Prípravy na odchod boli dosť napínavé a stresujúce. V hlave mi behali myšlienky ako: "Čo si mám zbaliť? Aké je tam vlastne počasie? Sneží tam v zime? Ach, tí Angličania sú určite tak trochu zablokovaní voči Európanom a neprímu ma medzi seba. Čo tam celý ten čas na škole budem robiť... Dúfam, že si nájdem nejakých kamošov. Možno majú pekné holky."
31. augusta som došiel na letisko v Bratislave, tak trochu nervózny. Moja nervozita nebola spôsobená faktom, že o dve hodiny som mal byť 6000 metrov nad morom, ale takou neistotou z nového. Od malička ma totiž prenasledoval strach z poznávania nových ľudí. Vtedy som si uvedomil, že mám rád stereotyp. A taktiež že na tejto skutočnosti musím niečo zmeniť. Nemôžem sa celý život pohybovať po tých istých cestách, nevidieť nič, ostať slepým, nevedomým, bez názoru alebo s názorom niekoho iného, nesamostatný, neistý, s obavami... Dva nádychy, úsmev a s odhodlaním som prešiel pasovou kontrolou. Zamával som rodine, a snažil som sa prekonať ten obrovský strach, ktorý som v sebe prechovával už odmalička.
V Londýne na letisku už na mňa čakal odvoz na orientačný kemp v Cambridgei. Angličania na letisku sa zdali byť milí, hoci ten falošný úsmev sa nedá odpustiť. Tu som si uvedomil druhú vec, nad ktorou som predtým neuvažoval. Vlastne, moja angličtina nebola až taká perfektná ako sa zdala byť. "Och, ty si získal ročné štipendium vo Veľkej Británii? Gratulujem! To musíš byť v tej angličtine profík!" hovorievali ľudia. No, bohužiaľ, gramatika vás počúvať nenaučí. Tisíc ľudí, tisíc prízvukov. A trikrát sa pýtať to isté, pretože dotyčnému nerozumiete človeku príde trápne.
"Tak som tu, Londýn, Anglicko! Vitaj na západe, východniar." Konečne som sa oslobodil zo stereotypu. Bol to úžasný pocit. Moje prvé dni sa odohrali v Cambridgei, kde som sa lepšie spoznal s niektorými Čechoslovákmi.
