V prvom prípade si poviem – samozrejme,veď to bol predsa totalitný režim, žiadna sloboda! Vtedy by som asi ťažkovycestoval na Maltu. Asi by som nemal maslo, ak by niekto z rodiny nevstalo ôsmej a nešiel by do najbližšej samoobsluhy. Pravdepodobne by somsi v „telke“ nepozrel film z Hollywoodu.
Demokracia – do roku 1989 pre našich občanovneznámy pojem. Druhá odpoveď znie – nie, nemôžem im odporovať. Nežil som vtedy,toto obdobie poznám len z rozprávania rodičov a starých rodičov.Jedni hovoria tak, druhí inak.
V princípe sa ale treba zamyslieť –Vážime si demokraciu, ktorú máme? Napríklad si nevieme dať rady s novovzniknutýmiextrémistickými skupinami. Tie vznikli vďaka demokracii. Pri prihlasovanístrany sa asi nikto nepozerá na myšlienky tejto organizácie a ani na ichciele. Ach, aké hnusné zneužitie demokracie.
To je teda dilema. Čo bolo, to bolo. Nedá sato vrátiť späť, a radšej sa k tomu ani nechcime vracať. Ale je dobré,i keď sme sa zbavili všetkého možného, hoc i dobrého, ale hlavnezlého, aby sme si časy minulé pripomínali. Aby sme na nich jednoduchonezabudli. Aby sa už nestalo to, že v mojom rodnom meste klesne populácia židovo 90 percent. Aby sa nestalo to, že nebudem mať toaletný papier na záchodea to len preto, lebo niekto nemyslel na prirodzený prírastok pri plánovanípäťročnice.
A taktiež, aby sme si z nich vzali poučenie a odstránilidnešné problémy – je ich dosť a kľúč k riešeniu je v skutočnosti komplikovaná skladačka, ktorámá milióny kúskov.
