Preto musíme oslabiť našu závislosť na medzinárodnom obchode.
Európska únia čelí katastrofe. A nedokáže jej odolať, ak neopustí staré rámce ekonomického myslenia, v ktorých je globalizácia obchodu nedotknuteľnou posvätnou kravou. Kapitalistická viera, že obchodná spolupráca zabezpečí mier je v troskách, lebo vychádzala z konceptu silného štátu, ktorý reguláciami zaisťuje spravodlivú distribúciu vytvoreného bohatstva. Oslabovanie štátu však spôsobilo nevídanú koncentráciu bohatstva v rukách oligarchov, takže masy už neveria v spravodlivosť ekonomickej globalizácie. Preto volia konzervatívnych nacionalistov, alebo populistov, ktorí ich napodobňujú, ale skutočnú (ekonomickú) alternatívu nepredstavujú.
Americké hrozby
„Európa potrebuje viac nezávislosti od amerických technologických titanov – tak z ekonomických, ako aj politických dôvodov.“ Toto nie je citát z ľavicového politického manifestu, ale varovné konštatovanie americkej komentátorky denníka The Financial Times (FT) Rany Forooharovej Europe’s perfect storm (3. 2. 2025, str. 19). V Európe prežila prvú dekádu po zavedení jednotnej meny a „boli to optimistické časy“, ako dnes spomína. Dnes však aj táto neeurópska ekonomická analytička tvrdí, že sa „treba pozrieť čo – ak vôbec niečo – môže Európa urobiť, aby od základov zmenila svoju ekonomickú trajektóriu“.
A ako uznávaná odborníčka, ktorej komentáre uverejňuje popredný svetový ekonomický denník ponúka riešenie, o ktorom som hovoril počas mojej predvolebnej kampane. Musíme sa viac sústrediť na seba a cielene vytvárať príležitosti pre domácich producentov, aby sa im oplatilo vyrábať u nás. To, prirodzene, platí, ak vieme našim výrobcom zabezpečiť trvalý rast exportu ich výrobkov za hranice EÚ. Lenže to zjavne nevieme. Svet nás nenasleduje pri uplatňovaní prísnych sociálnych či environmentálnych pravidiel, takže produkcia v iných častiach sveta je lacnejšia.
A najnovšie náš spojenec – USA – nám celkom otvorene vyhlásili vojnu. Zatiaľ „len“ obchodnú, ale aj jej dopady môžu byť ničivé. Pripomínam, že zo Slovenska vlani do USA odišiel tovar za bezmála 5 miliárd eur, pričom 90% z neho boli autá a iné stroje, resp. komponenty do nich. Táto produkcia zamestnáva zhruba 70-tisíc ľudí. A našim najväčším obchodným partnerom je Nemecko, závislé na exporte do USA ešte viac, ktorého sa významne dotknú už aj clá na oceľ a hliník.
Čínska neférová konkurencia s európskym pozadím
Čína nás síce neničí clami, ale neférovou konkurenciou, pretože jej výrobcovia sa nielen netrápia našimi sociálnymi a environmentálnymi požiadavkami, ale ešte aj čerpajú rozsiahlu štátnu podporu a rôzne zvýhodnené finančné produkty. A keď už sa odhodláme k nejakým odvetným opatreniam, proti sa postavia veľké európske korporácie, pretože za mnohými čínskymi exportérmi stoja práve ony. A z tohto modelu majú obrovské zisky. Ak už niečo od nás žiadajú, tak aby mohli čo najlacnejšie povyhadzovať na dlažbu tisíce našich pracujúcich. Nech sa o nich postarajú štáty, ktorým cez „daňovú optimalizáciu“ platia na daniach čoraz menej zo svojich biliónových zárobkov.
Takže, nielen podľa mňa, ale i podľa Rany Forooharovej je odpoveď inde, než v „posilňovaní“ a „prehlbovaní našich obchodných vzťahov“ s inými časťami sveta. To, samozrejme, neznamená, že máme prestať so svetom obchodovať, ale máme to robiť v takej miere, v akej sa nestávame príliš závislými a v akej nám to ekonomicky neškodí. Komentátorka FT prízvukuje, že „po finančnej kríze sa Európa dopustila kritickej chyby, že sa odklonila od úsilia vytvárať viac domáceho, medziregionálneho dopytu, namiesto posilňovania exportu. Zatiaľ čo Čína a USA zdvojnásobujú svoj výrobný sektor, Európa zostala v štichu. Dokonca aj tie najviac konkurencieschopné sektory čelia svojmu čínskemu šoku.“
Tomuto nemožno čeliť v rámcoch doterajšieho myslenia, ktoré nedovoľuje obmedzovať medzinárodný obchod. Isteže, musíme viesť rokovania a urobiť všetko, aby sme aspoň Biely dom presvedčili, že „colná vojna“ poškodí aj USA. Isteže, musíme pristúpiť k odvetným opatreniam, ako sa o to už pokúšame voči Číne, ale tie opatrenia musia našich „partnerov“ zabolieť aspoň veľmi podobne, ako nás ich opatrenia. Lenže najmä musíme „od základov zmeniť svoju ekonomickú trajektóriu,“ pretože naše problémy sa nezačali druhým vstupom Donald Trumpa do Bieleho domu.
