V súvislosti so zavedením riadnej 13. penzie, ako súčasti dôchodkového systému, sa sťaby bájna Lochneská príšera opäť vynára hrozba neudržateľnosti systému. Ako to záhadné zviera, ani neudržateľnosť dôchodkov nemá nič spoločné s realitou. O to viac ľudí o nej rozpráva a vykresľuje ju podľa vlastných záujmov. Skutočnosť však vyzerá inak.
Základom mýtu o neudržateľnosti dôchodkového systému je jeho vyčlenenie v rámci okruhu verejných financií. Štát prebral zodpovednosť za „primerané hmotné zabezpečenie v starobe“ inak, než za financovanie školstva či bezpečnosti. Zabezpečenie v starobe nefinancuje z klasických daní, ale z osobitného finančného odvodu z pracovného príjmu. Poistenie má v zásade kryť riziká, pre ktorých riešenie – ak nastanú – ľudia nemajú dosť peňazí. V prípade staroby však logika poistenia zlyháva: ak sa človeku nestane nič fatálne celkom určite bude v dôsledku staroby odkázaný na náhradu príjmu z práce. Financovanie starobných dôchodkov má teda rovnaký charakter, ako financovanie školstva, polície, armády, ale aj verejného osvetlenia a výstavby a údržby ciest.
Obranné „neplánovanie“
Predstavte si, že by sme sa špeciálnym odvodom zo mzdy rozhodli financovať obranu republiky. Armádu by nefinancoval štátny rozpočet, ale „Obranná poisťovňa“, takže by sme presne vedeli, koľko si ľudia na obranu štátu „odviedli“. Vedeli by sme vypočítať, koľko si odvedú o rok, o desať či dvadsať rokov. A podľa toho by sme nastavili financovanie obrany. Aby bolo „udržateľné“.
Investigatívne centrum Jána Kuciaka (ICJK) vlani zverejnilo, že za posledných vyše 10 rokov sme do obrany investovali takmer 5 miliárd eur. Expert na obranné plánovanie Martin Kugla tvrdí, že je to aspoň o pol miliardy viac (aj s DPH). Najrozšafnejším ministrom bol Jaro Naď, ktorý len v roku pred voľbami nakúpil švédske pásové obrnené vozidlá za takmer 1,6 miliardy a fínske obrnené kolesové vozidlá za bezmála 454 miliónov eur. Podľa ICJK „ministerstvo obrany nemá databázu nákupov, a teda ani jasný prehľad, do čoho a koľko verejných zdrojov za vyše desaťročie investovalo“.
Podľa M. Kuglu je to ešte horšie. Veľké nákupy nie sú systematické: „Slovensko dlhodobo investuje do projektov mimo stanovených priorít, čo kritizovalo aj NATO. Napríklad stíhačky F-16, ďalšie vrtuľníky Blackhawk, či vozidlá Patria, čo kritizoval v minulosti aj Naď." Odborník na obranné plánovanie Vladimír Bednár dokonca tvrdí, že „nemožno označiť konkrétny zbraňový systém ako ten najdôležitejší“. Takže sa nakupuje halabala.
Neudržateľné zbrojenie nikoho netrápi
Naďov Dlhodobý plán rozvoja rezortu ministerstva obrany s výhľadom do roku 2035 neobsahuje jasne vyčíslené, koľko, čoho a v ktorých rokoch sa bude nakupovať. Sú v ňom len "xká" pri jednotlivých programoch v troch časových míľnikoch. Jednotlivé programy nemajú vecný obsah (koľko a akej techniky sa má obstarať), nemajú rozpočet ani časový rámec obstarávania, nie sú naviazané na budúce rozpočtové príjmy rezortu. MF SR od začiatku požadovalo od Naďa tento rozpočet. Napriek tomu, že ho MO SR nedodalo, bez odporu ministra Igora Matoviča vláda schvaľovala všetky výzbrojné nákupy. ÚHP vlani pri rámci hodnotení nákupu pásových obrnených vozidiel urobil vlastný prepočet (tab. str. 6), v ktorom narátalo všetky Naďové investičné plány a vyšlo mu, že smerujeme nad 2% HDP, čo býva nepresne označované za „záväzok“ výdavkov na obranu.
ICJK vlani skonštatovalo, že „MO oznámilo ďalšie veľké akvizície - obstaranie prostriedkov PVO (200 mil.), vrtuľníkov Viper (350 mil). Napriek tomu udržateľnosť rozpočtu na obranu nie je žiadnou témou, ani politickou, ani v médiách.“
Potrebujeme sociálne investície
Ak pre politikov a novinárov nie je problém bezhlavo vrážať dane ľudí do ziskov zahraničných zbrojárskych korporácií, považujem za hyenizmus kritizovať, že nimi chceme udržať životnú úroveň penzistov. Nielen starobných, ale aj invalidných, sirôt či vdov a vdovcov. Dôchodkový systém udržíme z tých istých peňazí, z ktorých financujeme obskúrne preteky v zbrojení. Ako správni hospodári sa musíme zamerať na to, ako doň získať viac zdrojov. Škrtanie výdavkov ešte z nikoho neurobilo boháča.
Odpoveďou na obavy o udržateľnosť penzií sú investície do mladých rodín, aby sa nebáli mať viac detí. Odpoveďou sú investície do lacného dostupného bývania, ako aj do školstva a najmä celoživotného vzdelávania, aby si ľudia vždy našli dobre platenú prácu. Odpoveďou sú investície do skutočného začlenenia ľudí – vylúčených rodín a komunít - do spoločnosti. A predovšetkým musíme férovo rozdeľovať to, čo v hospodárstve vytvoríme. Čím viac ľudí bude pracovať, čím lepšie budú zaplatení a čím viac HDP zostane na verejné sociálne investície, tým udržateľnejší bude dôchodkový systém. Prestaňte omieľať mýty, ktoré len slúžia súkromným záujmom a robme rozhodnutia na základe reálnych faktov.
Autor je štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR
