objavili sa na nich vodiace lišty, medzi ktoré mala zapadnúť koľajnica raketoplánu, skorigovať nepatrnú nepresnosť v pristátí a zabezpečiť presnú polohu zámkov Nedotknuteľnej a Thunderbolta. Všetci videli, že vodiaca koľajnica sa blíži presne do stredu zámku.
„Kontakt za desať sekúnd, pane... za päť sekúnd... štyri, tri, dva, jeden, nula.“
Kamera na zámku sa po náraze zachvela spolu s obrazmi na monitoroch.
„Kontakt, pane. Zámok zapadol. Poistky jedna až štyri zaistené. Kontrola tesnenia...“ krátka odmlka, „tesnenie v poriadku pane.“
„Fajn, tak to máme z krku. Thunderbolt 3, potvrďte uzamknutie spojenia!“
„Potvrdzujem, pane. Všetko v poriadku.“
Veliteľ si odfúkol, zložil si z uší slúchadlá s mikrofónom a zaujal v kresle pohodlnejšiu polohu.
„Keby to šlo vždy aspoň takto...“ zamrmlal. „Pán Rain, oznámte veliteľovi Cookovi a jeho uvítaciemu výboru, že pristátie prebehlo v poriadku. Pán Charon, obnovte laserovú ochranu stanice.“
Obaja sa dali do práce a o chvíľu hlásili, že rozkazy splnili. Veliteľ Allen sa zatiaľ nemotorne vyhrabal zo svojho kresla. Ocitol sa priamo oproti Holvisovi.
„Dobrá práca...“ pochválil veliteľa a poklepal ho po pleci. „Zdá sa, že dnes bude menej škody na zariadení pre môj hotel, ako minule, nemyslíte?“
Plukovník Robert Allen, doteraz v dobrej nálade sa na malý okamih zachmúril. Hoci bol šéfom všetkých ľudí na Nedotknuteľnej, nemohol si dovoliť vyjadriť svoj názor na až príliš luxusný hotel Samuela Holvisa, a na posledné náklady raketoplánov, zložené z čačiek, luxusného nábytku, ošatenia a jedál. Musel zachovať pokoj a rozvahu pred človekom, ktorému Nedotknuteľná patrila. Bolo totiž faktom, že zbierky po celých Spojených štátoch sotva stačili na akumulačné káble, transformátory a mikrovlnný žiarič. Samotnú stanicu a jej vybavenie však zaplatil on: Samuel Holvis, jeden z najbohatších mužov Zeme. A už od začiatku počítal s tým, že na časti stanice zriadi prvý kozmický hotel. Samozrejme len pre tých, ktorí si ho dokážu zaplatiť. Týždenný pobyt vo vesmíre bol ocenený na sedemsto tisíc dolárov za osobu. A hoci je to rozprávková suma, prvý turnus bol beznádejne vypredaný už rok dopredu. Preto bol Allen voči Holvisovi vždy veľmi opatrný.
„Ja si nezaslúžim pochvalu, pane. Za hladké pristátie sa musíte poďakovať pilotovi a hlavne mužovi, ktorý previedol výpočty korekcie dráhy. Keby nebol taký presný, mohli sme sa zdržať aj o niekoľko hodín.“
„Áno, videl som,“ prikývol Holvis. „Samozrejme že sa mu poďakujem. Nestrácajme čas, pane. Treba vyložiť náklad, aby mohol raketoplán čím skôr odletieť.“
„Áno, času niet. Pán Rain, zrušte pohotovostný režim pre posádku a zvolajte všetkých k mólu 4. Budeme vykladať a potrebujeme každú ruku.“
„Rozkaz pane.“
„A vy, pán podplukovník,“ obrátil sa na Charona, „tiež poďte. Pomôžete nám.“
„Iste, pane.“ Vstal a pozrel na Raina, práve rušiaceho pohotovosť, ktorá všetkých členov posádky väznila v bezpečnostných kreslách ich kajút. Hádam po prvý raz ľutoval, že práve nemá službu a musí sa zúčastniť na sťahovaní Holvisových rárohov z raketoplánu do hotela.
