Za žltými miestami vidím mnoho konzervatívnych voličov, ktorí už neveria ponuke najznámejšej kresťanskej strany – ktorá však dlhodobo odmieta reagovať na obnovné prúdy vo svojom vnútri. Preto sa stáva nehodnovernou a nedá sa s ňou rátať. A vidím aj mnohé spoločenstvá a jednotlivcov, ktorí neúnavne stoja v modlitbách za našu krajinu, lebo chápu, akú moc má modlitba. Sledujem ako vplývajú na svoje okolie a postupne menia myslenie prostredia z beznádejnej pustiny červenej záplavy na kreatívnejší terén. Za fialovými miestami vidím ľudí, ktorí konzervatívnejšieho Procházku voliť nechceli, ale túžili prerušiť sériu komunistických postáv na stolci prezidenta a hľadeli na ľudskú dobrotu Andreja Kisku. Musím povedať, že mám radosť z tejto zmeny a aj z prísľubu novej úrody. Teším sa novému začiatku na prahu ktorého sme sa ocitli. (Iste, vidím aj tie zelené miesta, je však neprehliadnuteľné, že títo spoluobčania volili výsostne na národnostnom princípe maďarskej komunity a zrejme iba overovali svoju silu. Škoda, že táto komunita myslela iba na seba. Žijeme na Slovensku, priatelia, myslím, že aj vy ste mali hľadieť politicky a nie iba cez prizmu vlastnej hrdosti na národnosť.)
Desia ma biele miesta, tie ktoré až tak nevidno. Ono je vlastne len jedno – jednoliata záplava 56 percent voličov, ktorí voliť nešli. Z tohto sa musí slovenská krajina kajať a vyliečiť.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí boli v sobotu dôslední vo svojich občianskych postojoch a zodpovedne použili svoje volebné právo a sebavyjadrenie. Ďakujem osobitne tým, čo šli na prechádzku a svoj hlas odovzdali Radovi. Som presvedčený, že ani jeden hlas nebol zbytočný.
Zároveň nezabúdam, že výsledky prvého kola nie sú ideálne. Vedel by som si to predstaviť aj lepšie. Myslím si, že je to v prvom rade zodpovednosť kandidátov, ktorí sa nechceli vzdať vlastných ambícií v prospech niektorej zvoliteľnejšej osobnosti. Škoda, že si nezobrali príklad z pána Osuského. Nuž ale darmo je plakať nad rozliatym mliekom...
V druhom kole sa budeme rozhodovať medzi dvoma kandidátmi. Zdá sa mi, že červenej arogancii, čo šliape po ústave, parlamentarizme, morálke, pravde a ľuďoch zvoní umieráčik. Voliči nezabudli a jednoducho to zrátali tým, ktorí skôr hľadia na svoje záujmy ako na dobro krajiny. A to je dobrá správa.
V druhej voľbe budem musieť dať svoj hlas pánovi Kiskovi. Robert Fico so svojou suitou vyhral parlamentné voľby a sľúbil voličom istoty. A sľuby sa majú plniť, však, pán premiér?
Dajme mu spoločne šancu, aby mohol dostáť dávnym sľubom ešte zo svojej predchádzajúcej vlády. Že bude diaľnica do Košíc. A tie predvolebné sľuby z bilboardov o tom, že budú istoty. Že zdaníme bohatých a právo bude na Slovensku vymožiteľné. A nech splní sľuby z Programového vyhlásenia vlády z mája 2012. To som sa ich napočúval v parlamente – že systematicky zlikviduje korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti a zabráni nekalým činnostiam pri zánikoch obchodných spoločností. Viete koľko je tam sľubov? Ja som ich všetky spočítal – na 65 stranách je ich 640!
Preto potrebuje premiér Slovenskej republiky čas na to, aby ich mohol dôsledne splniť a priniesť národu a republike odpočet toho, ako naložil s mocou, ktorú mu zverili do rúk občania, ktorí mu uverili.
Dajme prezidentský mandát tomu, kto nemusí najprv splniť staré sľuby. Veď všetci máme radi ľudí, čo držia slovo. To je také rytierske a čestné. A tiež sa tešíme na lepší zajtrajšok. Či nie?
Branislav Škripek
