Bože, kde si zasa bol, keď sa už po neviemkoľkýkrát v dejinách vraždili nevinní, keď zasa niekto zvrátený, bláznivý a bezcitný mení osudy toľkých rodín, dokonca celého národa a ktohovie, možno aj celej Európy a sveta?
Nestačí Grécko, utrápená Afrika a sebevražedná (kamikadze, Džihád atď., atď.) Ázia, skutočne nám Európanom treba dať takto drsne, bolestivo a nepochopiteľne vedieť, čo znamená svojvôľa (ne)tvora, ktorá je v naprostom rozpore s Vôľou Najvyššieho, Vôľou Stvoriteľa?
Básnické otázky sú za nami, poďme k prozaickej ťažkej realite dnešných dní.
Horúčkovito, naozaj, tak horúčkovito ako nikdy doteraz v živote sa snažia všetci Nóri a spolu s nimi aj všetci ostatní spolucítiaci Európania prísť na to, prečo práve Oslo, prečo práve taký pohodový národ, ktorého niektorí príslušníci síce slúžia v jednotkách NATO, ale že by práve oni zabíjali mužov, ženy, dokonca deti iných národov, to je tak blízko ku pravde ako to, že matka Tereza bola ziskuchtivá stará panna, ktorá robila dobre ľuďom len preto, aby ju čo najrýchlejšie po smrti vyhlásili za svätú.
Jedno aj druhé sú zjavné nezmysly, tak PREČO?
PREČO?
No veď práve preto, práve preto, že u tých mierumilovných Nórov je to také okaté, najokatejšie, aké len môže byť.
Asi ako pred necelými dvetisíc rokmi v Izraeli na Golgote.
Že na krížoch vedľa Ježiša viseli dvaja zločinci, nikomu nepripadalo zvláštne.
Ale že tam visel práve Syn Boží, to teda zvláštne bolo. Ten, ktorý prinášal mier a pokoj, Ten, ktorý prišiel svojím pôsobením pomáhať vyvolenému Izraelskému národu, aby mohol v budúcnosti mier a pokoj rozširovať z jeho Zeme aj do okolitých krajín, práve ten skončil na kríži, bol tam umučený a umrel.
Na to nezabudli dejiny doteraz a aj neveriaci vedia, že kedysi akýsi Ježiš žil, aj keď sami Ho považujú, nakoniec podobne ako samotní Židia, len za jednu z najvýraznejších postáv ľudského pokolenia.
Majú právo na svoj názor, s ktorým iste súhlasíme aj my, kresťania, no my sme okrem toho presvedčení aj o tom, že Ježiš mal aj druhú prirodzenosť, a to Božskú.
Takže, akokoľvek je udalosť z Osla smutná, tragická, trpká a zavrhnutiahodná, nevdojak nám likvidáciou nevinných pripomína tragédiu Toho, ktorý sa obetoval, aby zachránil ľudí od pohromy.
Od pohromy nezáujmu, ľahostajnosti k utrpeniu druhých, od pohromy uprednostňovania vlastných sebeckých prianí pred tým, čo potrebujú, skutočne potrebujú všetci blížni naokolo mňa. A čo také potrebujú? Nie je toho tak veľa, čo človek potrebuje.
Mať kde spať, čo jesť, nejakú prácu, čo je prospešná všetkým vôkol mňa a dobrých ľudí, s ktorými možno zdieľať radosti aj starosti tohto sveta. A vedieť, čo je tá moja práca, moja Úloha a Kto sú tí dobrí ľudia, ktorých sa nemusím báť, ktorým môžem pomáhať a keď bude treba, aj oni pomôžu mne.
To znie tak jednoducho, tak primitívne a tak jasne, že to chápe aj dementnejší, zaostalejší chovanec ústavu pre sociálne odkázaných, pokiaľ je len schopný vnímať základné pravidlá fungovania človečenstva na tejto Zemi a nie je len rastlinkou vegetujúcou celý život na posteli. Lebo aj takí tam sú.
Robil som v takom ústave rok a pol. Videl som dosť. Bolo mi ťažko na duši, ale dozvedel som sa, že aj takíto ľudia sú medzi nami.
A v tom to presne je.
Nie sme náhodou aj my, najlepšie, keď to vztiahnem sám na seba, nie som náhodou aj ja takou vegetujúcou rastlinkou, ktorá:
- ráno vstane, napije a naje sa = polejú ju a prihnoja.
- odíde do práce = natočí svoje okvetie (slnečnica) k slnku
- tam pracuje odušu = produkuje životu dôležitý kyslík a zrnká, z ktorého bude výborný olej na palacinky a placky. A rezeň.