Cielene uprednostňujme domácich výrobcov
Trump nám svojim bezohľadným prístupom dáva lekciu z „euroatlantického partnerstva“, ktorá by nás mala zobudiť, aby sme prestali snívať o USA, ktoré berú ohľad na potreby a záujmy Európy. Lenže pripomínam, že Európska komisia protestovala už keď Joe Biden zaviedol masívny program podpory elektrických áut... vyrobených výlučne v USA. Federálna správa pre dopravu (Federal Transit Administration) poskytla za posledné tri roky americkým samosprávam takmer 5 miliárd dolárov na nákup vyše 4600 „zelených“, predovšetkým elektrických autobusov. S podmienkou, že musia byť americké a ich výrobcovia musia minimálne 70 percent komponentov nakúpiť od amerických producentov. Zopakujem, že Európska komisia protestovala a nič sa nezmenilo. Ani Biden nezmenil pravidlá, ani EÚ na „neférové“ zvýhodňovanie nezareagovala odvetným opatrením. Také typické „transatlantické partnerstvo“.
„(Európska únia) potrebuje viac integrovaný trh a harmonizáciu regulácie, ale tiež od základov novú obchodnú a (hospodársku) rastovú príručku,“ odporúča Financial Times. A neprichádza so žiadnou geniálnou novinkou, ale navrhuje opustiť mantru „medzinárodnej hospodárskej súťaže“ a nastaviť pravidlá, ktoré budú povzbudzovať (alebo teda áno, zvýhodňovať) našu vlastnú produkciu. „Napríklad, Európania musia stopnúť používanie ich dotácií (z verejných zdrojov) na nákup vecí, ako sú tepelné čerpadlá alebo elektromobily vyrobené v Číne,“ píše Rana Forooharová. Viete koľko výrobcov solárnych panelov dnes produkuje v EÚ? Ani jeden! Na „zelených“ dotáciách vyrástol jeden mohutný a prosperujúci segment čínskeho hospodárstva.
„Európska únia jednoducho potrebuje opatrenie Kupujte európske produkty. Mohli by byť prijaté centrálne, čo by mohol byť začiatok spoločného prístupu k (novej) priemyselnej stratégii,“ zdôrazňuje autorka. Domnieva sa, že by sme možno mohli presvedčiť nielen USA, ale aj Turecko či Brazíliu, o spoločnej obrane voči (čínskej) neférovej globálnej konkurencii, čomu ja v dôsledku správania sa D. Trumpa a globálnemu politickému vývoju neverím.
Závislosť na „partneroch“ nás zabíja
Samozrejme, aj Rana Forooharová zdôrazňuje, že takáto fundamentálna zmena v hospodárskej politike si vyžaduje zásadnú zmenu myslenia európskych politikov. Najmä západných, ktorých národné sebectvo poháňalo doterajší model. Ide predovšetkým o Nemecko, ktoré by mohlo z podpory domácej (európskej) produkcie profitovať, ale musí otočiť svoj prístup k ekonomickému rastu a obchodu. Model kolosálnych obchodných prebytkov na úkor iných členov EÚ je neudržateľný a predstavuje zásadnú prekážku pre cielené posilnenie spotreby európskych produktov.
Dnes už aj bezpečnostní odborníci varujú, že naša obchodná/ekonomická závislosť na iných častiach sveta predstavuje priame ohrozenie našej schopnosti účinne sa brániť hrozbám z vonku. Vojenským i hospodárskym. Vojenské a hospodárske spojenectvo sa preto nedá oddeliť, jedno podmieňuje druhé. Je zrejmé, že Biely dom zásadne spochybňuje jedno i druhé. Ak šéfka európskej diplomacie reaguje na prejav amerického viceprezidenta, že „to vyzerá, akoby chcel vyvolať roztržku“, v diplomatickej reči povedala, že presne to robí.
Obchodnú vojnu ani s USA a s najväčšou pravdepodobnosťou ani s Čínou nedokážeme vyhrať. Preto sa jej musíme vyhnúť. Nie tým, že budeme skákať, ako naši nepriatelia či spojenci (ako to vlastne odlíšiť?) pískajú, ale tým, že účinok ich obchodných „opatrení“ na EÚ znížime. A to dokážeme len tak, že na obchode s nimi budeme menej závislí. „Toto všetko predstavuje pre Európske status quo veľkú zmenu,“ uznáva Financial Times. „Ale (EÚ) už viac nemá na výber.“ Pretože ide o prežitie Európskej únie. A nás v nej.
Autor je poslanec Európskeho parlamentu za HLAS-SD
