Už niekoľko dní rezonuje v spoločnosti kauza Váhostav. A to právom. Bežný človek chápe, že je to zlodejstvo v priamom prenose. Opäť sa v národe zdvíha vlna spravodlivého rozhorčenia. Premiér nám prezentuje riešenie, ako zaplatiť dlh súkromnej megafirmy z verejných zdrojov, teda z našich peňazí. Chce nás všetkých presvedčiť, ako máme byť ako občania, solidárni voči ukrivdeným veriteľom.
Akoby sme to mali riešiť my, lebo je to vari naša chyba a zodpovednosť! Bez pochýb sa tu udiala krivda na veriteľoch - živnostníkoch. Ale spáchal ju Váhostav, tzn. jeho majitelia, zúčastnení manažéri, predovšetkým pán Široký. No premiér a naša vláda namiesto vyvodenia dôslednej osobnej zodpovednosti, nepriamo apelujú na náš spoločný súcit. Chcú, aby sme my, všetci bežní občania, prebrali zodpovednosť za chrapúnstvo firmy pána Širokého.
Pociťujem rozhorčenie nad takýmto obludným zneužitím národa a súcit s drobnými živnostníkmi, ktorí sú pre našu krajinu tak veľmi potrební. To, čo však našej spoločnosti v tejto kauze predvázda náš premiér je socializmus s marketingovou tvárou. Stále nám odkazuje, že čo je platené zo spoločného, nebolí tak ako z vlastného. A marketing je v tom, že on, premiér, vyzerá ako záchranca a riešiteľ každého problému.
Modelový príklad
Predstavte si zákazníka, ktorý príde do autoservisu a objedná si jednoduchú opravu auta. Automechanik poruchu odstráni a odvedie si dobrú robotu. Zákazník mu však navrhne, že zaplatí len 15% z ceny. Dôvod? Lebo nemá na viac. (On v skutočnosti teda aj má, lebo dostal rôzne štátne zákazky, a to len preto, že je kamarát s pár dôležitými z vlády a nie preto, že to poctivo vysúťažil. Ale keby zaplatil všetko, neostalo by mu na novú rezidenciu na Bahamách.) Tak automechanik dostane len 15%. Naštve sa, čo je pochopiteľné. Zákazník dostane strach a povie si, dobre dám mu trebárs 40%. Ale je to hrozne veľa, tak musí niečo vymyslieť, aby ho to nebolelo.
Najlepšie, aby sa vlk nasýtil spolovice a koza ostala celá! Zvolá celú dedinu a oznámi jej, že na zvyšok sumy sa zložia z vlastných peňazí. Veď spoločne to tak zle nikto nepocíti. Obyvatelia by mali byť zodpovední a cítiť s tými, čo by prišli o veľa. Veď sme svoji, no nie? Takú absurdnosť by asi nikto z dedinčanov nedovolil.
Medzitým si zákazník s opraveným autom nakladá kufre a smeruje na letisko. Letenku má na Bahamy, má tam pekný dom, daňové predpisy cudzej krajiny ochránia jeho veľký majetok pred hnevom spoločnosti. Vráti sa o pár rokov, keď sa naň zabudne a môže pokračovať… Hnusné, že?
Priatelia, toto je tvrdá realita mnohých malých firiem vo vašom okolí, ktoré robili pre veľké firmy a oni im odmietli zaplatiť. (A to tu ani nespomínam, že majú nezaplatené faktúry už viac ako rok.) Mnohí sú pod exekúciou a v dlhoch. Aj keď odviedli svoju prácu. Mnohí zamestnali svojich susedov, chlapov rodín a nemajú im ako zaplatiť. Ale v Biblii čítame: “ Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí. ” Jk 5,4.
V krajine stúpa hnev medzi ľuďmi pre nespravodlivosť a mnohí sa postavia jeden proti druhému, lebo nechápu tento nechutný reťazec. Ten spôsobili a zodpovednosť nesú bohatí a vládnúci na vrchole. Zatiaľ len slabučko počuť ten krik. V médiách počuť len tupo hlúpy výsmech SMER-u a vidieť nenažranosť oligarchov, ktorí sa nabalili na mozoľoch pracovitých ľudí. Do kedy to však takto bude?
Branislav Škripek
Ak sa vám článok páči, hlasujte aj cez vybrali.sme.sk