Mark Rain si pohľad svojho priateľa všimol a nemohol si odpustiť škodoradostný úškľabok, ktorý však Charon našťastie zobral s humorom. Celá posádka sa podľa rozkazu premiestnila do stredovej časti stanice a odtiaľ po osi jej otáčania tunelom ku krížu štyroch pristávacích mól. V bezváhovom stave sa ťažko dodržuje dekórum, no keď posádku doplnil veliteľ lode, predsa sa prítomní aspoň snažili zasalutovať.
„Ste tu všetci?“ spýtal sa pre istotu.
„Všetci, až na Raina,“ neodpustil si poznámku Jack Mellard, palubný kuchár Nedotknuteľnej. Tento zaoblený Američan s ružovou hladkou pokožkou na tvári bol vzorovým predstaviteľom kuchárskeho remesla, aj keď predsa len nebol príliš tučný. Bolo to pochopiteľné, na palube kozmickej lode smú slúžiť len ľudia v perfektnej kondícii. A Jack Mellard ju mal, to sa musí priznať. Len to bolo jeho nevýhodou, že si často púšťal ústa na prechádzku. Veliteľ sa hneď naňho obrátil:
„Držte jazyk za zubami, pán Mellard! Myslíte si, že ako veliteľ neviem, kto má hotovostnú službu? Okrem toho idem práve z veže, takže vaše poznámky sú celkom nemiestne.“
Kuchár sa len uškrnul.
„Spýtali ste sa: ste tu všetci? Tak som podľa pravdy odpovedal. Keby ste sa boli spýtali...“
„Dosť, Mellard!“ zastavil ho Allen. Našťastie tentoraz kuchár poslúchol.
„Fajn. Cook, ako to vyzerá? Ako vidím, naše dvere sú už otvorené.“
„Áno, pane. Čakáme už len na posádku raketoplánu.
Ako na povel, ozvalo sa cvaknutie v mohutných dverách spojovacieho zariadenia. Pozornosť všetkých sa obrátila na pomaly sa otvárajúcu kovovú platňu. Vo vchode sa objavil veľký chlap s iskrivým pohľadom, odetý v skafandri, ale bez prilby. Jeho oči bleskovo prebehli po všetkých prítomných a napokon spočinuli na tvári veliteľa. Obratne sa odrazil od zábradlia, ktorého sa držal a poľahky zaujal prijateľnú polohu voči svojmu nadriadenému. Zasalutoval.
„Pane, veliteľ Thunderboltu 3 major Beneth Commers. Žiadam vás o dovolenie vstúpiť na palubu stanice.“
„Povoľuje sa...“ vyriekol prostým tónom Allen. A hneď dodal:
„Nechaj to už, Beny a poď sem, nech ti môžem stisnúť ruku!“
Ich tváre stratili vážnosť a ich pravice sa srdečne stisli. Bolo zrejmé, že títo dvaja sú veľmi dobrými priateľmi.
„Vítam ťa na Nedotknuteľnej, kamarát. Aký bol let?“
„No, ušlo to. Ale už som myslel, že strávime niekoľko hodín nalietavanín na zámok, keď som sa dozvedel, že v našej dráhe je odchýlka. Našťastie ju môj pilot, a hlavne programátor vynikajúco skorigovali.“
„Áno, videli sme.“
Veliteľ sa obrátil na štyroch mužov, ktorí sa podľa možností rozostavili okolo veliteľa Thunderbolta.
„Hneď vás predstavím, páni. Robert, môjho druhého pilota Blacka poznáš. Nie je tu po prvý raz.“
Veliteľ prikývol a letmo stisol známemu pravicu.
