Drahý Tibor,
popravde, tento týždeň je pre mňa nejaký zakliaty a od pondelka ma stíhajú menšie i väčšie katastrofy, takže sa trošku cielene vyhýbam záplave politických správ, aby ma „šľak netrafil“.
Nuž, napriek tomu ma, bohužiaľ, neminula ani katastrofa s názvom:
„Kdo opustil krajinu, považuje sa za nebezpečného protištátneho živla, ktorému treba odobrať jeho ÚSTAVOU garantované práva, aby krajine neškodil.“
Na tej zábavnej tlačovke si sa zase opustil Ty. (Sorry, nie, ani Tebe, ako Tvoj zamestnávateľ, vykať nebudem, lebo rešpekt a úcta s mocou neprichádzajú).
Drahý Tibor,
už vtedy, keď si si sám napísal novelu Trestného zákona tak, aby Ti naisto v ničom nepomohla, nebolo to ani zábavné, len arogantné a sprosté.
Rovnako tak tomu bolo, keď „ktosi“ dostal geniálny nápad, aby slovenský parlament mohol viesť ktokoľvek aj z väzenia, čo teda nie je možné ani v Severnej Kórei, Rusku či Bielorusku…
Nespomenúť mi nedá ani ďalší skvost v podobe úpravy inštitútu spolupracujúcej osoby v našom práve.
Túto zmenu „ktosi“ predkladá tak, že tiež by sa za ňu iní autokrati hanbiť nemuseli…
A úplnou náhodou túto zmenu zákona tejto krajine treba práve vtedy, keď sa má čoskoro začať proces s istým obžalovaným, proti ktorému vypovedali spolupracujúce osoby.
Drahý Tibor,
a „ktosi“ dostal aj ďalší super demokratický nápad o tom, že v absolútnom rozpore s Ústavou SR sťaží (neviem, či vhodnejšie slovo nie je obmedzí) ich volebné právo.
O čom istý vládny poslanec verejne povedal, že aspoň on nebude teda z ľudí tejto krajiny robiť idiotov a povie jediný skutočný dôvod, pre ktorý to chcete:
„Zistili sme, že Slováci a Slovenky žijúce v zahraničí v majoritnom počte volia súčasné opozičné strany.“
A tu sa dostávame k začiatku tohto blogu, keďže som si teda vypočula tie tvoje kecy o tom, ako ide o „dánsky model“ (ako hovoria bratia Česi – lež jak věž).
A o tom, ako boli v ich doterajšom spôsobe voľby vlastne nedemokratické a nie tak úplne tajné a proti tejto krajine.
Skrátene, keď občanom Slovenska na ich práva garantované Ústavou vláda nesiahala, nebolo to fajn.
Drahý Tibor,
ešte horšie ako tieto nebotyčné klamstvá a táraniny ma vytočili tvoje vyjadrenia o tých Slovákoch a Slovenkách, ktorí žijú v zahraničí.
Ja síce chápem, ty možno ako jediného žijúceho Slováka v zahraničí poznáš toho maskota vašej vlády, istého ODSÚDENÉHO neonacistu, extrémistu a antisemitu.
Len akoby som Ti to… to je mne, ako Tvojmu zamestnávateľovi, naozaj srdečne jedno.
Lebo pravdou je, že prevažná väčšina mojich spoluobčanov žijúcich v zahraničí urobí pre Slovensko za deň viac ako istá národná organizovaná zločinecká skupina.
A to platí, aj keby v tých krajinách, kde žijú, neurobili nič iné, len tam žili slušne.
Už len tým, na rozdiel od istej organizovanej zločineckej skupiny, nerobia v zahraničí Slovensku hanbu.
A aj každý pouličný slovenský muzikant napríklad prinesie jedným vystúpením kdesi na ulici viac slovenskej kultúry, radosti a noblesy ako „pani milostivá a vzácna“ (toho času vraj ministerka jej vlastnej kultúry).
Drahý Tibor,
uviedol si aj to, že títo (právoplatní!!!) občania Slovenska vlastne by nemali mať nárok voliť vôbec, a tak môžu byť vlastne radi, že im nejaká banda voliť, inak ako poštou, vôbec dovolí.
Nuž, tak ja ako tiež právoplatný občan tohto štátu a tvoj zamestnávateľ by som napríklad bola za to, aby ľudia obžalovaní zo závažných trestných činov, ktorými poškodzovali ostatných občanov a túto krajinu, nemohli byť až do vynesenia právoplatného oslobodzujúceho rozsudku nezávislého súdu verejne činnými osobami.
Nie, toto nič nemá s popieraním inštitútu prezumpcie neviny. Zato to má všetko so slušnosťou a morálkou.
Vedel si o tom, že v naozaj normálnych a demokratických krajinách napríklad ministri odstupujú zo svojich pozícií už len pri vznesení podobných obvinení?
(Tu si akýsi obžalovaný napíše svoj vlastný zákon, aby dlho obžalovaným nebol, a ak by sa náhodou zmenil z obžalovaného na odsúdeného, mohol riadiť parlament z basy…)
A čo keby sa občania tejto krajiny uzniesli na tom, že ani ľudia po 60-tke, milý Tibor, by už voliť nemali?
Hoci by to nebolo demokratické, ale argumentoval si aj tým, že občania žijúci v zahraničí sa do nás nemajú čo starať, lebo oni nie sú budúcnosť tejto krajiny.
Inak, myslím, že väčšina tých občanov žije v tom zahraničí práve preto, že ich tu žiadna budúcnosť vďaka šestnástim rokom kohosi vládnutia nečaká…
Ako napríklad môj syn. Niežeby nemiloval Slovensko. Niežeby mu nebolo smutno za domovom.
Ale v krajine, kde okrem iných vecí nejakého odsúdeného nácka zastupuje vláda, by so svojím hodnotovým nastavením asi veľa vody nenamútil.
(Inak, veľmi neskromne verím, že keďže bude čoskoro končiť druhú vysokú školu, pričom za týždeň odrobí v zamestnaní viac hodín ako celý ten Úrad vlády dokopy, ak by sa raz na Slovensko natrvalo vrátil, môže tejto krajine priniesť viac ako členovia istej organizovanej zločineckej skupiny…)
Drahý Tibor,
akoby sa opýtala tá pani, čo má rada neonacistickú kultúru a platformy – „A ty si kto?“
Aby si sa o občanoch tejto krajiny, bez ohľadu na to, kde žijú, vyjadroval dehonestujúco a s dešpektom?
Vieš, že mnohí a mnohí z nich napríklad neboli nikdy ani len z ničoho obvinení?
No nič, drahý Tibor, myslím, že na dnes stačí. Lebo, akoby povedal pán Satinský – „šľak ma ide trafiť.“
Idem radšej spať, keďže nie všetci v tejto krajine sú povolaním syn… dcéra.
A kým k mojim základným občianskym právam, okrem volenia, patrí aj slobodne sa vyjadrovať, jednou z mojich občianskych povinností je aj zarábať, aby som mohla platiť všakovakú háveď a čvargu…
