Milý čitateľ, priateľ, nový blog venovaný našim súdruhom, (tentokrát Kapitánovi)vydám v utorok, dnes, (pre mňa)v posledný deň Vianoc, tu bude blog takmer nedeľný. Môžes sa teda začítať, alebo počkať do utorka,)
Novoročnými predsavzatiami nejako neovplývam, lebo razím teóriu, že ak chce človek niečo zmeniť, má na to každý deň.
No uplynulá sobota ma k jednému predsa len pohla.
Keď som sa sem pred vyše rokom presťahovala, bola som plná snov a plánov, ako budem chodiť na výlety, budem konečne spoznávať toto mesto, ako to a hento. Do dvoch mesiacov od nasťahovania som dostala silný covid, ktorého následky som si "užívala" takmer päť mesiacov. Za tým prišla iná diagnóza.Ďaľšia. A z mojich plánov nezostalo nič. Do toho horšia práca, ktorá striedala ešte horšiu, lebo my tu na tom Slovensku sme strašne moc inkluzívny a strašne moc radi zamestnávame zdravotne znevýhodnených..
Ale k podstate.
Túto sobotu som netradične strávila v Starom meste. Skoro rok som tam robila, keď som tu žila prvýkrát, no nič som z neho nespoznala.
Neviem, koľko tu budem ešte pobývať, lebo ten tiesnivý pocit, že nie celkom chcem naozaj žiť v krajine, akou sa Slovensko stáva, zatiaľ nikam nezmizol.
No rozhodla som sa, že naisto chcem zatiaľ ŽIŤ v tomto meste. Spoznať ho.(Konečne!) Ovoňať, ochutnať, prelobzovať, dotknúť sa..
Aj keď môj sobotný výlet zapríčinil to, že vám teraz píšem z postele, s coldrexom a od citrónových ponožiek.
Lebo, ako mi poradila dobrá Duša, kolieska citrónov v ponožkách sťahujú horúčku a expresne rýchlo dostávajú do tela vitamín C.
Žiť vďaka mojej diagnóze s imunitou, ktorá je ako Colombova žena, tiež ju zatiaľ nik nevidel, pričom stav mojich bielych krviniek tomu tiež veľmi nepomáha, nie je jednoduché.
Keď si chcete plánovať. Tie sny. (možno by pomohlo, keby chorí a kašľajúci ľudia chodili s rúškom a trochu rozmýšľali aj nad inými ľuďmi)
No aj tak, rozhodla som sa, že vždy, keď ponožky nebudú citrónové, konečne sa spoznáme. Ja a toto mesto. Najmä to Staré.
Na Poštovej ulici je úžasný obchod(U Čierneho psa) vraj je tam už roky..všimla som si ho v tú sobotu..okrem iného nevyhnutne z neho potrebujem tie nežné náušnice, čo majú vo výklade.
A Žiť. A dýchať. Ísť zas na "svoj" Devín. Hodiny chodiť pozdĺž Dunaja. Vidieť zákutia, parky, zabudnuté kaviarničky. A len sa tešiť.
Stretávať sa. S mestom. Sama so sebou. So svojím životom. A s mojimi. Ak zdravie nebude vyslovene proti, sú tu aj tri väčšie cestovateľské sny.
Anna už nechce viac, len to najviac. Žiť.
Možno to pre každého z nás znamená niečo iné, ale myslím, že je to jediný spôsob, ako to(nielen)tu prežiť.
Takže Anna Vám milí moji čitatelia a priatelia, praje do Nového roku zo srdca, aby sa Vám darilo.
To Žitie. Nech už to pre každého z vás(nás) znamená čokoľvek.
Za nás všetkých by som si priala to "exupéryovské": "Nič nie je dôležitejšie, ako zostať človekom."
Vianoce vraj každý deň nebudú, ale to najlepšie, najpodstatnejšie z nich, si môžeme so sebou odniesť. Do nových dní. I tých ťažkých, tmavých a zložitých.
A tiež, keďže žijeme v krajine, v akej žijeme, teda presnejšie, s krajinou nič v neporiadku nie je, akurát, že stovka súdruhov a súdružiek si znej robí svoje vlastné eldorádo a akciovú spoločnosť, priala by som nám všetkým i to, čo vystihla (pre mňa)na jednej zo sociálnych sietí "pena dní." (Drahý Človek, ak ma náhodou čítavate, Ďakujem.)
V tú sobotu som hodnú chvíľu stála aj pred Umelkou..ešte je čas, čas nevrátiť sa do časov minulých...
Priala by som si, aby sme to vedeli, cítili, žili..
"Našu vnútornú slobodu, teda slobodu zachovať sa správne, máme k dispozícii vždy, navzdory všetkým prekážkam."(Lea Ypi)
Priala by som si, aby sme sa nestratili.Aby sme "to" nestratili. Nikdy.
S láskou,
Anna, toho času Citrónová
