A.S. ... tzv ante scriptum:
Milujem práve prepustených pacientov psychiatrických liečební, ktorí sa ihneď vzhliadli v predchádzajúcich a nasledujúcich slovách. To nevadí, že Vám prekáža moja domnelá exhibícia, to nevadí, že smelo viete niečo povedať len na nete a pod aliasom, prípadne cudzím menom a priezviskom. Proste takí ste a hotovo. Beriem. Našťastie Vám zaviedli len tri pokusy denne, tak treba prudko ponamáhať hlavičku, čo povedať. Prosím vecné poznámky a nie spomienky na vašu neveselú liečbu. Zdravím, chlapci z izby číslo 1875.
To intro s KLAVÍRom bolo zdanlivo úplne od veci, ale predstavte si, vážené dámy a páni, veľmi s dnešnou témou súvisí.
Idem ale najprv niečo zhryznúť, takže chvíľku strpenia, prosím.
OK, máme 4:44:44, žalúdok som troška oblbol poslednými štyrmi párkami z chladničky, sorry brácho, dúfam, že si na ne nemal zálusk, ale poznáš to: Kto neskoro chodí, (Jano Króner:) "Nech nežere(m) !!!". Ešte doriešiť, ako jesť pravou rukou údeninky a zároveň ďaťľovať do klávesnice, aby som ju nezamastil, mám to, palcom, ukazovákom, prostredníkom jem, prsteníkom, malíčkom klepem. No a?
Po naklepaní textu -kam zmizli madari- do vyhľadávajúceho okienka sme.sk mi to vyhodilo viac možnosti, vrátane tohoto článku, to je teda prča, pričom som sa dozvedel krátku, ale najpodstatnejšiu informáciu.
Podľa posledného sčítania obyvateľstva ubudlo na našom území plus mínus 40 000 Maďariek a Maďarov. Dovolím si o tom veľmi silno zapochybovať, dokonca tvrdím, že ich de facto ešte pribudlo. To len na papieri a teraz už aj na servroch Štatistického úradu je ich menej.
Príčiny?
Tých je viac, každý má vlastný dôvod uviesť do kolonky národnosť niečo iné ako maďarská. Napríklad ja som mal dôvod taký, že som vlastnoručne testoval v Kutnej Hore u našich bratov servre, z ktorých možno niekedy jeden skončí práve na vyššiespomenutom úrade. Nešiel som sa pretrhať, ale v marci som bol, okrem 27-eho, fyzicky každý deň vo Foxconne. Ale aj keby som bol býval doma, s dosť malou pravdepodobnosťou by som sa zaradil do rodiny našich južných bratov a sestier. Ale tipujem, že od nejakého promile nahor by som to zvládol ľavou zadnou.
Tááákže, poďme na to.
Príčina 1. Maďari žijúci na našom území nechápu, nakoniec rovnako ako ja, prečo by mali za prečítanie si článku o úbytku v ich počte na našom území platiť. Napr. som Maďarský Róm žijúci v osade na východnom Slovensku a síce internet mám, ale dávky, ktoré dostávam, sú také malé, že za 87 korún 35 halierov radšej pre celú rodinu zaplatím káblovku, aby sme mali cez deň čo robiť a príliš sme sa nenudili. Suma sumárum, som nasratý, že žijem v republike, kde mám také malé sociálne dávky, keby som bol hrdý Maďar telom i dušou, už dávno by som sa dvihol a niečo s tým urobil, tak tam napíšem národnosť, ktorej príslušníci sú skromní a vystačia si i s tým málom, čo majú.
Príčina 2. Opäť príklad, som znova Maďarský Róm, tentokrát žijúci a pracujúci v Bratislave, v prenajatom byte a vo Volkswagene, takže keď zaplatím podnájom plus všetky energie a poplatky, bol by som sebevrah, keby som mal na podobné ftákoviny ako platba za články dať mesačne dajme tomu tisíc korún. Radšej 15 najlacnejších pív v reťazci a každý druhý deň mám nebíčko na jazýčku aspoň na polhoďku. A že som Maďar just nenapíšem, lebo celá moja rodina po Európe sa mi smeje, že robím ako dilino a aj tak väčšinu peňazí, presne ako kolegovia Slováci v práci, odovzdám: majiteľovi prenajatého bytu, splátkovej spoločnosti za LED-kový päťdesiatpalcový TV a pažravému štátu, ktorý už nevie, čo od radosti. Keby že som hrdý Maďar, neexistuje!
