V tento deň som v iných dobách zvykla cítiť aj akýsi pozitívny pocit. Dnes som sa zobudila a cítim sa ako počasie v Bratislave. Trochu pochmúrne.
Tento blog asi nebude dlhý. Nie že by nebolo v tejto súvislosti o čom písať a hovoriť. Ale mne už v tejto krajine v tejto dobe, sem tam dochádzajú nielen slová, ale i dych.
Nie je to tak veľa dní, kedy "pán" Huliak, pre ktorého sú znásilnené ženy "kur.ami," "tak trochu hajloval" v priestoroch Národnej Rady Slovenskej republiky. A to sme si len pár dní ešte predtým mysleli, že najhoršie bolo, keď tam robil svoje "erudované" pokusy.
Nie je to tak veľa dní, kedy nám tu za prezidenta slobodne kandidoval "pán," ktorého súd právoplatne odsúdil za neonacizmus.
A s ním ďalší "pán," ktorý má na stránke svojho akéhosi hnutia, slobodne uvedené, ako treba "znovu očistiť slovenskú spoločnosť," ako v rokoch minulých.
Nie je to tak veľa dní, kedy "pán minister vnútra," slobodne a s radosťou diskutoval s niekym, kto svoj fašizmus nikdy neskrýval. Lebo, ako sme sa dozvedeli, "pán minister najprv nevedel, že tam bude aj on," a neskôr "treba sa rozprávať so všetkými ľuďmi..."
A nebol sám, pán z Londýna je v symbióze s mnohými predstaviteľmi našej aktuálnej štátnej moci.
Nie je to tak veľa dní, čo pán, ktorý tvrdí, že diskutovať treba aj o plochej Zemi, vyhlásil aj to, že "RTVS porušovala ľudské práva aj tým, že do diskusií nevolala pána Kotlebu a nenechala ho šíriť svoje praudy a názory."
Nie je to tak veľa dní, čo pán predceda vyhlásili, že sa treba porátať so všetkými, čo nie sú "praví Slováci."
Neviem, či sa aj dnes zvládnem zaoberať aj úderkou z Kapitánovej strany, asi skôr nie. Fakt už mám tohto nového (?) ľudáctva v tejto republike plné zuby. A dochádza mi dych.
Existuje mnoho rozličných teórií fašizmu, najčastejšie však ich autori uvádzajú tieto znaky: nacionalizmus, antiliberalizmus, štát organizovaný na vodcovskom princípe a snahy o dosiahnutie "národného znovuzdrodenia."
Ako znela tá otázka? Ach, už viem(žiaľ): "Sme si istí, že my na Slovansku, máme dnes čo oslovovať?"
Ak by sme to vzali aj čisto historicky a nevenovali sa dnešnej dobe, dá sa to vôbec, keď sme sa z tej histórie nepoučili a chceme ju silou mocou späť?
Nie je to tak dávno, čo ma vzal niekto na Devín. Rozprával mi príbehy z totality, kým som rozmýšľala nad tým, či by ma mohol zaviezť za hranice a rovno ma tam vysadiť. V tejto krajine sme sa nezbavili. Ani fašizmu, ani totality. Možno, na akomsi papieri.
Nedá sa toho zbaviť dňom v kalendári.
Hrozne by som chcela napísať nejaký pozitívny záver. Niečo, čoho by som sa sama mohla chytiť.
Úprimne mi to moc nejde, tak snáď len to také moje, že spoločnosť tvoria vždy jednotlivci. Začať treba vždy od seba.
Prosím, zostávajme ľuďmi.
Predsa len som sa vrátila - prepísať koniec. Včera som zabudla kúpiť kávu, čo v deň sviatku pre mňa predstavuje "tragédiu." Keďže to počasie je pochmúrne, zmrzlina zostala zatvorená. Pomaly som sa vzdávala nádeje, na svoje lepšie kávové časy, keď predsa len Zmrlinový pán dorazil. Aj keď je tma a sem tam popŕcha.
"Vy ste ma prišli zachrániť," hovorím mu. A tak prepisujem záver s kávou, ktorú mi spravil do vlastného hrnčeka. Mohla som ísť ešte niekam do krčmy, ale tento pán má tak široký a láskavý úsmev, že sem tam na tú zmrzlinu chodím, aj keď nemám chuť. Len kvôli tomu.
A na druhej strane, síce otvoril, ale tržba mu nepostačí snáď ani na benzín domov. Niekto by to mohol nazvať výmenným obchodom.
Ja to nazývam snahou zostať svetlom sám o sebe, i pre tých druhých.
V mojej časti Bratislavy práve začína spomedzi mrakov vykúkať trochu slnka. Kým sa nám vládna moc nezmení, a niektorých z nás, možno aj nepochová, kým sa nedokážeme zmeniť my ako spoločnosť, ešte stále môžeme byť jeden pre druhého svetlom a malými ostrovčekmi nádeje a ľudskosti.
Aby sme ten záver prepísali...
