Tak teda, plťkovanie po Cambridgei, nádherné popoludnia v parku ba dokonca aj hovorená slovenčina či čeština, to bolo už za mnou. "Odteraz už len po anglicky. A zvykaj si na tie ich anglické peniaze. A anglické jedlo. A anglickú dopravu." To je ono. Anglická doprava. Taxíkom som sa z Trinity College dostal na železničnú stanicu. Poslednú noc som spal asi tak dve hodiny. Bolo treba využiť všetok čas na konverzáciu v rodnej reči. Oplatilo sa.
Ale späť k taxíkom. Anglickí taxikári sú veľmi zvláštni ľudia. Spočiatku sú milí, keď však zistia, že ste študent, tak trochu zmenia tón. Dokonca ani neočakávajú vysoký tringelt. Niektorí sú tichí, iní zas príliš zhovorčiví. Raz sa ma taxikár začal vypytovať jednu otázku za druhou. Zastavilo ho až to, že sa zahanbil, keď sa opýtal, či sa už na Slovensku skončila vojna. Odpovedal som mu protiotázkou: "Myslíte druhú svetovú?".
Lepšie než ísť vlakom, ako povedal Boris Johnson (nový starosta Londýna), je v Británii zaprahnúť koňa. Jedno meškanie za druhým, a to nehovorím o zrušených vlakoch a chaose, ktorý vo všeobecnosti na železničných staniciach vládne. Stáva, sa že ohlásia zlý vlak, alebo zlé nástupište, no a celý ten húf ľudí sa zbehne na zlé miesto - jednoducho katastrofa. O batožinovom priestore ani nehovoriac, s dvomi kuframi som mal naozaj obrovský problém.
Moje zmetenie zo zmeny časového pásma mi spôsobilo menšie komplikácie. Cestovný lístok som mal na presný čas a dátum, čiže rezervované sedadlo, avšak ani po troch dňoch som si nestihol zmeniť čas na iPod-e, kde som mal starý čas o hodinu dopredu. Až keď som dorazil na prestupnú stanicu v Birminghame, uvedomil som si, že svoj vlak som nezmeškal, ale mám ešte pol hodiny čas.
Na druhej strane musím pochváliť, že britské železničné stanice sa maximálne starajú o pohodlie zákazníkov. Napríklad v Birminghame nájdete približne päť kaviarní a reštaurácií rýchleho občerstvenia, supermarket, drogériu, niekoľko trafík a ak máte viac času, môžete zájsť do nákupného strediska, ktoré je vzdialené len pár krokov. So železničnou stanicou v Košiciach či v Bratislave sa to nedá porovnať.
Keď som už konečne dorazil do školy, bol som vskutku rád, že som tú cestu prežil. Všetko raz musí byť prvý raz a neskôr som si už na cestovanie po Anglicku zvykol. Privítalo ma hneď niekoľko milých ľudí. Škola zvonku vyzerala úžasne. Takmer ako v mojich predstavách. Obrovské trávnaté multifunkčné ihrisko, viktoriánsky štýl architektúry budov, a veľa iných impresívnych vecí. Vošiel som do internátu (v angličtine "house") s názvom Hazelwell (ako v Harrym Potterovi, aj tu sú fakulty napr. Chrabromil - Griffyndor, len majú iné názvy), kde ma privítal "housemaster" (niečo ako správca internátu) a ukázal mi moju izbu. Aká bola?... ...ani sa nepýtajte. Ďalšie štyri hodiny som rozmýšľal ako tie steny posunúť ďalej. Nuž, bez výsledku.