„Ale máme nový prírastok v navigačnom kresle. Allan Bonn, podplukovník námorného letectva. Zlanárili ho z Modrého sokola pred šiestimi mesiacmi ako náhradníka. Po tom nešťastnom páde plukovníka Orvensa sa nám veľmi hodil.“
„O tom nepochybujem. Ako sa Sam má?“
„Noha bude v poriadku, aj keď to bola škaredá zlomenina. Ale horšie je to s jeho povesťou. Dôstojníci si z neho uťahujú, vraj sa príliš dlho zdržiaval vo vesmíre a zabudol, že existuje aj istá sila, ktorá všetky veci priťahuje k zemi.“
Veliteľ i niektorí prítomní sa pousmiali.
„Teší ma, pán Bonn,“ podal Allen navigátorovi ruku a ten ju mocne potriasol.
„Teda vy máte na svedomí ten skvelý výpočet korekcie dráhy Thunderbolta? Poviem vám, mal som obavy, že sa nám pristávacia pohotovosť riadne pretiahne.“
„Ehm... no, nieje to celkom tak, pane. Aby som pravdu povedal, môj pôvodný výpočet sa od konečného značne líšil. Našťastie mi pomohol pán podplukovník Brown. Správne ma upozornil na to, že pri našej odchýlke sme sa dostali k miernemu pôsobisku sekundárneho magnetického poľa mikrovlnného žiariča a previedol meranie jeho intenzity. Údaj sme potom vložili do počítača ako jednu z veličín korekcie a vyšiel nám úplne iný výsledok. Zdá sa, že len to jedno vás zachránilo od ponocovania vo veži.“
„Ach, vidíte? To nenapadlo ani mňa. Možno sme konečne zistili, prečo mali predošlé raketoplány vždy také problémy.“
„Je to celkom možné.“
„Takže vy ste podplukovník Brown, náš nový bezpečnostný technik?“
„Áno, pane. Strojný inžinier, podplukovník Harry Brown sa hlási do služby!“
Mladý, čiernovlasý muž, celkom obyčajného typu s viečkami privretým opatrným pohľadom zasalutoval. Pritom nebadane pozrel na svojho priateľa, Daniela Cooka, zástupcu veliteľa, ktorý ho na toto miesto odporúčal. Allen mu pozdrav opätoval a potom mu menej formálne stisol pravicu.
„Vitajte na palube, kamarát. Verím, že našej posádke budete prínosom, čo ste dokázal už pred prístátím.“
„Vynasnažím sa, pane. A pokiaľ by to bolo možné, rád by som hneď začal pracovať. Ako bezpečnostný technik zodpovedám za bezpečnosť posádky a hlavne budúcich hostí hotela Nedotknuteľná. Rád by som vás požiadal, aby ste dali urýchlene vyložiť z raketoplánu nové moduly ovládania a počítačového riadenia, aby sme ich mohli čo najskôr vymeniť za vadné systémy v oboch záchranných člnoch. Pre istotu. A budem potrebovať elektroinžiniera, aby mi ich pomohol osadiť.“
Veliteľ na malý okamih zaváhal a skôr ako stihol reagovať na Harryho slová, dopredu sa predral Holvis.
„Ach, iste, pán veliteľ! Bezpečnosť predovšetkým! Pane, dovoľte, aby som vám aj ja potriasol rukou. Som Samuel Holvis, majiteľ stanice a tých pár drobností,“ zachechtal sa, „čo ste priviezli. Aj ja vám dlhujem poďakovanie. Viete, medzi tovarom pre hotel je aj niekoľko veľmi cenných originálov umeleckých diel a vám vďačím za to, že sa hádam ani jedno z nich nepoškodilo. Sú síce dobre zabalené, ale, ako sa hovorí, opatrnosti nikdy nieje dosť.“
Harry, poučený o dôležitosti tejto osoby od Cooka, zachoval veľmi zdvorilý tón:
„Som rád, že som mohol byť nápomocný, pane. Navrhujem však, aby sme už o pristátí nehovorili. Chvály už bolo vyslovenej viac než dosť. Treba vyložiť náhradné diely a celý náklad. Podľa plánu sa tu má raketoplán zdržať len šesť hodín.“
„Iste, iste, máte pravdu. A hlavne tie nové moduly pre záchranné člny, aby ich tuná pán Turbot a pán Stone mohli čím skôr vymeniť. Pokiaľ viem, staré sa majú raketoplánom odviezť na Zem...“
Obrátil sa na Commersa, veliteľa raketoplánu. Ten na malý okamih zaváhal.