- vráti sa večer domov = skloní hlávku po západe slnka
- pozrie televíziu a ide spať = sklonenou hlávkou skontroluje chrobáčiky a iné tvory na Zemi a potom sa hodí do vyčkávajúceho stavu až do ďalšieho rána.
Vidíte nejaký mohutný rozdiel? Ja veru nie!
Pokiaľ teda nedôjde k tomu, že zlodeji, zvierací aj ľudskí, prídu kradnúť na slnečnicové pole. Ako kvetinka toho veľa neurobím, ale ako človek so slobodnou vôľou mám možnosť zasiahnúť.
Ak sa nebojím, že mi vtáky ako u Hitchcocka vyďobú oči alebo že ma presila milovníkov estetických kytíc vo vázach Bratislavských obývačiek a kuchýň premôže, spúta a nadžgá mi do gágora za hrsť hliny a jednu slnečnicu, aby som si zapamätal, že nemám otvárať hubu.
O tomto to presne je. Denne, ozaj denne, nespočetnekrát sa dejú okolo nás veci, ktoré keď vidíme v televízii, v kine, nabudia nás, rozčúlia, až si povieme:
"Ja by som mu ale prije.al! Srá.ovi akémusi."
Ale naozaj? Naozaj nájdem ako chlap, ako muž tú odvahu, keď vidím, ako holohlavý stodvadsaťkilový manik už skoro tlčie svoju 55 kilovú frajerku?
Postavím sa medzi neho a JU, ŽENU? S rizikom, že to zliznem miesto nej ja?
Ruku na srdce, borci, koľkí zo sta sa odvážia? Polovica? Štvrtina? Dvaja? Ja, samovrah, sám?
Áno, som v tomto extrémista. O život sa nebojím, veď viem, že som nesmrteľný, hahaha.
Teda v zmysle, že po smrti žijem ďalej, lebo keby mi 120 kilový vynervovaný boxerista jednu zadr.al, umrel by som asi do piatich minút. Ale ktovie, možno by som niečo vykryl a keby že ho kvalitne trafím do g.lí alebo na solar, možno by som stihol zdrhnúť.
Alebo by bola trefa taká dobrá, že by som ho zložil a dokonca by som aj mohol odohnať slečnu z miesta nebezpečia. Jeden nikdy nevie.
Poďme ale konečne ku blonďatému Nórovi zo včerajška.
Keď tak naňho pozerám, nič nenasvedčuje tomu, že by to mal byť nejaký krutý zabijak typu Terminátor alebo Predátor.
Čo to, pre Živého Boha, nemám, Pane, brať Tvoje Meno nadarmo, ale teraz mi inak nedá, čo pre Živého Boha prinúti nejakého Andersa B. Breivika zobrať zbraň, odviezť sa loďou na ostrov plný deciek a tam ako spomínaný Terminátor vystrieľať desiatky nič netušiacich, nevinných, šťastných a milých detí?
Spomente si, čo Vás v živote prinútilo robiť veci, ktoré by ste inak nikdy neurobili, nedokázali.
Hraničná situácia, keď ide o život. Mne, dcérke, mojej milej, babičke, ktorú okrádajú, nekričte prosím: "CIGÁNI !!!". Jej vlastní bieli vnuci, sfetovaní pod obraz boží.
Čo robí pes zahnatý do kúta, keď už nemá kam ujsť a vidí, že stojí proti presile?
Vyberie si podľa vlastného uváženia najslabšieho súpera zo svorky stojacej oproti sebe - ožratého Fera - a zaútočí.
A možno prežije. Možno utečie a nezatlčú ho tými dlhými tyčami, čo majú všetci v rukách.
V akom kúte sa mohol ocitnúť a určite sa ocitol Nór s peknou tváričkou, s ktorým by sa nejedna Slovenka dala dokopy, vydala by sa zaňho a žili by šťastne až do smrti v domčeku blízko Osla, keby nebol prišiel včerajšok?
A sme doma.
Ja neviem do detailu, čo sa odohrávalo v mysli toho človeka. Nevie to nik na svete. Azda Pán Boh.
Viem ja? Ale asi nám to nepošle ako depešu do Bruselu.
Všetci jeho známi sú momentálne spovedaní, ale každý to vidí zo svojho zorného uhla, takže niekedy sú informácie protichodné, až navzájom si odporujúce.
"Neverím, že také niečo spravil, niekto mu musel dať do nápoja nejaké drogy a vymyť mu mozog, aby také niečo urobil".
"Ja som to tušil, viackrát som si všimol, s akým leskom v oku berie tú svoju zbraň a ide s ňou trénovať na strelnicu".
"Jasné, dal sa do kopy s chlapcami z Džihádu, tí ho spacovali, prisľúbili miesto v nebi, veď čítal tie ich sračky už dosť dlho, aby tomu nakoniec podľahol".