Príčina 3. Zostaneme pri príkladoch, vraví starý skúsený kantor. Som špičkový vedec pôsobiaci v Prahe, ale trvalé bydlisko mám stále v Nitre, domov chodievam raz za dva mesiace, decká si ma teda užijú minimálne, ale keď už som doma, tak to stojí za to, veď 60 tisíc a k tomu ešte českých je veľmi slušný plat na Maďara, hmmm, to len tatko a mamka boli, ja už ani neviem, či som Slovák, Čech, aj po anglicky viem lepšie ako niektorí angličania, takže ako "Maďar" milujúci svoju rodinku veľmi rád oplieskam celú poslednú výplatu, rozhadzujem, čo to len ide, na manželku a dvojičky dcérenky, Danku a Janku, kua, ani len maďarské mená nemajú. A ja už tiež nie som Maďar, teda po rodičoch áno, ale tak vnútorne momentálne netuším ... Európan? Čech? Slovák? Ale písať do kolonky národnosť slovo maďarská mi je čudné, lebo po anglicky, po česky aj po slovensky rozprávam takmer dokonale, ale za maďarčinu sa tak trochen hanbím. Som ... českej národnosti. Aspoň pre tento rok a toto sčítanie ľudu.
Príčina 4. Vrátim sa na koniec ku tomu KLAVÍRu z úplného začiatku článku, o ten mi išlo najviac. Kto nie je v obraze, nech si prečíta o projekte PIANO. Toto je len môj maličký súkromný protestík proti neustálym mnohonásobne zavádzaným, málokedy úspešným, v tomto štáte tak často, prečasto používaným EXTRA platbám za HORŠÍ komfort, ako som mal doteraz.
Teraz nehovorím už o SME a jeho spoluparnterskom PIANE.
Teraz hovorím, ako to u nás beží.
Makáme, padáme na huby, dvíhame sa, smejeme sa z toho, plačeme, nadávame, keď sa to už neda vydržať, opijeme sa, tí bohatší, odvážnejší, smrti menej sa bojaci aj marišu, perník a iné fajnovosti ochutnáme & konzumujeme & pravidelne užijeme, sme jednoducho v takej vrtuli, že už sa nám z toho celého točí hlava, až nás na smrť bolí. Komplet všetkých.
Tu dole na juhu, aj v Bratislave je nás najviac Slovákov a potom asi Maďarov. Mali by sme sa po bratskosestersky dohodnúť, že keď od nás, ťažko pracujúcich, bude niekedy niekto niečo chcieť, odkážeme ho na projekt KLAVÍR, jednoducho ak má záujem, nech zacvaká a potom môže pokračovať. Potom sa môže kľudne baviť s kýmkoľvek z nás, pracovať s ním, športovať, piť aj biť sa, plakať aj smiať. ALE hlavne - nech vopred zacvaká. Lebo - prachy sú to najdôležitejšie.
Prachy sú budúcnosť ľudstva. Prachy nás zachránia a spasia. Viď Grécko, tam treba poslať ešte troška miliardiek a znova budú kolískou Európskej kultúry. Prachy sú naším najvyšším cieľom a dokonca ŠLAPOU NA PATY a prudko predbiehajú aj také stálice ako mravnosť, ochota pomôcť tomu, kto to really potrebuje, nie iba predstiera, odvaha postaviť sa komukoľvek a čomukoľvek, keď sa deje niečo nekalé. Nemáš šancu, chlápku, tí majú toľko prachov, že ťa zhltnú aj s ponožkami. HEJ? A koľkožeto majú? A sú ich prachy mocnejšie ako moja viera v nesmrteľnosť CHROBÁKA TRUHLíKA, BROUKA PYTLíKA pro české sestry and bratry?
EE. NIE. NIE. NIE. To som sa naučil za posledného pol roka a nesmierne, neskonale, s neuveriteľnou rozkošou až slasťou si to užívam.
Povedať NIE a sledovať, ako sú z toho všetci tí, ktorí boli zvyknutí na moje predstierano sklopené uši, zrak, poslušné splnenie príkazov, na absolutistické riadenie všetkého a hlavne všetkých okolo seba, ako sú tí všetci z toho na mraky.
Mám Vás všetkých na háku, už nebudem viac písať, idem si popočúvať Dire Straits, Metallicu a Joža Ráža, ktorí sú skvelí najmä vďaka tomu, že vedeli sráčom povedať NIE a ľuďom, čo si to zaslúžili a zaslúžia, ochotné ÁNO.
ÁNO, aby som skončil optimisticky, ÁNO, treba sa naučiť povedať NIE.
A treba to všetkým tým, ktorí ho tak neradi počúvajú, opakovať tak často, ako sa chodí na KLAVÍR, myslím tým, keď chce byť niekto naozaj dobrý, až virtuóz. Denne veľa hodín.