„Áno... Naši inžinieri sa im chcú pozrieť na zúbky. Radi by vedeli, prečo moduly zlyhali.“
Brown sa chcel očividne pozhovárať s oboma predstavenými elektroinžiniermi, no keď to Holvis zbadal, hneď sa ho zasa zmocnil:
„Pán Brown, ak dovolíte, odprevadím vás do vašej kajuty, aby ste sa mohol ubytovať a odpočinúť si po ceste.“
„Iste, bude mi potešením. Ale mali by sme predovšetkým vyložiť náklad a vašim elektroinžinierom bude pri montáži modulov tiež treba pomôcť, takže...“
„Len nijaké námietky, pane. Pán Turbot i pán Stone sú špičkoví odborníci. Určite to zvládnu. A pri vykladaní nás tiež bude viac než dosť.“
Brownovi sa to zdalo podivné, no zdvorilosť mu zatvárala ústa. A keď i veliteľ po významnom Holvisovom mrknutí podporil jeho slová, už naozaj nemohol nič namietať. Len ešte podotkol:
„Ďakujem vám, priatelia, ste všetci veľmi milí.“
Obrátil sa na elektroinžinierov a podal im ruky.
„Pán Turbot... pán Stone... výmena by vám nemala trvať viac než dve hodiny. Ja sa zatiaľ ubytujem a aspoň nakopírujem a nastavím nový diagnostický program na kontrolu oboch modulov. Až budete hotoví, napojte oba systémy na palubný počítač a dajte mi vedieť. Prevedieme kalibráciu a kontrolu všetkých obvodov nových modulov.“
„Hneď sa do toho dáme, pane,“ odvetil Samuel Turbot, vysoký štíhly štyridsiatnik s pretiahnutou tvárou, lemovanou krátkymi čiernymi vlasmi armádneho strihu. „Zvládneme to, nemajte obavy.“
Jeho kolega, pomenší americký černoch nepovedal nič, len prikývol.
„Až bude montáž prevedená, pošlem k vám do kajuty Bucka Bishopa, programátora. Pomôže vám s inštalovaním software a kalibráciou.“
„Ďakujem, pane.“
Brown pohľadom, ktorý mal ospravedlniť jeho odchod prebehol všetkých prítomných. Hlavne tých, ktorí mu ani neboli predstavení a teraz sa budú naťahovať s nákladom, zatiaľ čo on bude, vďaka kapitánovi, vysedávať v kajute a hľadieť do obrazovky monitora.
Prijatie si predstavoval trochu inak. Chcel zapôsobiť dojmom svedomitého človeka, za akého sa považoval, a zatiaľ to vypálilo presne opačne. Pred odchodom ešte pozrel na Cooka, no jeho priateľ mu napodiv vôbec nevenoval pozornosť. Bol k nemu obrátený bokom a ticho sa zhováral s postarším mužom zarasteným bradou a fúzmi. Neostávalo mu teda iné, len nasledovať Holvisa, ktorý mu ponúkol svoj doprovod.
Opustili prechodový tunel a dostali sa do osovej konštrukcie, obrovského stodvadsať metrov dlhého spojovacieho valca, okolo ktorého boli rozložené všetky ostatné časti stanice. Pristávacie móla so zámkami boli umiestnené na jednom jeho konci, na tom, ktorý bol trvale namierený k zemi kôli obrovskému mikrovlnnému žiariču, zásobujúcemu elektrinou Larsonovu pozemnú ozónovú stanicu.