"Môj Andersko? Nie, nie, nie, tomu neverím, to nemohol byť on. Chytili ho? Naozaj je to on? Diablova práca! Hovorila som mu: "Svätá Vojna je výmysel Mohamedánov, my sme Kresťania, drž sa ty len Biblie"
Človek, ktorý už nevidí iné východisko zo zúfalého stavu svojej duše, človek, ktorému je jedno, či zomrie on alebo aj sto ďalších ľudí, človek, ktorý môže byť na druhej strane taký cynický, že pri takom čine ani nemihne okom a to, čo robí, mu dokonca spôsobuje až potešenie a teraz vo vyšetrovačke môže tvrdiť, že by urobil to isté kľudne ešte raz, ten človek zjavne potrebuje POMOC.
Akokoľvek nahnevaní, zúfalí a odplatychtiví sú pozostalí a aj niektorí z nás, keby sme mu podľa starozákonného OKO ZA OKO, ZUB ZA ZUB dopriali to isté, zaradili by sme sa do zástupu ľudí jeho sorty. Zabiť. Zlikvidovať. Lebo som sa rozhodol.
Decká boli nevinné, on je VRAH !!! Áno, vrah, ale keď ho zabijem, budem ním aj ja.
V niektorých krajinách by ho čakal trest smrti, v Nórsku doživotie. Ak sa nepripraví o život skôr sám. Čo by bolo logické vyústenie jeho činu.
Dokážeme v sebe nájsť zvyšky ľudskosti a odpustiť mu to aspoň my, ktorí sme od Osla 1000 km?
Dokážeme uveriť tomu, že z neho raz môže byť zasa človek? Ťažko! Ale nájdu sa medzi nami takí, čo to aspoň teoreticky pripustia. Vďaka za nich!
A ešte k tým možným príčinám. Len jediný príklad z môjho osobného života.
Zamestnal som sa začiatkom tohoto roka v Kutnej Hore v podniku na výrobu servrov, drahých počítačov, čo pomáhajú fungovať v súčasnosti úplne všetkým výrobným podnikom, podnikom, čo tvoria chrbticu ekonomík krajín celej Európy. No, to Grécko ...
Celkom v pohode som tam fungoval do začiatku júna, kedy sa moji zamestnávatelia z pracovnej agentúry rozhodli, že ma prepustia z práce.
Vraj mám už tri warningy, teda u nich končím. Ja že :
"Prosím? Ten tretí warning za to, že po odpracovaní šiestich dvanástok od pondelka do soboty chcem mať v nedeľu voľno? Že mám naň podľa všetkých zákonov okrem zákona vašej úžasnej firmy nárok?"
"Odovzdajte tričko, kľúč od skrinky a magnetickú kartu - vstupku" - vypočul som si a neprotestoval som.
Spravodlivosť síce neexistuje, ale keď vystrelí motyka, a ako mi kedysi v deväťdesiatom ôsmom v Topoľčanoch húdol v športovej hale do ucha Veľký Vlado "Keď Pánboh dá", (Vladovi som vtedy spomínal Tonyho nadpolovičné víťazstvo rok predtým v parlamentných voľbách v Británii, počas ktorých som mal tú česť vyskytovať sa v Londýne u ... no, nebudem pokračovať, zasa budem počúvať, aký som bájkar a fantasta.
Veď už aj toho Vlada som si určite vycucal z prsta.
Skrátim to. Obehal som všetky možné inštitúcie v Čechách, ktoré mi len napadli. Tu máte túto adresu, choďte tam. Tu máte toto telefónne číslo, zavolajte tam.
Neverending story.
Vzdal som to, keď mi v Prahe ukradli peňaženku aj s dokladmi, tak som po polnoci z 18-eho na 19-eho júna nastúpil načierno, nie prvých osem kilometrov nie, za posledných, netuším, 23? korún som si kúpil lístok na kraj Prahy, ale zvyšok už načierno, buď ako buď, domov sa dostanem, keby blesky prali do toho vlaku až po Kraľovany. Kľudne aj do Košícov.
Vyhodili ma policajti, no, vyhodili, zlý na mňa štekal, to som sa len smial, dobrý kľudne prehovoril, tak som vystúpil v milovanej Ostrave, o dve hodiny som nastúpil do ďalšieho vlaku a v Čadci som sa rozhodol nezneužívať dobrotivosť Najvyššieho a pokračoval som stopom.
Päť úžasných stopov po Dolný KUBÍN k ešte úžasnejšej Anke Bebjakovej.