Nesmieme zabudnúť pripomenúť, že prioritou Nedotknuteľnej bola práve táto úloha, na ktorú akoby sa po rokoch na verejnosti zabudlo, len čo sa čiastočne zacelili ozónové diery a nehrozilo už nebezpečie choroby z ožiarenia. Ľudia až príliš rýchlo zabúdajú na zlé, bohužiaľ väčšinou na svoju škodu.
Strednú časť stanice tvoril rozšírený valec, obsahujúci samotné transformátory a elektrozariadenie žiariča. Posádka tomuto úseku hovorila „hlavný transformačný energetický uzol“, alebo väčšinou skrátene „hlavné trafo“. Za ním nasledovali úchyty obytnej časti. Bola to konštrukcia ktorej základ tvorili spojovací tunel kruhového prierezu, ktorý obopínal osovú časť ako ohromný prstenec, neustále sa otáčajúci okolo osi stanice, aby po jeho obvode vznikala gravitačná sila jednej G, teda rovnajúca sa pozemskej. Na oboch koncoch obruče boli oproti sebe sústredené dve rozšírené časti, obe s troma podlažiami. V jednej tejto časti boli obytné priestory pre posádku, riadiaca sekcia - veža, laboratóriá a malý sklad. V celej druhej časti sa pripravoval na svojich hostí jediný a zatiaľ nevyužitý luxusný hotel vo vesmíre, ktorému majiteľ stanice s pýchou hovoril „môj“, Holvisov hotel. Okrem toho boli k obom sekciám pripojené tienené oloveno oceľové bloky s núdzovými atómovými minireaktormi, schopnými pri poruche zásobovať životné systémy stanice elektrinou a dva záchranné člny s celkovo 34 stiesnenými miestami pre pasažierov. Za obručou obytnej sekcie sa nachádzalo pár miestností pre posádku i hostí v priestore s bezváhovým stavom, hlavný sklad, núdzový riadiaci systém stanice a na konci vyhliadková kupola č. 2. Holvis s Brownom sa pomocou výťahu dostali od osi stanice k jej vedeckej časti, kde boli aj kajuty posádky. Pritom sa Holvis neukázal ako príliš pozorný hostiteľ, pretože počas cesty preriekol sotva pár slov. Zaviedol Browna k jednej z kajút, ktorá mu bola pridelená.
„Ták... tu je to.“
Odsunul dvere nabok a vstúpili do malej miestnosti, dva a pol krát štyri metre. Brown sa rozhliadol po jej zariadení. Jednoduché lôžko pripevnené na stenu, rovnako tak uchytený malý stolík a jednoduché, no pohodlné kreslo na kolieskach, ktoré však bolo možné pri bezváhovom stave magneticky pripevniť k podlahe. Tá bola hladká, potiahnutá tenkým linoleom pod ktorým dunel kov. Do jednej zo stien kajuty bol zabudovaný počítačový terminál, veľký pult s klávesnicou a obrazovkou a niekoľkými prístrojmi. Vedľa bola skriňa na pár kusov oblečenia, maličké umývadlo so zrkadlom a dvere, ktoré viedli na WC a sprchovací kút, spoločné vždy pre dve susediace kajuty. V kozmickej lodi to bol nebývalý luxus. Steny boli potiahnuté mäkkou bielou penovou hmotou s jemne hrboľatým povrchom ktorá nebola len estetická, ale splňovala aj izolačný a protipožiarny účel. Pár políc účelne rozmiestnených po stenách bolo zväčša prázdnych, ale na troch z nich stáli malé umelohmotné kvetináče s celkom peknými izbovými rastlinami. Holvis zbadal Brownov nepatrný prejav počudovania v tvári.
„Tie kvety patria Harvovi McGillovi, vášmu predchodcovi. Pred pár mesiacmi mu ich dala slečna Harmanová, biologička z vedeckého týmu. Poviem jej, aby si ich odniesla...“
„Nie... Teda, vlastne by som bol rád, keby tu ostali. Dodávajú tejto plechovici domácku pohodu, ak viete, čo myslím.“
„Iste, pane. Môj hotel je tiež preplnený kvetmi. Slečna Sany bude len rada, že sa vám páčia.“
Brown podišiel k lôžku a ukázal na plný vak, ležiaci na ňom.
„To sú veci majora McGilla?“
„Zrejme áno. Bol s nami na móle 4, a bude pomáhať pri vykladaní raketoplánu...“
Harryho znova prepadol pocit, že sa ulieva, zatiaľčo ostatní pracujú. Preto rýchlo podišiel k skrini, vyzliekol si vrchnú časť kombinézy, uložil ju vedľa bezpečnostného skafandra. Ešte vytiahol z náprsného vrecka malú plochú krabičku a skriňu zavrel.
„Pustím sa do inštalácie nového kalibračno-kontrolného software, nech to máme čím skôr hotové,“ riekol Holvisovi, pričom vložil puzdro s diskom do šachty mechaniky počítača.
„Výborne, len do toho...“ odvetil Holvis. „Nebudem vás rušiť. Radšej sa vrátim ku Thunderboltu. Predsa len, väčšinu nákladu tvorí vybavenie hotela, teda môj majetok. Mal by som tam byť.“
„Iste, choďte. A ďakujem, pane.“
„Nemáte za čo.“
Krátky stisk ruky a Holvis odišiel. Harry sa pustil do práce s počítačom. Skopíroval súbory nového programu do hlavnej pamäti a nastavil jeho parametre. Spustil diagnostický program a preveril funkciu a nastavenie centrálneho počítača. Kontrola trvala takmer hodinu a neboli zistené žiadne závady. Systém pracoval bezchybne. Teraz už musel len čakať, až budú namontované a pripojené oba elektronické bloky v člnoch.
Vstal od terminálu, McGillov plný armádny vak opatrne zložil z lôžka na podlahu a pohodlne sa naň natiahol.
Cítil únavu, tak ako ju pociťoval každý kto pred niekoľkými hodinami prešiel zaťažkávacou skúškou štartu raketoplánu. Preťaženie 3,3G urobí svoje.
No neodpočíval dlho. Uvedomil si, že posádka Thunderboltu je na tom rovnako a predsa pomáha pri vykladaní. Vstal a začal sa pomalým krokom prechádzať po izbe, netrpezlivo očakávajúc správu o dokončení montáže. Trvalo to asi päť minút. Bol akurát pri stene s malým okienkom a sústredene hľadel na jagajúce sa hviezdy súhvezdia Perseus, keď sa mu za chrbtom ozvalo slabé zabzučanie. Obrátil sa a riekol:
„Vstúpte.“
Vošiel vysoký šľachovitý muž, jeden z tých, čo mu neboli predstavení. Vymenili si vojenský pozdrav, obaja boli príslušníkmi armády, pritom si Hary prezrel jeho tvár.
Bol to typický armádny typ, nahladko oholený, na ježka ostrihané vlasy a mierne odstávajúce uši. Hodnostné označenie prezrádzalo, že je major.
„Pane, major McGill, bezpečnostný technik. Poslal ma za vami veliteľ Allen, aby som vám pomohol s kalibráciou a testami.“
„Ste programátor?“
„Áno, okrem iného.“
„Fajn. Tak sa do toho pustíme. Ale mal by ste si zadovážiť nejakú stoličku, zrejme to chvíľu potrvá. Alebo radšej pôjdeme do centrálneho kontrolného strediska?“
„Nie, netreba. Neďaleko odtiaľto je malý sklad. Stolička sa tam určite nájde. O chvíľu som späť.“
Harry prikývol. Keď major odišiel, zamyslel sa. Rozmýšľal nad výrazom toho človeka a hlavne nad jeho očami. Ten pohľad, prestrašený a nervózny sa na tú celkom sympatickú tvár nehodil. Rovnako tak ústa s pevne zaťatými zubami, ktoré občas mykli pravým kútikom. Z toho človeka priam sálala nervozita.
Vrátil sa pomerne rýchlo. Položil jednoduchú stoličku kancelárskeho typu pred terminál a sadol si vedľa svojho nástupcu.