Tých desať Euro som musel zobrať, lebo ona je taká úžasná, že keď vidí niekoho, kto potrebuje pomôcť, neváha a koná. Nepotreboval som ich, lebo som dostopoval na návštevu ešte skôr ako prišiel vlak, tak som kúpil pohostenie a zvítal som sa. S ...
Nepodstatné s kým.
Podstatné je, že, síce som papierovo stále zamestnaný v Kutnej Hore, teoreticky mi ide ušlá mzda, na ktorú mám nárok. Prakticky som nezamestnaný, neevidovaný na úrade práce, peniaze od agentúry - posledné zálohy ani výplatu som nedostal. A tipujem, že nedostanem. Som bez financií, Láska môjho života je 1000 km odo mňa, ale smerom nie na sever, ale na západ, vlastné deti nemám, chýba mi dvojka aj trojka vľavo hore, hotový asociál. Nebudem pokračovať, lebo si to buď hodím alebo začnem uvažovať o tom, že upozorním na svoj zdanlivo zúfalý stav nejakým okatým činom.
Nechcem od nikoho ako milodar ani cent.
Ani od rodičov, ani od súrodencov, ani od priateľov. Prečo aj? Som dospelý človek, mám mať nejakú rezervu. Mám, ale nepoužijem ju.
Som tvrdohlavý Baran. Najtvrdohlavejší na Svete. Počkám, čo sa bude diať, aj bez peňazí.
Strieľať nebudem, aj keď to tak celkom nie je pravda, lebo keď si prečítate niektoré z mojich textov, muníciou vskutku nešetrím. Ale len tou slovnou. Som celkom slušný Obranár.
Nedám ubližovať nikomu, kto je v mojom dohľade, nedám si s..ť na hlavu, ale v prvom, opakujem v prvom rade, položím vlastný život za Pravdu.
Smejte sa, Klamstva a Polo- až 999promilePravdy Milovníci, ja len celej Pravdy si ctím prostý obličaj.
Anders ako buď naprostý zúfalec alebo cynik bez srdca strieľal do nevinných deciek.
Ja ako naprosto zúfalý bezdomovec bez občianky, príjmu a budúcnosti, haha, ako cynik so širokým srdcom Slovana strieľam slovne do, tvrdím, argumentačne nepripravených tiež deciek. Čo sa tvrdohlavo hádajú, sporia, hašteria. Milujú a neznášajú môj spôsob reči, moju istotu, moje bláznovstvo, určite aj v diskusii po článku budú nejaké perly ducha. Nečítam ich.
Rozdiel je, že ja mám, aj keď nedovidím príliš ďaleko do budúcnosti, akú takú možnosť dobehnúť zameškané a opäť naskočiť na vlak, Anders asi zvyšok života strávi v base.
Ale možno pôjdem ukradnúť liter, dva červeného najlacnejšieho španielskeho de Mesa do Tesca, vychlaščem to na ex a ...
No nič, som príliš mierumilovný, už som sa otestoval viackrát.
Buď zaspím alebo budem najšťastnejší človek na svete.
Že žijem, že píšem, že pijem, toť klišé.
S láskou k čitateľkám, Kráskam a k čitateľom, ich Obdivovateľom,
BEE
P.S. ANDERSOVI pomohla k jeho činu hlavne
NEVŠÍMAVOSŤ jeho blízkych, kolegov, kamarátov, určite mal niekoho, kto mohol vycitiť, že sa blíži pohroma,
ĽAHOSTAJNOSŤ ľudí, ktorí sa majú podľa popisu svojej práce starať o druhých, ale buď sú neschopní a nedokážu to, alebo schopní sú, ale nechce sa im z najrôznejších príčin, možno nejakú pomoc niekde hľadal, ale ostal nepochopený či nevypočutý
BOHOROVNOSŤ mnohých jedincov, ktorí sú si istí, že sú nedotknuteľní, nepostihnuteľní, noehroziteľní a že v podstate môžu všetko, na čo dostanú momentálne chuť, tí svojim konaním ukazujú a dokazujú okoliu, že majú takmer pravdu
PÝCHA a NAMYSLENOSŤ ... JA, JA, JA som tu, síce malý, ale pánboh, JA, JA, JA tu určujem pravidlá a VY, ak tu chcete byť so mnou, ICH BUDETE DODRŽIAVAŤ. Inak PAF, PAF. Sorry, HAF, HAF, štek, štek, ZMIZNI ODTIAĽTO, NEZNÁšAME tú tvoju Pravdu, aj tak máme každý tú svoju, blablablabla.
Áno, máme každý svoju pravdu, ktorá buď svoje pé mení na veľké,
alebo pé a vé (pRAvDA) jej vymeníme my pri najbližšej príležitosti za tridsať strieborných na es a en (sRAnDA).
A PRAVDA plače, keď sa na nás pozerá.