„Moduly sú už vymenené?“
„Na jednotke áno, bol som tam. Vymenili sme ich a napojili. Keď som odchádzal, Stone práve nahadzoval kryt kontrolného panelu. S Turbotom som nebol, ale aj on už asi bude hotový a čoskoro nám dá vedieť. Jednotku však už môžme spustiť.“
„Mohli by sme sa s nimi spojiť cez palubný počítač, nie? Bol by som rád, aby pri prvom zapojení bol niekto nablízku núdzového vypínača. Len tak pre istotu.“
„Iste, pane. Nariadil som Stoneovi i Turbotovi, aby pri spustení sledovali údaje na hlavnom paneli a v prípade potreby aby blok manuálne vypli. Tam máte ikonu spojenia, pane. Pre spojenie s jednotkou zadajte -BOAT 1-.“
Harry poslúchol a našiel a zapol požadovanú kolonku. Na obrazovke sa okamžite zjavilo malé okienko s čiernou tvárou Randyho Stonea.
„Pán Stone, je všetko v poriadku?“
„Áno, pane. Čakám len váš pokyn na zapnutie zariadenia.“
„Výborne, pán Stone. Máte dovolenie zapnúť hlavný vypínač. Buďte však v strehu, viete, že i na starých moduloch práve poistné obvody vypovedali službu. Ak by došlo k preťaženiu, buďte pripravený zariadenie vypnúť.“
„Rozumiem. Zapínam prúd... Teraz!“
V rovnakom okamihu sa na Harryho monitore rozsvietilo niekoľko desiatok zelených bodov, ktoré signalizovali správnu funkciu všetkých častí nových počítačových modulov záchranných člnov. Červená značka sa neobjavila ani jedna.
„Fajn... zatiaľ je to v poriadku,“ šepol si Hary pre seba. „Pán Stone, nepoľavujte v pozornosti. Spúšťam diagnostický program.“
Nový bezpečnostný technik pomocou trackbalu nasmeroval kurzor na ikonu nového software a potvrdil voľbu stisnutím tlačidla. Centrálny počítač začal bleskovo pracovať, na monitore skákali čísla a údaje. Postupne sa odškrtávali kontrolované položky ako preverené a v poriadku. Najskôr procesor, systémová doska, pamäťové moduly, prepojenia, stabilizačné obvody a problémové poistky preťaženia, kôli ktorým boli zničené pôvodné moduly. Zdalo sa, že všetko pracuje perfektne a centrálny počítač to po niekoľkých minútach definitívne potvrdil.
„Objavil sa u vás nejaký problém, pán Stone?“
„Nie, pane, všetko je v poriadku.“
„Výborne. Teraz nás však čaká posledná a najriskantnejšia skúška. Úmyselne preťažíme moduly nárazovým zvýšením napätia. Budeme simulovať závadu regulátora napätia hlavného stabilizačného transformátora, tak, ako sa to stalo pri jeho poruche. Takže pozor!“
Randy Stone neodpovedal, no na monitore bolo vidieť, že čaká s prstami pripravenými na vypínači a s očami uprenými na kontrolný panel.
„Zapínam simuláciu... Teraz!“
Snáď na stotinu sekundy všetky červené kontrolné body na monitore zažiarili, no hneď na to zhasli a objavil sa nápis, že poistné obvody preťaženia prerušili dodávku energie a systém sa automaticky napojil na vlastný zdroj záchranného člna. Zároveň Harry s úľavou zistil, že žiadna časť systému nehlásila poruchu.
„Vydržali...“ poznamenal McGill. „Ale bolo by dobre test ešte aspoň dvakrát zopakovať, aby sme mali istotu.“
„Iste. Preskúšame to ešte niekoľkokrát. Pán Stone, všetko v poriadku?“
„Všetko je O. K. Môžete to spustiť znovu.“
Harryho nervozita viditeľne poľavila.
„Ďakujem, pán Stone. Vyskúšame to ešte trikrát a potom sa budeme venovať modulu číslo dva.“
